Zem.

Laila sa vznáša v priestore očarená jej krásou a sleduje biele oblaky, ako putujú ponad nekonečným modrým oceánom a roztrúsenými kontinentmi. Slnečné lúče prenikajú atmosférou, odrážajú sa od vodnej hladiny a v zábleskoch jej ožarujú tvár.

Pomaličky začína klesať. Uvedomuje si, že je priťahovaná jej úžasnou silou. Malá guľa sa mení na veľkú, už to nie je guľa - mení sa na krajinu, z ktorej postupne vyrastajú hory a kopce, rieky a jazerá a stromy.

Zrazu sa jej bosé nohy dotkli pôdy. Svet okolo ožil. Spievali vtáky, kdesi blízko žblnkotal potok a vietor šumel v korunách. Zacítila vôňu, ktorú poznala, ale nedokázala identifikovať. Vo vnútri ostala blahom bez seba. Nadýchla sa z plných pľúc. Uprostred sa ale zháčila. Niečo tu je s ňou. Oni...

-Žije,- ozval sa hlas. Od ľaku ňou myklo. Otočila sa. Nekonečná úľava. Bol to on. V ruke mal dáždnik a usmieval sa na ňu.

-Konečne sme ju našli,- povedal. Rozprestrel dáždnik tesne pred tým, než sa spustil jemný jarný dážď. -Je iba naša.-

Pozrela do jeho veľkých ligotavých očí. On tomu veril, a preto to nebola lož, ale nebola to ani pravda. Cítila to kdesi vo vnútri svojho tela, vo vzduchu, v daždi, všade. Nenašli.

A potom tu boli ešte tie oči. Nie jeho, tieto boli v tme, pod ich nohami. Zrazu ich videla, tisícky párov bielych očí, plných čohosi. Šiel z nich strach, ako sa tak uprene dívali.

-Poď,- zvolal a ťahal ju za ruku, dáždnik tancoval nad jeho hlavou, voda striekala na všetky strany a on sa smial a ťahal ju priamo do tmy.

-Čo ich nevidíš?- volala naňho, ale nepočúval a stále bežal vpred. Pustil jej ruku, vyšmykol sa jej a bežal priamo do tmy vyloženej bielymi perlami divokých svetielok. Kričala za ním, ale márne. Veď umrie!

Kričala jeho meno: -Marcel!-

"Marcel!"

...

Sedela na posteli, pyžamu mala úplne prepotenú a triasla sa na celom tele. Srdce jej bilo ako bláznivé.

"Zlý sen?"

Skoro vykríkla, keď však v tme zazrela jeho rozospatú tvár, vydýchla úľavou. Objala ho okolo krku a na obočie mu vtisla vlhký bozk.

"Ten istý ako včera?" V jeho hlase bolo počuť, že sa snaží skryť namrzenosť, že ho opäť budí. Rozprávala mu o ňom už dvakrát, ale dnes nemal chuť, počuť to znova. Chápala to.

"Áno." Ten istý ako včera, ako predvčerom, aj za posledné dva týždne. "To je jedno, hlavne že si tu."

"A kde by som mal byť, zlatko?" Nechápavo na ňu hľadel cez privreté viečka. "Spi," povedal a vrátil jej bozk na nos. Bol to ich rituál.

"Teraz sa ti bude snívať o nás dvoch, ako sa spolu prechádzame po novej planéte. Bude ešte krajšia ako Zem."

Ustarostene sledovala ako si ľahol spať. Neprešla ani minúta a jeho dych sa pomaly ustálil.

Regulátor atmosféry ticho bzučal v snahe čo najrýchlejšie odsať nadmernú vlhkosť v miestnosti a vháňal ju do gigantického ventilačného systému lode. Laile napadlo, že o pár dní sa napije vody, ktorá okrem systému prešla i jej telom. A tisíckou ďalších tiel.

Zatriasla hlavou, akoby tak mohla vyhnať zbytočné myšlienky z hlavy. Vedela, že to nepôjde. Dnes v noci už nezaspí. O novej planéte bude snívať inokedy.

Laila sa až do rána nemohla zbaviť zlého pocitu, že niečo nie je v poriadku.

...

Hneď od rána mu bolo jasné, že piaty deň na Odyseovi tri, bude dosial ten najhorší.

Najprv, ešte pred tým, ako sa stihol oholiť, dostal priamy rozkaz od veliteľa lode do dvoch hodín pripraviť na štart prieskumný čln typu Zero. Potom, o malú chvíľu neskôr, zistil, že čln má úplne rozbitý palivový článok, čím sa samozrejme menila situácia. Z prípravy sa stala kompletná generálka, ktorá nebude do hodiny hotová, ani keby sa Marcel rozkrájal. A navyše mu nedal pokoj Lailin sen, na ktorý nemohol prestať myslieť, takže sa nedokázal sústrediť na prácu. To všetko spôsobilo, že kapitán prieskumného tímu bol nervózny ako hladný pes, takže keď zapraskala vysielačka a Gina po ňom zvrieskla svojím typickým provokačným tónom oslovujúc ho "šéf", takmer čln vystrelil do priestoru.

"Povedz im," povedal stískajúc tenkú násadu handsfree vo veľkej dlani, "nech konečne vyklopia o čo ide." Jej zamračená tvár vravela to isté, čo si Marcel myslel. Každú chvíľu sa čaká koniec sveta a oni sa hrajú na tajnostkárov.

Nasadil si aparát a prihlásil sa.

"Kapitán Bell," ozval sa hlas veliteľa Kiwabu, "očakávame vás v riadiacej veži." Hovoril pomaly, flegmaticky, tak ako vždy.

Gina z neho nespúšťala oči. Iba pokrčil ramenami. "Som tam skôr, ako si stihnete sadnúť, veliteľ. Končím."

"Vidím to tak, že to budete musieť s Vilom zvládnuť sami." Podal jej mikrozváračku.

