Nenáhlivo sa noril do väzkého rôsolu, zatiaľ čo ramenami ovíjal bledé výhonky. Jeden po druhom. Akoby sa chcel uistiť, že ich je párny počet. Gniavil ich v neprirodzených uhloch, no kto rozhoduje o tom, čo je prirodzené a čo ozajstné. Tu platili pravidlá vytvorené pre jeho pôžitok, násobil nimi slasť a každým okamihom objavoval ďalšie možnosti.

Pred sebou tlačil bezodnú hmotu, do ktorej lapil ružovkasté telo. Presúval matériu raz na jednu stranu, vzápätí ju nechal klesať do prázdna, aby ju hneď zas premieľal z druhého boku.

„...je skutočná!“

Piskot rozochvel blízke súradnice a spopretŕhal potešenie.

Ešte nie, ešte má čas.

„Jonáš, je skutočná!“

Približujúci sa kvikot priniesol nemilé poznanie. Veď to meno zahodil kdesi cestou. Nechal v zabudnutí. Tam, kde aj navždy malo zotrvať.

S nesúhlasným sykotom sa trochu stiahol a na okamih preskupil zovretie. Metajúce sa čosi začalo nadobúdať ľudské kontúry obalené vo franforcoch látky a záplave vyšklbaných umelých vlasov. Telo spod neho náhle jedným trhnutím zmizlo a on hľadel už len na svoje ruky zamotané v škutinách zlepených telesnými tekutinami.

*

Malevic s asistentom v pätách vrazil do apartmánu chvíľu po skončení živého vysielania. Zamieril rovno do jednej z miestností prebudovanej na štúdio. Tlmený ženský vreskot predznamenával scénu, ktorú v určitých obmenách videl už veľakrát.

Jonas Cetus, jeho najžiarivejšia hviezda, sa v extatickom rytme váľal s neznámym dievčaťom v sklopenom prenosovom kresle. Elastická maska z citlivých vlákien pokrývala mužovi celú čelovú oblasť až po koreň nosa. Odtiaľ viedli dva symetrické pruhy ponad nadočnicové oblúky cez spánky, obopínajúc temeno až k šijového väzu, kde sa opäť spojili do tvaru písmena V.

Pod sebou zvieral vzpierajúce sa telo, ktoré úplne uchvátil, akoby ho chcel vstrebať do seba. Vyhrnutá košeľa odhalila kus bieleho mäsitého chrbta v kontraste s tmavými nohavicami. Nevnímal ich príchod. Bol ponorený do svojich predstáv, ďaleko od reality, zatiaľ čo senzory snímali jeho mozgové vlny.

Na okamih ustrnuli pri dverách. Muž v obleku pokynul smerom k zakliesnenej dvojici a asistent rozhodným pohybom vytiahol ženu zo zovretia.

Malevic vošiel do technickej miestnosti a zastavil nahrávanie v hladine théta. Emočný odtlačok vymazal z pamäte.

Dokázal sa prispôsobiť dopytu trhu. Prežil, keď ľudia stratili záujem o hudobnú produkciu, aj keď všetko prevalcovala bezkontaktná stimulácia mozgu. Podarilo sa mu naskočiť na vlnu a nenechá si to pokaziť ani týmto nadržaným pajácom.

„Ešte som neskončil,“ ozval sa pridusený hlas od kresla.

„To stačilo.“

Producent sa obzrel za dievčinou opretou o pomocníka. Už nevrieskala. Neprítomne po ňom skĺzla pohľadom a zapotácala sa. Odhadoval, nakoľko je naliata, aby podliatiny a škrabance, ktoré ráno po vytriezvení na svojom tele objaví, považovala len za suvenír z divokej noci. Hotelovú kartu našiel v pohodenej kabelke a spolu s ostatnými pozbieranými kúskami oblečenia ju vtlačil do voľnej asistentovej ruky.

„Nech ju tu už nevidím,“ kývol hlavou a počkal, kým sa za nimi nezatvorili dvere.

Jonasova rýchlosť ho zaskočila. Dvoma krokmi bol pri ňom a zdrapil ho za golier. Na brade ucítil dotyk rozhorúčenej kože.

„Už ma tak nikdy nevolaj!“

Tvár mu zasiahla spŕška slín.

