Hríbo
Klop. Klop. Kto tam?
„Hríbo! Daj sem sviečku!“ kričí na mňa moja o pár rokov staršia sestra Monika.
Ako každý rok, aj tento rok na Štedrý deň sme išli ja i moja sestra na cintorín. Samozrejme, náš pes Nero, čierna pouličná zmes, išiel s nami. Išiel som s ním spokojný, hrdý, že ja čerstvý školák môžem už viesť psa sám ako dospelý. Voľnou rukou som si napravoval čiapku, keď ma Monča zavolala.
Rýchlo šmátram po vreckách, no tam, kde som ju dával, už nie je. Asi som ju musel stratiť, keď som naháňal Nera cez koľajnice.
„No tak, Hríbo, davaj, nechcem tu mrznúť, do šľaka!“ Monča škrieka, no tá sa už skôr nevie dočkať maľovátok, čo jej mama sľúbila na Vianoce.
„Nejde mi vybrať, čakaj!
„Sprostý!“
Rýchlo sa poobzerám naokolo. Aha, dva hroby odtiaľto je miesto s viac ako desiatimi sviečkami. Skáčem pomedzi hroby a Nero so mnou, mysliac si, že sa s ním hrám.
„Padla mi!“ tvárim sa, že som ju stratil v tráve medzi hrobmi.
Sestra vyplazí na mňa jazyk, ach, zase šmajzla mame rúž a je namaľovaná jak vajíčka na Veľkú noc. Chcem jej zaerdžať, jej cop mi pripomína konský chvost a segra sa jeduje, keď jej erdžím za ušami.
Večer sa ukladám spať. Hasičské auto si dávam na vankúš, ostatné darčeky si nechám na koberci, asi som to prehnal s vianočnou večerou. Dnes mi nik rozprávku hovoriť nebude, tata rozbolel chrbát a mama mu ho išla natrieť. Och, ale vzdychaju pritom ako keby sa pritom naháňali.
„Áaaaa...,“ ústa sa mi otvárajú sťa drakovi, asi sa už ani hrať nebudem.
Klop. Klop.
V polosne už šoférujem moje vianočné auto.
Klop, klop.
Asi dážď, cestou z cintorína bolo vidieť mraky. Také tie veľké a čierne, z ktorých leje horšie než zo sprchy. Bŕŕ. Teraz by to bol moc studený dážď.
Klop, klop.
Ťukanie na okno silnie, zakaždým keď chcem už spať a mne pomaly dochádza, že dážď ťukoce inak.
„Mončaaaaa!“ vyskočím z postele a trielim ako divoký mamut do ségrinej izby, ešteže je vedľa.
„Hríbo, daj pokoj!“ segra cedí slová pomedzi zuby, našpúlené pery si farbí už svojou farbičkou, keď vrazím do dverí.
„Ale v mojej izbe straší!“
„ V tvojej bedni straší! Aj tato ti hovoril, že strašidlá nie sú.“
„ Tak poď so mnou!“
Spolu ideme ku mne, no nič sa nedeje.
„ Asi si zaspal a mal si zlé sny. Vidíš , mama ti vravela, že sa nemáš prejedať, že to s tebou urobí čoro-moro.“
„Blé!“ vyplazím jazyk na Monču, ktorá opäť beží k svojmu zrkadlu.
„ Monika, sestrička, teraz si klopala ty?“ pýtam sa jej, keď ďalší večer prelieza mojim oknom, lebo bola na diskotéke.
Tá potichu zatvára okno. Otočí sa ku mne a potom kýva hlavou, že nie. Tvári sa akoby mi šibalo, ešte aj prstom poklepe po čele.
„Zase si mal len zlý sen, spi, Hríbo!“
Sotva však dohovorí, ozve sa klopanie.
Monča zbledne, mohla by byť mramorovou sochou na námestí.
„Asi Marek, dnes bol veľmi dotieravý,“ po chvíli sa spamätá.
Vráti sa k oknu a otvorí ho. Nikde ani nohy. Nakúkam s ňou, viac očí si skôr niečo všimne.
Akonáhle ho zatvorí, rýchlo cupitá do svojej izby.
Klop. Klop.
„ Marek, si trápny!“ zamrmle si Monča vo dverách.
Klop. Klop.
Avšak teraz sa ozvem ja. Kričím o dušu, v okne sa totiž na chvíľu objavuje sviečka a obrys nejakej postavy. Marek to veru nie je, toho by som spoznal rýchlo.
„Spi, Hríbo! Ráno to povieme mame,“ ani Monča sa nevie spamätať z toho, čo uvidela.
Srdce vyzváňa na poplach kdesi v hrdle. A až ráno zisťujem, že i pyžamo som si očúral.
