Hudba z ničoho nič ustala. Zrazu jej nebolo a človek mal po dlhej dobe opäť možnosť voľby ticha. Ticho, ktoré drvivej väčšine ľudstva tak hrozne chýbalo, znova naplnilo rušné mestá, dediny, ulice, domovy, rozlialo sa po šírych poliach a hlbokých lesoch, a čo je hlavné, opäť raz zavládlo v ťažko skúšaných hlavách ľudí. Konečne im bol dopriaty zaslúžený pokoj. Pokoj, ktorý však nemal trvať dlho. Paradoxne, náhly príchod ticha ľudí tak trochu vyrušil. Niektorým prekazil večerné sledovanie hlúpych programov v neobyčajne hlasnej televízii, iných, tých šťastnejších, vytrhol z ťažko vybojovaného spánku. Už bolo skutočne načase. Hudba priniesla mnoho dobrého, no napáchala aj veľa zlého. Od príchodu tejto neúprosne dvojsečnej zbrane sa zmenilo takmer všetko. Obyčajný spánok sa stal nesmiernou vzácnosťou a závideniahodnou vymoženosťou. Tým, ktorí si ho nemohli dovoliť, nezostávalo nič iné len znásilňovanie diaľkových ovládačov pri snahe o prehlušenie tej neznesiteľne krásnej melódie, pred ktorou nebolo úniku. Iní, ktorí sa s ňou naučili žiť v harmónii, ju začali zbožňovať a obdivovať. Tí menej šťastní to nedokázali, čo sa, žiaľ, podpísalo na ich duševnom zdraví. Mnohí dokonca zošaleli. Hudba nemala zľutovania a siahala ľuďom aj na to najcennejšie, na život. Na jednej strane radosť, na druhej slzy smútku. Hudba nehľadela na nič.

Nastalo však ticho. Ako keby na pár sekúnd zastal samotný čas celého sveta. Pohľady ľudí sa po pár sekundách neveriacky stretli a očami sa uisťovali, či počujú to isté, či počujú všetko to, čo bola doteraz skryté za nepriehľadným závojom Hudby. Ticho. Zvuky okolia sa pomaly prebíjali do popredia a televízia sa zrazu zdala priveľmi hlasná. Spoločné želanie približne piatich miliárd ľudí sa konečne splnilo. Ticho bolo vítané a príjemné, no akosi sa v ňom necítili komfortne. Nik nevedel, či sa tešiť alebo... Mladý nádejný novinár Theodor Sullivan, ktorého nikto nenazval inak ako Theo, bol tichom pristihnutý pri čítaní románu 1984 od jeho najobľúbenejšieho spisovateľa a rodáka Georga Orwella. Zhodou okolností išlo aj o jeho najobľúbenejšiu knihu a čítal ju, podľa jeho vlastných slov, maximálne tretí alebo štvrtý krát v živote, čo nie je (podľa neho) ani náhodou veľa. Rád si ten príbeh pripomínal a miloval návraty do dystopickej spoločnosti budúcnosti. Jeho kamaráti a kolegovia však tvrdili čosi iné. Vraj sa bez nej nepohol ani na krok.

Vo svojom starom vojenskom batohu, ktorý zdedil po otcovi, mal vždy minimálne jednu knihu a Orwellovky v ňom mali výsostné postavenie. Pri Hudbe sa mu dobre čítalo, dostávalo to akýsi nový rozmer. Mal pocit, že na tom, čo číta, nesmierne záleží. Dostal ju približne pred siedmymi rokmi od šéfa, keď bol na pracovnej stáži v škótskom Glasgowe. Ten moment mu zmenil celý život. Vojna je Mier. Sloboda je Otroctvo. Nevedomosť je Sila. Theom pri pomyslení na to, akým ráznym krokom svet pomaly, ale isto speje k totálnemu naplneniu jedného zo sloganov INGSOC-u, prechádzali zimomriavky. Orwellova kniha predsa mala byť len a len fikciou a nie návodom na priblíženie sa dystopickej budúcnosti, v ktorej má hlavné slovo neotrasiteľná politická strana vedená bájnym Veľkým Bratom. Zašlo to však priďaleko a už niet cesty späť. Theo bol o tom skalopevne presvedčený. „ONI vidia a vedia všetko, kamarát. Stále nás sledujú. Rok 1984 je dnes, Frank,“ vysvetľoval pred pár dňami Theo zanietene náhodnému prísediacemu, ktorý sa mu neskôr, pri poháriku obľúbenej škótskej whisky, predstavil ako Franklin Danfoss.

Už ani nevedel ako sa dali do reči. Obaja mali už čo to popité, keď sa prvý z nich pokúsil o zrod konverzácie. Úspešne. Pravdepodobne to bol Theo, ktorému alkohol rozväzoval jazyk nesmierne jednoducho. Stačilo mu, že dotyčný javil aspoň aký taký záujem o trochu osvety. Zaklapol teda svoj starý notebook, vediac, že článok môže dopísať aj zajtra. Často chodil k Zelenému Drakovi čisto z pracovných povinností. Mal to tu rád a poznal personál. Často tu presedel celé hodiny a práve jeho najlepšie články sa zrodili práve tu pri pohári zlatistého moku. Nechce radšej ani vedieť koľko peňazí tu prepil.

Tmavé dubové steny, obvešané tradičnými škótskymi prísloviami a porekadlami, boli noc čo noc svedkami prázdnych debát, ktorých obsah nemal nikdy opustiť ústa človeka, no toto nebola jedna z nich. Započúvali sa teda aj tie.

Debata sa razom rozrástla o témy, v ktorých sa Theo cítil ako ryba vo vode. Viac mu nebolo treba. Bolo viac než zrejmé, že Frank chce naozaj porozumieť tomu známemu, no ťažko pochopiteľnému sloganu, o ktorom bola reč.

„Vojna je Mier. Sloboda je Otroctvo. Nevedomosť je Sila,“ zopakoval ešte raz, tentokrát o čosi pomalšie, aby každému slovu pridal na toľko potrebnej vážnosti.

Theo si bol vedomý toho, že keď pootvorí oči jednému človeku, nič nezmení. Preto Franka nebral ako individualitu, ale ako stelesnenie všetkých tých, ktorí žijú v sebaklame a naivite, a nevidia, čo sa okolo nich deje. Takto komunikoval s ľuďmi celkom často, predstavoval si, že sa prihovára všetkým jemu podobným. Ľahšie sa mu tak socializovalo. Na ľudí je celkom náročný. Ovce. „Len slepí to nevidia,“ dodal po krátkej odmlke.

„Ale nemôžeš predsa tvrdiť vojna je mier. Veď to sú protiklady predsa,“ zastavil ho Frank.

Theo sa len pousmial a pokračoval.

„Po príklady netreba chodiť ďaleko, kamarát. Spojené štáty americké a NATO vedú predsa tie, ako to nazývajú... preemptívne vojny. Vieš, čo to znamená, Frank?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď. „Znamená to, že sa snažia vzniku vojny všemožne zabrániť a udržať mier tým, že jednu vojnu začnú. Dáva ti to zmysel? Vojna je teda skutočne Mier. Aby bol nastolený mier, musí tomu predchádzať vojna. Riadny paradox, čo?“

„To teda hej,“ odvetil Frank a s chuťou si odpil z pohárika. Ešte pred tým si však sťažka vydýchol. „Chceš vedieť, čo najpresnejšie vystihuje dnešnú úžasnú globálnu spoločnosť? Cítil si tam ten sarkazmus, však že?“ spýtal sa Theo.

Frank mu na to len pozrel do očí a zodvihol jedno obočie.

„Vieš, na akých základoch je vybudovaná táto naša slávna demokracia?“ spýtal sa Theo čisto rečnícky a tak trochu nahnevane vediac, že zmysluplnej odpovede sa asi nedočká a ihneď si aj sám odpovedal. „Sloboda je Otroctvo,“ a pohľady sa im stretli. „Ty, ja, tvoja žena, jej mama, susedia, všetci, ktorých poznáš a máš rád. Všetci sme len menovými otrokmi. Peniaze sú našimi otrokármi, ktorí nás neustále bičujú a rozkazujú nám v každom bode nášho života. Všetci musíme pracovať, aby sme prežili. A všetci veríme, že sme aj napriek tomuto všetkému slobodní,“ poklepkal Theo prstami po stole a s nesmiernym pôžitkom si odpil z jeho obľúbenej značky whisky, ktorá mu vždy pripomenula 2 roky strávené v Glasgowe. Spomienky na toto obdobie mu vždy vyčarili úsmev na tvári. V tom čase sa totiž prvý a posledný krát v živote cítil ako skutočne slobodná ľudská bytosť. Otrokári v tej dobe naňho nemali až taký dosah ako obyčajne. Dodnes nevie presne povedať, čo za týmto pocitom stálo. Bola to krajina, ľudia, práca alebo to spôsobila Sara? Asi všetko dokopy. Taký zdravý škótsky mix. Dnešný večer však nebol venovaný nostalgickým rečiam. V tomto momente je tu len on a oproti nemu človek, ktorý je neznámym zástupcom všetkých tých, ktorí sú otvorení novému pohľadu na fungovanie a smerovanie tohto sveta. Treba pokračovať. Musí rozprávať ďalej. „Čo ti ja viem... Theo, veď... Žijeme predsa v slobodnej krajine, no nie? Sme slobodní. Aj ja, aj moja rodina. Nemám pocit, že by som bol otrokom, ty áno?“ tak trochu oponoval Frank a očakával reakciu. Možno si ani nebol stopercentne istý tým, čo práve povedal, no chcel od Thea počuť čosi viac. Ako by akýmsi zvláštnym a morbídnym spôsobom chcel, aby mu to vyvrátil.

Dubové steny nastražili uši. Dym z fajok dvoch gentlemanov pri vedľajšom stole pred nimi povieval ako hmla plaziaca sa takmer každé ráno po Grampian Mountains.

„Áno? Naozaj máš ten pocit? Skús teda prestať platiť dane za dom, auto a pozemok, teda za veci, ktoré, v úvodzovkách, vlastníš a sleduj, čo sa bude diať,“ potočil pohár v ruke Theo a miernym zodvihnutím obočia naznačil, že očakáva reakciu, o ktorej vedel, že nepríde.

„Hm,“ súhlasne prikývol Frank a poškriabal sa na brade.

„Myslíme si, že sme slobodní? Áno. Chcú, aby sme v to verili. Robia všetko pre to, aby sme sa tak cítili. Sme skutočne slobodní? Tak to ani náhodou.“

„To je pekne v,“ bolo jediné, čo Frank dokázal dodať.

„Čo nám ešte zostáva?“ prerušil Theo Franka pri vyslovení nadávky a tentokrát chcel skutočne niečo počuť. „A pri tom to robia tak okato. Hajzli! Aha, jasné, prepáč. Hm. To posledné. Nevedomosť je... Nevedomosť je Moc?“ znela trochu neisto odpoveď.

„Takmer. Nevedomosť je Sila,“ zdôraznil tretiu a poslednú časť sloganu Theo a pokračoval. „V dnešnej spoločnosti sme všetci nesmierne povzbudzovaní a tlačení k tomu, aby sme čerpali silu práve z ignorancie. Pýtaš sa ako? Neustále nám do hlavy vštepujú, aby sme nespochybňovali autority, zákony, právo a právne inštitúcie, školské knihy, dejiny a ich klamstvá, médiá, a najdôležitejšie vedecké objavy, ktorými sa pýšia. Oni vedia najlepšie, čo je pre nás dobré,“ s kľudným hlasom povedal Theo a následne trochu zvýšil hlas. Frank bol plne sústredený a počúval. „Nepýtať sa. Neriešiť. Nechcieť vedieť viac ako nám je prinesené pod nos na zlatom podnose. Tu máš, toto je pre teba od nás, zožer to, buď za to rád a buď ticho! Mali by sme sa uspokojiť s tým, že vieme všetko, no nič zároveň. Každá deviácia a odbočenie od sociálnej normy je v momente trestaná buď to samotnou spoločnosťou alebo jedným z jednotlivcov v nej. Sme zároveň väzňami aj väzniteľmi. Potrestať ťa môžu neznámi ľudia, no aj tvoji najmilší. Neustále kontrolujeme iných, no zároveň sme sami pod neustálym drobnohľadom ľudí, na ktorých dohliadame,“ dopovedal Theo a konečne sa zhlboka nadýchol. Frank na Thea neveriacky hľadel a nezmohol sa na slovo.

„Povedz mi, je toto normálne?!“ spýtal sa nahlas Theo a uvedomil si, že sa možno trochu rozohnil. Nasledovala niekoľkosekundová pauza, po ktorej sa Frank osmelil.

„Začarovaný kruh, z ktorého niet úniku,“ pokrútil hlavou a stále sledoval Thea hľadiaceho cez zlatistú whisky na dno pohárika.

Nasledovalo štrngnutie pohárikmi a chvíľka ticha, ktorá bola v tomto momente naozaj potrebná. Po ich dopití sa objednali ďalšie a debata pokračovala ešte približne dve hodiny. Franka daná téme skutočne zaujímala a pridal dokonca aj zopár vlastných postrehov, ktoré Thea milo prekvapili. Vraví sa, že prestať treba v tom najlepšom. Po horlivom rozhovore nasledovalo podanie rúk a ich cesty sa za mesačného svitu rozišli. Pravdepodobne navždy. Nevymenili si čísla. Theo nemal vo zvyku udržiavať kontakt s ľuďmi, ktorých stretol za náhodných okolností.

O dva dni to prišlo.

Theo si to spočiatku ani neuvedomil. Zopár sekúnd pokračoval nerušene v čítaní, ako by sa absolútne nič neudialo. Netrvalo však dlho a zodvihol zrak aj on.

V momente hlasno zabuchol knihu akoby chcel umlčať vodopády slov, ktorými k nemu prehovárala. Neunúval sa ani o označenie poslednej strany záložkou a rýchlo sa postavil. Vždy si presne pamätal, kde skončil. Trochu sa mu pri tom zakrútila hlava. Problémy s tlakom. Počúval. A počúval. Nič. Ticho. Srdce mu začalo byť o čosi rýchlejšie. Ako môže byť ticho také hlasné? Jediné čo počul bolo zvláštne šušťanie v ušiach a televízia u susedov, no aj tá v momente onemela. Na Hudbu si za ten čas celkom zvykol, aj keď len ťažko sa mu pri nej zaspávalo. Akosi mu začala chýbať. Tak skoro? To by nikdy nebol povedal. Divné.

Rýchlym krokom podišiel k oknu, odhrnul záclonu, obratným pohybom ho otvoril a vystrčil hlavu do sviežeho vánku ulice. Zhlboka sa nadýchol. V domoch oproti pomaly a lenivo ožívali svetlá stolných lámp a lustrov. Obloha bola jasná, no hviezdy veľmi nežiarili, bránili im v tom oslepujúce hlavy dlhočizných tiel pouličných lámp. Theo sa mohol pokochať len tými najsilnejšími z nich. Vždy si tajne prial, aby počas jednej z nocí došlo k výpadku elektriny, najlepšie v celom meste, a mohol si tak plnými dúškami vychutnať spoločnosť nekonečna hviezd a kolosálnej Mliečnej cesty priamo z pohodlia svojho balkóna.

Niekde čítal, že raz sa obdobný „blackout“ prihodil v San Franciscu a vypukla nesmierna panika. Obyvatelia si totiž mysleli, že nad ich milovaným mestom sa vznáša zvláštny trblietajúci sa oblak akéhosi plynu. Niektorí z nich si mysleli, že ide o chemický útok nepriateľskej armády. Alebo, že niečo vybuchlo. Chudáci. Nikdy nevideli Mliečnu cestu na vlastné oči. Čo by dal za to, keby tam v tú noc mohol byť. Raz za čas, keď mu hviezdy chýbali viac ako obyčajne, sa vybral Theo do hôr, kde ich špehoval svojim amatérskym teleskopom, ktorý mu podarovala pri odchode z Glasgowa Sara. Jediný pohľad cez okulár a ihneď mal pocit, že letí priamo k nim. Rýchlejšie ako svetlo. Fyzikálne zákony v takýchto momentoch neplatili. Toto sa mu v meste nikdy nepodarí. Trochu sa pri pohľade na ne zasníval. Ako obyčajne. Kdesi nad ním zatrepotala mohutnými krídlami sova na love. Hneď po tom, ako sa vrátil myšlienkami späť do reality, si všimol dvoch mladých ľudí, ktorí nehybne, držiac sa za ruky, hľadeli kamsi do tmavej diaľavy rozprestierajúcej sa pred nimi.

„Zdravím. Ani vy ju už nepočujete?“ zakričal na nich Theo a bol si takmer istý odpoveďou. Chcel sa len uistiť. Nie, potreboval sa uistiť. Nikto iný vonku v nedeľu tesne po jedenástej hodine v noci nebol, preto bol rád, že nemusel klopať u susedov alebo volať známym. Príliš tichá a nudná ulica. Na to sa párik otočil smerom k Theovmu oknu. Chvíľku však trvalo kým ho v tej tme lokalizovali. „Nepočujeme. Neviete čo sa deje?“ spýtalo sa dievča.

„To nemám tušenia,“ odpovedal Theo a položil ďalšiu otázku. „Koľko je tomu, čo prišla? Nepamätáte si?“ „Fúha, neviem presne, asi tak,“ začal hovoriť chlapec, no skočila mu do reči jeho priateľka.

„Tri mesiace. Dnes sú to presne tri mesiace. Viem to, lebo... veď to je jedno,“ s istotou odpovedala Theovi. „Tri mesiace,“ súhlasne zopakoval Theo. „Hm, povedal by som, že to bolo viac,“ zahľadel sa na okná okolitých budov, v ktorých pribúdali zvedavé ľudské tváre. Hudba tu predsa bola tri mesiace a zrazu jej niet. Skutočne sa mu zdalo, že tu bola dlhšie. To, čo sa práve stalo, je veľká vec. Všetci to vedeli. Oči skenovali nočný horizont v beznádejnej snahe o objasnenie tejto situácie. No to už od začiatku nemalo šancu na úspech.

V tom ticho noci preťali dva agresívne brechajúce psy, ktoré pravdepodobne bojovali o neskorú večeru. Ticho znásobovalo decibely hluku všetkého naokolo.