"Ako sa mám teraz sústrediť na ten debilný článok, hm?"

Vedel, že sa nemusí báť. Mala zasa len veľa rečí, ale výsledok jej práce to nijako neovplyvní. Frfľajúc si pod nos sa pustila do práce.

Vil bol zahrabaný v kábloch kdesi pod krídlom a vôbec si ich nevšímal. Radšej ako rozprávanie mal veci, ktoré treba súrne opraviť. Ako perfektne sa dopĺňali, pomyslel si Marcel na odchode. Lepší tím si ani nemohol želať.

...

Na mostík to stihol v rekordne krátkom čase, no veliteľ už sedel. To mu nevyšlo, pomyslel si. Snáď sa mu bude lepšie dariť pri vysvetľovaní. Solárne výboje, to je ono. Kľudne mohli článok vypáliť oni. Nie, bude si musieť vymyslieť niečo iné.

Gigantické okno, obiehajúce riadiacu vežu po celom jej obvode, poskytovalo úžasný pohľad na malé nepokojné Slnko vzdialené viac ako dvesto miliónov kilometrov. Erupcie plazmy na takú vzdialenosť nedokázal rozoznať. Zem bola stratená v tme.

"Ruší nám komunikáciu. Kto by to bol povedal, že to dokáže aj z takej ohromnej diaľky." Veliteľ nespúšťal z obrazovky pohľad.

"Mám pre vás otázku, kapitán," povedal, dávajúc mu najavo, že vie o jeho prítomnosti. "Viete, prečo tu čakáme a už dávno neletíme preč?"

Marcela otázka pristihla úplne nepripraveného. V hlave mal pripravené hlásenie o poruche a práve mu vymýšľal vhodný záver. Preto len pokrútil hlavou.

"Myslíte si, že ľudia chcú vidieť, ako ich domov zhorí v rozpínajúcom sa plynnom obale Slnka? Ja osobne to nechcem vidieť. A vy?"

"Nie, veliteľ." Potom rýchlo dodal: "Nikdy som o tom takto nerozmýšľal. Vyskytol sa problém na člne. Palivový článok. Štart v stanovenom termíne pravdepodobne nebude možný." Ako tam stál, vystretý s rukami za chrbtom, dostal zrazu strach, že im misiu, nech už to bude čokoľvek, vyfúkne niekto iný. Bolo mu jasné, že čln museli poškodiť nakladacie roboty, ale on si to doteraz nevšimol. Bola to jeho chyba a vyhovárať sa, že dosiaľ na jeho prehliadku nemal čas by bolo zbytočné, aj keď to je pravda.

Veliteľ však iba mávol rukou. "O chvíľu sa s nami spojí Jednotka. Chce s vami hovoriť prezident. Ale ruší nás solárna búrka, takže si budeme musieť chvíľu počkať."

Hneď ako to dopovedal sa na sklenom panely, ktorý delil mostík od vonkajšieho vesmíru, otvorilo dialógové okno. Prezident sedel vo veľkom drevenom kresle a so záujmom si pilota obzeral.

"Kapitán Bell," začal svojim kultivovaným hlasom, ktorý Marcel tak dôverne poznal ešte z čias pred evakuáciou. "Som rád, že sa vás spoznávam."

"Aj mňa to veľmi teší, pán prezident." Nemal politikov v obľube, ale prezident bol výnimkou. Stál pri zrode projektu Odyseus, velil ťažbe rudy na Neptúne, videl umierať milióny ľudí počas veľkého sucha ešte pred tým než sa Marcel narodil. Bol to muž na správnom mieste

"Ako sa vám darí. Máte so ženou dosť miesta? Viem, kajuty sú príliš tesné."

"Všetko je v úplnom poriadku, pane."

"To som rád. Na chvíľu si budete môcť od tohto klaustrofobického sveta oddýchnuť. Pôjdete na Zem, kapitán. Ale aby som nepredbiehal..." Prezident pokynul technikovi stojacemu mimo záberu a mostík Odysea 3 zaplavil vysoký prerušovaný tón tvoriaci neustále sa opakujúcu sekvenciu.

"Tento signál zachytili družice okolo Zeme dnes, skoro ráno greenwichského času. Poslali ho nám, čo je štandardný postup."

"Je to volanie o pomoc," povedal Marcel prekvapene. S.O.S. zo Zeme?

"Presne tak, ibaže to je iba kamufláž. Žiadne Morseova abeceda. Po prijatí sa správa okamžite nahrala do centrálneho počítača. Obsahovala podprogram, ktorý ju dešifroval. Vzniklo z toho toto."

Vedľa prezidenta sa otvorilo ďalšie okno. Marcel od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. Rýchlo, aby obraz náhodou nezmizol šibol pohľadom na veliteľa, no ten sa len usmial. Pravdepodobne to už videl pred tým.

"Čo je to?"

"Ide o dokonalú počítačovú simuláciu nám neznámej planéty," predbehol prezidenta veliteľ.

"Áno. Vďaka tomu dokážeme zmerať jej gravitáciu, priemer, čas rotácie, zloženie atmosféry, ktoré je mimochodom identické s pozemskou atmosférou spred päťsto rokov. Je dvakrát väčšia ako Zem, príťažlivosť naopak o niečo nižšia. Nejako to súvisí s pomalou rotáciou. Je teda obývateľná. Je tu však problém..."

"Nevieme, kde sa nachádza," opäť skočil veliteľ prezidentovi do reči.

Marcel nemohol od planéty odtrhnúť pohľad. Bola nádherná. Moria a oceány boli sfarbené do tyrkysového odtieňa modrej, pevninu, zaberajúcu takmer polovicu povrchu, od pólov k rovníku pokrývali zelené pralesy, z ktorých vytŕčali mohutné chrbty pohorí.