„Monča kde si bola v noci? Zase na diskotéke, že?“ pýta sa mamka sestry, keď sa stretneme v kuchyni, otec bude v posteli až do obeda po včerajšej masáži .
Sestra sa začervenala, pozrie prosebne na mňa.
„ Nie, mami,“ kričím, „Monča so mnou strážila strašidlá!“
„Ozaj?“ mama vypleští oči.
„Hej, Hríbovi už dve noci niekto klope na okno. A keď ho otvoríme, nikoho nevidíme,“ Monika sa ponáhľa do kúpeľne, asi zbadala, že nie je poriadne učesaná.
„Hm. Dnes v noci budem strážiť s vami!“ mama ukončí debatu.
Sestra je nešťastná, dnes na výlet nebude môcť, zrovna na štefánsku zábavu sa tak tešila. Avšak ja sa teším, že mamka chytí strašidlo.
Aj dnes večer strašidlo prichádza načas. Najprv klope, potom svieti. Ale dnes klope niekto aj na hlavné dvere. Bežím ja, lebo snaď to bol iba ujo Silvester a robí si srandu; beží i Monča čakajúc, že je to možno Marek, aby ju oficiálne vypýtal von a nemusela chodiť cez moje okno.
Monika otvára dvere a ako na povel pustíme dvojhlasný alarm. Segrin hlas vyniká ani píšťalka na futbalovom tréningu.
Pred dverami horí sviečka, vosk zalial celú terasu pred dverami. Dvere tresknú a spoločne so segrou letíme za mamou.
„ Hríbo!“ mama na mňa skríkne, lebo sa neviem utíšiť, „teraz to už nechám tak a ráno sa o tom porozprávame. Choď spať!“
Ráno, sotva mama vstane, si ma hneď zavolá do kuchyne.
„Áno, mami?“
„Ty si asi niečo ukradol, že?“
„ Nie, mami.“
„Určite, Hríbo? Prečo ste s Moniku pribehli jak vetriesky? Čo to bolo za klopanie, čo sme ja a otec počuli v noci?“
Zblednem. Keď už aj mama, či otec počuli klopanie... Ach jaj, to už bude asi zle.
Mama si kvokne, jej tvár je zoči-voči mojej. Pozerá mi vážne do očí, obočie prižmúrené. Našťastie ma drží oboma rukami a ani varechu nikde nablízku nevidím.
„Vieš, Hríbo, keď okradneš mŕtveho, tak si to príde vypýtať naspäť.“
„ Ja... ja... ja som zobral sviečku z druhého hrobu. Tam... tam... vedľa toho uja Joža, čo ho traktor zrazil.“
„Fujho!“ mama sa škaredo zatvári, žeby som spravil zase niečo veľmi zlé? „Tam leží trojročný chlapček, ten čo do studne spadol. Určite to bude sviečka od jeho mamičky.“
Do očí sa mi tisnú slzy, je mi to ľúto, nechcel som malému chlapčekovi brať niečo od jeho mamičky.
Začínam vzlykať. Mama si počká, kým poriadne rozplačem a potom sa postaví. Z kredenca vytiahne dve sviečky.
„Tú ukradnutú mu vrátiš! A jednu mu zapáliš, aby sa viac nehneval. Dobre?“
Snažím sa neplakať, pregĺgam, ale vďačne prikyvujem. Pozerám na Monču, samého ma na cintorín nepustia. Nie, dnes naše čertisko Nera nezoberiem, aby som náhodou nestratil sviečky. Tri noci klopania mi stačili až-až.
Aleš Horváth
Memento vivere!
Diskusia
draculin
Z technickej stranky - privela balastu. Napr. v prvom odstavci je na dvoch riadkoch hned 3x "isiel". Vela viet je nemastnych, neslanych, nijak neprispievaju atmosfere, ci uz ma byt hororova, alebo navodzovat dojem bezneho zivota. Nazov poviedky je podla prezyvky hlavneho "hrdinu" - preco? Pricom zmysel prezyvky nechapeme a vlastne ani nie je dolezita. Takze vysledok je tiez taky neslany, nemastny.
Ono je to asi takto - je to velmi kratka poviedka, len zopar znakov a viet. Vsetko musi slapat, inac je kazda chyba 20x viditelnejsia nez napr. v nejakom romane. Toto nefunguje ani ako horor, strasenie, potencialna hrozba tam ani nie su a rozuzlenie/klimax...proste pohoda.
28.12.2018
Z technickej stranky - privela balastu. Napr. v prvom odstavci je na dvoch riadkoch hned 3x "isiel". Vela viet je nemastnych, neslanych, nijak neprispievaju atmosfere, ci uz ma byt hororova, alebo navodzovat dojem bezneho zivota. Nazov poviedky je podla prezyvky hlavneho "hrdinu" - preco? Pricom zmysel prezyvky nechapeme a vlastne ani nie je dolezita. Takze vysledok je tiez taky neslany, nemastny.