Niektorých to dokonca vytiahlo z domov na ulicu a začali tam postávať, fajčiť alebo sa len tak medzi sebou rozprávať. Prešlo približne päť minút. Ľudí vonku postupne pribúdalo. Krásna noc pre väčšinu z nich. Prieskumy odhalili, že približne trom štvrtinám ľudí Hudba vyslovene vadila, preto boli veľmi radi, že sa jej konečne zbavili. Theovi sa však zdalo, že na tejto ulici sa jej odchodu tešia úplne všetci. Čo sa však stalo? Prečo úplne utíchla? Vráti sa ešte? Prečo presne tri mesiace? Tieto otázky sa, či už v duchu alebo ostatných, pýtali mnohí. Vonku sa začali vytvárať čoraz väčšie skupinky. Takmer nik už neostával medzi štyrmi stenami. Theo sa zrazu začal cítiť akýsi sám. „Dobre teda, idem aj ja,“ povedal potichu, no pre seba. Niekedy sa rozprával sám so sebou. So sebou samým má predsa človek tie najlepšie konverzácie, vravieval. Samozrejme len sám sebe. Na hlavu si dal šiltovku miestnych Spurs, schmatol kľúče, obul tenisky a bežal dole. Zabudol si vziať mobil, tak sa na pol ceste zastavil, no ihneď si to rozmyslel a pokračoval v behu.

Schody bral po troch. Veď na čo sa zdržovať. Posledné štyri prekonal rysím skokom a s mohutným zadunením dopadol na podlahu chodby, po ktorej boli rozhádzané reklamné letáky. Leniví poštári, pomyslel si. O pár sekúnd bol na ulici, kde ho privítala úžasná vôňa tak trochu predčasne rozkvitnutého orgovánu, ktorý lemoval chodník.

Miloval vôňu jari a ďakoval Vesmíru za to, že nie je alergikom a môže si toto krásne ročné obdobie vychutnať bez trápenia a múk. Vonku pristihol zopár susedov pri priateľskom rozhovore. Nesmelo sa im prihovoril.

„Dobrý večer,“ pozdravil s úsmevom a susedia sa mu rovnako prívetivo odzdravili.

„Ako sa máš? Aj teba zobudila, Theo?“ spýtal sa Josh, mladý začínajúci právnik z druhého poschodia. „Nie, mňa nie. Ja som si len trochu čítal pred spaním,“ odpovedal Theo.

„Ako inak, však Theo? Tuto moja Lucy sa strhla zo spánku ako keby mala nejakú nočnú moru. Trochu ma vydesila. Chúďa, stále je z toho v šoku,“ dodal Josh a pozrel na svoju manželku, ktorá súhlasne prikývla. „Nemám z toho dobrý pocit. Nemyslím si, že zmizla len tak, bez príčiny,“ v jej hlase bolo počuť náznak strachu a neistoty. Na to skupinka súhlasne zašomrala.

„Čo si myslíte, že to znamená?“ Položil otázku plénu Theo, ktorému doteraz ani len nenapadlo, že koniec Hudby a príchod ticha by mohol byť predzvesťou niečoho zlého. Vzhľadom na posledné udalosti to nemohli vylúčiť.

„Neviem. Čoskoro sa snáď dozvieme.“

„Nestraš, zlato,“ zašomral jej priateľ.

„Aj vy si myslíte, že celé nejako súviselo s tým... s tým dňom?“ Spýtal sa Theo.

„Je to dosť možné. No ktovie,“ odpovedala Lucy.

„Podľa mňa si ešte stále rozrušená z toho, ako ťa to prebudilo. Neboj sa, nič zlé nám nehrozí. Ako prišla, tak aj odišla. Svet sa spamätá aj z tohto. Poďme spať,“ povedal Josh a letmo pobozkal Lucy na čelo. „Ešte by som rada chvíľku zostala. Teda, ak ti to nevadí,“ chytila ho za ruku. Josh s úsmevom prikývol. Debata medzi susedmi pokračovala. Ulice sa pomaly ale isto zapĺňali ďalšími a ďalšími ľuďmi. Mladými aj starými, mužmi aj ženami. Zrazu bolo na nej príjemne hlučno. Bolo to tak trochu zvláštne, no príjemné zároveň. Tvorili sa menšie i väčšie skupinky a v každej sa vášnivo diskutovalo o všemožných témach. Rozprávali sa spolu dokonca aj ľudia, ktorí k sebe za iných okolností len ťažko hľadali cestu. Nezvyčajné.

Mohlo by sa zdať, že všetkých von čosi ťahalo. Niečo, čomu nešlo odolať. Akási neviditeľná ruka sa im núkala, oni sa jej s radosťou chopili a nechali sa viesť. Bol to koniec Hudby a príchod Ticha alebo prosto len to, že boli vonku aj ostatní ľudia? Zatiaľ sa však držali len jedného z jej prstov, no to sa malo onedlho zmeniť.

Chvíľami si zdalo, že Hudbu vystriedala akási príjemne zvláštna atmosféra pokoja a spokojnosti. Theo zazrel aj zopár rodín s deťmi. Tie sa naháňali, zatiaľ čo ich rodičia diskutovali. Vrúcne úsmevy a hlasy plné úprimnosti skrášlili už tak veľmi pekný večer.

Bolo približne pol dvanástej. Všetci boli zrazu takí bezstarostní a veselí. Neriešilo sa ranné vstávanie do práce, ani škola detí. Ulicou sa ozýval smiech. Skutočne dobre sa na to celé pozeralo. Kiežby boli ľudia takýto stále. Theo poprosil Josha, ktorý práve fajčil, o jednu z cigariet. „Hm? Jasné, hej. Počuj, ty odkedy fajčíš, Theodor?“ spýtal sa prekvapene Josh zatiaľ, čo mu otváral balíček zlatých Marlboriek 100’s.

„Príležitostne. Vďaka,“ odvetil Theo a nechal si ju pripáliť zapaľovačom v tvare morskej panny. Plameň elegantne plápolal. Skutočne fajčil len príležitostne a tento večer mu tú príležitosť ponúkol. Bolo mu skvele.

Pristihol sa pri tom, ako s úsmevom počúva o čom sa susedia rozprávajú. Bolo to skutočne zaujímavé, pretože ani trochu ho téma ich rozhovoru nezaujímala. Mal prosto rád momenty, kedy sú na seba ľudia dobrí. To je dnes skutočnou raritou. Páčilo sa mu s akým zanietením diskutujú. Prívetivý prístup k druhým. To možno v dnešnej dobe považovať za hotovú rebéliu proti spoločnosti. Pár minút na to sa rozhodol, že sa pôjde na chvíľu prejsť. Cigareta mu dnes veľmi chutila. Akosi mu do toho celého pasovala. Vybral sa preto hore ulicou a pomalým krokom smeroval na jej koniec. Cestou míňal skupinky ľudí, z ktorých sa mu sem-tam niekto pozdravil.

Nádherná noc. Vôňa orgovánu sa miešala s čerstvým nočným vzduchom a chuťou tabaku. V tomto momente to bola pre Thea dokonalá kombinácia. Na konci ulice zabočil na machom zarastené schody a svižným behom ich za pár sekúnd zdolal.

Ocitol sa v malom parku, v ktorom nebol nik okrem neho a zopár starých javorov majestátne sa týčiacich nad osamotenými drevenými lavičkami. Rozhodol sa, že si na jednu z nich sadne. Nie však na hocakú. Musela to byť jedna konkrétna lavička. Lavička, s ktorou sa vedel Theo niekedy tak dokonale stotožniť. Keď k nej konečne prišiel, opäť si raz s úsmevom prečítal nápis na kovovej plakete, ktorá bola pribitá na starom a popraskanom dubovom dreve.

"V spomienke na Rogera Bucklesbyh, ktorý nenávidel tento park a každého v ňom."

Posledný krát si potiahol z cigarety a so spokojným výdychom sa posadil. Roztiahnuté ruky preložil cez okraj lavičky a zaklonil hlavu.

„Ó áno,“ spokojne zvolal na javoriská.

Sedel priamo pod medzerou medzi nimi, takže mal dokonalý výhľad na zlomok nádhernej nočnej oblohy. Lúče svetla pouličných lámp na park dosah nemali, a preto videl Theo viac hviezd ako obyčajne. Stále to však nebola žiadna sláva. Nesmie byť náročný.

No dnes mu to stačilo. Dnes je všetko perfektné. Dnes mu dokonca nevadili ani ľudia. Dobre sa mu s nimi rozprávalo, no teraz chcel byť sám. Aspoň na chvíľku. Cítil potrebu vychutnať si tento moment najviac ako sa len bude dať. Zvládal to dokonale.

A tak premýšľal nad svojim životom a nad tým, aký je vlastne spokojný, aj keď toho nemá veľa. V dvadsiatom siedmom roku života má prácu, ktorá ho baví a má aj kde bývať. Nežije si síce ako kráľ, no sťažovať sa nemôže.

K spokojnosti a absolútnej dokonalosti tohto momentu mu chýbal už len pohárik škótskej whisky. Áno, strávil nejaký čas v Škótsku, kde bolo priam povinnosťou piť ich škótsku. Práve tam sa zaľúbil hneď dva krát, prvý a aj posledný krát v živote. Na jednej strane Sara a na druhej skvapalnené úbočia obrovitej hory Ben Nevis zmáčané jarným dažďom krajiny, ktorej národným zvieraťom je jednorožec. Namiesto toho sa len zhlboka nadýchol a cítil ako mu noc prečisťuje pľúca, ktoré si súčasne dobrovoľne ničil. V tom oblohu preťal padajúci meteor, ktorý ju poznačil jemnou, zlomok sekundy trvajúcou jazvou slabého dymového chvosta. Theo zavrel oči a začal si priať. Vždy, keď videl padajúcu hviezdu, vyslovil želanie. Veril v ich silu, pretože pár krát mu už pomohli. Nebol síce poverčivý, no voči hviezdam prechovával nesmierny rešpekt.

Obyčajne sa na chvíľu zamyslel nad tým, čo si momentálne najviac praje, no dnes nie. Dnes presne vedel, aké prianie v duchu vysloví. Dnes chcel len jediné. Prial si, aby sa dvadsiaty tretí apríl 2023 nikdy neskončil. Oči neotváral. Mal pocit ako by unikal do nekonečnej prázdnoty rozprestierajúcej sa nad ním. Aj so zavretými očami sa mu zdalo, že je o čosi bližšie ku hviezdam. Ako je to možné? Teleskop so sebou nemal. Po chvíli ich opäť otvoril a prekvapene prižmúril. Hviezdy boli o čosi jasnejšie. Nádhera. Chvíľu na ne len tak pozeral a zo začiatku zmene intenzity ich jasu nevenoval žiadnu pozornosť. Žiarili nádherne. Každá jedna z nich. Tak úžasné a majestátne. Tisíce zamrznutých svätojánskych mušiek, ktoré sú od seba nepredstaviteľne vzdialené, no aj napriek tomu vytvárajú celú tú nádheru spoločnými silami.

Zrazu sa mu zazdalo, že ich je o čosi menej ako pred tým, no to bolo spôsobené tým, že tie jasnejšie nedovoľovali vyniknúť svojim slabším súrodencom. Tak to vo svete chodí. Možno si jeho oči znova zvykajú na hviezdny jas po tom, čo ich na chvíľu zavrel.

Ale veď to je hlúposť. Nedáva to žiadny zmysel, je predsa noc a zavrel ich len na pár sekúnd. Zvláštne, pomyslel si. No nijak obzvlášť mu to nevadilo. Veď prečo by aj malo.

No to, čo nasledovalo, Thea už nemohlo nechať chladným. Hviezdy totiž začali žiariť silnejšie a jasnejšie. Pozeral na ne s otvorenými ústami. Každým žmurknutím boli bližšie a bližšie. Theo ani nevedel kedy a ako sa postavil. Všetko sa udialo tak rýchlo.

V tomto momente neexistovalo nič okrem jeho na plné obrátky pracujúcich očí a fantastického divadla, ktoré sa nad ním odohrávalo. Nočná obloha pomaly zosadala na zem. Neprinášala však so sebou čierno-čiernu temnotu, ale tisícky jasne žiariacich svetiel. Theo sa nedokázal ani len pohnúť. Telo mu zmeravelo. Čierna sa postupne strácala z oblohy. Tma mizla. Hviezdy boli také jasné, že si musel prižmúrené oči chrániť ešte rukou, ktorá mu na tvár vrhala čudesný tieň. Hviezdny tieň. Tisíce malých sĺnk zaplavili oblohu. Thea začali páliť oči od toľkého jasu, preto musel úplne sklopiť zrak. Okolitý vzduch sa ochladil a telo mu pokryli zimomriavky. Zmocnil sa ho čudesný, nepoznaný pocit. Úžas sa razom zmenil na strach. Šťastie pominulo. Noc sa zmenila v deň.

Budík sa rozozvučal presne o siedmej hodine rannej a predčasne Theovi Sullivanovi ukončil ďalší z jeho surrealistických snov. Podmanivý hlas Edith Piaf sa zo začiatku ozýval hlbokým údolím neprebádanej planéty, kde Theo spoznával bytosti od výmyslu sveta, no o pár sekúnd neskôr ho už teleportoval do jeho vlastnej a vyhriatej postele na predmestí Londýna. Škoda, že realita je niekedy taká nudná. Po otvorení očí si chvíľu neuvedomoval, do akého dňa sa prebudil. Mozog sa ešte nevrátil z neznámych hlbín Vesmíru a svojho majiteľa stále usilovne hľadal. Nevedel, či ho čaká cesta do redakcie alebo je víkend, čo by znamenalo, že na neho v botníku už netrpezlivo čakajú bežecké tenisky. Ako môže na plné obrátky pracujúci mozog razom tak neskutočne zhlúpnuť, keď sa človek zobudí? Natiahol teda ruku smerom k nočnému stolíku, kde nacvičeným pohybom prsta spev budíku umlčal. Pozrel na displej mobilu, no zo začiatku jeho oči nedokázali zaostriť. Po chvíli sa mu zjavil dátum s dňom a Theovi odľahlo. Nedeľa, skvelé. Na tvári sa mu razom objavil úsmev. Cez zastreté žalúzie prenikali, aj keď len s ťažkosťami a neistotou, opatrné lúče Slnka, ktoré akoby sa mu snažili povedať, že 23. október 2022 je deň ako stvorený na ranný beh jeseňou vyzdobenou prírodou. Theo s nimi bez námietok súhlasil.

Ani na chvíľu nelenil, podišiel k oknu, ktoré dokorán otvoril a utvrdil sa v tom, že dnes ho čaká výnimočný deň. Raňajky budú pozostávať z jednej müsli tyčinky a pohára čistej vody. Nemôže ísť predsa behať s plným žalúdkom a aspoň nejakú energiu potrebuje. A čím skôr vyrazí, tým lepšie. Z plných pľúc sa teda nadýchol a dovolil tak svojmu telu splynúť s týmto dokonalým ránom. Razom bol pripravený. Už po pätnástich minútach od zobudenia kráčal svižným krokom smerom k parku na konci ulice, kde, ako bolo jeho zvykom, nasledoval krátky, no poctivý strečing. Jasná obloha nebola poškvrnená ani jediným oblakom a vzduch sa pomaly zohrieval rannými lúčmi našej najbližšej hviezdy. Na ulici nestretol živú dušu, no ani trochu mu to neprekážalo. Aj tak mal na ušiach slúchadlá a v prípade pozdravenia by reagoval maximálne pokývaním hlavy. Očami na nepatrný okamih zablúdil na konáre orgovánu, ktorý jar čo jar obdarovával ulicu prenádhernými farbami svojich kvetov. Len on, ranná príroda a kompilácia jeho obľúbených filmových melódií. Viac ku šťastiu nepotreboval. Zdolal teda schody vedúce k parku a začal s naťahovaním končatín, zatiaľ čo okolité javory vrhali monštruózne tiene na prázdne chodníky a trávnaté ostrovčeky rozprestierajúce sa naokolo. Neprekážalo mu, že je celkom sám. Dokonca si prial, aby to tak ostalo aj počas behu. Občasná samota predsa nie je zlá vec. Istota jej pominuteľnosti ju robí nielen zvládnuteľnou, ale aj často želateľnou. Za necelých päť minút skončil so strečingom. Po hlbokom nádychu sa tenisky, aj keď s miernymi ťažkosťami, odlepili od zeme a Theo sa rozbehol.

Zo začiatku to bol boj, no po prvom kilometri, keď sa už svaly dostatočne zahriali a dýchanie ustálilo, sa Theovi začalo bežať perfektne. Mal pocit, že ho tenisky nesú samé od seba. Ako keby sa pre beh narodil. Nič ho nebolelo, neťahalo, ani nepichalo, a preto trošku zvýšil tempo. Nevedel kam presne má namierené, dnes nechcel vedieť, kam ho nohy zanesú. Chcel sa nechať prekvapiť. Nemal konkrétny cieľ.

Namiesto toho sa nechával unášať spontánnosťou, ktorá mu až tesne pred rázcestím prezradila, ktorým smerom sa vydá. Tak to mal rád. Po necelých dvadsiatich minútach za sebou zanechal javory a ocitol sa na zelenom pahorku, ktorý kde-tu lemovali košaté dubiská.

Pozrel nad seba a videl dokonale modrú oblohu, ktorú nekrižovala ani jedna kondenzačná čiara po lietadle a neletelo na nej ani jeden jediný okrídlený stroj. To bolo, vzhľadom na blízkosť londýnskeho letiska, trochu zvláštne, no Theo si to zatiaľ neuvedomoval.

Vyžíval sa len v tom nádhernom nekonečnom oceáne najkrajších farieb na svete. Z rovnováhy ho na chvíľku vyviedol neveľký kameň nepravidelných tvarov, ktorý sa mu znenazdajky priplietol pod nohy. Theo sa mierne zapotácal, pokrútil hlavou nad svojou vlastnou nešikovnosťou a pokračoval v ceste. Pohľadmi doľava a doprava sa pozdravil okolitým dubom, ktorých obrovské koruny pôsobili ako pozemské oblaky hýriace všetkými odtieňmi jesenných farieb. Každý z nich rástol osamote a mal okolo seba zopár desiatok metrov nepoškvrnenej trávnatej plochy so steblami takými hustými a dlhými, že by mohli byť vlasmi samotnej matky Zeme.