"Nevieme, čo to znamená. Kto nám to poslal? Môže to mať súvis s častými nevysvetliteľnými úkazmi, ktorých počet sa za posledných päťdesiat rokov zdesaťnásobil."

Marcel prikývol. Vedel presne o čom veliteľ hovorí. Začiatkom storočia sa začali objavovať názory uznávaných vedcov, ktorý sa zhodli, že na planéte je okrem ľudí ešte ktosi ďalší. Niekto, komu sa darí ostať v tme. Nikdy však nebol predložený priamy dôkaz. Spomenul si na Lailin sen a po chrbte mu prebehol mráz.

"Vašou úlohou je lokalizovať zdroj vysielania a zistiť, kto ho spustil. Misia bude aj s cestou trvať presne sedemdesiat dva hodín, ani o minútu dlhšie. Slnko pomaly narastá, preto vás chcem mať do troch dní späť, aj keby ste sa mali vrátiť s prázdnymi rukami."

"Rozkaz, pán prezident." Spojenie sa prerušilo a obraz prezidenta a neznámej planéty vystriedala nepreniknuteľná temnota.

"Už chápete, prečo tu strácame čas?" Veliteľova tvár bola vážna, ako vždy.

"Nemáme kam ísť. Neexistuje žiadna Itaka."

"Doteraz sa ju ani s najmodernejšími teleskopmi nepodarilo nájsť. Ale mi ľudia máme viac šťastia ako rozumu, zdá sa. Ak je na Zemi odpoveď, musíte ju priniesť."

"Urobím pre to všetko, veliteľ."

"A s člnom si nerobte starosti. Z jednotky je už na ceste nový palivový článok."

Marcel nastúpil do výťahu. Cestou do Alfabloku rozmýšľal nad Lailiným snom. Možno piaty deň na Odyseovi podcenil. Teraz to už vyzeralo na najhorší deň v jeho živote.

...

Sen sa jej vrátil úplne nečakane. Jednu chvíľu sedela v detskom centre a čítala deťom rozprávku o korytnačke a zajacovi, o sekundu neskôr neprítomne hľadela do virtuálnej lampy slúžiacej ako upokojujúci prostriedok pre nervóznych škôlkarov. Civela na kúsky zlata vznášajúce sa v hustej svetielkujúcej tekutine a snívala s otvorenými očami.

Opäť sa jej zjavila Zem. Ale vyzerala úplne inak, ako si ju pamätala. Bola veľká a zelená, žiadne vyprahnuté žlté púšte nešpatili jej tvár a more... ach, vzdychla si. Bolo také krásne.

Vznášal sa v skafandri vysoko nad oceánom. Videla len veľký agregát na jeho chrbte, jeho tvár smerovala k planéte. Určite sa kochal krásnym pohľadom tak ako ona. Zavolala naňho. Ani sa nepohol. Snažila sa ho dočiahnuť, ale on letel ďalej priťahovaný silou planéty. Zrazu si uvedomila, že skafander sa pomaly obracia. Ešte kúsok a uvidí jeho usmiatu tvár, zbadá ju a priletí k nej, chytí ju za ruku a...

Čiasi malá rúčka ju poťahovala za sveter. Prebudila sa z tranzu. Dievčatko vyvaľovalo oči na veľké slzy, ktoré jej tiekli po lícach a smrkalo.

"Čítaj," poprosilo ju.

O niekoľko minút stála Laila pri výťahoch do riadiacej veže. Rozprávku dočítala jej kolegyňa, ktorá mala práve voľno, takže o deti sa nemusela báť. Strach mala oňho.

O chvíľu dvere výťahu vypľuli hlúčik technikov ponáhľajúcich sa na obed. Marcel bol medzi nimi. Keď ju zbadal, jeho aj tak zachmúrený výraz zastreli ešte tmavšie mraky.

"Práve som šiel za tebou," vykoktal. Objal ju. Cítila sa v jeho náručí tak bezpečne. Pomaly sa prestala triasť.

"Ideš na Zem?" Pozerala mu priamo do očí. Nevedela odkiaľ to vie, ale to bolo teraz jedno. Hlavne, pomyslela si, keď prikývol, že to bola pravda. V jeho očiach uvidela pochybnosti. Nepochopí to, zhrozila sa. Zhnusím sa mu. Má zo mňa strach.

Namiesto toho ju silno objal.

"Nesmieš ísť nikam," povedala. "Pamätáš na môj sen?"

"Bol to len sen," odbil ju, ale neznelo to bohvie ako isto.

"Keď ja neviem," začala celá zmetená, neschopná mu to vysvetliť. Nie takto narýchlo.

"Laila, dostal som rozkaz. Priamo od prezidenta. Musím ho splniť. Nemôžem ti povedať, o čo ide."

Celé rameno mal mokré od jej sĺz a slín. Chcela ho zastaviť, ale nevedela ako.

"Vrátim sa," povedal a pobozkal ju na nos. "Sľubujem."

Prikývla, ale pri spomienke na skafander pomaly sa otáčajúcom v bezváhovom stave a na to, čo nevidela vo vnútri prilby keď sa otočila priamo na ňu, ju striaslo.

...

"Zero 228 riadiacej veži."

"Hovorte Zero 228."

"Tu kapitán Bell. Žiadam o povolenie na štart."

"Tu Odyseus Jeden, Zero 228, máte povolenie na štart."

"Odyseus Tri, štart povolený."

"Ďakujem riadiaca veža. T mínus tri... dva... jeden..."

Motory člnu vychrlili prúd iontového plameňa a Zero vystrelilo z dokov krížnika ako blesk.

"Osa opúšťa úľ, vážení," zvolala Gina a stočila riadenie vyhýbajúc sa nekonečnému pásu vesmírnych lodí nesúcich celú ľudskú populáciu. Čln zamieril k Slnečnej sústave.

...

"Ako to, že doteraz nenašli novú planétu," nechápala Gina. Zero práve preťalo obežnú dráhu Pluta a s veľkou rýchlosťou sa blížilo k Uránu.