Zovrel päste, až rukavice telovej farby ticho zavŕzgali. Ruky zostali nepohnute visieť pozdĺž tela. Pokúsil sa ustúpiť, no zovretie nepovolilo.

„Rozumieš? Už ma tak nikdy nevolaj!“

„Jasne som ti povedal, aby si počas vysielania nevychádzal zo štúdia. Nemáš sa čo ponevierať po bare a vodiť si sem ženské,“ pokúsil sa odporovať.

„Nebol som dole počas vysielania,“ Jonasove ústa sa roztiahli do víťazného úsmevu. Konečne ho pustil a vrátil sa ku kreslu. „Kedy ma zas pustíš do siete naživo?“ Nežným pohybom vyrovnal snímaciu masku na stojane.

Malevic sa naňho zhovievavo pozrel. Jonasova hviezda vzplanula sprudka, ale náhodou. Hoci prvá séria, ktorú spolu nahrali, hraničila s katastrofou, finálová časť pokorila všetky rekordy. Opcie živého vysielania sa vypredali, kópie šli na dračku. A on bol rozhodnutý spraviť všetko pre to, aby to tak aj zostalo.

Novinári prinášali zaručené správy o orgiách, ktoré sa vraj konali v prenajatých priestoroch spoločnosti TeStar. Jonas bol miláčikom publika, a odpustili mu aj to, že sa údajne rád a často pozeral na dno pohára a do ženských výstrihov. Stačilo sem-tam niečo pustiť a už si to žilo vlastným životom.

Uňho sa zatiaľ kopili žiadosti od nádejných emočných dizajnérov, ktorí čakali len na to, kedy ich vynesie na výslnie. Mal z čoho vyberať. A mal dosť peňazí na to, aby tým úbožiakom zapchal ústa, keď sériu pekne potichučky ťahali namiesto Jonasa.

„Finále je tvoje,“ snažil sa, aby mu v hlase zaznel nacvičený chlácholivý tón.

Fungovalo to.

*

Andrej sa čelom dotkol okennej tabule, do ktorej vietor z druhej strany sfukoval dážď. Z najvyššieho poschodia hotela Arisen bolo vidieť až na koniec ulice zvažujúcej sa k rieke. Jeho pohľad však smeroval nadol, pokiaľ mu to dovoľovalo okno. Chodníky zapĺňali farebné škvrny, kopili sa a postrkovali. Ani nečas ich neodradil, aby s pravidelnosťou prílivu smerovali k tejto budove a pri jej úpätí čakali na záblesk hviezdy.

Neprichádzali kvôli nemu. Objekt ich záujmu o niekoľko dverí ďalej dospával opicu alebo pracoval na novej. To, že tu bol on, netušil nikto z nich. A pritom ešte pred chvíľou spolu s ním prežívali ďalšiu časť seriálu, jeho mozgové vlny rozochvievali senzory prístrojov, aby ich počítače pretransformovali do dátových tokov a prefiltrovaný emočný skelet posielali do prijímačov spolu s obrazom.

Chcel to dotiahnuť ďaleko. Lenže niekde po ceste sa to zvrtlo nesprávnym smerom a teraz sa musel do štúdia zakrádať bočným vchodom a potajme vyťukávať vstupný kód, aby ho výťah vyviezol na správne poschodie. Za prácu i mlčanie ho síce platili dobre, avšak zatiaľ, čo on si to odmakal, oslavovali iného.

Uvažoval, aké by to bolo skočiť dole do tej masy pripomínajúcej živý vír. Ponoril by sa pod hladinu a na rukách by ho vyniesli nahor, aby sa mohol nadýchnuť. On, radový dizajnér emócií v reklamke, by bol vynášaný ako nová modla, ku ktorej by upierali svoje želania a vzývali jeho meno.

Pred pár rokmi by sa mu to zdalo nemožné. Vtedy na trh ešte len prichádzali prvé prístroje značky Delgado, veľké skrine zaberajúce prázdne miesta po videorekordéroch. Kupovali si k nim hudobné nahrávky, v ktorých speváci nariekali v depresívnych skladbách a v jednoduchých, synteticky reprodukovaných konštruktoch rozpitvávali svoje vnútra v hladine théta.