Theo si užíval každú každičkú sekundu behu. Pozrel pod seba a videl svoje krikľavo oranžové tenisky, ako si razia cestu vyšliapanou cestičkou. Okolité steblá trávy mu jemne hladkali lýtka, miestami až do výšky kolien. Takto bežal ešte zopár minút.

Približne po štyridsiatich minútach dlhého, no svižného behu sa zastavil a zvalil pod jeden z dubov. Vždy bežal dlho a ďaleko. Krátke trate neboli jeho šálkou kávy. S chrbtom opretým o mohutný kmeň sa snažil upokojiť svoje srdce a dostať jeho tlkot do normálu. Chcel splynúť so stromom, z ktorého vyžarovalo teplo. Bolo niečo pred ôsmou hodinou a Theo sa pri pohľade na vlniace sa trávnaté more pousmial. „Dokonalé ráno,“ povedal potichu a z pery si zlizol kvapku potu, ktorá mu stiekla z čela. Slaná chuť mu ihneď zaplavila suchý jazyk. Zložil z hlavy slúchadlá a započúval sa do harmonického súznenia vetra predierajúceho sa trávou a takmer dokonalého ticha okolitej prírody. Zavrel oči. Zhlboka sa nadýchol. Naokolo vládol nesmierny kľud a Theo sa plne oddal momentu, v ktorom sa práve nachádzal. Absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že dnešný deň bude najhrôzostrašnejším v jeho doterajšom živote. Keď znova otvoril oči zistil, že Slnko už tróni o dosť vyššie na oblohe a tiene vrhajúce okolitými stromami sa podstatne zmenšili. Zjavili sa aj prvé dnešné oblaky. Theovu pozornosť razom upútalo niečo čierne, osamotene sediace na konári dubu pred ním. Trochu si pretrel oči, aby lepšie zaostril a zbadal ju. Veľká čierna vrana z neho nespúšťala zrak. Bola tam úplne sama. Sama ako prst. Theo na ňu takisto hľadel. Samota bolo niečo, čo ich v tomto momente spájalo. V tom si uvedomil, že sa práve pozerá na prvého živého tvora, ktorého dnes stretol. Hneď na to prerušil očný kontakt s temným operencom. „Mama,“ spomenul si a nemotorne sa postavil. Trochu sa v hlave zahanbil, pretože si na mamu spomenul pri pohľade na starú vranu. Asociácia tam však žiadne nebola.

„Krá, krá,“ zakrákala mu na to vrana, no Theo si ju nevšímal. Takmer zabudol. Jeho mama má dnes narodeniny a on jej sľúbil, že ju príde navštíviť. Prichystala preňho slávnostný nedeľný obed. Reflexívne pozrel na displej mobilného telefónu. Do dvanástej ostávala hodina aj desať minút, takže bol najvyšší čas vyraziť. Ako mohol zaspať na tak dlho? Nedokázal si to vysvetliť, nikdy pred tým samu to nestalo. Cítil sa však ako znovuzrodený. Čierna vrana opäť hlasno zakrákala a duby zašumeli vetrom, ktorý ich tak starostlivo prečesával.

Bez otáľania sa preto rozbehol cestou, ktorou prišiel a o pol dvanástej už bežal dolu po schodoch vedúcich na ulicu, ktorá mu bola domovom. Posledné desiatky metrov šprintoval a doma sa od vyčerpania zvalil na podlahu. Tento pocit miloval.

Aj toto bola jedna z vecí, ktoré ho motivovali behať a dať zo seba zakaždým maximum. Nespočet krát už počas náročného behu rozmýšľal nad tým, že sa vzdá a oddýchne si, no myšlienka na ten pocit osobného víťazstva, ktorý sa ho zmocní po každom jednom dobehnutí, mu to nikdy nedovolila. Kropaje potu Theovi stekali po celom tele a s tichosťou dopadali na drevenú podlahu obývačky. V rohu nad oknom omotával malý pavúk ďalšiu zo svojich obetí. Theo o ňom vedel. Desiata muška. Mal by ho odmeniť tým, že ho pomenuje.

„Hm. Dobrá práca, Chuck. Len tak ďalej,“ pochválil ho Theo.

Po pár sekundách bol už na nohách a pomaly sa zberal do sprchy. Vyzliekol si mokré veci, hodil ich na radiátor, postavil sa do sprchy a zatiahol za sebou záves. Po otočení kohútika vyšiel zo sprchy namiesto vody podivný zvuk, ktorý Theo ihneď spoznal. Bol to nárek vodovodných potrubí márne hľadajúcich vodu. V duchu zanadával, pretože si razom spomenul. Prečo práve teraz, keď ju najviac potrebuje? Na dnes bola naplánovaná odstávka vody v celom dome. Obyčajne sa to týka len teplej vody, no dnes sa, žiaľ, nedočká ani studenej. Ako na to mohol zabudnúť?

Miernym násilím narazil sprchovú ružicu na držiak, na čo sprcha zakašľala, no po chvíli úplne stíchla. Dnes zo seba nevydá ani len kvapku. Tá suka.

„Toto snáď nie je možné,“ zhlboka si povzdychol Theo s nejednou nadávkou na jazyku a rýchlo vyskočil zo sprchy. Nevedel, čo robiť. Za pár minút musí vyraziť k mame, no nemôže k nej ísť predsa v takomto stave, veď by ho vydedila. Čo je však ešte horšie, možno by mu odoprela obed. A tak tam chvíľu stál. Nahý, spotený a mierne zapáchajúci. Zamyslel sa.

Po chvíľke mu v hlave skrsol nápad, ktorý bol elegantným, no i tak trochu úsmevným riešením tohto problému.

„Účel predsa svätí prostriedky,“ povedal si Theo a s úsmevom nezbedníka sa rozbehol do komory, kde schmatol zopár fliaš jemne sýtenej minerálnej vody. V momente naňho zaútočila vôňa visiacich údených klobás, ktorá mu pripomenula, že je skutočne hladný. Musí odolať. Nebolo nad čím rozmýšľať, aspoň bude mať vtipnú príhodu.

Theo si vystačil s dvoma dvojlitrovými fľašami. A teraz rýchlo k mame.

Nešetrne schmatol jej obľúbenú čokoládu a kyticu tulipánov, ktoré včera na obed kúpil, a už o 5 min zamykal dvere na svojom byte. Kvety kúpil schválne včera, aby sa stihli za doobedie a noc roztvoriť a mohli tak oslávenca očariť v plnej svojej nádhere. Tulipány, to je jej. Možno si to len nahováral, možno tá minerálka skutočne zanechala na jeho koži čosi podivne príjemné. Bol to príjemný pocit. Sprchoval sa predsa minerálnou vodou. To nerobia ani boháči. Bolo presne o desať dvanásť, keď vybehol na ulicu. K mame to sú necelé dva kilometre, takže sa neobával, že by nejako extrémne nestíhal. Rýchlym krokom tam za pätnásť minút bude. Začal teda kráčať. Mama sa isto hnevať nebude. Začínal sa na ňu skutočne tešiť. Nevedel sa dočkať toho skvelého jedla, ktoré pripravila. Cesta trvala presne toľko, koľko aj mala. Danú trasu meral už nespočet krát a poznal zákruty i rovinky, každý dom, všetky stromy, kríky a dopravné značky, ktoré lemovali cestu na každom jednom kroku. Po dvoch minútach minul dvojposchodový dom až po strechu zahalený do hustého brečtanového závoja, pri pohľade na ktorý si vravel jedine to, že jeho majitelia musia mať v dome neskutočné množstvo kadejakého hmyzu a... pavúkov. Neznášal pavúky. Na ich mieste by všetok brečtan spálil, popol pozbieral a ten spálil ešte raz, len pre istotu. Chucka však mal rád. Dnes sa skutočne ponáhľal. Za žiadnu cenu nechcel, aby naňho jeho mama musela čakať. Vedel totiž, že bude mať čerstvo navarené a žiadna gazdinka predsa nemá rada, keď sa tí, pre koho varila, nevedia dopraviť k stolu načas.

Jeho chôdza nemala ďaleko od toho, aby bola klasifikovaná ako pomalý beh. Jeho telo si stále dobre pamätalo ranný tréning a za žiadnu cenu sa nechcelo tejto spomienky vzdať. Únava sa mu do končatín pravidelne dostavila až pár hodín po fyzickej aktivite.

Miestami zrýchlil až do takej miery, že si mierne poskočil. Približne po desiatich minútach obišiel starú požiarnu stanicu, ktorá dnes slúži už len ako malé múzeum požiarnej techniky a ohňovzdorných odevov. Ulice, ktorými prechádzal, boli dnes neobyčajne pokojné. Občasné hlasné varovanie psov skrývajúcich sa za bránami domov nesmelo chýbať.

S klapkami na očiach a jediným cieľom, ktorý ho poháňal ako osla bič jeho pána, stál Theo po pätnástich minútach pred matkiným domom a snažil sa polapiť dych, ktorý počas cesty postupne vytrácal z pľúc. Zvykom bolo, že sa, pri otváraní bránky do predzáhradky, zakaždým pozdravil najbližším susedom, z ktorých boli vždy na ulici minimálne dvaja. Ich tváre videl rád, pripomínali mu detstvo. Zakaždým si prial, aby ich nevidel naposledy.

Takmer pravidelne sa naňho umelým chrupom usmievala stará Cameronová bafkajúca si zo storočnej fajky, ktorú celá ulica nazývala, samozrejme za jej chrbtom, starou lokomotívou. Málokedy ste sa na ňu nemuseli pozerať cez kúdoľ dymu, ktorý s náramným pôžitkom vyfukovala deň čo deň. Theo si bol takmer istý, že vo fajke sa neskrýva len tabak. Kto by to na takú starú pani povedal. Vraj jej mladosť bola celkom divoká. Hneď vo vedľajšom dome býval vdovec Benjamin Wilson, 83-ročný detektív na dôchodku, ktorý si po konci svojej kariéry našiel záľubu v starostlivosti o záhradku. Mal ju skutočne nádhernú a trávil v nej väčšinu svojho času. Okrem pestovania kadejakej zeleniny a ovocia sa mohol popýšiť aj dokonalou predzáhradkou, v ktorej nechýbali ani tri prenádherné bonsaje. Wilson ich pomenoval po troch členoch liverpoolskej skupiny Beatles. Ktorému z nich sa tejto pocty nedostalo je zrejmé. No dnes tu nebol ani jeden z nich. To bolo v skutku neobyčajné.

Aj zvyšní susedia boli niekde zalezení. Bude to asi tým, že je práve čas nedeľného obeda a každý sedí za stolom, povedal si Theo.

Nezaoberal sa tým teda viac a položil ruku na zelenú kľučku bránky do predzáhradky. Pohľad mu pri jej otváraní skĺzol na mierne hrdzavý plot s opadanou farbou, ktorého namaľovanie má v pláne budúci týždeň. Náhodný pohľad sa razom zmenil na nesmierne odhodlaný. Bude z neho najkrajší plot na ulici. Všetci budú mame závidieť.

Pármetrový úsek vedúci k dverám domu zdolal svižným behom a začal klopať na dvere. Tri jemné zaklopania by mali stačiť, mama bude pravdepodobne v kuchyni, ktorá sa nachádza hneď za rohom vedľa malej chodbičky.

Hlad sa pomaly, ale isto blížil k totálnemu ovládnutiu Theovej mysle. Každým zaklopaním sa jeho nadvláda zväčšovala a zväčšovala. Tri krát zaklopal a s úsmevom očakával ten milý a vrúcny pohľad svojej milovanej matky. Alebo sa viac tešil na vôňu nedeľného obedu? To nie predsa! Kyticu postavil do pozoru pred seba, privoňal si ku kvetom a spokojný s tým, ako to celé vymyslel, sa ešte viac usmial. Rýchlym pohľadom na hodinky sa iba uistil v tom, že mešká len necelé štyri minúty, čo je takmer zanedbateľné.

V bruchu mu škvŕkalo a žalúdkom sa ozývala bolestivá symfónia prahnúca po životodarnej nedeľnej polievočke. Nasledovali ďalšie tri zaklopania, tentoraz o trošku silnejšie.

Ticho. Nik neotváral. V dome nebolo počuť žiadne zvuky. Theo počkal zopár sekúnd a následne zaklopal päť krát. Zvuky nárazov kostí o drevo sa ozývali prázdnou ulicou. Z útvaru pripomínajúceho päsť sa po chvíli vysunul ukazovák, ktorý začal zvoniť na zvonček napravo od nehybnej drevenej masy. Najprv jemne, no potom agresívnejšie a dlhšie.

Nič. Dvere, nehybne týčiace sa nad Theom, tam stáli ako prikované. Nikto sa k nim z druhej strany ani len nepriblížil. Skutočne to vyzeralo tak, že v dome nie je ani živej duše. Mama by predsa v živote nezabudla na dohodnutý nedeľný obed, možno je na druhom poschodí a nepočuje, pomyslel si Theo a inštinktívne siahol rukou do vrecka, kde sa len márne snažil nahmatať kľúče od domu. Dnes ich so sebou nemal, veď ich nebolo treba. Povzdychol si sklamane.

Namiesto kľúčov však vytiahol mobil a začal volať na mamine číslo. Po chvíli však k jeho ušiam dorazil nepríjemný hlas oznamujúci, že volaný účastník je momentálne nedostupný. Schoval ho teda späť do vrecka. Pár krát ešte zaklopal a zazvonil, no potom si spomenul na čosi z detstva. Bola to príjemná spomienka.

Kedysi dávno, keď bol ešte malý chlapec, bývali náhradné kľúče od domu skryté v lampe nad dverami. Pár krát tohto malého chlapca zachránili. Šanca, že tam budú aj dnes bola mizivá, no za pokus to jednoznačne stálo.

Pritiahol teda k dverám drevenú stoličku z terasy a tá pod jeho váhou bolestivo zavŕzgala. Jemne sa dotkol starej petrolejovej lampy, ktorá bola hotovou starožitnosťou. Nepamätal si kedy ju videl žiariť naposledy. Dokáže to ešte? Jeden by povedal, že táto stará haraburda už nikdy nezasvieti. Na jej dno nevidel, prstami preto prechádzal po vnútornom obvode a po chvíli mu čosi skrížilo cestu. Kľúče. Neuveriteľné. Aj po takej dlhej dobe. Síce hrdzavé a dosť zaprášené, no svojmu účelu poslúžia dokonale. Prečo sa mu trasie ruka? Otvoril teda dvere a víťazoslávne vošiel do domu. Ako prvá ho privítala tá známa a nadovšetko milovaná vôňa. Vôňa bezpečia a lásky. Vôňa domova. Theo sa kútikom úst mierne pousmial a ráznym krokom zamieril do kuchyne.

„Dobrý deň, pani Sullivanová!“ pozdravil sa nahlas, aby mal istotu, že ho mama započuje. Odozva však neprichádzala. Theo tak trochu očakával, že ho po príchode privíta nachystané obedové menu, prípadne veselé tóny hudby, ktoré jeho mama počasie varenia a po ňom tak rada počúva. Najhlasnejším objektom v dome boli však nástenné hodiny, ktorých tikot sa odrážal od tehlových stien. Na ich piate alebo šieste zaťukanie sa Theo dostal do kuchyne, v ktorej nebol nik. Zvrtol sa teda na päte a vybehol na horné poschodie. Každý zo schodov, ktorého sa dotkol, tak trochu zapraskal. Na hornom poschodí bolo oveľa menej svetla ako dolu.

Pri ceste k maminej spálni si Theo nevšímal ani nádherné z dreva vyrezávané nástenné hodiny, ani zarámované olejomaľby rodičovského páru. Tieto dokonalé obrazy, dnes už zaiste veľmi vysokej hodnoty, dostali jeho rodičia do daru od nesmierne talentovaného maliara z Leedsu, ktorý bol jedným z najlepších priateľov Charlesa Sullivana.

Jeho meno sa mohlo stať známym po celom svete, no po krachu manželstva ho na kolená zrazil alkohol a od tej doby sú jeho plátna prázdne. Život dokáže byť niekedy veľmi krutý. Theo tri krát zaklopal, nečakal na odpoveď, otvoril dvere a opatrne vkročil do spálne. Medzi dvoma starožitnými dubovými stolíkmi sa rozprestierala neustlaná manželská posteľ.

Len dve veci na celom šírom svete pokladal Theo za totálne istoty. Írsko nebude vo futbale nikdy lepšie ako Anglicko a jeho mama neopustí ráno spálňu bez toho, aby si pred tým ustlala posteľ. Nikdy. To sa skôr voda začne sypať a piesok liať. Čo sa však stalo dnes? No dobre, bola tu ešte jedna absolútna istota. Po smrti svojho manžela, dokázala Dorothy Sullivanová opustiť steny svojho domu jedine s manželom po boku. Lepšie povedané, s manželom omotaným okolo prstu. A to doslova.

Obrúčku nenosila, mala ju starostlivo uschovanú vo vitrínke, aby ju mala pri zaspávaní na očiach. Špeciálne miesto v jej srdci si však vyslúžil prenádherný zásnubný prsteň.

Nikomu nikdy nepovedala kde a akým spôsobom ju devätnásťročný Charlie požiadal o ruku. Neustále sa jej na to rodina vypytovala, no Dorothy týmto útokom po celý čas odolávala. Skúšali to takto pár rokov, vždy počas osláv a návštev. Obťažovali s tým dokonca aj jeho otca, no bezvýsledne. Po čase to ale všetkých omrzelo a vzdali to.

Vravievala, že to nikdy nikomu a za žiadnu cenu nepovie, lebo potom by už tento moment nepatril iba jej a zosnulému manželovi. Spomienka, ktoré teraz prebývala len v jej mysli, by musela odovzdať časť svojej energie novému človeku, a to nechcela. Nejak takto vravievala. Patrí iba jej a nikomu inému. Nikto jej nikdy dokonale neporozumel a musel sa tak uspokojiť s jedinou informáciou, o ktorú sa jeho mama rozhodla podeliť. Vraj to bolo to najkrajšie, čo si dokážu predstaviť. Mnohí muži by Charlesa Sullivana najradšej vyvážili zlatom, len aby sa dozvedeli jeho tajomstvo. Na to je už však neskoro. Zásnubný prsteň ležal osamote na nočnom stolíku. Mama otca nadovšetko milovala nikdy by sa bez neho nepohla ani na krok. Toto Theo vedel a preto začínal mať o ňu mierne obavy.