"Čo je to za nezmysel, Macel." Od hnevu zabudla na svoj zvyk vravieť mu šéf. Išlo do tuhého.

"To celý ten čas nás nechali v tom, že za pár rokov po evakuácií pristaneme na nejakej krásnej planéte, dáme jej meno Raj a všetko bude v poriadku?"

"Je to tak." Marcel vedel, že vysvetľovanie bude ťažké, ale mali právo to vedieť. "V skutočnosti nikto nič také nevravel. Vymysleli sme si to sami."

"Aha, oni nás v tom len nechali. Veď je to detail. Nakoniec v tých plechovkách je celkom fajn. Máš dva metre štvorcové na život, sprcha zároveň plní funkciu záchodu a priechody sú tiež celkom široké. Keď sa oprieš o stenu, v pohode sa v nich dvaja obídeme."

"Toto vyjde," zapojil sa Vil, ale hneď na to bol opäť hlavou v prístrojoch.

"A čo ak je to len vtip," pokračovala Gina v svojich úvahách. "Niekto pred odchodom naprogramoval počítač a ten o týždeň spustil vysielanie rozprávky na dobrú noc."

"Prídeme na to."

"Ak sa ukáže, že mám pravdu, ja si toho pankharta nájdem a osobne mu nakopem gule. Nech vie čo je sranda."

Na Marcelovo prekvapenie to bolo od nej všetko. Ďalej sa sústredila na prístroje a bola ticho.

Po desiaty raz skontroloval prepočty kolízneho kurzu. Všetko sedelo. Stalo sa to, čoho sa najviac obával: nemal čo robiť. Myšlienky sa mu pomaly ale isto vrátili späť k Laile. Ako mohla vedieť, že ide na Zem? A ako vedela, že na Zemi niekto je? Videla to v sne. Tisíce bielych očí v čiernej tme. Škriatky a víly, ktorých ľudia neustále hľadali, ale nikdy nenašli.

Marcel hľadel na miesto, kde sa z nekonečného vesmíru vynárala modrá silueta Zeme. Snažil sa prestať myslieť, ale nakoniec sa vzdal. Trápila ho neodbytná otázka: ak je jej sen proroctvom, znamená to, že tam umrie?

...

V riadiacej veži práve tím solárnych meteorológov vyhodnocoval čerstvé údaje o stave slnečnej koróny a všetci do jedného krútili hlavou.

Rýchlosť vetra na severnej hemisfére dosiahla rekordnú hodnotu 50 tisíc kilometrov za hodinu. V hĺbke plazmy sa formovala nová magnetická bublina gigantických rozmerov. Situácia sa vyvíjala neuveriteľne rýchlo. Nabitá plazma sa hromadila.

"Toto som ešte nevidel," podotkol jeden z vedcov, podľa prízvuku určite Rus. Na toto čakal celý svoj život a teraz to mal možnosť vidieť na vlastné oči. Jav predčil všetky jeho doterajšie predstavy.

"Navrhujem stiahnuť prieskumnú loď z misie," povedal žena v bielom plášti. Všetci na ňu prekvapene pozreli. Na Zero úplne zabudli.

"Táto búrka zničí všetku elektroniku do vzdialenosti dvesto miliónov kilometrov."

Technik urobil rýchly výpočet a pokrútil hlavou. "Nestihnú to. Pred desiatimi minútami prešli líniou, z ktorej sa nestihnú vrátiť."

Tím bezmocne hľadel na údaje. Mali to vedieť skôr. Lenže Slnko sa zbláznilo. Už nedokázali nič predvídať. Pred ich očami sa odohrával katastrofa takých rozmerov, že superpočítať nestíhal s výpočtami.

Pre Zero už bolo neskoro.

...

Sledoval modrú guľu od chvíle, čo sa zjavila na obrazovke. Keď už boli dosť blízko na to, aby rozoznal prstenec pozostávajúci z odpadu, ktorý ľudia okolo Zeme nechali, dostali hlásenie o ničivom slnečnom vetre. Začiatok búrky stanovili približne na 4:15, slovo približne bolo zvýraznené a podčiarknuté. Tak už sa to začalo, pomyslel si Marcel. Lailin sen sa stáva skutočnosťou.

"Nestihneme pristáť." Gina kontrolovala chronometer. 4:13, najvyšší čas konať.

"Nastavujem kolízny kurz." Vil stál bez pohnutia. Stal sa súčasťou stroja.

Marcel vedel, že je jediné riešenie ako z toho môžu vyviaznuť, ale smrdelo samovraždou. Prstenec sa nezadržateľne blížil.

"Kolízny kurz nastavený. Na môj povel resetovať počítač."

"Slnečná aktivita narastá..."

Pozreli na seba. Gina sa usmievala. Kútikom úst jej mykal mimický sval irónie. Vil zvraštil obočie. Do toho, vravel jeho pohľad.

"Resetuj počítač!"

Loď zhasla. Jej elektrické srdce prestalo biť. Ticho.

Marcel prevzal núdzové riadenie lode. Rútili sa k prstencu. Opatrne upravil kurz, pri čom sa ozvalo syčanie vzduchu unikajúceho z trysky na pravom krídle. Ticho presvišťali okolo kovovej kostry vlečného remorkéra, ktorý skončil svoju púť pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Minuli ho o vlások.

Zrazu kabínu zaplavilo ostré svetlo. Z palubnej dosky vychrlil chvost iskier. Poriadne to nimi zatriaslo.

"Toto je tvoja šou?" zvolala Gina na obrovskú slnečnú erupciu v diaľke. Fakt, že o chvíľu sa možno takmer neovládateľný čln rozplesne o trup zabudnutej vesmírnej stanice, ju v tom momente netrápil.

Oslepil ich ďalší záblesk svetla.