Ono je to asi takto - je to velmi kratka poviedka, len zopar znakov a viet. Vsetko musi slapat, inac je kazda chyba 20x viditelnejsia nez napr. v nejakom romane. Toto nefunguje ani ako horor, strasenie, potencialna hrozba tam ani nie su a rozuzlenie/klimax...proste pohoda.
28.12.2018
Alexander Schneider
Súhlasím s Draculinom, opakovanie slov, preskoky medzi scénami sú prudké, bez úchytu pre čitateľa. Ak by to mal byť horor alebo aspoň hororové, potrebuje to vygradovať v tých dôležitých scénach klopania... ale to sa nedeje. Je to len také bezduché (no pun intended) klop-klop, ktoré nikdy nedosiahne ten potenciál. Pritom nápadovo je to príjemné, možno by to potrebovalo trochu viac aj tie Vianoce vykresliť a posunúť to trochu ďalej. Ako prvokresba / skica fajn, ale nie ako finálna poviedka.
28.12.2018
Súhlasím s Draculinom, opakovanie slov, preskoky medzi scénami sú prudké, bez úchytu pre čitateľa. Ak by to mal byť horor alebo aspoň hororové, potrebuje to vygradovať v tých dôležitých scénach klopania... ale to sa nedeje. Je to len také bezduché (no pun intended) klop-klop, ktoré nikdy nedosiahne ten potenciál. Pritom nápadovo je to príjemné, možno by to potrebovalo trochu viac aj tie Vianoce vykresliť a posunúť to trochu ďalej. Ako prvokresba / skica fajn, ale nie ako finálna poviedka.
28.12.2018
B.T. Niromwell
Mne sa zasa páčilo, ako si sa venoval detailom ako naprávanie čiapky či skákanie Nera, že si sa trochu snažil budovať aj atmosféru, pri erdžaní som sa aj zasmiala. Páčili sa mi aj dialógy, hlavne na začiatku, na konci už si skĺzol do akéhosi ľudovejšieho rozprávania, čo kontrastoval so začiatkom, čo na takom malom texte celkom vidno. Tiež by som bola skôr za to, aby si sa držal jedného času, lebo si začal minulým, potom asi dve tretiny textu boli v prítomnom. Inak to bolo porozprávané celkom milo a čítavo, len niektoré veci mi vŕtajú v hlave, ako prečo mama nerieši že večer jej deti jačia ako o dušu a tiež je škoda, že si namiesto nejakého vyvrcholenia príbehu spravil z matky deus ex machina, čo všetko hneď vyrieši.
15.01.2019
Mne sa zasa páčilo, ako si sa venoval detailom ako naprávanie čiapky či skákanie Nera, že si sa trochu snažil budovať aj atmosféru, pri erdžaní som sa aj zasmiala. Páčili sa mi aj dialógy, hlavne na začiatku, na konci už si skĺzol do akéhosi ľudovejšieho rozprávania, čo kontrastoval so začiatkom, čo na takom malom texte celkom vidno. Tiež by som bola skôr za to, aby si sa držal jedného času, lebo si začal minulým, potom asi dve tretiny textu boli v prítomnom. Inak to bolo porozprávané celkom milo a čítavo, len niektoré veci mi vŕtajú v hlave, ako prečo mama nerieši že večer jej deti jačia ako o dušu a tiež je škoda, že si namiesto nejakého vyvrcholenia príbehu spravil z matky deus ex machina, čo všetko hneď vyrieši.
15.01.2019
Alexandra.x
Trochu priamočiare, ale milé. Pointa sa mi páčila, aj rýchle a jednoduché riešenie. No a čo. Geniálne riešenia bývaju tie najjednoduchsie a milujem matky, ktore sa ničomu nečuduju 😀
28.04.2019
Trochu priamočiare, ale milé. Pointa sa mi páčila, aj rýchle a jednoduché riešenie. No a čo. Geniálne riešenia bývaju tie najjednoduchsie a milujem matky, ktore sa ničomu nečuduju 😀
28.04.2019
Ďalšie články / poviedky v téme
Tento mesiac sa hlasovalo nemilosrdcne a kruto, sily boli viac ako vyrovnané!
Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe
Čo sa stane, keď sa hranica medzi mágiou a vedou zotrie? A čo keď taký svet padne do prachu? Hlavne však, ako v takom svete prežiť? To sú otázky, na ktoré sa pokúsia nájsť odpovede dvaja zvláštni pútnici, cestujúci skrz ruiny prastarej civilizácie.
Klop. Klop. Kto tam?
Čo sú zvieratá a ľudia zač?
(A pamätajte si, vôňa mentolu vám môže odkryť jedno vysvetlenie príbehu)