„Meno?“

„Matúš Tatár!“

Ujo za pultom zapísal meno mladého rozrušeného mladíka na zoznam. Ten sa nervózne ošíval, prehadzoval si prilbu spod jednej pazuchy pod druhú, striedavo sa usmieval a strúhal vážnu tvár.

„Máte nejaké predchádajúce skúsenosti?“

„Nie, je to moje prvé poverenie,“ priznal chlapec, ale hneď na to dychtivo dodal: „Prešiel som všetkými povinnými kurzmi a mám aj odporúčanie z dvora.“

Ujo sa povzbudivo usmial: „Vitajne v Prvej náladovej letke Jej Veličestva!“ a zasalutoval.

Matúš si tiež hrdo prirazil ruku k hlave, zrazil opätky k sebe a už aj bežal do hangáru. Zo svojho prvého oficiálneho letu bol taký nadšený, že ani neraňajkoval, a tak mu vo vrecku hrkotala Fidorka od mami.

Obrovský priestor bol plný nádherných vesmírnych lodí a pilotov v kombinézach, snažiacich sa prehovoriť lode, aby im dovolili nalodiť sa. Matúš nedokázal uveriť svojmu šťastiu, celý život netúžil po ničom inom, než aby mohol každé ráno začať doprosovaním sa svojej lodi, nech ho vpustí na palubu. Prehodili by niekoľko vtípkov, ktorým by rozumeli len oni dvaja, porozprávali by sa o nehoráznych cenách benzínu, zasmiali by sa na tom, ako sa ostatným pilotom nedarí, a nakoniec by spoločne vzlietli ku hviezdam.

„Ahoj, krásavica, ako sa dnes máš? Tá ružová ti neskutočne pristane!“ zaliečal sa neďaleko jeden z pilotov lodi, ktorú si vytypoval. „Možno by sme to mohli dať dokopy, ty a ja, čo povieš?“

„Strč sa, ty ošťaň! Ja som srdcom aj dušou metalista, preklínam deň, keď ma natreli na ružovo!“ skríkla na neho loď a na Matúšovej tvári pristálo niekoľko kvapiek jej slín, ako pilota opľula. Tatár sa cítil ako v siedmom nebi – vždy túžil stať sa pilotom.

Čas do štartu sa ale začal krátiť, a tak sa musel prestať prizerať a začal konať. Pristavil sa pri jednej z lodí, ktorú ešte nikto neopaľoval.

„A-ahoj, máš sa?“

Loď nereagovala.

„Vyspala si sa dobre.... zlatko?“

Lodi zablikalo predné sklo. Auč, to asi nebude dobré znamenie.

„Pomóc! Sexuálne harasenie!“ skríkla loď na celý hangár.

Situáciu hneď využil jeden z pilotov, ktorý k lodi pribehol a začal spolu s ňou nadávať, aká je tá dnešná mládež vulgárna a ako sa už nikomu nedá veriť. Po chvíli už vystupoval na palubu.

Matúš obdivoval prácu profesionálov, no cítil sa trochu pod psa, keď sa obhliadal po ďalšej lodi.

Vnútorné porozumenie medzi pilotom a jeho loďou bolo pre Prvú náladovú letku Jej Veličenstva kľúčové. Po vytvorení letectva na báze umelej inteligencie sa veľmi rýchlo ukázalo, že nároky na pilotov sa musia trochu pozmeniť a že do rozhodovacieho procesu musia byť nevyhnutne zapojené aj lode samotné. Našťastie, dnešná akcia nepatrila k tým najstresujúcejším, bolo treba doviezť na novozaloženú farmu poníkov na Marse nové čističky na vodu. Keď si teda Matúš úspešne osedlá nejakú raketu, všetko by malo ísť hladko. Rozhliadal sa okolo seba, hľadal loď, čo ešte na nikoho nežmurkala, keď odrazu začul nešťastný hlboký hlas: „Ja sa poníkov bojím a nikam nejdem!“

Obzrel sa a v rohu si všimol raketu, ktorá pomaly cúvala dozadu. Vycítil svoju šancu.

„Čau, kamoš! Pozerám, že nemáš najlepší deň,“ prihovoril sa jej.

„Ostaň, kde si! Neviem, čo vám všetkým narozprávali, ale ja sa nedám okabátiť! Nenechám sa zožrať! Nepoletím priamo do Mekky mäsožravých poňov!“

Prvé lode opustili hangár. Matúš pocítil na krku mrazenie. Čas sa krátil.

„Ale no táák, aké mäsožravé pone? Rozkošné malé poníky!“

Loď si odfŕkla.

„A ty aj tak nie si z mäsa,takže...“

„Ale ty si!“ skočila mu loď do reči. „Myslíš, že ma to nechá chladným, keď sa budem prizerať, ako ti z poníkovej tlamy trčí hlava? Budem mať traumu do konca života. Nikto mi nerozumie, všetci si myslia, že som šialený, ale ja sa nenechám...“

Ďalšie lode opustili hangár. Už ich tu ostalo iba zopár. Matúš sa rýchlo obzeral, či je ešte nejaká z nich slobodná.

„Ja sa nenechám zožrať, mám tu frajerku...“ drmolila loď.

Aha, tak predsa len sa objavila iskierka nádeje...

„No tak, počuj, ani ja ani ty tu nechceme byť za blbcov. Čo povie tvoja frajerka, keď zistí, že si sa bál poníkov?“

„Podporí ma,“ mykla loď krídlom. „Spoločne sme začali virtuálnu petíciu proti kríženiu poníkov.“

Matúšovi začali dochádzať nervy. „Vieš čo? Možno by si sa mal začať stíkať aj s inými raketami. Ak chceš, ja ťa zoznámim.“

„Ja by som bol veľmi rád,“ stíšila zrazu raketa hlas, „keby som našiel loď hodnú môjho intelektu. Vždy som túžil po tom, aby som konečne našiel svoju spriaznenú dušu. Dúfal som, že by som dnes mohol spoznať nejakého pilota. Boli by sme nerozlučitelní, stále spolu! Ukázal by som mu svoju stránku, kde spisujem zoznam živočíšnych druhov, ktoré ešte nevymreli, ale mali by. Spolu by sme sa smiali, ako sa noví piloti snažia zaliečať starým raketám. Ale žiadneho cool pilota som tu dnes nevidel. Som už taký zúfalí, že som si povedal, kašľať na to, pôjdem s prvým pilotom, čo mi dá hocakú fajnovú čokoládku. Mám rád sladké.“

Matúš vo vrecku pocítil ťažobu Fidorky. Zároveň sa mu v hlave ozývali slový rakety: „...nerozlučitelní, stále spolu...“

Obrátil sa na päte a zakričal na raketu: „Sorry, kámo! Nikoho s čokoládkou som tu nevidel!“ Potom vybehol von z hangáru a rozmýšľal, že niektoré sny sa nkdy nesplnia, ale nie je to vžy na škodu...