"Na môj rozkaz zapnúť počítač," zreval Marcel. Cez okno hypnotizoval obrovské rameno satelitu, ktoré sa k nim blížilo závratnou rýchlosťou.

"Zničíš ho," reval Vil, ale keď zbadal satelit oblial ho pot.

"Teraz!"

Gina spustila počítač. Naskočil núdzový režim. Ovládanie člnu mali k dispozícií takmer okamžite.

Spustil vyrovnávacie trysky. Hlavné motory zavyli od preťaženia.

"Navigácia stále nedostupná."

"Maximálny výkon."

"Čln preletel popri ramene. Pocítili prudké trhnutie, keď jeho telo oholilo komunikačné antény. Nový článok zhorel v plameňoch horúcej plazmy.

Všetci traja po sebe revali, ale nikto nikomu nerozumel. Navigácia nefungovala. Na palubnej doske sa rozsvietil takmer všetky červené kontrolky.

"Čisté šialenstvo," zašepkal Marcel. "Sen je predsa len sen!" Chopil sa riadenia. Neumrie tu len tak.

Loď sa zrútila do atmosféry.

...

Stála v zadnej časti mostíka, kde nikomu nezavadzala (a nikto nezavadzal jej) a ticho sledovala ruch, ktorý nastal po dvoch posledných erupciách.

"Stratili sme kontakt, veliteľ," povedal radista. Veliteľ Kiwaba prikývol.

"Pochopiteľne. Museli vypnúť počítač. Elektromagnetický výboj by ho úplne zničil." Otočil sa a usmial sa do miesta, kde stála Laila. Nemal jej povoliť vstup na mostík. Nemal sa nechať prehovoriť, pomyslel si. Sám pre seba pokrčil plecami. Odhovoriť ženu od jej rozhodnutia je ťažšie, ako riadiť vesmírnu loď. Keď si niečo vezmú do hlavy, nezastavia sa ani pred rozkazom. Ešte raz sa pozrel do jej vystrašených očí. No čo, sama pri tom chcela byť.

"Stále žiaden kontakt."

"Slnečná aktivita?"

"Vrátila sa do normálu. Dostávame údaje z veže 1. Vyzerá to na ďalšie magnetické škvrny na odvrátenej strane. Formujú sa nové komíny s neuveriteľne nízkou hustotou. Sú čoraz väčšie a menia polohu. Zaznamenávame nárast priemeru Slnka o 0,3 percenta."

"Kontakt so Zerom?"

"Stále negatívny."

"Ďakujem. Skúšajte to ďalej." Veliteľ sledoval hlboký vesmír a pritom cítil jej oči na svojom chrbte. Cítil sa nesvoj. Tak veľmi jej chcel pomôcť. Ale všetkým im ostávalo jediné: museli čakať.

...

"Tak presne tomuto sme u nás doma vravievali mať šťastie v nešťastí," povedal Vil kľačiac v piesku.

"U nás sme vravievali shit happens." Gina si odpľula do peny, ktorú na pobrežie vyplavil oceán. Rukou si zatienila oči a rozhliadla sa po pláži. "Je tu pekelné horko," povedala. "A ticho."

Marcel stál pri lodi nosom zabodnutej v piesku a hrabal sa v jej vnútornostiach, ktoré ležali vyvrhnuté vo vode. Za loďou sa tiahol asi päťdesiat metrov dlhý pás rozrytej pláže. Bol to zázrak, že to prežili a Gina vedela, že je to len jeho zásluha.

"Hádam si nemyslí, že to ešte nakopne." Akoby ju počul, mávol Marcel rukou a pobral sa k nim. Hornou časťou uniformy Aliancie sa pokúsil zastaviť prúd hydraulickej tekutiny, ktorá vyvrela na elektrické káble a pomaly rozožierala ich šancu na návrat, ale nepomohlo to ani lodi, ani jeho uniforme. Po holej hrudi mu stekal pot miešajúci sa so špinou. Vyzeral na uterák, ale Gine bolo jasné, že sa tak ľahko nevzdá.

"Dáme dokopy vysielačku," povedal hľadiac na nich zvrchu. Spoza jeho hlavy im do očí žiarilo ostré slnko.

"Super," uľavila si Gina. "A potom čo? Mám návrh, niekde tu blízko by mal byť nejaký dobrý fastfood, takže čo vravíte na taký dobrý prepečený hamburger?" Čakala, že ich jej ironické poznámky konečne prestanú baviť, niekto jej povie ´drž hubu, máme kopec roboty, keď sa chceme stadialto dostať, musíme prestať kecať a začať konať,´ ale ani jeden sa k tomu nemal. Miesto toho Marcel povedal:

"Dobrý nápad." Kvôli lúčom mu nevidela do očí, ale z jeho hlasu vycítila smútok. Nie, nechcel sa vzdať, ale veľa im toho na práci neostávalo.

"Stále nechápem, ako sa ti podarilo pristáť tak blízko," povedal a dúfala, že ho tým trochu povzbudí.

"Vil, skús nakopnúť vysielačku," povedal. Bola si istá, že sa pri tom usmieva. "My s Ginou dokončíme našu misiu." Chytil ich oboch za ruky a pomohol im vstať.

"Ako vraví Gina, zdroj nie je ďaleko."

Pustili sa kráčať na juh po pláži. Vil ich sledoval ako odchádzajú, až kým nezmizli za dunami. Poobzeral sa okolo seba. "Umrieť na Zemi," povedal nahlas, aby počul ako to znie. Usúdil, že celkom dobre. "Umriem doma na Zemi," zopakoval a pustil sa do práce, pri čo si pískal starý clivý evergreen.

...

"Vyzerá to divne." Marcel hľadel na malú priesvitnú guľu podoprenú troma tenkými nohami, ktorých konce boli zaborené v piesku. Gina sa k tej veci radšej ani nepriblížila. Stála v bezpečnej vzdialenosti a vystrašenými očami sa obzerala po pláži.