Zhlboka sa nadýchol a rozhliadol okolo seba. Kde len môže byť? Veľká ručička na nástenných hodinách práve dorazila k rímskej číslici II.

Zamilovaný štebot vtákov, sediacich na konári stromu ohrievajúcom sa v prvých ranných lúčoch Slnka, prebudil Dorothy Sullivanovú približne o ôsmej hodine. Celý život sa prebúdzala s úsmevom na perách a ani ráno 23. októbra nebolo výnimkou.

S takmer nadprirodzenou ľahkosťou a eleganciou sa prezliekla a zamierila k dverám. Na polceste však zastala. Jej oči opäť, ako každé ráno, spočinuli na krásnej, no veľmi smutnej jabloni, ktorá prestala rodiť jablká v roku smrti jej milovaného manžela.

Po celý svoj život strom zásoboval nielen Sullivanovcov, ale aj najbližších susedov plnými košíkmi tých najsladších jabĺk v Londýne a blízkom okolí. Každý rok hýrila farbami nespočetného množstva plodov. No presne pred siedmymi rokmi, pár mesiacov po úmrtí Charlesa, jej životná energia zhasla naveky a jediné farby, ktoré sa na nej odvtedy objavili, boli farby jesenného lístia. Mnohí by povedali, že ide o prostú náhodu a strom už jednoducho dobehla staroba. No pravda sa musí skrývať kdesi inde, pretože jabloň mala pred sebou ešte minimálne zo dvadsať rokov plodnosti. Jednoducho s tým sekla. Ako by časť jej umrela spolu s Charlesom.

Niektorí tvrdia, že rastliny cítia podobne ako ľudia. Veď prečo by aj nemohli? Theo je zástancom podobného názoru. Vedci dokonca uskutočnili pokusy, v ktorých skúmali správanie rastlín hermeticky uzavretých pred okolím a vonkajšími vplyvmi tak, aby sa zaistilo, že ak u nich niečo vyvolá reakciu, tak to budú jedine myšlienky človeka sústredeného na jednu z nich.

Rastliny boli rozdelené do dvoch skupín. K prvej skupine boli priradení ľudia, ktorí mali za úlohu posielať rastline tú najpozitívnejšiu možnú energiu. Pri pohľade na ňu mysleli na to, aká je krásna a farebná, a ako sa o ňu budú neustále starať, polievať ju a hnojiť. Špeciálne senzory pripevnené na tejto skupine rastlín nezaznamenali žiadne, resp. minimálne vzruchy. Rastliny ostávali pokojné. Nič ich nerušilo. V druhej skupine sa nachádzali zlí ľudia, ktorých úlohou bola psychická likvidácia rastliny. Myšlienky plné trhania listov, pálenia a neľudského zaobchádzania docielili to, že senzory kmitali ako divé. Rastliny sa báli o svoj život. Žeby bolo načase prehodnotiť naše chovanie k matke prírode? Jabloň bola Charlesov miláčik. Vždy ju oberal sám, rok čo rok. Nikoho iného k tomu nepustil. Keď mal malý Theo šesť rokov, postavil mu na nej otec malý, no zato nesmierne útulný, drevený domček, do ktorého sa dalo dostať len pomocou lanového rebríku. Theo tam veľmi rád spával. Stačilo rebrík vytiahnuť hore a razom sa z domčeku stala nedobytná pevnosť, do ktorej nemohol nikto a nič. Na svete nebolo bezpečnejšieho miesta.

Dorothy by oveľa ťažšie znášala smrť manžela, nebyť pomoci bratovej manželky, ktorej slová pôsobili ako hojivý balzam na jej doráňané srdce. Dodnes na tie slová nezabudla a často si ich v duchu opakuje. Z jej pamäte sa nevytratilo ani jedno z tých liečivých slov.

„Môžem s tebou na chvíľku hovoriť, Dorothy?“ jemným hlasom sa spýtala Lilly uslzenej čerstvej vdovy. Tá jej odpovedala len zlomok sekundy trvajúcim náznakom úsmevu, pričom sa jej jedna zo sĺz skotúľala po hornej pere. Lilly ju objala.

Rodina a priatelia sa pomaly zberali na kar a opúšťali priestory cintorínu.

„Niečo ti teraz poviem, počúvaj ma, prosím, veľmi pozorne,“ posadila si ju vedľa seba a vzala si jej ruky do tých svojich. Následne sa jej uprene zahľadela do očí a začala rozprávať. Obyčajné slová, ktoré znamenali tak neskutočne veľa.

„Počula si už niekedy o zákone zachovania energie? Čo to táram, samozrejme, že si počula. A vieš aj o tom, že energia... že energia je všetko? Čo keby som ti tu a teraz povedala, že ani zlomok Charlesovej energie neumrel? A že ani zrnko energie tvojho manžela z tohto sveta nezmizlo?“ usmiala sa Lilly. „Čo mi tým chceš povedať, sestrička?“ spýtala sa Dorothy a následne si do rúk vzala vreckovku, ktorou si z tváre utrela slzy veľké ako zrnká hrachu.

„Dostaneme sa k tomu, neboj sa,“ ubezpečila ju profesorka fyziky na miestnej univerzite. „Prvý zákon termodynamiky,“ nasledovala malá pauza. „Žiadna energia vo vesmíre nevzniká a žiadna energia ani nezaniká. Všetká energia, čo tu kedy bola tu bude navždy. Každá vibrácia, ktorú tvoj manžel za život vytvoril, všetko teplo, ktoré vyprodukoval a každá každulinká vlna chvenia spôsobené všetkými časticami v jeho tele, toto všetko je tu stále s tebou na tomto svete. Čo vesmíru dáš, to aj dostaneš naspäť,“ bez prestávky pokračovala Lilly, zatiaľ čo z nej Dorothy nespúšťala oči. „Tvoj manžel zmenil počas svojho života celý svet. A to doslova. Nielen ten tvoj. Každý jeden fotón slnečného svetla, ktorý dopadol na jeho tvár, dráhy stoviek triliónov častíc svetla, ktoré boli prerušené jeho úsmevom, jednoducho lúče, ktorých dráhy boli navždy zmenené práve tvojim manželom, budú naveky putovať našim svetom. Niektoré z fotónov si zachytila práve ty pomocou špeciálnych detektorov, ktoré sú teraz tak trochu, ako by som to povedala, no uplakané.“

Na tvári vdovy sa objavil nepatrný náznak úsmevu.

„Práve tieto fotóny vytvorili v tvojom mozgu zoskupenia elektromagneticky nabitých neurónov, ktorých energia sa nevyčerpá nikdy a bude existovať naveky vekov,“ dohovorila Lilly a stisla ruky Dorothy ešte o čosi silnejšie, na čo sa tá už skutočne usmiala a v očiach sa jej čosi zablyslo, no slza to nebola. „Vidím, že mi rozumieš, Dorothy. Som rada. Pamätaj na to, prosím. A pamätaj aj na to, že toto, čo som ti práve povedala, nie je o viere. Toto je fakt. Vedecký fakt. Zachovanie energie bolo presne zmerané a bolo taktiež dokázané, že platí naprieč priestorom a časom, čo znamená, že bude platiť navždy a úplne všade. Charlesova energia je stále okolo nás. Ani kúsok tvojho manžela nezmizol. Je stále tu. Je stále s tebou a s nami,“ nadýchla sa konečne Lilly a tak trochu očakávala reakciu. Netrvalo dlho a Dorothy sa jej s plačom vrhla okolo krku a už ju nikdy nechcela pustiť.

Sivo-zelené oči Dorothy Sullivanovej si premerali jabloň od kmeňa až po najvrchnejší konár a následne zamierili k nádhernému snubnému prsteňu, ktorý jeho majiteľka jemne pohladila, a vybrala sa, tento krát už naozaj, k dverám spálne.

Najprv prešla okolo svojej a následne aj okolo manželovej olejomaľby. Visia tu už takmer tridsať rokov, no ani za ten čas sa na ne nestačila vynadívať. Schody vedúce na dolné poschodie zdolala krokmi mladice a ocitla sa v kuchyni.

Nasledovali rýchle raňajky a tesne pred deviatou hodinou sa začalo s varením obedového menu. Hudba pri tom nesmela chýbať. Momentálne to bol výber najväčších hitov pred siedmymi rokmi zosnulého Davida Bowieho. Jeho spev jej ešte zlepšil už tak výbornú náladu. Na obed so synom sa tešila celý predošlý týždeň. Už aby tu bol!

Za dlhé roky čarovania v kuchyni presne vedela kedy treba začať s prípravou tak, aby bolo všetko hotové tesne pred príchodom hostí. Bolo presne za pätnásť minút dvanásť, keď si Dorothy konečne sadla na stoličku a pri pohľade na všetko to pripravené jedlo spokojne vydýchla. Približne po minúte zamierila do spálne, aby sa prezliekla do niečoho slávnostnejšieho. Všetko ostatné už bolo pripravené. Theo tu čochvíľa bude.

Presne o dvanástej už Theova mama sedela v koženom kresle a netrpezlivo očakávala synov príchod. Bolo približne päť minút po dvanástej, keď konečne začula slabé klopanie na dvere. Postavila sa teda a ráznym krokom sa chystala privítať očakávaného návštevníka.

V polke cesty sa však stalo čosi zvláštne. Z ničoho nič ju prepadol veľmi čudný pocit, ktorý ju od otvorenia dverí ako keby odrádzal. Na pár sekúnd dokonca zastala. Že by sa ozýval šiesty zmysel? Ale prečo? Razom však tento nelogický pocit premohla a s úsmevom otvorila dvere. Nikto. Predo dvermi nebolo nikoho. Zo začiatku si myslela, že sa pred ňou Theo len skrýva, no nikde po ňom nebolo ani vidu, ani slychu. Žeby sa jej skutočne to len zazdalo?

Štvrť na jednu, pol jednej, jedna hodina. Čas utekal ako besný, obed chladol a Thea stále nikde. Po celú hodinu tohto nekonečného čakania jej spoločnosť robil nepríjemný pocit prítomnosti akejsi neznámej bytosti v dome. Zopár krát sa musela pozrieť poza plece, pretože si bola takmer istá, že sa niekto za ňou zakráda. No bol to len pocit, v celom dome bola úplne sama. A tak čakala. Nerada syna náhlila, nerada mu zbytočne telefonovala, no už nevládala viac čakať. Potrebovala vedieť, čo sa deje. Vzala teda do ruky mobilný telefón, vyhľadala synove číslo a stlačila zelené tlačidlo. Toto mala urobiť už dávno.

Telefón vyzváňal a vyzváňal. Desať sekúnd, dvadsať, tridsať. Nikto ho nebral. Skúsila to ešte raz a o päť minút znova. Bez odozvy. Po štvrtom pokuse sa Dorothy Sullivanová začala o svojho syna skutočne báť. Postavila sa teda na nohy a zamierila k oknu, z ktorého sa zadívala na západný koniec ulice, na ktorom by sa mal zjaviť jej syn.

Po chvíli sa vzdala aj tejto nádeje a zamierila von, na ulicu, na ktorej nebolo ani živej duše. Tak tam stála s prekríženými rukami a bola takmer rozhodnutá ísť mu naproti. Pomedzi nohy sa jej preplietla túlavá mačka a Dorothy ju poškrabkala po hlave.

Theo zbehol rýchlo naspäť do kuchyne, no nezdržal sa v nej dlho. Poobzeral sa po miestnosti, ako keby niečo hľadal, no nevzal odtiaľ nič. Nedokázal sa zbaviť vtieravej myšlienky, ktorá mu šepkala, že tu nie je sám, že ho niekto sleduje. Alebo že ho niekto hľadá? Bol to veľmi neobyčajný pocit. V tom na botníku zbadal mamin mobil. Ako to, že ho nepočul zvoniť, keď bol vonku? Bude teda zbytočné snažiť sa jej dovolať. Schmatol kľúče od domu a nešetrne otvoril dvere, ktoré trasúcou sa rukou následne zamkol. Zastavil sa až v strede ulice a opatrne urobil otočku okolo svojej osi, aby čo najrýchlejšie zozbieral najväčšie množstvo informácií o okolí, ktoré potreboval vnímať všetkými svojimi zmyslami. Iba tak môže prísť na koreň tejto záhade.

To ticho bolo neznesiteľné. Žiaden šum neďalekej konverzácie susedov, smiech detí hrajúcich sa v záhradách alebo hukot áut. Dokonca ani zvieratám akosi nebolo do reči. Na neďalekom múre sedela túlavá mačka a práve zívala.

Ticho sa plazilo ulicou a celým mestom ako nákaza, ktorej nebolo možné sa zbaviť. Kde len môže byť? Pýtal sa sám seba a v tom mu čosi docvaklo.

Je už takmer štvrť na jednu a on od rána nevidel ani len živú dušu. Hlavou mu vírilo nespočet myšlienok, ktoré nedokázala nijako korigovať. Kam sa všetci podeli? Musí to mať predsa nejaké logické vysvetlenie. Chvíľku len tak postával, no netrvalo dlho a uvedomil si, že bezcieľnym postávaním nič nevyrieši. Rozbehol sa. Ako je možné, že si to neuvedomil skôr?

Dom za domom, dvere za dvermi. Zo začiatku klopal jemne a hlas zbytočne nezvyšoval. Po chvíli mu však bolo jasné, že tým nič nedocieli. A tak klopal silnejšie, búchal a kričal. Potreboval nájsť aspoň jedného zo susedov, ktorý mu objasní, čo sa deje. Potreboval nájsť niekoho, aby nebol úplne sám. Odpoveďou mu však bolo len ticho prázdnoty prebývajúcej v každom jednom z okolitých príbytkov.

Nazeral do okien a do záhrad. Prázdno. Prebehol tak celú ulicu. Po necelých pätnástich minútach sa unavene posadil na obrubník, oprel lakte o kolená a zahľadel sa do zeme. Cítil ako mu po čele steká kvapka potu, ktorej sa hneď na to podarilo od neho odlepiť a dopadnúť na suchú zem. Hlboký nádych. Kdesi v diaľke zakrákala vrana. Možno to bola tá istá, čo ho sledovala počas spánku pod dubom. „HEEEEEJ! JE TU NIEKTOOOOO?!“ z plných pľúc zakričal Theo. Ešte raz. A ešte raz. Hlasnejšie kričať už nedokázal.

Po chvíli vytiahol z vrecka telefón a vytočil číslo 999, ktoré je, po vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie, jediným núdzovým telefónnym číslom v krajine. Na 112-ku sa to ľudia nedovolajú už približne päť rokov. Ubehlo zopár sekúnd. Ulicou sa prehnal nával vetra, ktorý rozvíril okolité popadané lístie. Už to zvoní. Ruka pri uchu sa mu stále triasla. Nevedel si to nijak vysvetliť. Prvé tóny zneli celkom povzbudivo. Spočiatku mal pocit, že je každým ďalším tónom bližšie k objasneniu tejto podivnej záhady. Prial si, aby práve tento konkrétny tón bol tým posledným. Nedočkal sa. Zvonenie neprestávalo ani po jednej minúte.

Skúsil teda zavolať znova, no žiadna zmena. Jedna minúta. Dve. Žiaden obsadzovací tón alebo prerušenie spojenia. Na druhej strane prosto nebolo nikoho, kto by telefón zodvihol. Nebolo tam nikoho, kto by na toto núdzové volanie odpovedal. Nikoho, kto by odpovedal na akékoľvek núdzové volanie. A to bolo celkom desivé.

Tóny vyzváňania sa mu drali ušami do mozgu ako sklené črepy a nepríjemne sa mu pri tom posmievali. Theo vedel, že je zle. No to bolo asi to jediné, čím si bol v tejto chvíli istý. Postavil sa na rovné nohy rozhodnutý začať kráčať. Ale kam? To ešte nevedel. Možno policajná stanica? Za pokus by to rozhodne stálo. Vedel však, že niečo musí robiť, musí nájsť svoju mamu. Musí zistiť, čo sa dnes deje. Ani trochu sa mu to nepáčilo.

Zazdalo sa mu, že čosi vidí. Siluety čohosi. Snažil sa teda zaostriť na druhý koniec ulice, no v tom, z ničoho nič, príšerná bolesť. Ako blesk z čistého neba.

Theo zalapal po dychu. Okamžite musel zaťať zuby a zavrieť oči. Boli to takmer neznesiteľné muky a jeho ústa penili od bolesti. Mal pocit, že sa mu do hlavy zavŕtava stará hrdzavá vŕtačka. Agónia sa každou chvíľou stupňovala. Trvalo to večnosť.

Ponoril si tvár do dlaní a bolestivo padol na kolená. Hlava na malý okamih bolela priam neznesiteľne. Výkrik bezmocného človeka preťal až do tejto chvíle nepremožiteľné ticho sveta. Jeho ozvena ani nestačila pominúť a bolesť bola razom preč. Ako prišla, tak aj odišla. Theo až prekvapene zložil ruky z tváre a otvoril oči. Chvíľu hľadel do zeme. Cesta bola akási iná. Nerozumel tomu, čo sa práve stalo. Na pohľad, ktorý sa mu naskytol, do smrti nezabudne.

Bola noc, no videl bez problémov. Bola síce tma a obloha kompletne pokrytá mračnami, no ani mračná a ani tma neboli také, na aké je zvyknutý. Theo si bol istý, že je prvým človekom, ktorý zočil čosi podobné. Nezmohol sa ani na slovo, nedokázal sformulovať ani jednoduchú myšlienku. Neveriacky hľadel nad seba s ústami otvorenými dokorán. Naskytol sa mu priam neuveriteľný pohľad. Mimovoľne si vylepil facku na líce, no bolesť, žiaľ, cítil. Domy, cesta, stromy a dokonca aj jeho ruky a oblečenie - všetko malo červeno-žlto-oranžový nádych. Spôsobovali to oblaky. Oblaky, ktoré boli v plameňoch.

