Na obraz človeka
Ak ľudská duša existuje, kedy ju možno stratiť?
Zostal som sám. Netuším čo sa stalo, ani prečo. Boli správy o radiácií, boli i správy o akejsi novej chorobe. Väčšina toho, čo tu kedysi žilo, je rovnako preč ako naše mestá, siahajúce do nebies. Či rovnako dopadli aj mestá mimo Zeme netuším, ale predpokladám, že neskončili o mnoho lepšie. A predsa. Tento stav bez zákonov, bez pravidiel a potreby na niekoho brať ohľady považujem za utópiu. Na rozdiel od toho, čo sa kedysi nazývalo „kultivovaná“ a „civilizovaná“ spoločnosť.
Kedysi tu bola lúka, plná voňavej trávy a žiarivo farebných kvetov. Teraz kráčam skrz vyprahnutú púšť. Pokrýva ju hrubá škrupina, podobná vyblednutým kostiam. Vo filmoch pustatiny bývajú plné skutočných kostier zvierat, no tu nie sú ani tie. Čo mohlo, utieklo, čo tu zhynulo, odvial čas. A pri tom to nie je viac ako desať rokov. Alebo snáď nie? Neviem. Už si nespomínam.
Ani to nebo po ktorom sa kedysi premávali naše lietadlá nevyzerá ako kedysi. Je sfarbené do fialovej, preťaté tmavo šedými mrakmi. Pripomína pulzujúcu, odpornú ranu, ktorá hlboko vo vnútri hnisá. Ani neviem prečo sa na to nebo dívam. Možno čakám, že sa objaví kozmická loď a vezme ma odtiaľto preč. Na miesta ako Saturn alebo Eris. Pekné miesta, aké kedysi existovali všade, kam ľudia vkročili. I keď, pekné pre tých, ktorí si to dokázali zaplatiť.
„Hmm, čo to tu máme?“ Sklonil som sa k ligotavému predmetu na zemi. V ostrom slnku ma skoro oslepil, takže som musel trochu prižmúriť oči keď som ho vyťahoval. Plechovka? V tejto dobe je jedlo nad všetky peniaze, takže, snáď bude ešte plná. Vytiahol som nôž, zatiaľ čo nehybné ticho prerušil môj žalúdok, dožadujúci sa prvého sústa po dvoch dňoch.
Frustrovane som plechovku hodil do starého, zašlého batohu. Bola prázdna, takže budem musieť hľadať ďalej, no kovy z ktorých je vyrobená sa budú určite hodiť. Jeden by sa tomu čudoval, no keď sa dá plechovka k plechovke, roztavia sa a odlejú, dajú sa vyrobiť veci ako hroty na šípy. I keď hroty z plechu nie sú žiadna sláva. Ale človek musí pracovať s tým, čo má, ak chce prežiť.
Mal by som sa čo najskôr odtiaľto dostať. Pôvodný plán bol nazbierať zásoby na cestu a vyraziť smerom k najbližšiemu miestu, kde niekto potencionálne prežil. Ale teraz zásoby viac spotrebovávam na to, aby som sa vôbec udržal na nohách, takže mi na cestu nič nezostáva. Keby tu so mnou nekonkurovali oni, mohol som už dávno byť preč.
Odvrátil som radšej pohľad od zhluku chatrných budov medzi ktorými sa hmýrilo niekoľko nerozpoznateľných postáv. Nenávidím to miesto, neznášam zem na ktorej stojí a neznášam všetko, čo v ňom žije. Už dávno prestali byť ľuďmi, takže ich ani nepovažujem za živých. Predsa len, keď človek stratí svoju dušu, je ešte človek? Radšej by som sa mal asi starať o svoje prázdne brucho, všakže...
Konečne som uvidel cieľ mojej cesty. Ruiny masívnej metropoly, zadupanej do prachu našou vlastnou aroganciou. Neznášam som to tu už keď som tu musel pracovať. Bola to tá absolútne najnudnejšia a najotravnejšia práca na svete. Nasadil som si svoju plynovú masku, ktorú doplnila kapucňa koženej bundy. Akoby som chcel na to, čo bolo predtým zabudnúť.
Na to, že žijem v púšti je okolo mňa stále chladno. Vôbec nemám potuchy čo by to mohlo spôsobovať, ale som rád, že sa zbytočne nepotím ako prasa. Každá stratená kvapka tekutín by mohla znamenať moju smrť.