"Čo vlastne myslel tými nevysvetliteľnými javmi," spustila zízajúc na vec pred nimi. "Nevedela som, že ufo berie niekto vážne. Bola som v tom, že sú to všetko výmysly."

"Otvorím to," povedal Marcel a vytiahol z vrecka nohavíc švajčiarsky nôž.

"Nechceš si to radšej rozmyslieť? Niečo mi na tom smrdí."

Marcel na ňu prekvapene pozrel. Nikdy ju nevidel takú nervóznu.

"Pamätáš na našu úlohu, Gina? Prišli sme sem kvôli tomuto tu." Marcel ukázal čepeľou noža na guľu, uprostred ktorej pulzoval slabý elektrický výboj. Predpokladal, že práve ten je zdrojom vysielania. "Sedí to na chlp. Údaje z GPS neklamú. Toto je náš vysielač."

Chvíľu ešte hľadel do jej vystrašených očí, potom si kľakol vedľa záhadného prístroja. Po obvode gule objavil plytkú ryhu. Opatrne do nej zasunul čepeľ a začal ňou kývať zhora nadol. Horný kryt sa kúsok po kúsku otváral. Myslel, že to pôjde ťažšie, ale nebol to žiadny problém. Stačilo ešte trochu pritlačiť na správnom mieste a...

Ozvalo sa sotva počuteľné "cvak". Priesvitný kryt zmizol. Hneď na to im sluch zasiahol ostrý vysoký tón. Takmer im roztrhal ušné bubienky.

Znie to ako volanie veľryby, pomyslel si Marcel. Len je to trochu viac nahlas.

Od bolesti sa zrútil na piesok. Uvedomil si, že Gina leží vedľa neho a niečo kričí, ale nepočul ani pol slova. Zavrel oči. Mal pocit, že sa jeho hlava rozletí ako vajce v mikrovlnke.

Zrazu to prestalo. Pochopil to až po hodnej chvíli, pretože v ušiach mu ešte stále zvonilo. Otvoril oči.

Bytosť stála dva metre od neho. Vysielač niekde zmizol. Sledovala ho cez prístroj, ktorý je pokrýval hlavu. Marcel usúdil, že je to prilba. Bytosť bola vysoká a chudá s dlhými kostnatými rukami a silnými nohami. Celé jej telo bolo pokryté látkou, ktorá odrážala svet naokolo. Marcel uvidel svoju vystrašenú tvár na hrudi bytosti.

Vtom sa zodvihol vietor a nad nimi sa ozval hlboký oscilujúci hrmot. Pozreli hore. Oslepil ich jasný lúč bieleho svetla.

...

Vil bol s vysielačkou takmer hotový (stačilo nájsť alternatívny zdroj; pôvodný bol úplne rozleptaný kyselinou z hydrauliky), keď zrazu začul vysoký ostrý zvuk. Prichádzal zo smeru, ktorým sa pustili Marcel a Gina. Zložil si reflexné okuliare práve včas, aby uvidel obrovskú čiernu vec, ktorá vykĺzla zo spenenej vody a zmizla na horizonte.

Vil ostal stáť v nemom úžase. O chvíľu sa objekt objavil znova. Ostal visieť asi sto metrov nad plážou. Zo vzdialenosti, ktorá ho delila od navigátora, vyzeral malý ako pšeničné zrnko.

Zo spodnej časti objektu vyšľahlo svetlo, ktoré bolo také ostré, že bolo vidno i za denného svetla. Vil by odprisahal, že v ňom uvidel zmiznúť tri postavy.

Chlapec ostal neveriaco sledovať oblohu ešte hodnú chvíľu potom, čo objekt opäť zmizol vo vlnách.

...

Na mostíku Odysea 3 vládla tichá pracovná atmosféra. Vo vzduchu viselo napätie také husté, že by sa dalo krájať. Od posledného spojenia so Zerom ubehlo takmer päťdesiat hodín a posádka pomaly strácala nádej. Vtom sa ozval vzrušený výkrik jedného z technikov.

"Veliteľ, vyzerá to na kontakt!"

"Na obrazovku." Srdce veliteľa Kiwabu sa rozbehlo ako divé. Celú tú dobu nespal a nejedol, ale svoj prídel kofeínu si vyčerpal na týždeň dopredu.

Monitor zrnil a praskal, napriek tomu každý rozoznal tvár mladého navigátora. Chlapcova tvár sa leskla od potu, trčali z nej dve vystrašené oči.

"Tu Zero 228, tu Zero 228."

Veliteľovi spadol kameň zo srdca. Najnovšie správy tvrdili, že sa blíži ďalšia búrka a spomedzi riadkov vycítil, že táto bude možno posledná. Čas posádky Zera na únik sa skracoval.

"Hovorte, Zero 228."

"Veliteľ, konečne sa mi podarilo opraviť vysielačku. Vyzeralo to jednoducho, ale bola to babračka. Loď je úplne zničená. Počítač je nefunkčný, hydraulika takisto. Väčšina elektriky bola spálená. Obávam sa, že návrat nebude možný."

Pri posledných slovách sa spoza veliteľa ozval bolestný vzdych. Prekvapene sa otočil. Ešte stále tam stála? Úplne na ňu zabudol.

"Čo je s kapitánom Bellom?"

"Kapitán a druhý pilot zmizli. Sú preč niekoľko hodín. Pravdepodobne sa im podarilo nadviazať kontakt." Na mostíku panovalo absolútne ticho.

"Videl som neidentifikovateľný objekt letieť nad Tichým oceánom. Vynoril sa z vody. Nie som si úplne istý, ale videl som v objekte zmiznúť tri postavy. Nerozumiem tomu. Ostal som sám. Neviem, čo bude ďalej."