Povrch drvivej väčšiny z nich bol lemovaný plameňmi, ktoré však z akéhosi neznámeho dôvodu šľahali smerom nadol. Smerom k Zemi. Theo skutočne neveril vlastným očiam. Je možné, že ho klamú? Má halucinácie?

Niektoré z oblakov horeli viac, niektoré menej. Niektoré neustále, iné len občas. Zopár z nich nehorelo vôbec a pripomínali dohorievajúce pahreby - akési spomienky na kedysi majestátne ohniská, z ktorých vzišli.

Horiaci obry sa po oblohe pohybovali rýchlejšie ako zvyčajne a nedovolili Theovi odlepiť od nich zrak. Ako keby plávali na neviditeľnej morskej hladine. Malo by z nich sálať teplo, no jemu bola čoraz väčšia zima. Na oblohe sa rozlial pekelný oceán. To bolo prvé, čo skrslo Theovi v hlave. V hrobovom tichu sveta stál dvadsaťsedemročný Theodor Sullivan v prostriedku ulice s krkom vykrúteným k horiacej oblohe a ani len pri tom nežmurkol. Je toto koniec sveta? Opýtal sa v duchu. Odpovede sa však nedočkal.

Bez toho, aby prerušil očný kontakt s tým na nebi sa odohrávajúcim ohnivým divadlom, vytiahol z vrecka mobilný telefón, zapol kameru a začal nahrávať. Video potreboval ako dôkaz, toto by mu predsa nikto neuveril. Všetci by si mysleli, že zošalel.

Po pár sekundách nastalo akési rušivo, obraz sa začal triasť, následne ako keby iskriť, a potom sa mobil jednoducho vypol. Theo ho skúšal znova zapnúť, no neúspešne. Skúsil teda vybrať baterku a znova ju tam vložiť. Nič.

Počas tejto záchrannej akcie si ani nevšimol, že na Zem začala zosadať sivo-zelená hmla, ktorá so sebou prinášala aj nepríjemný mŕtvolný zápach. Ten na seba ihneď upozornil.

To už však Thea konečne presvedčilo o zbytočnosti opravy mobilu a inštinktívne si priložil ruku k ústam a nosu. Zápach sa stupňoval. Svet sa sfarbil do špinava. Hmla prichádzala v obrovských kúdoloch, a preto sa na oblohe ešte sem-tam mihli aj neustále horiace oblaky. Na koniec ulice však vidieť nebolo. Prišla veľmi rýchlo a vzduch sa stal takmer nedýchateľným. Odporné. Theo sa pozrel na hodinky. Sekundová ručička stála na mieste, to si všimol ako prvé. Potom čas. Bolo päť minút po pol jednej poobede. Dátum ostal nezmenený. Ručičky sa nehýbali, Theo teda po poklepal po ciferníku zopár krát prstom. Nič. Hodinky odmietali poslušnosť podobne ako mobil. Poobedie na nich stálo proti pekelnej noci reality.

Ticho akoby sa ešte viac umocnilo. Koncert niekoľkokrát znásobeného ticha nebol ničím príjemným. Theo počul tlkot vlastného srdca. Guča strachu, ktorú prehltol, sa mu taktiež ozývala v ušiach. To bolo však razom prerušené tlmeným zvukom kopýt, ktoré pomaly kráčali kdesi v hmle. Theo bol k zvuku otočený chrbtom a bál sa otočiť. Tep sa mu zrýchlil a telo mu zaplavil strach. Dýchanie sa zrýchlilo a do pľúc sa mu dostávalo čoraz viac hmly zapáchajúcej po mŕtvolách. Chcel byť čo najtichšie, no začal kašľať. Snažil sa kašeľ tlmiť, no začal sa dusiť. Pár sekúnd na to sa upokojil a kašeľ zastavil. Pomaly sa otáčal k oblaku hmly, z ktorej vychádzal zvuk kráčajúcich kopýt. Žeby kôň? Určite ich je viac. Pomyslel si Theo. Zvuk skutočne nasvedčoval tomu, že nejde len o jedno zviera, ale hneď viacero. Predsa boli čímsi zvláštne. Zneli tak... neobyčajne.

Nepríjemný zvuk kopýt každou sekundou mocnel. Tóny, ktoré so sebou prinášali, mali moc zaryť sa hlboko do najhlbších zákutí duše človeka. Kde nabrali tú moc? Thea sa zmocňoval veľmi nepríjemný pocit. Každý jednotlivý stret kopyta s povrchom znel ako by mal byť tým úplne posledným v živote onoho tvora. No zároveň pôsobil nesmierne zmierene, ba až odovzdane. „Prosím, ukážte sa mi,“ vyslovil želanie potichu trasúcim sa hlasom Theo. Na čele sa mu, aj napriek stupňujúcemu sa chladu, objavili kropaje potu, ktorý mal pôvod v Theovom strachu. V tom sa spoza hmly začali vynárať nové zvuky. Boli to vzlyky, tlmený plač, občas nárek. Strašidelná hudba skomponovaná v hmle zahalenými tvormi silnela až do takej miery, že pôsobila nesmierne prítomne. Theo si bol takmer istý, že od bytostí ho delí už len zopár metrov, no on ich stále nevidel. Viditeľnosť bola len zopár metrov. Po chvíli sa pokúsil rukou chytiť niečo, o čom si len myslel, že mu funí do tváre. Márne.

V tom sa hmla rozostúpila. Pomaly a ladne, no len na tých miestach, kde bolo treba. Ako prvé sa objavili čudesné siluety. Theo vystrašene zalapal po dychu.

Začali z nej vychádzať bytosti. Theo necítil absolútne nič, telo s jeho mozgom prestalo komunikovať. Očami uprene hľadel na niečo, čo by nikdy nemalo na tomto svete existovať.

Ako prvé sa zjavili kopytá. Bolo ich dokopy šestnásť. Štyri zvieratá si medzi sebou udržiavali približne dvojmetrové rozostupy. Pohybovali sa však v dokonalej línii a smerovali dolu ulicou, nad ktorou spoza hmly vykúkali stále horiace oblaky. Kopytá každého zo zvierat však hrali inou hudbou. Zvieratá mali tmavohnedú až čiernu srsť, ktorá sa leskla ako naleštený porcelán. Nohy boli vysoké a štíhle, a pôsobili na smrť unavene, no ladne zároveň.

Vtedy si Theove oči všimli, že horná polovica koní je neustále zahalená v malých oblakoch špinavej hmly, ktoré ako by sa plazili po ich telách. Nebol si istý, či chce, aby zmizla aj tá, no stále zostával v napätí. Lúče ohňa vyvádzajúcom na umierajúcich oblakoch mu odhalili ešte čosi iné. Zvuky kopýt zneli odlišne, pretože každé kvarteto nôh bolo sprevádzané čímsi iným. Zviera, ktoré kráčalo úplne vľavo, malo kopytá zablatené a každým dopadom rozvírili malé kúsky hliny zo zeme aj napriek tomu, že sa pohybovali po asfaltovej ceste. Zvuky boli tým pádom mierne tlmené a tak trochu mľaskavé. Druhému zvieraťu zase stekali po nohách malé potôčiky krištáľovo čistej vody, ktorá sa rozlievala na miestach, kde sa pohybovalo. Theovi pri pohľade na ňu vysmädlo. Možno len potreboval z jazyka zmyť ten neznesiteľný zápach hnijúceho mäsa. Pramene nekonečne priezračnej vody boli tak čisté a nevinné, že absolútne nezapadali do tohto sveta. Nepatrili sem. Ani on tu nemal čo robiť. Tretia štvorica bola tvrdší oriešok. Zo začiatku pôsobili srstnaté nohy dojmom, že sú absolútne obyčajné. No to bol omyl. Srsť pokrývajúca nohy krásne povievala a vlnila sa, pretože hmla k nim nedosiahla. Každý oblak tej mŕtvolnej plynnej hmoty, ktorý sa náhodou priblížil k nohám tretieho tvora, sa prosto zastavil, zvíril a rozfúkol na všetky strany. Nebolo to síce nijako zreteľné, no Theo vedel, že ho oči neklamú. Veľmi dobre sa na to pozeralo.

Takisto vedel, že práve v blízkosti tretieho tvora by sa konečne nadýchal čistého vzduchu, ktorý mu tak neuveriteľne chýbal. Ten páchnuci po smrti mu už kompletne naplnil pľúca. Theo mal pocit, že aj on pomaly umiera. Sily ho opúšťali. Hmla bola pravdepodobne jed, ktorý ho postupne oberal o silu žiť. Vypätosť situácie mu síce znemožnila ovládať telo, no zbystrila mu zmysly a tak si mohol všímať aj vecí, ktoré by inak prehliadol.

Štvrtý tvor bol však neprehliadnuteľný. Jeho kopytá boli v plameňoch. Plamene šľahali zvieraťu až do výšky kolien a nebolo možné, aby mu nespôsobovali bolesť. Oheň mal rovnakú farbu ako jeho brat, ktorý sa zmocnil oblohy. Úžasné.

Theo nevedel, čo si o tomto všetkom mám myslieť. Štyri nereálne tvory, v hornej polovici zahalené v hmle, kráčali smerom k nemu. Horiace oblaky osvetľovali scenériu poškvrnenú mŕtvolnou hmlou a od opustených budov sa odrážali tóny nárazov podivných kopýt ešte podivnejších nôh. Vskutku scenéria, za ktorú by sa nehanbil ani Salvador Dalí.

Má na ne čakať, má sa skryť? Možno, že keby sa aj rozbehol, tak ďaleko nedôjde. Zatiaľ ostal nehybne stáť. Chvíľu tak stál a pozoroval ako sa k nemu približujú. Išli síce pomaly, no Theo vedel, že je v ich silách kráčať oveľa rýchlejšie, no nepotrebujú to. Nepôsobili agresívne. Prestával sa báť. Ako sa to vraví? Nekrič hop kým... Hmla okolo tiel sa začala rozostupovať. Po pár minútach, počas ktorých Theo necítil absolútne nič, mu začalo čosi zaplavovať telo. Bol to strach. Rýdzi a nepríjemný. Spoza hmly sa vynorili bledé ľudské torzá. Dve mužské a dve ženské. Telá boli nahé a extrémne bledé až čisto biele. Smrteľne biele.

„Kentauri,“ zašepkal Theo. Žeby dvaja mužskí a dvaja ženskí albíni? Hmla mizla od pása smerom hore a postupne tak odhaľovala celú podobu hybridov.

Ich tváre boli krásne, dokonalé. Jediné čo tam nesedelo, bolo parožie vyrastajúcich z ich lebiek. Vlasy nemal ani jeden z nich, len obrovské a košaté parožie siahajúce až dakam pod oblaky. Pokiaľ až siahalo? To Theo netušil, no nebolo vylúčené, že ho tam kdesi hore olizujú plamene šľahajúce z oblakov. Scéna, na ktorú mal Theo uprený zrak, sa už ani nejavila takou strašidelnou. Tak trochu začal mať o tvory starosť. Každý jeden z nich vzlykal a plakal. Dvaja kríženci človeka a jeleňa mali tváre utopené v dlaniach a horlivo nariekali.

Tretí mal ruku priloženú na čele a zo zatvorených očí mu stekali potoky sĺz.

Posledný tvor, ten so zablatenými nohami, kráčal smutne s očami zahladenými do zeme. Ruky mal zvesené vedľa tela a zdalo sa ako keby už nadobro vzdal svoj boj, nech už to bol boj o čokoľvek. Theo vykročil smerom k nim. Nerád videl ľudí plakať. Chcel sa ich spýtať, čo sa to deje, čo sa im prihodilo. Chcel vedieť, či im náhodou nemá ako pomôcť. Veď tieto tvory nemôžu byť zlé. Skutočnosť, že ide o fantastické tvory, tak trochu ignoroval.

Neurobil ani tri kroky a scenéria ulice sa opäť začala meniť. Na ceste sa začali objavovať tiene. Tiene sa hýbali, no ich majiteľov vidieť nebolo. Boli to zvieracie a ľudské tiene bojujúce o život. Umierali. Strašidelné po ceste sa plaziace tiene umierajúcich bytostí Thea vydesili k smrti. Oči sa mu zaplavili slzami strachu. To najhoršie však ešte len malo prísť. Horor.

Tiene mu zo začiatku nedávali veľa možností na to, aby od nich odtrhol zrak. Boli ich stovky, možno tisíce. Plazili sa po ceste, po domoch, dokonca aj po oblakoch hmly. Boli všade. Theo takmer zabudol na jeleňoľudí, ktorí sa neustále približovali k nemu. Pripomenuli sa však tým najhorším možným spôsobom. Každý z tvorov bol v miernom predklone a držal si trup, ktorý bol evidentne zdrojom veľkej bolesti. Theo si ich zatiaľ nevšímal. V tom sa jeden po druhom trhnutím vystreli. Krik a bolestné škriekanie, ktoré sa zrodili v nepredstaviteľnej agónii, zaplavili svet. Theo sa s obavami pozrel ich smerom. Telá bytostí sa v páse začali trhať a oddeľovať od jelenej časti. Krv sa liala potokmi po srsti tvora, ktorý sa po prvý krát oddelil od svojho... parazita? Alebo hostiteľa? Čo sú vlastne zač? Jelenie telá pôsobili dojmom, ako by sa nič nedialo, no ľudské neskutočne trpeli zvíjajúc sa v nepredstaviteľných mukách blížiaceho sa konca.

Koža sa trhala spolu s vnútornosťami a okrem všadeprítomnej krvi začali z potrhaných orgánov vytekať aj kadejaké telesné tekutiny. Theo v živote nič horšie nevidel. Prišlo mu z toho nevoľno. Naplo ho. Zvuky, ktoré toto divadlo sprevádzali, boli odporné. Ľudské polovice tvorov šialene kričali a snažili sa zakrvavenými rukami pospájať to, čo sa už roztrhlo. No ich snaha bola márna. Bolo neskoro. O ich osude bolo rozhodnuté už dávno pred tým. S črevami omotanými okolo rúk trpeli aj naďalej. Po pár sekundách sa ľudské telá oddelili takmer úplne. S jeleňou polovicou ich spájali už len niektoré vnútorné orgány a malé kusy neporušenej svaloviny. Každé z tiel sa však vznášalo v smrteľných útrapách približne pol metra nad srstnatým tvorom. A stále smerovali k Theovi. Od toho ich delilo len zopár metrov. Ten začal len veľmi pomaly a opatrne cúvať, no vzdialenosť medzi nimi sa aj napriek tomu zmenšovala. Ako to? Cúval predsa evidentne rýchlejšie.

Krik sa ešte vystupňoval, pretože utrpenie sa umocnilo. Krásne tváre ľudí sa začali roztápať. Koža zliezala z tváre a odhaľovala tak prvé kúsky démonických jeleních lebiek, ktorých bezodné očné jamky naháňali strach. Napätie vo vzduchu sa zhmotnilo.

Koža postupne úplne opadala a tvory jeden za druhým prestávali nariekať. Akoby sa ich ľudská podstata už nadobro vytratila. Tiene umierajúcich zvierat a ľudí sa plazili aj po ich telách a tvory aj naďalej kráčali. Horiace oblaky začali vyhasínať, no stále žiarili silou žeravej pahreby. Hmla zapáchala čoraz viac a viac. Chcel ísť preč odtiaľto. Bola taká zima, že Theovi sa okolo hlavy začali objavovať biele obláčiky vydychovaného vzduchu.

Nestúpali, ani neklesali. Držali sa v jeho blízkosti, no po pár sekundách splynuli s hmlou. Theo sa musel rozhodnúť. Buď teraz alebo nikdy.

Mozog mu položil najdôležitejšiu otázku v živote. „Už sú takmer pri tebe a ty tu stále len tak postávaš. Budeš tu stáť a budeš bojovať alebo utečieš? Jedno si vybrať musíš,“ vírilo Theovi v hlave a ten mal pocit, že so svojim mozgom skutočne vedie dialóg. Skutočne tie slová počul a vnímal. Rozhodol sa. Rozbeh nedopadol ako by si predstavoval. Po prudkom pohybe nôh smerom do strany stratil rovnováhu a bolestivo spadol na koleno. Rýchlo sa však postavil a rozbehol preč z cesty. Mal pocit, že si rozťal koleno, no to ho v tejto chvíli ani trochu netrápilo.

Po pár metroch sa v uličke medzi dvoma domami zastavil a s obavami obzrel. Tvory pokračovali pomalou chôdzou cestou a Thea si absolútne nevšímali. Žeby celý čas prosto len kráčali dolu ulicou a on nikdy nebol ich cieľom? Kam majú teda namierené? Mŕtve ľudské telá so živými hlavami bez tváre sa neustále vznášali nad zvieracou polovicou.

Nevšimol si však kedy sa zoradili do zástupu a začali kráčať jeden za druhým. Prvý a aj druhý sa mu už stratili z dohľadu, keď zmizli za stenou budovy. Nasledoval tretí. Alebo tretia? Posledné dva tvory mali ženské telá. Ich plné prsia boli zafŕkané krvou, ktorá striekala na všetky strany počas oddeľovania tiel. Theove srdce sa začínalo upokojovať. Zdalo sa, že tvory ho míňajú. Štvrté monštrum však odrazu zastalo presne v úrovni uličky, v ktorej stále Theo. Ten skamenel. Mal pocit, že mu srdce prestáva byť. Po líci mu rýchlo stiekla kvapka potu. Už keď si myslel, že sa stvorenie pohne a bude nasledovať ostatné, stal sa presný opak. Otočilo hlavu a pozrelo sa jeho smerom. Absolútny strach o život. Pohľady sa im stretli. Theo čakal kedy sa rozplače. Len tak tam stálo. Ako predátor striehnuci na obeť, ktorá sa topila v čiernych očiach toho hrôzostrašného stvorenia. Ony to vlastne ani neboli oči, ale skôr miesta, kde by oči mali byť. Tie však chýbali a dávali tak priestor vyniknúť dvom nekonečne hlbokým priepastiam, ktoré boli zaliate tou najčiernejšou čiernou akú Theo kedy videl.

Každých pár sekúnd bola lebka stvorenia osvetlená oblačnou pahrebou, no čierna temnota sa zakaždým útokom svetla ubránila.