Hodinky na ľavej ruke práve ukazovali tri hodiny. Vzhľadom k tomu, že šli o dvanásť minút pozadu, bolo nutné tomu prispôsobiť čas, ktorý tu strávim. Cez deň by to tu malo byť bezpečné, ale nerád by som sa zdržiaval dlhšie, než je to nutné. Pre istotu som sa vybavil mojím vlastnoručne vyrobeným lukom z toho čudného modrého kríku, ktorý sa raz objavil vedľa mojej chatrče. Doteraz na ňom boli vidieť červené žily, čo bolo dosť znepokojujúce vzhľadom na fakt, že luk mal viac než dobré dva mesiace.
Väčšina budov tu bola vystavaná z čistého plast-skla a trochy ocele pre rámy. Svojho času to bývalo úžasne vyzerajúce miesto, plné príjemne teplého slnečného svetla. Svetla a nechutnej špiny, ktorá sa plazí ako had ľudskej civilizácie.
Črepy praskali s každým krokom v budove. Pred snáď celou večnosťou tu bol obchod s potravinami. Nič čerstvé tu zostať nemohlo, keďže by to zhnilo a splesnivelo. Konzervy a balené jedlo však boli iný prípad. Viem, že som tu nechal skoro celý regál hrachu, takže ak ho neodniesli „miestni“, čo bolo dosť nepravdepodobné, mal by tu ešte byť.
Všetky prázdne. Do pekla s tým... Všetko zobrali. Pohľad mi skĺzol k regálom, kde by podľa mojich matných spomienok mali byť vrecia so psím žrádlom. Samozrejme tam už neboli. Všetky do posledného zmizli. No na podlahe bola kaluž, tvorená miešancom krvi a akejsi neónovo oranžovej tekutiny. Pre istotu som namieril luk, zatiaľ čo som zľahka natiahol šíp. Hoci by som ho nemohol držať natiahnutý naplno dlho, z takejto vzdialenosti by strela určite prerazila aspoň brucho.
Pomaly, potichu. Nahliadol som za roh tvorený oným regálom z tvrdeného dura-plastu. Ležalo tam na zem telo, chrbtom opreté o biele police. Ľavú ruku malo vytrhnuté priamo v mieste, kde sa kĺb napája na rameno. Z hlavy nezostala snáď ani tretina, takže z nej trčala roztrieštená lebka, rovnako ako šedo-ružová hmota. Pravdepodobne mozog nešťastníka.
Viac než hrozný stav mŕtvoly ma však zaujalo to, čo zvierala v bledej ruke. Plne automatická pištoľ SAP MKXIV. Odkedy som ju prvý raz videl v armádnom magazíne, tak ju vždy rozpoznám na prvý pohľad. Ako zbraň opúšťala vlastníctvo zosnulého, dlaň sa odtrhla od zvyšku ruky, akoby to bol len kus ľadu.
Pri mojom zdesenom úskoku som narazil do prázdnej plechovky, čo spôsobilo na mŕtvolne tiché miesto priam až dekadentný hluk. Na chvíľu mi pľúca ani nepracovali. To, čo v týchto ruinách žilo by nebolo dobré privolať. Potichu som radšej skontroloval stav zásobníku v mojom novom poklade. Z päťdesiatich striel zostalo štyridsaťtri. Slušný stav, slušný.
Na niekoľko nekonečných okamžikov môj pohľad strnul v jednom bode. Pokiaľ nenájdem žiadne jedlo, mohol by som tu umrieť skôr, než sa vôbec vydám na odchod. A teraz tu predo mnou len tak polihuje niečo okolo štyridsiatich kíl mäsa. Nebola by zbytočná škoda, nechať ho tu zhniť? Predsa len...nevyužil by som ho lepšie?
Vrátil som sa von na ulicu. V hlave sa mi niesla myšlienka, že by taký skutok bol nemorálny. Ale v zapadnutom kútiku sa mi do mozgu zažieral pocit, že som ho tam nechal len zo strachu z infekcie.
Vrátil som sa radšej k pátraniu. Dom po dome, obchod po obchode. Nezostal tu jediný kút, ktorý by mi neprišiel pod oči. Nikde nezostalo nič, vybrakovali všetko. Takže môj plán nabrať zásoby zlyhal na absolútne plnej čiare. Ako mi piesok a štrk praskali pod nohami, myseľ mi zachádzala k najhorším možným scenárom. Nie je to vôbec dobrá situácia.
Práve som sa prehraboval košom za reštauráciou do ktorej som chodieval na kraba. Vždy, keď som dorobil účtovníctvo v práci. Teraz som dúfal aspoň v nejakú zeleninu, ktorá by bola len tak zhnitá, aby som ju mohol zjesť. V tej chvíle za mnou ale prasklo sklo pod niečou nohou. S reflexami, osvojenými pri prieskumoch ruín som sa otočil, mieriac šíp na narušiteľa môjho zberateľského teritória.
