Stroj zaškrípal, zahrmotil, rúrky sa rozkmitali v poslednom ošiali, píšťalový orgán sa rozozvučal kakofóniou hlasov – a hneď na to v poslednom vydýchnutí vypustil dušu.

„Sakra!“ ozvalo sa do ticha, ktoré nastalo.

Zo spleti potrubí sa vynorila malá zamastená hlava so spotenými vlasmi. Svetlo z lampášika, ktoré zdobilo jej čelo, preliezlo po okolí a zavadilo o niekoľko výstražných svetielok. Všetky zúrivo blikali načerveno.

„Sakra!“ zaúpel hlások. Škriatok siahol do škáry medzi mašinami a vytiahol odtiaľ vysielačku.

„Bob, Chuck, ktorý z vás nastavoval ten kompresor?“ ozvena hlasu sa niesla zákutiami masívneho Stroja. Na odpoveď nemusel dlho čakať. Bobov hlas sa ozval z amplióna povedľa.

„Prisahám, že tú kraksňu raz rozbijem na cimp-campr! Veď to malo zvládnuť aj tie najsilnejšie tlaky!“

Krátko na to už pred signalizačným panelom problematickej súčiastky stáli všetci traja. Nahnevaný výraz. Ruky vbok. Pohľad zameraný na blikajúce kontrolky.

„Tak toto nie je moja vina!“ Bobova ruka rozhorčene ukazovala na more svetielok. „Kto má sakra predvídať, že šéf si zmyslí cez to naraz pustiť toľko duší? Už po tom masakri s dinosaurami som mu hovoril, že druhú tak prudkú genocídu Stroj nezvládne! Čo to bol dnes zasa za výmysel?“ obrátil sa na Ala.

„Potopa,“ precedil ten cez zuby.

Tri zamračené pohľady sa pomaly zdvihli smerom nahor.