Pamätal si, ako s kamarátmi sedávali okolo prehrávača a nechávali kolovať slúchadlá s elektromagnetickým signálom. Rôznymi frekvenciami si rozochvievali mozgové vlny, aby sa bez námahy nasýtili cudzími emóciami a presnou kombináciou mozgových štiav v limbickom systéme sa dostali do neobyčajných duševných stavov.

Hlavy mali plné chemického šialenstva puberty a predstáv o vlastnej nesmrteľnosti, keď po ďalšej dávke kvílenia z em-prehrávača spolu s ostatnými skočil v jeden letný deň do kaluží bagroviska za mestom. Nezastavil ho ani fakt, že nevedel plávať. Spomínal si len, ako ho ktosi vytiahol polomŕtveho a zadúšajúceho sa vodou a vlastnými zvratkami. Všade bola krv, ktosi volal sanitku a vrieskal, že ten druhý, čo narazil hlavou do haraburdia pod hladinou, to asi nezvládne.

V nemocnici sa k nemu vrhla vzlykajúca mama a on, čo sa ešte ani poriadne nestihol spamätať zo šoku, vyjavene sledoval, ako sa otcova ruka zdvihla do vzduchu. Chvíľu ustrnula v pohybe a potom klesla bez toho, aby sa ho čo len dotkla.

„Ak nevieš plávať, neskáč do vody!“ zrúkol namiesto facky.

Po tomto zážitku sa ešte viac upäl na nahrávky, a keď mu matka kúpila najnovší em-prijímač, spolu s ňou sa ponáral do svetov reklám na skvelé kokosové pralinky a úžasné gély do umývačiek riadu. Zatiaľ, čo sa topil v reprodukovaných emóciách a materinskej láske, sníval o tom, že raz sám bude vytvárať odtlačky, ktoré strhnú masy. Možno by to však navždy zostalo len pri snívaní, ak by sa neocitol na návšteve u kamaráta, ktorý sa po spoločnom skoku do bagroviska nevrátil do partie.

Takmer s posvätnou hrôzou vypliešťal oči na pokrútenú bytosť. Vraj už dokázala dýchať sama, akurát ju bolo treba kŕmiť sondou. Postával tam v hlúčiku a sledoval hadičky, trubice a všetky tie veci, na ktoré bolo telo pripojené. Podvedome sa hojdal na pätách a v myšlienkach premietal, že mohol skončiť rovnako. Pasívne jednorozmerné reklamy a mamine fašírky však neboli o nič lepšie.

Táto facka sadla. Uvedomil si, že bol čas vytiahnuť hadičky. Naučiť sa plávať.

„Pán Salina.“

Andrej sa obrátil za hlasom. Pri kresle postával technik s pohľadom skončil-si-a-teraz-vypadni.

Poslušne si obliekol kabát a vyšiel z hotela. Vo svetlách pouličných lámp sa ešte stále za zátarasami pri hlavnom vchode tlačili zmoknuté hlúčiky. Znenazdajky sa ozval pokrik a masa ožila, aby sa zas o chvíľu prepadla do apatického kolísania.

Snažil sa prísť na to, čo robilo z príbehov pod hlavičkou J. C. trhák. Vysnoril každú informáciu z jeho života, ku ktorej sa bolo možné dostať. Z Jonáša Ketoša, radového úradníka, sa po prvej odvysielanej sérii stal najžiadanejší seriálový dizajnér. Opcie pripojení do živého vysielania, ktoré spoločnosť ponúkala staniciam, sa napriek vysokým cenám takmer vždy vypredali a o záverečné časti bol taký záujem, že s každou novou sériou museli zvyšovať kapacity teleemočného prenosu.

Keď teraz prišiel k peniazom, mohol si dovoliť kúpiť niekoľko kópií finále vyššej úrovne a až do úplného vyšťavenia si ich prehrával, aby to dokázal zopakovať. Musel však skonštatovať, že v Jonasovej technike bolo niečo, čo z neho robilo unikát. Emócie boli i napriek viacstupňovému prefiltrovaniu plastické, častokrát samotný príbeh odsúvali do úzadia a nikoho nenechávali na pochybách, že na tento zážitok tak skoro nezabudne.

Rovnako ako každá iná firma si aj TeStar chránil svoje výrobné tajomstvo a k originálnemu odtlačku, ani k prvej kópii, z ktorej sa robili ďalšie záznamy na predaj, sa dostať nedalo. Zacítil však šancu a bol rozhodnutý ju už nepustiť.