"Vediete si dobre, Vil..." Veliteľ nestihol dopovedať, pretože spojenie sa prerušilo. Technik nechápavo krútil hlavou a skúšal ho obnoviť. Veliteľ ticho zahrešil, ale tak aby ho nikto nepočul.

...

Stáli uprostred ohromnej podzemnej jaskyne. Jej klenba sa strácala v tme, z ktorej trčali len hrubé špice stalagnátov. Vysoko nad nimi svietili ako hviezdy mdlé zelené svetielka.

Marcel si uvedomil, že stoja na ostrove hlboko pod zemou. Jeho brehy obmývali vody čierneho jazera. Nadýchol sa. Tá vôňa mu bola taká známa.

"Ropa," sykla Gina. Opierala sa chrbtom o jeho chrbát. Dokázali tak vnímať všetko, čo sa dialo okolo nich. "Cítim ropu, šéf."

Niekoľko metrov od nich odpočíval v trblietajúcom sa piesku stroj, ktorým ich sem uniesli. Čierny povrch sa strácal na temnom pozadí ropného jazera, takže nedokázal rozoznať jeho tvar.

"To nemôže byť ropa," povedal viac menej pre seba. Jej zásoby ľudia predsa vyťažili pred viac ako dvoma storočiami. Opäť sa nadýchol. Alebo predsa?

"Strýkovi raz vytiekol olej na modeli auta z roku 2009. Bol do tých vecí blázon, ten môj strýčko. Ešte, že sa nedožil evakuácie. On by kvôli tým haraburdám asi radšej ostal na Zemi."

"Gina!" Marcel civel na breh jazera pár metrov od nich. Čierna tekutina sa rozvlnila a vsakovala do piesku.

"Vtedy to smrdelo veľmi podobne ako teraz tu..."

"Gina!" zaúpel Marcel

"...je mi z toho zle. Potrebujem čerstvý vzduch, šéf. Nevyhnutne potrebujem odtiaľto vypadnúť."

Marcel jej chytil hlavu a nasmeroval do miesta, z ktorého sa neodvážil spustiť zrak. Niečo mu hovorilo, že by jej to nemal ukazovať. Mal by ju radšej ovaliť, aby stratila vedomie. Zrazu pocítil ako stŕpla. Dych jej uviazol v hrudi. Na jeho prekvapenie sa zatiaľ držala.

Z mazľavej tekutiny vystupoval zástup vysokých kostnatých postáv. Vyzeralo to akoby pochodovali. Zatiaľ čo prví už stáli na piesku, z hladiny sa vynárali ďalšie a ďalšie hlavy. Pomaly vystúpili na breh a ostali stáť okolo dvoch ľudí.

Marcel a Gina neboli schopní pohybu, len s hrôzou sledovali, ako ich bytosti obkolesili. Nemo hľadeli ako po nich steká ropa a pomaly odhaľuje ich pretiahnuté tváre. Marcel si v tom momente spomenul na Lailin sen: Oči, teraz sú na rade oči, pomyslel si zúfalo. Už nerozmýšľal, či tomu verí alebo nie. Už vedel.

Bytosti ako na povel otvorili oči. Gina ticho vzdychla. Marcel ju pevne chytil za ruku.

Hľadelo na nich nespočetné množstvo veľkých bielych párov očí. Mdlé biele svetlo, ktoré z nich vyžarovalo ostro kontrastovalo s čiernotou vládnucou okolo.

"Do riti," uľavila si Gina. "Ako to, že o nich nevieme?" Nebola to otázka, ale konštatovanie. Marcel by jej aj tak nevedel odpovedať.

Zo zástupu tiel vystúpil jedna bytosť. Z jej žiarivého pohľadu sálalo niečo, čomu Marcel nedokázal porozumieť. Bytosť pristúpila na krok od nich. Až vtedy si všimli, že ropa vytvára na jej koži tenký film, ktorý si na slnku pomýlili so zrkadlom.

Bytosť k nim natiahla dlhé ruky. Držala v nich malú kryštálovú skrinku. Farba jej povrchu sa neustále menila.

"Nedotýkaj sa toho," šepla Gina. "Je to pasca."

Marcel pozrel do dvoch svietiacich očí. Nie, tie veľké kruhy svetla neboli zlé. Bolo v nich niečo iné, len nie zlo.

"Je to dar," povedal a obrátil spojené dlane ku stropu. Bytosť pomaly prikývla a vložila skrinku do nich.

"Volali ste nás, aby ste nám dali toto?" Marcel striedavo hľadel na skrinku a na bytosť. Tá sa opatrne vzdialila.

"Asi nerozumejú," povedala.

"Ja si myslím, že hej. Ale nechcú hovoriť."

"Prečo?"

Pokrčil plecami. Bytosť ukázala na dar v jeho rukách a sklonila hlavu. Potom pozrela na loď na brehu jazera. Na ňu ukázala tiež.

"Je naša?" zvolala Gina. Bytosť sklonila hlavu a zmizla v zástupe svojich druhov.

"Môžeme si ju vziať? Haló!" Bytosti sa pomaly otočili chrbtom k nim. Pomalými krokmi sa pusti kráčať späť do jazera.

Gina sa nedokázala ovládnuť. "Musíte odísť," zvolala na nich. Prvé hlavy zmizli v rope. "Slnko! O pár dní to tu všetko zhorí. Musíte odísť."

Obrátila sa naňho s prosbou v očiach.

"Nechaj to tak."

"Ale..."

"Oni sa o seba postarajú. Teraz musíme ísť."

Ostali stáť na brehu jazera sami. Iba veľký čierny tanier a hranatá vec v jeho rukách nasvedčovali tomu, že sa im to celé nesnívalo.

...

Ruch mostíka ju hypnotizoval. Nespala už štvrtý deň. Vrava sa zmenila na nezmyslený bzukot včiel. Šum ich krídiel ju pomaly uspával. Oči sa je samé od seba zavreli. Sníval sa jej sen.