„Jack, odlož to.“
„Keď ty odložíš tú vec.“ Hoci sme kedysi boli priatelia, aj tak sa hrot mieriaci na hruď pohol len natoľko, aby som mohol poukázať na lesklý povrch jeho kybernetickej ruky. Will bol vždy poctivý a dôveryhodný človek, ale nikto, kto si nechá takto zmeniť telo nie je hodný dôvery. Toto už Will nebol. Aspoň nie pre mňa.
Oblizol svoje pery, ktoré neboli suché a popraskané ako moje, a spravil krok dozadu. „Pozri, len chcem aby si ma na chvíľu vypočul, nič viac. To by si zvládol, nie?“ Zdvihol sa ostrý vietor, nesúci drobné zrnká prachu, ktoré sa zarezávali do kože.
„Nie, nedokázal. Ty a tvoje banda bastardov ste zobrali všetko, čo tu zostalo. Takže sa teraz otoč, než ti to napálim rovno do mozgu. Ak si aj ten nevymenil za počítač.“
„Daj mi desať minút a dám ti zásobu hríbov na celý deň!“ V hlase sa mu začalo objavovať zúfalstvo. Hlavou mi prebiehali všetky možné východiská tejto situácie. Ak mi neklame, čož by nemal, je tu dobrá možnosť, že sa z toho ešte dostanem. Sklonil som teda luk, aby mi neochabli ruky. Teoreticky by som mal stihnúť vytiahnuť pištoľ a vystreliť.
„Päť. A pohni si.“
„Ja...potrebujem tvoju pomoc. Dcéra mojej sestry sa stratila a podľa toho, čo viem, je v kanáloch. Nikto sa tam nevyzná tak ako ty, takže...žiadam ťa...nie, ja ťa prosím, dostaň ju odtiaľ.“
Neveril som vlastným ušiam. Tento zradný hajzel chce, aby som ja zachraňoval decku jeho skurvenej sestry?! Nejakého fagana do ktorého už určite narvali dosť bioniky na to, aby z neho bol robot?! Rovnako ako to robia všetci v ich tábore. Zrazu sa mi v ruke zjavila pištoľ, mieriaca priamo na Willovo čelo. Ani som si neuvedomil, že ju vyťahujem.
„Ty sa opovažuješ chcieť odo mňa čosi také?! Keď ste mi tu nič nenechali?!“
„Mohol si zostať s nami, Jack. Že si odišiel bolo len na tebe. Ale ak to spravíš, dám ti čokoľvek budeš chcieť. Všetko čo mám.“
Všetko čo má. To by mohlo byť dosť. Ak stihli zožať všetko, čo tu je, čo som si istý, že stihli a bolo ich v tábore asi dvadsať... Nie je to zlý obchod, ak by šlo všetko podľa plánu. So zbraňou stále namierenou som teda skontroloval hodinky. Päť hodín. Presne hodina času. Budem musieť vyraziť okamžite. Ale najprv to chce poriadnu zaistiť odmenu.
„Dobre, donesiem ti tú tvoju príšeru. Očakávam ale zásoby na osem dní. To už rátame aj s tými, ktoré si mi sľúbil keď si vypočujem tvoju prosbu. A budem chcieť aj pušku a dva zásobníky, spolu s filtračnou fľašou. Chápeme sa?“
„Platí.“
Zapáchajúca voda siahala až po kolená. Odporne zelená pleseň sa tiahla snáď na kilometre ďaleko, pokrývajúc steny i strop tunela. Prechod týmto miestom je vždy záťaž na žalúdok, keďže človek by najradšej vyvracal aj svoje vnútornosti. Nepomáhala ani amoniaková maska.
Jediné svetlo tu bol lúč vychádzajúci z malej baterky. Prilepená bola k žltej robotníckej prilbe pomocou izolačnej pásky. Prilba bola síce na moju hlavu trochu tesná, no neraz ma ochránila pred padajúcimi sutinami v meste. A existoval aj teoretický predpoklad, že ma uchráni pred tým, čo ma tu dole čaká.
Podľa času na hodinkách uplynulo od doby môjho odchodu niečo okolo dva a pól hodiny. Čo nie je vôbec zlé, mám ešte pól hodinu. Pri tom koľko chodieb tu je by to ale mohlo trvať aj dlhšie. Čas hrá proti mne. Rovnako ako v poslednej dobe celý svet.