Tak tam stáli. Bez pohybu. V páse násilne oddelený hybrid jeleňa a človeka bez tváre, ktorému po srstnatých nohách stekalo blato, uprene hľadel očami pripomínajúcimi dve malé čierne diery na človeka, ktorý sa nikdy v živote necítil taký slabý a bezmocný. Theo bol vydesený k smrti. Chvíľa sa zdala nekonečnou. Všetko naokolo zastalo. Bolo absolútne ticho. Zmizol dokonca aj zvuk vzďaľujúcich sa kopýt, ktoré sa ešte pred chvíľou ozývali spoza domu. Len tak. Odrazu. Nič iné okrem nich dvoch neexistovalo. Svet sa razom scvrkol na jednu malú uličku medzi domami, v ktorej sa Theodor Sullivan pripravoval na smrť. Tvor začal kráčať.

Po nohách mu začalo stekať čoraz viac blata, ktoré špliechalo na všetky strany. Theo ho mal v momente pred očami. Nepamätal si ako sa tvor k nemu dostal. Telo mu skamenelo. Príšera ho bodala pohľadom. V tom otvorila monštruózne ústa len pár centimetrov od Theovej tváre a začala hlasno dýchať a chrčať. Theo dýchal sťažka a nepravidelne, no hneď po tom, čo k nemu dorazil ten zápach, sa začal dusiť. Kombinácia výkalov, hnijúceho mäsa, moču, horiacich plastov a (pravdepodobne) čpavku mu nielenže vyrazila dych, no zvratky mal už na krajíčku.

Tvor sa priblížil k Theovej hlave na dotyk a ten pocítil v mieste dotyku neuveriteľný chlad, ktorý mu spaľoval čelo. Kvapky potu mu zamŕzali na koži.

„Smiem prosiť?“ Opýtalo sa stvorenie hlasom stelesneného zla. Na to sa Theo pomočil a rozplakal. Chcel to už mať za sebou, smrť by v tomto momente privítal. Telo sa mu nekontrolovateľne triaslo. Jelenie parožie sa nad ním majestátne týčilo, podobne ako dub, pod ktorým dnes ráno zaspal. Vedel, že zaspí aj tento krát.

Zavrel uslzené oči a želal si, aby to bolo čo najrýchlejšie. V tme mu bolo o čosi lepšie, na nepatrný okamžik aj zabudol kde sa nachádza, no zápach tiahnuci sa z tvorovej papule a jeho pomočených nohavíc ho vrátil späť na Zem. Alebo do Pekla? Nech je kdekoľvek, chce ísť preč. Chcel umrieť. Strach bol neznesiteľný. „Ale, ale. Prečo tie slzy?“ Spýtal sa tvor a nasledovalo ticho.

Prihovára sa mu sama smrť? Theovi sa podarilo prekonať vzlykanie a dostal zo seba tri slová. Viac nedokázal.

„Je toto koniec?“ Znela otázka, o ktorej vedel, že je posledná v jeho živote.

„Koniec? Tvoj koniec alebo koniec sveta?“ pokračovalo monštrum.

Theo nevedel, čo má odpovedať. Jediné slová, na ktoré sa v tejto chvíli zmohol, si už vyčerpal pri predošlej otázke.

„Nie je vo svete bez budúcnosti každý jeden moment koncom sveta?“ položilo ďalšiu otázku stvorenie pred ním, na čo Theo otvoril uslzené oči a uprene sa zahľadel do čiernych dier pred ním. V tom čosi zbadal. Oči sa im prepojili. Theo sa stal ich väzňom a nedokázal od nich odtrhnúť zrak. Na ich samom konci, na úplnom dne však čosi zbadal. Malá hviezda. Pozrel sa lepšie. Zdalo sa mu, že je vzdialená tisíce kilometrov. Možno aj viac. Skutočne mal pocit, že sa pozerá na nočnú oblohu, ktorú zdobí jeden jediný žiariaci bod. Posledný plamienok nádeje? Alebo posledné svetlo, ktoré v živote uvidí? Ledva si ju však všimol, žiarila totiž veľmi slabo. Bola taká vzdialená. Ale bola tam. Veľmi sa mu páčila. Pohľadom sa ju snažil privolať k sebe, nejako ju pritiahnuť do tohto zlého sveta, aby mu pomohla. Prečo je len taký naivný? Chcel, aby osvetlila a zahnala preč všetko zlo, ktoré ovláda túto realitu. To sa však nepozdávalo ohyzdnému tvorovi, ktorý rýchlo zodvihol hlavu, s ohlušujúcim škrekotom cúvol dozadu a rýchlym švihom nohy kopol zablateným kopytom Thea do hrude. Ten sa nestačil brániť, všetko sa zvrtlo neskutočne rýchlo. Trafil ho presne na mieste, pod ktorým sa nachádza srdce. Kompletne celé jeho telo sa ocitlo v náručí bolesti ako po zásahu blesku. Thea odhodilo k stene a začal strácať vedomie. Cez zatvárajúce sa oči videl, že telo nahej ženy s tvárou démona je ťahané nekončiacimi vetvami parožia smerom k horiacim oblakom. Jelenia polovica so zablatenými nohami padla mŕtva na zem a už sa nikdy viac nepohla. Blato zaschlo.

Otvoril oči. Noc. Opäť bol na ulici, no tentokrát v normálnom svete. V tom skutočnom. Vo svete bez horiacich oblakov a hrôzostrašných monštier. Bol to iba sen? Rýchlo pozrel na hodinky. Stále 12:35. Čas rovnaký ako... ako tam. No hodinky pracovali bezchybne, sekundová ručička sa hýbala. Hneď na to zacítil svoje zapáchajúce nohavice. Opatrne sa postavil a začal sa oprašovať od špiny, v ktorej ležal. Prach schádzal elegantne dole z nohavíc a trička. No v tom jeho ruka narazila na niečo, čo nešlo oprášiť. Oči mu neveriacky spočinuli na zablatenej dlani.

Prekvapila ho aj bolesť, ktorú na tomto mieste pocítil. Stiahol si teda golier trička a na ľavej strane hrude uvidel obrovskú krvnú podliatinu v tvare kopyta. Na zopár miestach bola koža natrhnutá a vytekala z nej pomaly krv. Razom ju prikryl tričkom a snažil sa zabudnúť na to, že ju vôbec videl. V tom si spomenul na otázku. Nedokázal ju však presne sformulovať.

Ako len znela? Čo sa ho to stvorenie spýtalo? Určite to bolo niečo dôležité. Isto to nebola len obyčajná otázka. Snažil sa spomenúť si, no v hlave mal prázdno.

„Nie je vo svete bez budúcnosti každý jeden moment koncom sveta?“ Zašepkali hlasy zo všetkých strán Theovi do ucha. Ten sa preľakol až trhol hlavou. Pomiatol sa?

Nemilosrdná tma ulice sa neustále zhusťovala a pocit samoty doháňal Thea k zúfalstvu. Nevedel čo robiť. Nevedel kam ísť. Snažil sa na niečo prísť, no hlava a mozog v nej nepatrili jemu. Rozbehol sa. Musel preč z tohto miesta. Rozbehol sa smerom k maminmu domu. Ten stál neďaleko. Možno už bude doma. Slzy mu aj naďalej stekali po utrápenej tvári.

Dom bol však prázdny a tmavý. Pár krát na ňu zakričal, v rýchlosti skontroloval celé dolné a horné poschodie a následne vybehol späť na nočnú ulicu.

Bežal nocou. Bežal dlho a bežal sám. V duchu prosil mamu o prepáčenie, no teraz to prosto nedokázal. Nebolo v jeho silách rozbehnúť sa do tmy a začať ju hľadať ktovie kde. Stále sa však o ňu bál. Ako nikdy o nikoho. No bol priveľký zbabelec. Divil sa sám sebe, kde nabral odvahu na to, aby sa vôbec rozbehol. Počas úteku sa radšej ani neobzeral za seba. Spomínal na hrôzu, ktorú zažil. Nebol to sen, bolo to skutočné. Slzy mu zmáčali utrápenú tvár a on stále utekal. Pri pomyslení na to, že mama možno zažila niečo podobné, mu prišlo nesmierne smutno.

Utekal päť, desať alebo pätnásť minút? Nemal ani potuchy. Bežal ako kôň s klapkami na očiach. Zastaviť sa chcel až doma. Beží za mnou niekto? Pýtal sa Theo v duchu, keď počul ako sú rytmické tóny jeho behu narúšané zvukmi neznámych bežcov za ním. Obzrel sa, no tam nikoho. Hlava sa s ním hrala hry, ktoré sa mu nepáčili.

Konečne bol doma. V bezpečí. Teda aspoň to si nahováral. Zapol svetlo, vyhnal noc z priestoru jeho štyroch stien a s úľavou si sadol na zem. Spoteným chrbtom sa oprel o zamknuté dvere bytu a zavrel oči. Dlho sa snažil polapiť dávno stratený dych. Pichalo ho v boku aj v hrudi. Rana od kopyta pálila ako keby mu niekto priložil ciachovadlo na prsník. Slzy na tvári mu pomaly, ale isto schli. Chcel sa dostať do postele, no únava ho premohla a nedovolila mu to. Povolil teda očným viečkam, aby pred dnešným dňom konečne zatiahli oponu.

Otvoril oči. Bolo ráno. Nový deň. Hodnú chvíľu netušil čo sa deje a prečo leží na drevenej podlahe na chodbe. Netrvalo však dlho a spamätal sa. Dopomohli mu k tomu aj lúče Slnka, ktoré mu pražili na tvár. Mohlo byť čosi medzi ránom a obedom.

Rýchlo sa postavil. Bez rozmýšľania otvoril dvere a bez toho, aby ich zamkol vybehol von. Nedá sa povedať, že by to na ulici žilo, no pár ľudí tu postávalo. To ho trochu potešilo, no nijako obzvlášť si ich nevšímal. Všetci pôsobili akosi zvláštne.

O pár minút už búchal na dvere domu svojej mamy. Tak veľmi chcel vidieť jej tvár. Tak veľmi si prial, aby bola v poriadku.

Dvere sa po pár sekundách rozleteli a v nich stála Dorothy Sullivanová s utrápenou tvárou a červenými uplakanými očami. Len tak na seba hľadeli. Theovi spadol obrovský kameň zo srdca a chcel ju objať, no mama ho zastavila rýchlym pohybom ruky smerom k jeho krku, kde mu stiahla golier trička až látka zapraskala. A tam ju zbadala.

Pohľady sa im znova stretli. Slová boli v tejto chvíli úplne zbytočné.

Koniec roku 2022 ubehol ani voda a niesol sa prevažne v znamení diskusií ohľadom toho, čo sa mnohým ľuďom udialo v posledný októbrový týždeň.

Tento deň si nevedeli vysvetliť ani obyčajní ľudia, ani vedci. Bezradní boli aj lídri svetových cirkví, veď ako je možné, že to isté zažil kresťan, moslim, žid, či ateista? Rozdiely boli razom zotreté. Netrvalo však dlho a na prelome rokov upadla táto nevysvetliteľná udalosť do úzadia. Ľudia sa tak trochu zmierili s tým, že sa jej objasnenia nikdy nedočkajú a museli tento fakt, aj keď neradi, akceptovať a pokračovať vo svojich životoch.

Nebolo však človeka, ktorý tie hrôzy zažil, čo by naň zabudol. Nebolo to možné. Strach a neistota ostávali zahniezdené kdesi v hĺbke mysle a neprestajne tikali ako bomba, ktorá má už-už vybuchnúť. Báli sa, že sa to zopakuje. Báli sa, že príde ešte čosi horšie.

Dvadsiaty tretí deň mesiaca október minulého roku nedostal žiadne oficiálne pomenovanie, ľudia naň jednoducho spomínalo ako na „ten deň“. Všetci vedeli o čom je reč, keď sa o ňom niekto zmienil v konverzácii. Niektorí sa k spomienkam naň vracali radi, iní sa im vyhýbali a chceli zabudnúť. Neúspešne. Theodor Sullivan sa až časom dozvedel, že on ešte celkom dobre obišiel. Mnohí ľudia zažili oveľa nepríjemnejšie veci ako on. Niektorí boli, počas toho všetkého, nútení držať v náručí svoje umierajúce deti, rodičov, partnerov. Ďalšie obete boli vyzlečené donaha a vystavené svojim najdesivejším fóbiám, čo na nich zanechalo nezmazateľné stopy. Psychicky labilnejších ľudí tento zážitok zmenil na nepoznanie. Tí, čo to zažili, boli počas tejto skúsenosti vystavení najdesivejším formám ich osobného strachu. Mali však čosi spoločné.

Všetci sa nadýchali pachu mŕtvol pod pekelnou klenbou a boli svedkami príchodu štyroch stvorení, o ktorých význame sa taktiež dlho viedli búrlivé diskusie. Hneď bolo jasné, že ich nohy a kopytá symbolizovali štyri elementy, a to zem, vodu, vzduch a oheň.

Bolo však nad Slnko jasné, že to nebude ani zďaleka všetko. Veriaci boli presvedčení, že išlo o štyroch jazdcov Apokalypsy, z čoho zamrazilo aj nejedného ateistu.

Thea nesmierne zaujímalo, ako k tomu pristupuje cirkev, preto jedného upršaného dňa pozval svojho kamaráta Johna na pivo pod zámienkou, že sa dlho nevideli. Zaujímalo ho však jediné. Čo sú zač títo štyria jazdci Apokalypsy. Chcel vedieť, čo za posolstvo prinášajú.

Johna, ktorý ten deň zažil rovnako ako Theo, nebolo treba prosiť. Zjavenie 6:1-8 poznal naspamäť. „I pozrel som, a hľa, biely kôň a Ten, čo sedel na ňom, mal luk, dostal veniec a vyšiel ako víťaz a aby zvíťazil,“ povedal mrazivým tónom.

Podľa neho bol prvým hybridom Antikrist, ktorý má moc pokoriť všetkých, ktorí sa mu protivia. Mal Theo skutočne tú „česť“ stáť zoči-voči falošnému zobrazeniu Krista?

Druhé monštrum malo predpovedať hrozný boj, ktorý sa uskutoční v posledných časoch.

„A vyšiel iný, červený kôň, a ten, čo sedel na ňom, dostal moc vziať pokoj zo zeme, aby sa ľudia navzájom vraždili. Dostal veľký meč.“

Na čo sa má ľudstvo pripraviť, aký boj je za dverami? Theovi sa miešali v hlave otázky s obavami. John pokračoval.

„A keď otvoril tretiu pečať, počul som tretiu bytosť volať: Poď! I pozrel som, a hľa, čierny kôň, a ten, čo sedel na ňom, mal v ruke váhy. Spomedzi štyroch bytostí počul som volať hlas: Miera pšenice za denár a tri miery jačmeňa za denár, oleju však a vínu neškoď!“

Tichá pauza.

„Tretí jazdec sa vzťahuje na hlad a biedu, ktoré prídu, pravdepodobne ako následok vojny, ktorá sa práve ukončila,“ dodal John.

„Bude to však skutočná vojna alebo je to myslené obrazne?“ Spýtal sa Theo, no odpoveďou mu bolo len pokrčenie pliec.

„Zostalo nám však ešte jedno stvorenie. Posledné. To najhoršie,“ pokračoval veriaci.

„I pozrel som, a hľa, plavý kôň, a ten, čo sedel na ňom, nazýval sa smrť a za ním šlo podsvetie. A dostali moc nad štvrtinou zeme, aby zabíjali mečom, hladom, morom a divou zemskou zverou.“ „Čo to znamená?“ Spýtal sa nedočkavo Theo a odpil si nervózne z piva.

„Štvrtý jazdec symbolicky predstavuje smrť a spustošenie. Zdá sa, že je zhrnutím predchádzajúcich troch. Štvrtý jazdec prinesie zrážky, hlad, choroby a mor. To, čo je najhoršie alebo desivé je to, že štvrtý jazdec je iba predchodca hrozných vecí, ktoré sa majú diať v dobe súženia,“ zakončil „prednášku“ John a mávnutím ruky smerom k čašníkovi objednal ďalšie dva poháre Guinessu.

Theo nevedel, čo na to povedať. John si jeho neistoty ihneď všimol. Čašník o chvíľu priniesol pivá a John ho pozdvihol pred Thea.

„Theo, to je všetko myslené obrazne. Neboj sa. Teda... je veľká šanca, že je to všetko myslené obrazne. Podľa mňa sa skutočne nemáme čoho báť. Veď od toho dňa sa už nič podobné nestalo. Nerob paniku. Na zdravie,“ dodal s úsmevom John netrpezlivo očakávajúc reakciu. „Máš pravdu. Ďakujem, že si mi to objasnil. Kiež by som mohol vrátiť čas, tak by som sa ťa na to nikdy neopýtal,“ zasmial sa Theo a pozdvihol pohár. Na to sa zasmial aj John a obaja si omočili pery tmavom moku dokonalej chuti.

„Prečo sa potom to monštrum spýtalo, čo sa spýtalo? Dve otázky. Každého,“ spýtal sa Theo po tom, čo si utrel rukou pivnú penu z úst. John však neodpovedal.

„Nie je vo svete bez budúcnosti každý jeden moment koncom sveta?“ Medzi laickou verejnosťou sa objavili aj názory, že ide o vyobrazenia alebo stelesnenia štyroch síl prírody, preto sa neustále hľadali podobizne aj s touto alternatívou. Možné biblické vyjadrenie v spojení so štyrmi elementmi však sedelo dokonale. Ktovie. Sto ľudí, sto názorov. Deň sa však neprihodil všetkým. Pre mnohých najhoršie hodiny v živote zažila približne jedna tretina svetovej populácie a najmladšími známymi „obeťami“ boli deti vo veku približne šestnásť a pol roka. Jedna tretina sa môže zdať málo, no v tej dobe to bolo približne dva a pol miliardy ľudí. Množstvo, ktoré nebolo možné zanedbať. Prečo len tretina ľudstva? Nikto si to nevedel vysvetliť. Spoločné znaky nebolo možné nájsť. Delenie ľudí tu však nekončilo.

