Čo predáva ten, kto nič nemá

...alebo čo kúpi ten, kto má všetko.
Filmová história scifi
22. júna
Môj otec chodieval po svete, akoby mu patril. A mňa vychovával v rovnakom duchu. Popravde, nemožno mu to zazlievat, väčšina vecí, ktoré som do svojich desiatich rokov, kým som neopustil hranice nášho mesta, poznal, mu aj skutocne patrili. Otec majetok nezdedil, otec k nemu sám prišiel. Môj dedo bol občan strednej vrstvy, ktorý urobil všetko, čo mohol, aby jeho jediný syn mohol študovať na čo najlepšej škole, na jednej z tých, ktoré vám nedajú len vzdelanie, ale hlavne známosti.
O zvyšok sa postaral môj otec. Svojou osobnosťou.
Nebol ako iný. Pred každého, koho stretol, sa vždy postavil so vztýčenou hlavou. Svoje myšlienky hlásal ako pravdy a ktokoľvek sa mu odvážil odporovať, stal sa vydedencom spoločnosti. Vystaval okolo seba kult vlastného Ja ako nikto iný. Začal podnikať, urobil pár dobrých obchodov, pár veľmi dobrých obchodov a pár správnych rozhodnutí a pri každom prešľape mal za sebou ľudí, ktorí mu zachraňovali kožu.
Nepamätám si, že by som sa otca býval bál, práve naopak. Neviem či to bolo úctou, ktorú okolo seba šíril, alebo prepychom, ktorým obklopil svoju rodinu, ale takmer všetky moje spomienky sú plné slnka, smiechu, hier, jedla, hračiek. Mal som všetko, čo som potreboval, ak otcovej spokojnosti chýbalo už len to, aby som bol jedného dňa ako on. Aby som si zaslúžil jeho úctu.
Bola nedeľa, jeden z mála dní kedy mal otec na moju výchovu čas. V taký čas sme sa zvykli prechádzať ulicami mesta a otec mi royprával o veciach a ľuďoch, o tom, prečo sú, aké a akí sú, a prečo si zaslúžia alebo, oveľa častejšie, nezaslúžia jeho úctu.
„Môžu si za to sami. Neexistujú náhody, žiaden zlý osud sa na nich nevŕši, všetko je, ako si to zariadiš. Pozri sa na hentú ženu,“ kývol hlavou k matke, ktorá naháňala svoje tri malé deti po nábreží a nervózne pri tom vykrikovala ich mená. „Je primladá na dieťa, neto ešte tri, mala s deťmi počkať alebo sa lepšie vydať.“ Pamätám si, že žena bola vdova, ale nikdy som nad tým príliš nerozmýšľal. Prikývol som, no sotva som vnímal niečo iné ako slnečné lúče a sladkú chuť pistáciovej zmrzliny.
Stretli sme zopár ľudí a otec sa s nimi dal do reči. S každým z nich hovoril tónom, ktorý nezniesol odpor, vždy nal posledné slovo. Mňa ich reči nebavili, obrátil som sa otcovi chrbtom a hľadal rozptýlenie na druhej strane cesty, kde v tieni vysokej budovy bez pohnutia kľačal žobrák. Keď sa otcova partia rozišla, všimol si, čo robím, a hoci nemal v úmysle žobráka obdarovať, pohli sme sa k nemu, lebo tamadiaľ viedla naša cesta. Otec sa nebál stretnutia s akýmkoľvek človekom, neuhol by z cesty len preto, aby sa niekomu vyhol. Práve naopak.
„Pozri sa, synu,“ povedal nahlas, dokonca veľmi nahlas a dokonca zastal pár krokov od nešťastníka. „Poviem ti, ako funguje obchod. Vytvoríš ponuku, takú, ktorú ľudia nemôžu odmietnuť. Vysvetlíš im, prečo ju nemôžu odmietnuť, vysvetlíš im, prečo im práve ty môžeš poskytnúť ten jedinečný produkt, pocit, iba ty vies naplniť ich potreby. Nikdy nedovolíš, aby okolo teba prešli, len tak, nebudes nepohnuto ležať a čakať na príležitosť. Urobíš ten jeden krok navyše, ten, ktorí nikto z tvojej konkutencie neurobil, a nenecháš ľudí odísť. A teraz poďme, synu, a možno nájdeme ďalšieho žobráka, ktorý bude stáť, spievať, hrať alebo náš akokoľvek pobaví a spríjemní nám nedeľu a tomu zaplatíme za jeho služby.“
Chápal som, že je to dôležitý moment, ale nevedel som presne prečo. Myslel som si, že je to hodina, kedy otec dá synovi doživotnú lekciu. Ale až keď sa žobrák pohol, no možno ani vtedy nie, som yačínal tušiť, že sa udeje niečo iné.
„Pane,“ ozval sa žobrák tichým hlasom, až som podvedome podišiel k nemu bližšie. „Ja vám teraz vysvetlím, ako funguje obchod zo strany zákazníka.“ Videl som, že otec potláča úsmev. „ Zákazník vyjde von a obzerá sa, či neuvidí niečo jedinečné, čo naplní jeho potreby, čo mu nik iný nemôže ponúknuť, obzerá si všetok tovar a každú ponuku posudzuje veľmi úzkostlivo, aby mu neušlo to jediné, čo mu pripraví neopakovateľný zážitok, lebo nikdy nevie, kde to môže nájsť.“
Opäť som sa obrátil k otcovi a videl som, že má ruky prekrížené na hrudi. Takto som ho videla stáť už veľakrát predtým a vždy sa potom objavilo jeho meno na ďalšej a ďalšej budove v meste.