*

Široké mólo lemujúce breh rieky mohlo byť za letných dní cieľom príjemného rodinného výletu. Teraz sa však jeho koniec strácal v jesennej hmle plaziacej sa pri hladine a bolo úplne jedno, či sa naň človek pozeral ráno alebo večer. Budovy prístavu osireli dávnejšie, ruch utíchol a nenašiel sa nikto, kto by bol ochotný investovať čas i peniaze, aby chátranie zvrátil.

Malevic vedel, že to tu ani v lete nevyzeralo o nič lepšie. Podniky zatvorili v rovnakom čase ako prístav a jediný výčap, ktorý tu zotrval, navštevovala špecifická klientela.

Za plesnivejúcimi múrmi by nikto z nezasvätených nehľadal raj pre existencie každého druhu. Sem sa utiekali tí, ktorých túžby nespĺňali spoločenské normy a vo vzájomnej symbióze ponúkali a hľadali to, na čo sa vonku voľne natrafiť nedalo. Či už vo forme nehmotných zážitkov alebo technických pomôcok, ktoré spadali skôr do kategórie experimentálnych zariadení, prípadne pokútnych kópií.

Posledný raz prekontroloval obsah vrecka a vošiel.

Kedysi práve tu stretol Jonasa. Lepšie povedané toho, kto sa Jonasom ešte len mal stať. Keď miniaturizácia a zníženie nákladov sprístupnilo em-prehrávače širokým masám, trh zaplnili ďalší hráči a hudobnú produkciu vytlačili na okraj záujmu. Jeho firma sa prepadla zo dňa na deň do červených čísiel a on len bezradne sledoval, ako na výslnie za sekundovania reklamných agentúr nastúpili seriáloví dizajnéri, ktorí k sebe pripútali vyhladované davy.

Celé dni sa zašíval v rezervovanej kóji a bezcieľne prehrával odtlačky, čo pre neadresné publikum zanechávali anonymní autori fascinovaní vlastnými vykonštruovanými svetmi a predstavami. Po čase natrafil na sériu odtlačkov, ktoré ho upútali. Bolo to vzrušujúce a odpudzujúce zároveň.

Stálo ho nemálo úsilia a peňazí, kým sa dopátral k tvorcovi. Po dlhom zdráhaní sa pred ním nakoniec zjavil muž s prenikavo priamym pohľadom a odmietajúci sa posadiť k jednému stolu. Jeho ponuku si však vypočul. V ten večer spoločne odišli do štúdia prenajatého v hoteli Arisen.

Odvtedy sa sem Jonas už nevrátil. Z biografie vypustili ich prvé stretnutie a Malevic ďakoval za anonymnosť, ktorú si toto miesto dokázalo uchovať.

Teraz tu však bol opäť, objednal si pivo a utiahol sa do kresla k stolíku s výhľadom na dvere ďalej od teleemočných kójí. Ani si nevyzliekol kabát a rukavice, len ukrytý za pohárom nehybne čakal.

Všimol si ju hneď, ako prekročila prah. Sebavedomé držanie tela a diskrétne pátravý pohľad. Vyhla sa odchádzajúcej dvojici a bez povšimnutia prešla okolo neho.

Priložil si pohár k ústam.

Do nosa mu udrela vôňa mentolu a pri uchu zacítil teplý dych. Chlpy na šiji sa mu zježili.

„Pozdravuje vás šéf.“

Dotkla sa jeho pleca a pomaly ho obišla.

„Máte to?“ zbytočne šepkal, nikto si ich nevšímal. Pre ostatných boli len ďalšou dvojicou, ktorú žiadostivá posadnutosť dohnala do tejto diery.

Naklonila sa a rukou mu vkĺzla do vnútra kabáta. Zadržal dych. Keď našla vnútorné vrecko, takmer si s úľavou vydýchol.