Z dva a pol miliardy ľudských bytostí malo odtlačok kopyta na hrudi približne 62% z nich. To znamenalo, že po svete chodí približne miliarda a pol ľudí s nepeknou jazvou spôsobenou nervydrásajúcim zážitkom. Týmto ľuďom sa ukázala hviezda na dne čierňavy.

Zvyšní priznali, že boli pohltení nekonečnou temnotou očí onej bytosti, no následne spolu s ňou vytiahnuté k horiacim nebesiam. Vraj to bolo nesmierne upokojujúce a miestami až radostné. Toto zamotávalo hlavu ešte väčšmi.

Svet sa tým pádom rozdelil na tri skupiny. V jednej tí, ktorý celý jeden deň strávili v úplnej samote a ráno sa zobudili poznačení nielen na duši, ale aj na tele. Druhú tvorili tí, čo stúpali k horiacej oblohe bez poranenia, no a v tretej boli ľudia, ktorí sa zobudili do obyčajného ráno a o hrôze sa len dopočuli. Všetci sa však zobudili do rána dvadsiateho štvrtého októbra. Kde sa však podel jeden celý deň? Niektorí vedci sa domnievali, že by mohlo ísť o akúsi anomáliu bájneho kolektívneho vedomia, no táto myšlienka znela celkom fantasticky.

Netrvalo dlho a začalo sa šuškať o filmovom spracovaní. Hollywood nelenil ani sekundu, toto bola predsa záruka vysokého zárobku. Onedlho bol celovečerný film oficiálne potvrdený. Tvorcami budú bratia Dufferovci, ktorí si podmanili svet prvou sériou mysteriózneho seriálu Stranger Things v lete roku 2016. Ten skončil veľkolepým vyvrcholením v piatej sérii v roku 2020.

Bratia Dufferovci si za ten čas na konto pripísali dva kritikmi i fanúšikmi zbožňované celovečerné filmy s príbehom odohrávajúcim sa v podobnom duchu. Oba z nich boli nominované na Oscara v kategórii najlepší film, čo sa ešte nikomu nepodarilo, no sošky im len tesne unikli. Nebolo teda nikoho povolanejšieho, kto by mal sfilmovať Deň.

Hlavnú úlohu by si v ňom mala zahrať ich obľúbenkyňa Millie Bobby Brown, ktorá sa zviditeľnila ako Eleven v tom istom seriáli, od čias ktorého vyrástla v uznávanú herečku aj napriek tomu, že vo februári tohto roku oslávi ešte len devätnásť rokov.

Film by mal do kín doraziť už koncom roka. Natáčať sa vraj začalo mesiac po udalosti, no oficiálnych správ bolo pramálo. Ktovie, či si to celé ľudia budú chcieť pripomenúť, no je jasné, že zvedavosť tých, ktorí to nezažili, zvíťazí a doženie do kín milióny. Peniaze neprestávali hýbať svetom.

O tri mesiace neskôr

Večer dvadsiateho druhého januára 2023 nebol zo začiatku ničím výnimočný. Pomaly končil prvý pracovný deň v týždni a väčšina ľudí len doma oddychovala a nerobila dokopy nič.

Theo sa tak trochu zasekol v práci, pretože mu šéf celkom neskoro zadal úlohu, ktorú bolo nutné splniť ešte dnes. Jeho ospravedlnenie už na veci nič nemenilo.

Niečo po ôsmej hodine večernej s tým bol hotový a doma si vydýchol približne dvadsaťpäť minút na to. Cestou domov ho takmer odfúklo, vietor mu vyvrátil dáždik a zničil ho tak veľmi, že ho Theo musel zahodiť do najbližšieho smetného koša. Domov prišiel teda celý premočený. Aký film si pozrie dnes? Premýšľal v duchu. Pred tým však potrebuje horúcu sprchu. Jeho mama Dorothy v tom čase doma vyšívala a pozerala v televízii reality show. O Dni sa nerada rozprávala a ani jej vlastný syn sa za celý ten čas nedozvedel, čo presne počas neho zažila. Bolo ju však treba utešovať niekoľko dní. Zopár dní preplakala zavretá v spálni svojho domu. Večer plynul a na parapety okien dopadali ťažké kvapky zimného dažďa. Tí, ktorí v tom čase nepracovali, sedeli v teple svojich príbytkov a mnohí z nich popíjali obľúbený horúci nápoj, poväčšine čaj. Netrvalo dlho a takmer všetci sa pobrali spať netušiac do akého rána sa prebudia. Nikomu z nich ani len nenapadlo, že práve za sebou zanechali posledný z tichých večerov. Prišla približne hodinu a pol pred svitaním. Noc bola zmierená s tým, že vládu čoskoro prenechá dňu a krvácajúce ranné zore, ktoré prišlo hneď na to, ako by o svojom príchode chcelo dať vedieť. To však neskôr pominulo a bolo vystriedané belasou oblohou, na ktorej sa bezcieľne potulovalo zopár malých oblakov pripomínajúcich stádo rozutekaných oviec na pastvine. Hudba však nezmizla ani potom. Nezmizla celý deň. Vlastne nezmizla po celé tri mesiace. Tri mesiace. Deväťdesiat dní. Nepoľavovala dňom, nepoľavovala nocou. Nebolo pred ňou úniku. Bola všade. Ustala až niečo po jedenástej hodine končiaceho sa dvadsiateho tretieho aprílového dňa a opäť tak zmenila večer celému svetu. Theo bol vtedy zahĺbený do čítania románu 1984.

Vráťme sa ale späť do rána jej príchodu. V takej Ghane prišla spolu so Slnkom. Sedemnásť minút po šiestej hodine koordinovaného svetového času. Presne vtedy prišla. Ostatné krajiny ležiace na Greenwichskom poludníku sa jej dočkali buď to ešte pred svitaním alebo až po.

Obyvatelia amerického San Francisca sa strhli zo spánku okolo polnoci, keď im vtrhla do hláv. No a v krajine vychádzajúceho Slnka bol vtedy pokojný podvečer. Hudba mala jednoducho celosvetový rozmer a nerobila rozdiely. Počul ju každý.

Theo v tom čase spal. Budík mal nastavený na siedmu hodinu, v práci mal byť na ôsmu. Nevedel čím to bolo spôsobené, no v zimnom období mával počas noci najviac snov. Žeby to bolo spôsobené tým chladom, ktorý každú noc vpúšťal do svojej spálne?

Zbožňoval spať v príjemnom chlade. Pazúry zimy na neho pod perinou nedosiahli, no tvár, ktorá ako jediná trčala von, bola nimi riadne dodriapaná. Tak sa mu spalo najlepšie. Chlad pre neho znamenal čistotu a sviežosť.

Keď sa svojej, teraz už bývalej, priateľky pýtal v smske ako sa jej v prvú noc uňho spalo, napísala mu, že to bolo 0K. Až večer sa od nej dozvedel, že takmer v noci umrzla a tým slovíčkom 0K mala na mysli 0 Kelvinov. Theo sa nevedel prestať smiať, keď mu to povedala. Jej to však také vtipné neprišlo. Snívalo sa mu, že bol členom expedície na bájny africký vrch Kilimandžáro. Spolu s členmi expedície sa nachádzali kde si na hranici snežnej čiary, ktorá sa každým rokom posúvala vyššie a vyššie. Reálne hrozí, že do desiatich rokov sa na najvyššej africkej hore roztopí aj posledná snehová vločka, na čo bude vcelku smutný pohľad.

Krok za krokom. Pod topánkami vŕzgal čerstvo napadaný sneh a v tom ho čosi vyrušilo. Vrch Uhuru ležiaci na kráteri Kibo už nebol ďaleko. Niekto zrazu pustil zvláštnu hudbu. Theo sa s úsmevom pozrel najprv doľava, potom doprava. Ostatní ju počuli tiež, no nikto z nich nebol jej pôvodcom. V tom otvoril oči. Chvíľu len tak nehybne ležal a počúval. Trvalo mu zopár sekúnd kým sa zorientoval, no hneď na to sa posadil. Bol ako zhypnotizovaný. Nič podobné jakživ nepočul. Nebolo možné zaradiť ju k žiadnemu hudobnému žánru, nehrali ju žiadne jemu známe hudobné nástroje. Je to spev? Nepodobalo sa to ani ľudskému hlasu.

Postavil sa teda odhodlaný vypátrať zdroj tejto krásnej melódie. Áno, znela skutočne nádherne. Vyvolávala v ňom pocity, ktoré nedokázal slovami opísať. Bola prenádherná. Tak podmanivá, no tajomná. Prešiel sa teda po miestnosti, no nič. Prešiel do kuchyne, no Hudba ho nasledovala kam sa len pohol bez toho, aby sa menila jej hlasitosť. Nerozumel tomu. Otvoril teda dokorán už dávno otvorené okno a zadíval sa na rannú oblohu.

Za sprievody Hudby sa svojimi rozospatými očami snažil zaostriť na posledné hviezdy miznúce na oblohe. V tom si uvedomil, že je mu smutno. Smutno za niečím, čo však nikdy nestratil. No zároveň bol vďačný za niečo, čo nedokázal pomenovať. Kdesi v diaľke začal zavíjať túlavý pes. Hudba ho tak trochu desila, no robila ho šťastným zároveň. Theova hlava sa zmietala v búrke paradoxov, ktoré spôsobovala jej podivná moc. Nech ju hrá ktokoľvek, musí zistiť čo je zač. Podobne na tom však boli všetci.

Správy sa šírili rýchlo. Netrvalo dlho a vedelo sa, že nevysvetliteľný audio úkaz postihol celú, celučičkú planétu Zem. Hudba to nebola hlasná, no každý ju počul jasne a zreteľne. Najväčším šokom však bolo to, že ju počuli aj hluchí ľudia, čo znamenalo, že neprechádza cez sluchové orgány a nachádza sa kdesi v hlave. Ubehlo pár dní a svet sa s ňou postupne učil žiť.

Nebolo možné ju vystopovať, pretože nemala fyzický zdroj. Nebolo možné vystopovať jej pôvodcu ani v mozgu. Stopa končila v útvare s názvom kochlea, teda v tom známom „slimáku“, v ktorom sa akýmsi zázrakom dostávala tekutina do pohybu a spôsobovala tak pohyb vláskových buniek, ktorý sa podobá pohybu morskej trávy po tom, čo sa cez ňu preleje vlna. No čo spôsobila túto vlnu? Tri kostičky ucha, kladivko, nákovka a strmienok, s tým nemali absolútne nič spoločné. A tak si vedci lámali hlavu aj naďalej. Ako keby akási neviditeľná energie pôsobila na takmer osem miliárd párov sluchových orgánov a nedovoľovala nikomu pochopiť prečo. Jediný spôsob ako sa jej dalo, aspoň na malú chvíľu, uniknúť bolo jej prehlušenie. Slúchadlá na ušiach boli tou najúčinnejšou zbraňou. Najväčší problém však nastával počas spánku. Mnohí preto trpeli prvé dni insomniou a cez deň vyzerali ako chodiace mŕtvoly. Nedostatok spánku oslaboval imunitu ľudí a nemalé percento ochorelo. Choroby to však neboli vážne. Po pár týždňoch sa s ňou však naučili žiť takmer všetci a mozog ju dokázal v noci ignorovať.

Mnohí však to šťastie nemali a prijali ju veľmi zle. Tí, ktorí sa s ňou naučili žiť v harmónii, ju začali zbožňovať a obdivovať. Tí menej šťastní to nedokázali, čo sa, žiaľ, podpísalo na ich duševnom zdraví. Mnohí dokonca zošaleli. Hudba nemala zľutovania a siahala ľuďom aj na to najcennejšie, na život. Na jednej strane radosť, na druhej slzy smútku.

Dni sa menili v týždne a tie v mesiace. Mediálny rozruch spôsobený Hudbou upadal a ľudia sa pripravovali na to, že tu s nimi bude navždy.

Spôsobovala nevysvetliteľné nostalgické pocity. Bola desivá a tajomná, no krásna a... taká naša zároveň. Upokojovala ľudí, ktorí si vďaka nej uvedomovali, že sú síce veľmi malí, no ich existencia má nekonečný zmysel. Jedni ju nazývali Hudbou života a začiatku, iní Hudbou smrti a konca. Kto z nich mal pravdu? To sa mali dozvedieť už čoskoro.

Ľudia, ktorí sa najviac zo všetkých desili smrti, povedali, že ak by hrala aj počas ich umierania, tak by sa smrti nebáli. Takú obrovskú mala moc.

Život pripomínala svojou absolútne krásnou jednoduchosťou a zdanlivou, no neexistujúcou opakovateľnosťou. Nehrala v slučke, neustále sa menila, no predsa bola stále taká istá. Pri tom však pôsobila ako niečo smrteľné. Niečo, čo ukončuje dlhé a krásne obdobie, ktoré musí bezpodmienečne skončiť.

Mala silu vziať so sebou ľudí na iné miesta, v inom čase. Na mnohých pôsobila ako droga, ktorú si nikdy nevzali. Vznikali dokonca spolky ľudí, ktoré verili, že je posolstvom od Boha, ktorí sa nám snaží čosi povedať a začali ju uctievať. Tvrdili, že je znamením príchodu Nového veku ľudstva. Zazneli dokonca aj teórie o jej mimozemskom pôvode. To sa však nedalo ani dokázať, ani vyvrátiť. Objavili sa aj konšpiračné teórie o tom, že je umelo vytvorená za účelom totálneho ovládnutia populácie planéty. Vraj jeden z vynálezov Nikoly Teslu. Fantázii sa skutočne medze nekládli. Teórií o jej pôvode bolo nespočet, jedna šialenejšia ako druhá.

Zimu vystriedala jar. Ubehli ďalšie tri mesiace. Dvadsiaty tretí apríl 2023. Hudbu vystriedalo ticho.

Čierna sa postupne strácala z oblohy. Tma mizla. Svetlo sa tlačilo tam, kam nepatrilo. Hviezdy boli také jasné, že si Theo musel prižmúrené oči chrániť ešte rukou, ktorá mu na tvár vrhala čudesný tieň. Hviezdny tieň. Tisíce malých sĺnk zaplavili oblohu, ktorú úplne ovládli.

Od toľkého jasu ho začali páliť oči, preto musel úplne sklopiť zrak. Zalapal po dychu. Okolitý vzduch sa ochladil a Theove telo pokryli zimomriavky. Zmocnil sa ho čudesný, nepoznaný pocit. Úžas sa razom zmenil na strach. Šťastie pominulo. Noc sa zmenila v deň.

Hviezdy už boli všade okolo neho. Úplne ho obkľúčili. Takmer sa nebolo kam pohnúť. Theo ich detaily nerozoznával, ich jas mu v tom bránil. Vzduch sa neprestával ochladzovať. Studené návaly chladného vzduchu sa po zemi preháňali a na nikoho nebrali ohľad.

V tom sa čosi stalo. Thea sa zmocnil pocit dovtedy nepoznaný. Čo sa to so mnou deje? Pýtal sa v duchu. Jeho rýchlo kmitajúce oči sa snažili dopátrať odpovedi za napevno zavretými viečkami. Tvár sa mu zvraštila bezradnosťou plynúcou z neschopnosti pochopiť, čo sa to so svetom a ním samým vlastne deje. Mal pocit, že už nie je viac súčasťou tohto sveta a že čas okolo neho prestal plynúť. Existoval vôbec niekedy? Čo ak je skutočne len ďalšou z dimenzií, do ktorej sa dá veľmi jednoducho vstúpiť, no my to prosto nedokážeme? Čo ak práve preto ho pokladáme za taký nedostupný a máme pocit, že sme mu podradení? Čo ak sa jednoducho musíme posunúť, aby sa sluha stal pánom a pomyselný pán pocítil, aké to je byť zrazu ovládaným?

Áno, takéto myšlienky sa mu búrili v hlave v momente, ktorý neplynul. Ležal na zemi, skrútený v embryonálnej polohe, a tvár si ukrýval v dlaniach. Človek by si aj prial, aby už konečne nastal koniec tohto celého, no ako by aj mohol, keď koniec nastáva po tom, čo uplynie istý čas? Vo svete, v ktorom je čas porazeným, to jednoducho možné nie je. Cítil sa taký bezmocný a zraniteľný. Čas totiž nezdolali ľudia, ale čosi iné. Alebo ktosi iný.

Sám nevedel ako si môže byť taký istý tým, že čas okolo neho neplynie, no bol o tom skalopevne presvedčený. Ako keď je ľudská bytosť vo voľnom páde a uvedomuje si, že daná situácia je veľmi neprirodzená hlavne kvôli tomu, že sa nedotýka žiadneho pevného objektu. Theo cítil, že sa „nedotýkal“ času, lebo tu žiaden nebol.

Theo bol tu. Bol tu a teraz. V hlave neexistovala ani stopa po myšlienkach zaoberajúcich sa minulosťou alebo budúcnosťou. Ničoho takého nebola schopná. Tieto dva pojmy prosto nepoznala. Kedy a ako sa do tejto polohy dostal? Nemal tušenia. Šaty ho viac nehriali a boli úplne zbytočné, no dodávali mu aspoň pocit akej takej ochrany pred zimou a nepoznaným. Aj napriek tomu, že bol v moci niekoho iného, stále si pripadal ako civilizovaná ľudská bytosť. Tešil sa však predčasne. Zeme sa už nedotýkal, tú zanechal kdesi pod sebou. Nevedel v akej výške sa nachádza, cez oslepujúce svetlo nevidel absolútne nič.

„Pomóóóc! Je tu niektooo ?!“ Zakričal Theo s minimálnou nádejou na úspech.

Pokúsil sa pomedzi prsty pozrieť okolo seba, no extrémne silná žiara mu takmer vypálila oči. Hlupák. Čo mu to vôbec napadlo? Hviezdne svetlo si cestu poľahky razilo aj cez zavreté viečka a jeho dlane. No to sa dalo ešte vydržať. Mal však iné, oveľa vážnejšie problémy. Mrzol. Každý nádych mu spôsoboval bolesť. Bezradná snaha o doplnenie kyslíka, ktoré jeho splašene bijúce srdce tak pažravo požieralo, bolela a pľúca mal ako v jednom ľadovom ohni. Prial si, aby sa mohol aspoň trochu zohriať. Triasol sa ako osika. Svetlo začalo poľavovať. Cítil to aj so zavretými očami. Opatrne odlepil teda trasúce sa dlane od tváre a s prižmúrenými očami uvidel bielu. Všade bola biela. Tá najčistejšia, najmierumilovnejšia a najúžasnejšia biela akú kedy videl. Na jazyku med, v srdci jed.