„Tak vrav, čo mi môžeš ponúknuť, ukáž ako vieš spiveť. Nespievaš? Veštíš z ruky? Nevidim, že by si mal nejaký hudobný nástroj.“
„Ó, nie, pane. Ja predávam zážitky, ktoré si užijete bezo mňa, úplne sám,na ktoré vás nič nemôže pripraviť.“
Otec sa usmieval a jednou rukou si šúchal hodinky s modrou prackou, ktoré kedysi dostal od mami. To bol ďalší z jeho zvykov, vždy, keď tuho rozmýšľal, hral sa so svojimi hodinkami. Čierne fúzy sa mu mykli a jeho sivé oči hľadeli do žobrákových kukadiel, zelených ako jed. Nič však nepovedal.
„Stačí zaplatiť almužnu,“ pokračoval žobrák. „A dozviete sa viac.“
Veľká minca padla do žobrákovho klobúka a zaštrngala. Otec zavrel peňaženku.
„Pobavil si ma,“ povedal, „ale na svete nie je nič, čo nemám a čo by si mi mohol dať.“ A odišli sme.
22 júna
Bola nedeľa. Slnko ma vyháňalo von a ja som bol rád, lebo som vedel, že ma otec vezme na zmrzlinu, tak ako skoro každú nedeľu, jeden z mála dní, keď sa nemusí venovať svojim obchodom. Veselo som skackal po námestí a naháňal túlavé mačky. Otcovi to nevadilo, nikdy veľa nerozprával a ľuďom, ktorých sme stretli, sa skôr vyhýbal. Preto ma prekvapilo, keď som si zrazu uvedomil, že prešiel na druhú stranu, kde v tieni vysokej budovy sedel žobrák. Nešiel tam však, aby mu dal peniaze.
„Aha, aké lenivé čudo to tu leží,“ zasmial sa. Jeho zelené oči sa smiali, no ja som nechápal na čom. Žobrák sa nesmelo zamrvil a pošúchal si hodinky, jedinú vec, ktorá na ňom vyzerala, že má nejakú hodnotu.
„Pozri, synu,“ pokračoval otec. „Povedz, na čo sú mu takéto hodinky? Dáš mu almužnu a čo spraví? Kúpi si hodinky. Bolia ťa nohy?“ opýtal sa žobráka. Ten čosi zašomúral popod čierne fúzy. „Viem, že áno. Ale hlavne, že máš hodinky.“
Otec sa znovu zasmial a pokračovali sme. Cesotu domov mi kúpil druhú zmrzlinu.
23 júna
Po pekne strávenej nedeli som sa chystal do školy. Po raňajkách ma tam otec vždy zaviezol. V chodbe pred zrkadlom som ho pozoroval, ako si napráva hodinky a poťahuje čiernymi fúzmi. Napokon si nasadil klobúk, vzal veľkú tašku a vyšiel von.
„Otec, na čo to je?“
„V meste pri pošte sedí žobrák možno si ho videl. Rozmýšľal som, že mu vezmem nejaké veci. Vieš, bolia ho nohy. A podlaha vôbec nie je pohodlná, vôbec nie...“ stíchol. Zľakol som sa, lebo vyzeral veľmi vážne. Keď si to všimol, usmial sa a dal mi frčku do nosa. „Keď raz budem veľmi starý a každý si bude robiť z mojich fúzov srandu, postaráš sa o mňa, že?“
Neodpovedal som, len som bol rád, že sa otec znovu usmieva svojimi hlbokými sivými očami.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Celkom fajn, trošku mi vadili veľké bloky textu :-) Samozrejme, po formálnych úpravách môže byť lepšie. Takto som dal 6 :-)
04.02.2017
Culter
Stratil som sa. Miatli ma dátumy. Prečo sú dva po sebe také isté? Ak sa žobrák vymenil s obchodníkom, chlapec si to nevšimol, alebo o tom vedel, ale neriešil to? Rozohrané to bolo dobre, ale pointa mi ušla a to som to prečítal 3x. Dal som 6.
04.02.2017
Culter
Prd, dal som 7. :)
04.02.2017
Monika Kandriková
Ten príbeh sa mi celkom páčil, trošku som si ho možno domyslela, ale páčil sa mi. :D :D
04.02.2017
YaYa
Culter: podľa mňa sa ten deň zopakoval, raz si užil nedeľu s pravým otcom, raz s nepravým - šťastný chlapec, toľko zmrzliny ;) Chlapec si to nevšimol asi preto, že zážitok predali otcovi, nie jemu. Je to takto o niečo mrazivejšie, keďže mal žobrák moc vplížiť sa do cudzieho života nebadane. Ešteže ho vrátil...
Kolegyňa: Opakujem sa, ale super námet, mne pripomína zdravé gaimanovského urban fantasy, čo ja rada ;) jediný neduh - že nebol čas, aby boli všetky časti rovnako rozvinuté, hlavne druhý 22. jún by si žiadal trošku viac. Takto sa tomu ťažšie rozumie na prvý raz. Ale to je riziko poviedok na počkanie :)
A inak - kedy je len v opytovacej vedľajšej vete, nie v príslovkovej časovej :P Áno, rýpem :D
04.02.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.