„Šéf je veľkorysý človek.“ Bola tak blízko, že mohol počuť, ako cukrík naráža o jej zuby. Obálka nenápadne zmenila úkryt. „Ale je aj veľmi všímavý a nemá rád, ak sa ho niekto snaží pripraviť o zaslúženú odmenu.“

„Je tam všetko, podľa dohody.“

„Dohoda sa zmenila. Zistili sme určité skutočnosti. Neboli ste k nám až tak celkom úprimný, pán M.“

Potil sa. Diskrétnosť bola na prvom mieste. Len hotovosť. Žiadne mená a najradšej ani žiadne tváre. Jeho fotky sa síce nezjavovali na verejnosti, no nedalo sa vylúčiť, že ho raz niekto spozná. A toto musel vybaviť sám.

„Šéf nie je hlúpy, dokáže si niektoré súvislosti domyslieť. Pravidelnosť so sebou prináša priveľa náhod.“

„Čo to pre mňa znamená?“

Chcel ujsť. Vykĺznuť a rozbehnúť sa k dverám. No zostal sedieť, len prstami pevnejšie zovrel operadlá kresla.

„Povedzme, že sa zvýšili výrobné náklady. Tie kábliky niečo stoja.“

Pritisla sa ešte bližšie, v slabinách ucítil jej koleno. Kvapky potu sa nestíhali vpíjať do vrstiev oblečenia a stekali mu po chrbte.

„Koľko?“ jeho hlas znel pridusene.

„Dvadsať percent a exkluzivitu ďalších objednávok. Nechceme vám predsa kaziť obchody.“

Rýchlo prikývol. Tlak povolil a mentolová aróma sa zmiešala s ovzduším nevetranej miestnosti.

Dvoma krokmi mu zmizla zo zorného uhla. Neodvážil sa za ňou obrátiť. Ženina ruka ešte chvíľu spočívala na jeho ramene a potom bola zrazu preč.

Najkratšou trasou zamieril k dverám a vypadol von. Po pár metroch nahmatal vo vrecku kabáta vydutý balíček. Sumu, ktorú bude musieť zaplatiť nabudúce, mal už dávno spočítanú. Daň za mlčanie. Daň za to, že objednaný tovar nikto nebude vedieť vystopovať späť. Nič, čo by viedlo k nemu.

*

´Nudíte sa? Pustite nás do svojej hlavy!

Zažite skutočné emócie, ktoré vás nenechajú chladnými. Bez akejkoľvek námahy a vedľajších účinkov. Nechajte sa vtiahnuť do príbehov, ktorým vdýchne život samotný Jonas Cetus, hviezda spoločnosti TeStar.

Ponúkame vám instantné emócie od základných balíkov až po živé vysielanie s komplexným emočným rozsahom. Neváhajte a už dnes si predplaťte najnovšiu sériu.

Zažite to s nami!´

Andrej jedným pohybom zrušil reklamné okno na monitore. Odvtedy, čo mu Malevic po poslednom vysielaní oznámil, že už ho viac nebudú potrebovať, nemohol TeStar ani cítiť. Bez možnosti úniku však naňho odvšadiaľ vyskakovali obrázky vyretušovaného Jonasa. A pritom stačilo tak málo. Pred ním bola už len posledná časť, grandiózne uzavretie. Nie. Finále si Džejsí spraví sám. Doriti.

Uvažoval, že sa obráti na bulvár. Pekne by všetko vyklopil. Od začiatku až po koniec, keď ho odkopli. Dobre, dostal za to peniaze, ale stále to bol podvod. Cetus by zhasol ako sviečka. Lenže zároveň si uvedomoval, že vlastne nemal žiadne dôkazy, takže by to bolo len jeho tvrdenie a čo horšie, pochoval by sám seba. Mohol by zabudnúť nielen na TeStar, ale i na všetkých ostatných hráčov na trhu. Do konca života by sa sušil na pozícii radového dizajnéra emócií v reklamke, pokiaľ by ho nevyhodili aj odtiaľ.

Nemohol sa na nič sústrediť. I teraz v práci len presúval kôpku čokoládových tyčiniek z jednej strany stola na druhú. Už niekoľko dní sa pokúšal o nový odtlačok, ktorý by konzumenta pozitívne stimuloval k zakúpeniu tejto umelej sračky. Zažil absolútny rozlet a teraz sa obmedzovaný primitivizmom úlohy nedokázal prispôsobiť okliešteným požiadavkám. Každý odtlačok mu tímová šéfka strhala a vrátila späť. Vraj sa s tým nedá pracovať. Tú tyčinku majú ľudia len milovať. Bodka.