Stojí uprostred čiernej tmy. Má strach. Urobí krok vpred, ale naráža do chladnej tvrdej steny a tak sa radšej otáča na druhú stranu. Pomaly, opatrne ako storočný starec si hmatajúc rukami pred sebou hľadá cestu vpred.

Zakričí jej meno. Hľadá ju. Vie, že čosi je v tme s ním a má hrozný strach. Cíti, ako sa mu vlasy ježia na zátylku.

"Neboj sa," chcela mu povedať, ale on ju nepočuje. Miesto toho len stúpa ďalej a neustále sa potkýna o veci na zemi. Slepo civí do tmy v snahe nájsť svojho nepriateľa.

"Nemusíš sa báť," zakričala naňho. Neublížia ti. Pozri do ich smutných očí. Majú strach. Strach z nás. Preto sa celý čas skrývajú. Boja sa, že to, čo sme schopní urobiť sebe, urobíme aj im.

Ticho stojí v tme. Počúva.

Vedia viac ako my. Sú tu už milión rokov. Aj viac. Naučili sa vidieť nebo aj cez hrubé vrstvy hliny, ktoré ich od neho delia. Hľadali dlho, ale nakoniec ju našli. Planétu .Nie pre seba, ale pre nás. Pretože oni nemôžu odísť. Nie sú ako my. Nedokážu to.

Konečne ju vidí. Usmieva sa na ňu, je šťastný. Chytá sa jej ruky a ona ho vyťahuje z tmy.

S jeho úsmevom sa sen vytratil.

...

Vil sedel v piesku a hrabal doň jamu. Slnečná aktivita zničila satelity na obežnej dráhe Zeme, takže ostal úplne sám. Mohol iba čakať.

Už asi pol hodinu sledoval svet okolo seba. Keď sa prerušilo spojenie, pocítil, že má niečo na nohe. Pozrel dolu a uvidel veľkého plážového kraba sediaceho na jeho bielej teniske. Oči na tykadlách mu zízali priamo do tváre.

Sadol si do piesku v nemom úžase. Až teraz si všimol, že sa obloha sfarbila do zvláštneho odtieňa tmavomodrej s fialovými fľakmi. Vietor úplne ustal. Čajky stáli vo veľkých skupinkách bez pohnutia v plytkej vode a bez zvyčajného hašterenia sa tisli k sebe. Chvíľu na to sa niekoľko desiatok metrov ďalej objavil veľký hnedý medveď. Ťarbavo prišiel k vode a zvedavo ju oňuchal. Vilovi bolo jasné, že ten v živote oceán nevidel.

Celý svet stíchol.

Premkla ho úzkosť. Aj zvieratá to cítili. Vedia to aj bez prístrojov. Svet sa blíži k svojmu koncu. Už to dlho nepotrvá.

Vtom nad sebou začul hlboký rachot. Oslepilo ho prudké biele svetlo. Zrazu sa cítil ľahší, dokonca sa začal vznášať.

Tak už je to tu, pomyslel si. Nebolo to až také hrozné ako si to predstavoval.

"O čom si kecal s čajkami?" ozval sa známy hlas. Gina? Neveril vlastným ušiam.

...

Našiel ju v ich kajute. Bola zahrabaná v prikrývkach. Na tvári jej žiaril spokojný úsmev. Prevalila sa z jedného boku na druhý a spokojne vzdychla.

Vie, že som v poriadku, napadlo mu. Aj keď prespala posledné správy aj ich príchod neznámym plavidlom na Odyseus 3, ona vie.

Chvíľu sledoval ako spí a sníva, možno o novej planéte alebo o krásnej budúcnosti. Do srdca sa mu votrel ťaživý pocit strachu. Ako veľmi sa o ňu bál. Bola taká iná ako ostatní. Potrebuje ho, aby ju chránil. Čakajú ich ťažké časy

Usmial sa. Strach na chvíľu zmizol, vystriedal ho pocit uspokojenia. Ešte na moment si obzrel jej šťastný výraz v snahe vryť si ho do pamäti, a potom odišiel.

...

Zviezol sa výťahom cez Blok beta do technickej úrovne. Loď bytostí ho neodbytne priťahovala. Po ceste zo Zeme späť za okraj slnečnej sústavy (trvalo im to úžasných tridsať minút) spolu prišli na to, že skrinka obsahuje neuveriteľné množstvo informácií. Musela to byť niečo ako ich encyklopédia. Ak s jej pomocou dokážu pochopiť, na akom princípe pracuje motor lode, cesta Odysea na Itaku sa nekoľkonásobne skráti. Nikdy sa nesnažil klamať sám seba; od začiatku mu bolo jasné, že cesta bude príliš dlhá na to, aby sa s Lailou dožili konečnej. Ale teraz cítil, ako mu od vzrušenia bije srdce.

"Zmeškal si divadlo," privítala ho Gina, keď vstúpil do doku.

"Vysielali to v priamom prenose," pridal sa Vil. Obaja sa už niekoľko minút vŕtali v trupe lode, ale zatiaľ bez úspechu.

Marcel len mávol rukou. "Jeden výbuch hore-dolu."

"Presne tak. Nebolo na tom nič zvláštne." Gina sa snažila tváriť, že to s ňou vôbec nepohlo, ale nedarilo sa jej tak dobre ako kapitánovi. V kútikoch očí sa jej trblietali dve horúce slzy. Predstierala, že o nich nevie.

"Volajú nás na mostík. Vraj len čo sme pristáli, tá vec začala vysielať. Nahrala do počítača neznámy kurz. Už hodinu letíme, šéf."

Marcel prikývol. Vedel to, pretože cítil nepatrné vibrovanie, , ktoré sa prenášalo kostrou Odysea od strojov až do jeho kostí.

"To je dobre," povedal.

Pretože ani jedného z nich to na mostík ani trochu nelákalo, pokračovali v skúmaní lode. Napokon, čas mali neúrekom.