„Erwin, pýtam sa ťa naposledy! Kde je Tom!!“ vrieskala dáma v stredných rokoch po mužovi v bielom plášti.

„Neviem o čom hovoríš Annemaria. A vôbec, neotravuj ma s takýmito hlúposťami! Nevidíš, že pracujem!“ zarazil si okuliare s robustným čiernym rámom hlbšie do tváre a ďalej uprene sledoval objekt pred sebou. Na stole stála krabica. Rozmerovo nebola príliš veľká. Akurát do nej veľmi opatrne vkladal nádobu. Zdalo sa, že je prázdna. No Erwin Schrödinger veľmi dobre vedel, prečo s ňou narábal obzvlášť opatrne.

„Erwin Rudolf Josef Alexander! Pýtam sa ťa naposledy, kde je môj kocúr!“ tón jej hlasu poskočil o oktávu vyššie. Pomaly naberal až histerický ráz.

„To je už mininálne tretí krát, čo sa pýtaš naposledy! Tak sa už rozhodni!“ neveriacky pokrútil hlavou a opäť sa venoval rozrobenej úlohe.

„Mňa steba porazí!“ zvrešťala až neľudským rykom. Mužovi sa zvuk jej hlasu zaryl nepríjemne do sluchu. Pri tom ním až trhlo. Nádoba sa v jeho chvejúcich sa rukách rozknísala a on ju len tak-tak udržal.

„Preboha ženská! Chceš nás oboch zabiť!“ okríkol svoju manželku a následne ju prebodol pohľadom.

„Ani sa nejdem pýtať, čo tu zase robíš za hókusy-pokusy!“

„Tomu by si aj tak nerozumela ženská bláznivá! Choď si radej hľadať toho tvojho Toma! Určite zas kdesi na povale chytá myši!“

Žena čosi odvrkla popod nos a nahnevane sa vytratila z laboratória. Erwin položil nádobu s jedovatým plynom do krabice a z hlboka si vydýchol. Ťažko povedať, či kvôli odchodu jeho zákonitej ženy, alebo kvôli tomu, že ich tam oboch neotrávil. Utrel si kvapky potu, ktoré sa mu uhniezdili na zvrásnenom čele.

Annemaria zatiaľ prehľadávala ich podkrovný byt v centre Viedne. Nech sa snažila akokoľvek, svojho domáceho miláčika nemohla nikde nájsť. Čím viac sa snažila, tým viac sa na jej tváry zjavoval výraz hnevu. Keď dosiahol vrchol, vbehla s rámusom späť do laboratória.

„Čo to robíš ty starý blázon!“ zvreskla na svojho muža, keď uvidela podivný výjav pred očami. Erwin odetý v robustnom skafandri práve vkladal dlhými kovovými kliešťami akýsi žiariaci predmet do krabice.

„Okamžite zmizni!“ okrýkol ju. V ich byte sa takmer vždy ozýval orchester hádok a krikov, no vten deň naberali na čoraz väčšej intenzite. Susedia stoho mali určite radosť. S rezignovanou grimasou sa opäť vytratila. Navyše, celé divadlo, ktoré práve uvidela, v nej vyvolávalo značné obavy o bezpečnosť svoju aj celého ľudstva.

O pol hodinu to manželka už zase nevydržla s nervami. Vletela do vnútra a ráznym krokom si to napochodovala priamo k Schrödingerovi.

„Erwin okamžite mi vráť Toma! Ja viem, že ho tu niekde máš! Zas chceš na ňom robiť tie svoje pokusy!“

„Nebuď bláznivá...“ vetu však dopovedať nestihol. Annemaria vystrčila dlaň smerom k nemu. Pred tvárou mu mávala medailou a nepríčetne sa usmievala.

„Buď mi vrátiš Toma, alebo sa rozlúč s Nobelovkou!“

„Do frasa...mal som si vziať Hilde!“ kapituloval a z krabice vytiahol spiaceho kocúra.

„Zabil si ho!“ zvrieskla histericky a privinula si zviera k hrudi.

„Iba som ho uspal! Ako inak by som ho asi dostal do tej krabice!“ zašomral si nahlas a usadil sa do polstrovaného kresla v rohu miestnosti.

„Neznášam ťa!“ ukončila svoj výlev a s buchotom opustila miestnosť.

Erwin si pomaly poťahoval s fajky a hľadel na prázdnu krabicu.

„Mohol by som to spraviť len teoreticky...“ zamyslel sa na hlas. Nechal si tu myšlienku voľne prechádzať hlavou.

„Hmm, to by ma Einstein s Bohrom vysmiali! Ale nechám si to ako záložný plán...“

S úsmevom na perách odkryl záves, predeľujúci miestnosť na dvoje. Pred ním sa rozkladalo niekoľko desiatok pelechov s kocúrmi. V rohu stál prapodviný prístroj. Dve komory posplietané zväzkami farebných káblov a nad ním ceduľka so strohým nápisom „Klonmaschine“.

Vytiahol jedného kocúra a vložil ho do krabice na stole. Poriadne ju uzavrel a nepriedušne zaizoloval.

„Tak Tom číslo tri, toto je tvoja chvíľa...už mám aj názov pokusu...Schrödingerov kocúr!“

Na chvíľu sa zasekol. Nechal si to slovné spojenie prejsť myšlienkami. No to mu tam len blúdilo a vyvolávalo samé posmešné reakcie.

„Nie!!! Povieme všetkým, že si bol mačka, to znie lepšie“

Sadol si späť do pohodlného kresla a uvelebil sa v ňom. Vytiahol z vrecka hodinky a začal netrpezlivo odratávať jednu hodinu. Annemaria zatiaľ ležala v bezvedomí v obývačke, zatiaľ čo jej dvaja rovnaký kocúri oblizovali tvár.