Nervózne sa prehrabával staršími zadaniami. Očami kĺzal po kancelárii, až zachytil Paulínin pohľad. Opierala sa o stôl a rozprávala sa s ďalším dizajnérom. Vášnivo gestikulovala s načatou čokoládou v ruke. Odvrátil sa, no už bolo neskoro. Kútikom oka videl, že zamierila k nemu.

„Chutí to ako mydlo,“ oznámila mu radostne.

„Pokazíš mi odtlačok.“

„Tak ti ho zas napravím,“ usmiala sa a znova si odhryzla z tyčinky.

„Čo tak zajtra večer?“

Pobavene sledoval reakciu vyvolanú otázkou. Vytreštila oči a takmer jej zabehlo.

„Zbláznil si sa? Veď sa všetci chystáme k Arisenu. Mám vreckový em-prehrávač a predplatenú celú sériu, tak si to chcem aj užiť," utrela si kútik úst. „Chceš tým povedať, že s nami na finále nejdeš?“

„Prešla ma chuť.“

Na stole zavibroval mobil.

„Odkedy na to kašleš? To je nejaká nová fáza?“

Otvoril správu z utajeného čísla. V končekoch prstov ucítil mravčenie. Nekontrolovateľne ho zaliala horúčava a musel sa oprieť o stôl. Paulínin hlas k nemu doliehal cez clonu hučania krvi v ušných bubienkoch.

Jedno slovo. Jedno jediné slovo.

Pomaly sa nadýchol, aby opäť prevzal vládu nad svojím telom.

„Čo sa tak tváriš? Však som nič také nepovedala."

Prudko vstal. Stolička odletela dozadu a narazila do steny. Zatiaľ čo naučeným pohybom vymazával esemesku z mobilu, druhou rukou zbieral svoje veci. Bez slova prešiel okolo Paulíny a zamieril k výťahu.

„Andrej, neblbni, kam ideš? Chceš sa nechať vyhodiť? Máme uzávierku, čo poviem šéfke?!“

„Že som emocionálne indisponovaný.“

Keď sa za ním zatvorili dvere, na tvári sa mu rozlial úsmev. To slovo ho vracalo do hry. Šesť písmen vypálených do sietnice. Príďte.

*

Malevic sedel za masívnym stolom, ktorý viac pripomínal hradby ako kus nábytku. Orámovaný oceneniami, visiacimi na stene, bez akéhokoľvek výrazu rečnil už niekoľko minút.

Andrej ho takmer nepočúval. To, čo mu chcel povedať, pochopil hneď z prvých viet. Teraz sa v duchu pohrával s predstavou tých jeho divných rukavíc na rukách skrytých pod stolom. Aký to asi musel byť pocit podať mu ruku? Opracovaná jahňacina, mdlý stisk, skôr vlažná mŕtvola ako živý človek.

Prinútil sa obrátiť pozornosť na producentove slová. Napriek očakávaniu Jonas ešte stále nie je v poriadku. Je to obrovské nešťastie, s ktorým nikto nerátal. Nemôžu sklamať fanúšikov. Nemôžu zrušiť zajtrajšie finále.

Prikyvoval.

Dúfal, že sa tvári dostatočne zúčastnene a chápavo. Pustia mu prvú kópiu, aby mal predstavu, čo sa od neho očakáva. Aby vedel, k čomu sa má priblížiť, i keď si plne uvedomujú, že je to nedostižná méta. Možno to nedokáže zreprodukovať, možno len strácajú čas.

Ako v mrákotách sa nechal zaviesť do vedľajšieho štúdia a pripojiť k prehrávaču. To, čo bezvýsledne naháňal celý ten čas, mu teraz strkali rovno do mozgu. Jeho jedinou úlohou bolo vyťažiť z toho maximum.

Sústredil sa a svoje prežívanie zveril elektromagnetickému signálu. Išlo o záverečnú časť minulej série. Príbeh si už nepamätal, nebol podstatný, ten zaňho spracuje počítač.

Náhle zaznamenal prudký nárast oscilácie. Nestihol ho ani poriadne spracovať, keď vlnenie šialene poskočilo. Ďalší náraz ho úplne vykoľajil. A on si zdesene uvedomil, že to bol len začiatok.

*