Hviezdy jas na chvíľu znížil svoju intenzitu a Theo sa vznášal v oblaku bieleho svetla, ktoré príšerne mrazilo. Suchý ľad. To mu napadlo ako prvé. No nebol to plyn, ani tekutina. Bolo to svetlo. Príšerne mocné svetlo, ktoré bolo všade okolo neho, sa snažilo zbaviť ho života neznesiteľným chladom, ktorý z neho sálal stále silnejšie a silnejšie.

Prsty na nohách a rukách si už dávno necítil. Znecitlivejúca nákaza sa šírila ďalej do tela, až mal pocit, že prišiel o polovicu končatín. Theove telo bojovalo o holý život. Všetka krv sa musela razom sústrediť v jeho útrobách, kde bolo jej povinnosťou zachraňovať životne dôležité vnútorné orgány. Teplota klesala neúprosným tempom. Thea opúšťali zmysly. Zaspával. Zaspával naveky. Umieral. V tom ho prebudili dotyky žeravých rúk. Strhol sa zo spánku, z ktorého sa už nikdy nemusel prebudiť. Päť, šesť, sedem rúk sa ho dotýkalo na hrudi, nohách, chrbte a strhávali z neho šaty. Neboli to však ruky. To zistil, keď sa pozrel. Lúče svetla. Ako môžu byť také kruté? Boli to akési vlniace sa lúče zlatého, prekrásne žiariaceho svetla. Spôsobovali mu však nevýslovnú bolesť. Boli také horúce, že pri strete s jeho zmrznutým telom ho bodali ako neviditeľné dýky. Theo bol za chvíľu kompletne nahý.

Jeho oči zaplavili slzy, no v sekunde začali mrznúť a znemožňovať nahému a na smrť vystrašenému Theovi Sullivanovi výhľad. Prestával sa vzpierať. Životná energia ho už takmer nadobro opustila. Vyzeral ako mŕtvola v beztiažovom stave.

Aj napriek tomu, že nebol veriaci, v hlave mu vírila jediná otázka. Čaká ho Nebo alebo Peklo? Nenadarmo sa vraví, že keď je najhoršie, aj ten najzaritejší neveriaci prosí čosi vyššie o pomoc. Na um mu ihneď došla ďalšia otázka. Je toto Peklo? Je toto ďalší Deň?

Theove vedomie pohltila ničota a tma. Slnko v jeho mysli bezmocne zapadlo za horizont života a bolo navždy preč. Alebo nie?

Ubehlo pár sekúnd. Alebo minút? Možno uplynulo niekoľko hodín. Deň alebo rok? To Theo nevedel. Niečo sa však začalo diať. Nebol tomu však rád, možno to malo ostať tak, ako to bolo. Ale čo? Čo sa stalo pred chvíľou? Theo si nevedel odpovedať. Túžba žiť sa vracala a on cítil, ako jeho telo opäť začína bojovať. Dopomáhala mu k tomu aj stúpajúca teplota okolia. Žilami a tepnami opäť začala prúdiť krv a jeho končatiny sa pomaly, ale isto prebúdzali zo smrteľného spánku.

Theo opatrne otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Ako prvé zbadal nočnú oblohu. Bola opäť tmavá. Kde sú hviezdy? Pod oblohou sa rozprestierali vrcholce stromov, ktorých listy jemne povievali pod nápormi nočného vánku. Theo sa vznášal približne dva metre nad nimi. Nahý. Pozoroval ich, ako sa krásne vlnia, no ich šuchot nepočul. Nebol si tým pádom istý ich existenciou, preto im to neveril. Čo ak je to opäť jeden z preludov, ktoré ho mátajú v hlave? Mal pocit, že ho drží akási neviditeľná ruka. Zima mu už nebola. Bolo mu vlastne celkom príjemne, priam teplo. Úplne zabudol na to, že je nahý. Otočil sa za seba, smerom na ulicu, na ktorej býval. Telom sa otáčať nedokázal, no hlavou áno. V prvom momente si pomyslel, že to, na čo sa pozerá, sú to pouličné lampy. No túto myšlienku v sekunde zavrhol.

Boli to desiatky malých, no za to veľmi jasných svetiel. Boli to tie isté svetlá, ktoré pokladal najprv za hviezdy zosadajúce na Zem. Ďalšie stovky sa vznášali nad mestom, no tie boli príliš ďaleko na to, aby o ne Theo javil záujem. Oveľa menej sa ich vznášalo nad neobývanými oblasťami smerom na východ. Uchvátili ho však tie levitujúce na ulicou. Zahľadel sa preto na ne. Všimol si však čosi, čo doteraz jeho pozornosti unikalo.

Pod každým zo svetiel, približne dva alebo tri metre, sa vznášalo ešte čosi. Bolo to o niečo tmavšie ako okolie. Akési tiene. Theo sa lepšie pozrel a začal rozoznávať ľudské tvary. Ľudské tiene. Nie. Boli to ľudské telá. Neveril vlastným očiam. Rýchlo sa pozrel nad seba a tam... Jeho svetlo. Jeho osobná hviezda. Niektorí z ľudí sa vzpierali, iní sa vznášali v pokoji. Theo bol jedným z tých pokojnejších. Dávno pochopil, že nie je v jeho moci robiť niečo s touto situáciou. Všetci boli nahí. To si mohol všimnúť, keď svetlo z malých hviezd ožiarilo časti ľudských tiel pod sebou. Starí, mladí, deti. Muži i ženy. Všetci. V tom si spomenul, že aj on o svoje šaty prišiel. Alebo ich nikdy ani nemal na sebe? Na túto otázku naozaj nevedel odpovedať. Vo vzduchu musí byť celá ulica, pomyslel si Theo pri pohľade na jeho susedov zajatých mocou nebeského svetla.

Zopár minút sa tak vznášali bez toho, aby čo i len tušili, čo sa deje. V tom Theo pocítil zvláštne výpadky pamäte. Realita okolo neho bola akási sekaná. Videl ľudí ako kričia jeden na druhého, no nepočul ich. Každú chvíľu sa menilo to, čo mal pred očami, ako keď filmovú scénu preruší nečakaný strih. Čo sa však dialo medzitým?

Theo vedel, že sa to deje preto, lebo si nepamätá, čo sa pred chvíľou dialo. Vedel to. Vedel, že nevie. Spomienky, ku ktorým sa snažil dopátrať, si pre seba ukradol niekto iný.

Bol si istý, že sa mu ten niekto pohráva s mysľou. Jeho vlastné vedomie mu pretekalo pomedzi prsty. Výpadky boli čoraz častejšie. Snažil sa brániť, no nešlo to. Tento niekto alebo niečo, sa snažilo dostať do hláv všetkým. Bojovali s tým aj ostatní. Bolo to na nich vidieť. Márne. „To celé... bola iba skúška,“ zaznelo nepozemským hlasom.

Ľudia ihneď spozorneli. Theo ani nedýchal.

„Skúška pre tých, ktorými sme si neboli istí,“ pokračoval hlas, ktorý nebol ani mužský, ani ženský. Theo nerozumel. Aká skúška? Kto si nebol istým čím? A kým? Bezradne sa pýtal Theo sám seba, pretože aj naďalej napäto očakával ďalšie slová toho nádherného hlasu. Aj napriek tomu, že doteraz povedal len zopár slov, Theo vedel, že oveľa inteligentnejší ako všetci ľudia na svete dohromady. „Niektorí z vás nás presvedčili, iní zlyhali. Museli sme to urobiť. Sme dvaja,“ dodal nekonečne jemný a pokojný hlas, ktorého majiteľ bol všade naokolo.

Niektorí ľudia to už nevydržali a Theo mohol vidieť, ako sa ich ústa horlivo krivia v snahe o urážlivú komunikáciu s hlasom. Theo chcel však počuť viac, vedel, že je to najosamelejší monológ histórie ľudstva. A ten nesmie byť za žiadnu cenu prerušovaný.

„Zradili ste ju všetci.“

Ľudia prestávali kričať, hlas ich nepočúval.

„Bola vám domovom, prijala vás za svojich.“

Theovi sa zdalo, že hlas je každým ďalším slovom nahnevanejší. Prial si, aby tých slov nebolo veľa. „Prepáčila vám všetko. Prepáčila vám všetko bez toho, aby sa jej dostalo ospravedlnenia,“ pokračoval hlas v čoraz agresívnejšom tóne.

„Aj my sme vám všetko prepáčili. Verili sme vo vás. Aj napriek všetkému. Raz to muselo skončiť,“ dodal hlas potichu.

Niektorí ľudia sa začali vyplašene obzerať na druhých. Theo si uvedomoval, že to neznie vôbec dobre. „Je na čase, aby vás opustila. Preto sme prišli. Prišli sme vám ju vziať. Nezaslúžite si ju viac,“ nekončil hlas, no tieto slová už vyslovoval hlasom matky chlácholiacej svoje malé dieťa. „Planéta. Zem. Príroda. Zviera,“ zaznelo zo všetkých strán.

„Ľudstvo. Priateľ. Nákaza. Človek,“ dodal hlas s dôrazom na posledné slovo.

Theovi to celé začal dochádzať. Nebol jediným, ako si všimol. Niektorí z tých, čo začínalo čosi tušiť, sklopili zrak a zadívali sa do zeme.

„Z najkrajšej symbiózy sa stal vopred prehraný boj hostiteľa s parazitom,“ ozývalo sa nielen nocou, ale aj v samotných hlavách odsúdencov čakajúcich na rozsudok. Kdesi v diaľke začal krákať roj vrán sediacich na stromoch.

„Nakoniec došlo k dohode medzi mnou a ním. Medzi nami... a nimi.“

Pauza, ktorá po tomto slova nadišla, bola priveľmi dlhá.

„Oddeliť!“ Zaznelo hromovým hlasom až sa mnohí z ľudí preľakli. Hlas sa tri krát odrazil od nebeskej klenby a tri krát zaznel v hlave Theovi a všetkým ľuďom na svete.

„Oddelenými budete všetci. Bez výnimky,“ pokračoval hlas milo. „Vydáte sa však na rozličné cesty.“ Pri poslednom slove začal od západu viať taký silný vietor, až sa zdalo, že neviditeľné ruky majú mierne problémy s udržaním svojich rukojemníkov.

„Cesty majú rozličnú dĺžku. Koniec jednej je za rohom, druhá koniec nemá.“

Čosi sa začalo diať. Vrany kdesi v diaľke začali krákať ešte hlasnejšie. Nové svetlo. Svetielko. Theo si ho najprv všimol na svojom tele. Potom aj na ľuďoch nad ulicou. Bola to jazva v tvare podkovy. Žiara, ktorá z nej vyžarovala bola krvavo červená a ako keby priťahovala hviezdu k sebe. Nie, to jazva sa snažila dostať k hviezde.

Theo sa obával, že nadišla jeho posledná hodina. Od hviezdy bol na dosah ruky. Zavrel oči.

Nič necítil. Vedel však, že to celé končí. Vedel, že už viac nebude Theodor Sullivan, že už nikdy nenapíše ani jeden článok, že si už nikdy nebude môcť ísť zabehať do prírody, že už nikdy neuvidí svojich priateľov, že sa už nikdy nebude môcť z lúky pozerať na krásu hviezd. Vedel, že už nikdy neuvidí svoju mamu. A že ju už nikdy neobjíme. Vedel, že jedno zo svetiel, ktoré vidí v diaľke, je to jej. Vedel, že vyhasína, podobne ako ona a jej život.

„Tak ako oni stvorili nás, tak sme my stvorili vás. Tak ako sme zlyhali my, tak nás oni potrestali. A tak isto vás potrestáme aj my,“ zaznelo v ľudských hlavách a vo vzduchu bolo cítiť, že sa blíži k rozsudku. Mnohí ľudia začali nariekať.

„Oni boli milosrdní. My sme tiež. Nie všetci si zaslúžite vydať sa na prikrátku cestu.“

Zazdalo sa mu to alebo počul v tej vete hlas detí?

„Bolo to jednoduché. Zviera vo vás odhalilo to, čo vás následne rozdelilo,“ povedal skoro spevavou zmesou zvukov hlas.

„Tí, čo nepresvedčili... Je mi ľúto. Tí dostali predsa len tretiu šancu. Boli sme tu. Pozorovali sme vás. Našu prítomnosť ste zachytili. Vedeli ste o nás, no nepoznali ste nás. Nazvali ste nás... Hudbou.“ Nevedomosť sa scvrkávala a Theo tomu všetkému začínal rozumieť. Skúšali nás. Potrebovali oddeliť tých, čo sa majú vydať na nekonečnú cestu, od pútnikov prikrátkej cesty.

„Život a smrť,“ zakončil rozsudok hlas.

Ľudia kričali, vzlykali, presviedčali, ospravedlňovali sa a kajali. Všetko darmo. Hlas navždy zmĺkol. Vlastne to bolo posledný hlas, ktorý na Zemi kedy zaznel.

Theo sa nebránil. Nastala tma. Zrazu necítil telo. Len vedel, že existuje. Nemal túžby, ani strach. Nemal spomienky, ani obavy o budúcnosť. Bol. Existuje. Volá sa Theodor Sullivan. Alebo sa tak kedysi volal? V tom okolo seba zazrel svetlá. Niektoré z nich klesali a nebolo ich málo. Klesali smerom k zemi. Opäť vnímal okolie. Ľudia kľačiaci na zemi sa mu vzďaľovali. Boli nahí a nariekali. Mávali. Iní len bezradne ležali a triasli sa.

Theo ich strácal z dohľadu. Chcel byť tam dolu s nimi. Aj on chcel byť opäť slobodní. Chcel sa konečne dostať z náručia toho, čo ho ovládalo a ťahalo preč. Prečo musí umrieť? Pýtal sa sám seba, no i svetu naokolo bez štipky emócie.

„Prečo plačú? Veď zostali nažive,“ povedal Theo nahlas, tak trochu nahnevane. Ľudia mu pripadali ako mravce, ktoré sa začali objímať. Mnohí sa rozbehli kamsi v snahe o hľadanie šiat na seba. Tma. V tomto momente si už nebol istý ani svojou holou existenciou. Tak takto vyzerá smrť. Nie je to vôbec také hrozné. Dokonca by sa aj usmial. Keby vedel ako. Keby vedel, čo úsmev symbolizuje. V tom započul čosi známe. Bola to Hudba. Prichádzala k nemu, prosila ho o otvorenie dverí od jeho príbytku z mäsa a kostí. Ten však kdesi stratil. Veď telo mu už dávno nepatrilo. Umrel. Hudba bola čím ďalej tým hlasnejšia. Krásna melódia. Opäť si raz spomenul na všetky tie pocity, o ktorých mu rozprával jeho kamarát Theodor Sullivan. Boli to pekné spomienky, len škoda, že nepatrili jemu. „Prebuď sa, Theo. Pozeraj,“ zaznel hlas, ktorý bol posledným na Zemi. Theo len veľmi opatrne otvoril oči, o ktorých si bol takmer istý, že ich stratil. Pozeral sa na Zem. Bola pred ním celá Zem. Všetko. Každý z kontinentov, každé mesto, každý jeden človek. Každý, kto na Zemi zostal. Niektorí boli stále nahí, iní už oblečení. Len tak tam pobehovali.

„Vidíš ich?“ Spýtal sa hlas Thea.

„Áno,“ odpovedal neisto.

„A vieš prečo si ty tu a oni tam?“ Položil ďalšiu otázku posledný hlas Zeme.

„Oni si zaslúžili zostať a ja musím ísť,“ povedal sklamaným hlasom Theo.

„Presne tak, človek,“ dodal hlas položil ďalšiu otázku.

„Prečo si však smutný? Áno, na jednej strane sú tí, ktorých život na Zemi skončil, na druhej tí, čo prežili,“ dopovedal hlas a na chvíľu utíchol.

„Keď ja nechcem, aby...“ povedal smutne Theo a rozplakal sa. Žeby náznak posledných emócií? „Musí to tak byť. Nie je vo svete bez budúcnosti každý jeden moment koncom sveta?“ Položil hlas povedomú otázku, ktorú si Theo pamätal, no nevedel odkiaľ.

„Ľudia sa upokoja a znova si oblečú šaty. O schopnosť reči prišli. Budú žiť s vedomým, že za chvíľu to celé skončí. Vedia to, lebo sme im to povedali. Bude sa to šíriť pomaly, no bude to nemilosrdné. Budú medzi sebou bojovať. Chorí a slabí umrú ako prví. Nakoniec tí najsilnejší a najodolnejší. Tam by si predsa nechcel byť, však nie,“ spýtal sa hlas prívetivo. Theo neveriacky počúval ďalej. Zmysel slov, ktoré mu boli práve povedomé mu akosi stále unikal.

„Ohrozené druhy zvierat budú o pár desiatok vašich rokov opäť rovnocennými s ostatnými. Planéta si sama zapláta ozónovú dieru za niečo vyše storočie a oceány nasajú a zneškodnia jedovaté plyny, ktoré ste tak bezstarostne vypúšťali do jej pľúc. Narastú nové lesy. Spomienka na vás vybledne. Ani si na vás nespomenie. Nikto,“ sklamane povedal hlas. „Je mi ľúto, že sme vás sklamali,“ kajal sa Theo v mene celého ľudstva.

„Nie všetci z vás,“ odpovedal hlas.

Theo zrazu videl všetko. Videl zánik ľudskej rasy na Zemi. Videl proces liečenia, videl ako sa planéta znova narodila. Ako fénix povstala z popola.

„Čo sa však so mnou deje, kam to idem? A moja mama?“ zaznela otázka z jeho úst.

„Všetko ti vysvetlíme, nebuď netrpezlivý. A tvoja mama? Ona už tancuje,“ odpovedal podmanivý hlas. „Položil som jej rovnakú otázku, ktorú práve teraz položím tebe,“ dodal.

Theo čakal. A čakal. Hudba znela aj naďalej.

„Smiem prosiť?“

Koniec