Ani neviem ako, no dostal som sa do pomerne rozľahlého priestoru. Niekto to tu musel vykopať dosť primitívnymi nástrojmi, keďže steny namiesto sklo-betónu pokrývala obyčajná zemina a kamenie. K čomu také miesto slúži mi bolo jasné, takže som sa inštinktívne vrhol za balvan neďaleko vchodu.
Ako sa ukázalo, nebol som jediný, komu napadlo ukryť sa. Ležalo tam telo, síce bledé, no podľa stúpajúcej a klesajúcej hrude veľmi živé. Časť „nájdi“ je teda úspešne ukončená. Ako ale preniesť potichu decko bez toho, aby na seba človek upozornil? Ah, na toto človeka vysoká ekonomiky nepripraví...
Pokus preniesť asi sedem ročné dievčatko som zavrhol okamžite. Priložil som jej teda ľavú ruku na ústa, zatiaľ čo pravou som ju zľahka šťuchol do rebier. Asi trochu necitlivo, čo dala moja „obeť“ najavo prudkým otvorením očí, sprevádzaným pokusom o výkrik. Vďaka ruke na ústach to nikto okrem mňa nepočul, zápasil som s ňou však hodnú chvíľu, než sa ukľudnila a utíchla.
Mysľou mi preblesklo, že musím teraz pripomínať pedofila. „Poslal ma sem tvoj strýko, aby som ťa zobral domov. Takže zostaň potichu a poď za mnou.“
So slzami na krajíčku dieťa súhlasne prikývlo. S hlbokým nádychom som sa teda otočil k východu z tunelu. Oči mi skĺzli k tikajúcim hodinkám. Trištvrte na šesť. To znamená, že mám ešte pätnásť mi... počkať. Ak mi hodinky idú o dvanásť minút pozadu... a kurva.
Skočilo to priamo predo mňa. Zhruba humanoidný tvar dával tušiť, že ide o človeka. No táto vec sa na človeka podobala len stavbou tela. Odporná zmäť zvláštnych kostených štruktúr a odhaleného mäsa pripomínala skôr obživnutú nočnú moru.
Jediným švihnutím ruky ma to odhodilo o dobrých päť metrov, kde som tvrdo dopadol na chrbát. Zo svojich temných kútov sa ich objavovalo čoraz viac, každý odpornejší než ten predchádzajúci. Kusy rôznej organickej hmoty z nich odpadávali na kamennú podlahu, čím pripomínali pomaly sa sunúcu hordu zombií.
Decko sa mi stratilo z dohľadu. Predpokladal som, že sa pokúsilo utiecť veciam, ktorých zdeformované tesáky nenasvedčovali o žiadnych kladných úmysloch. Ešte zo zeme som poslal šíp na mutanta. Žilnaté drevo mu prerazilo hrudník skrz na skrz, no nepadol. Jeho jediná reakcia bol vysoký škrekot. Znelo to skôr ako keby bol zranením otrávený, než že by bolo zranenie vážne.
S bolestivým heknutím som sa teda pozbieral na nohy. Pri páde som si určite vyvrtol členok. Ak nie niečo horšie. Kontrolu nad telom prebral prvotný, priam zvierací inštinkt prežitia. Ruka mi tŕpla od neustáleho naťahovania tetivy, zatiaľ čo jej brnenie si začínalo vyberať daň na citlivosti mojich prstov. No nech sa hrot zavŕtal akokoľvek hlboko, zdalo sa, že zranenie schopné zabiť je len drobnou nepríjemnosťou.
Až štvrtý zásah do hlavy prvej z vecí ju skolil na zem. To už ma však ostatní obkľúčili ako kŕdeľ supov. Dorážali pazúrmi, ktorými mi trhali kožu i mäso, ostré hroty na ich vonkajšej kostre sa v niektorých miestach dokonca zlomili a trčali zo mňa ako bodliaky z dikobraza. Krv vytekajúca z rán sa miešala s páchnucou vodou podo mnou. Netrvalo dlho a kaluž sa sfarbila do červena.
Bolo jasné, že ak to takto bude pokračovať, skončím tu ako zdochlina, obratá až na kosť. Ramenom mi zrazu prešla ostrá bolesť, podobná zásahu elektriny. To si na mne práve jedna z tých vecí pochutnávala, zuby zatnuté snáď až po kĺb. Celým telom mi prešiel kŕč, kombinácia prekvapenia a ochromujúcej bolesti. Šíp, ktorý som sa práve chystal natiahnuť k výstrelu vypadol z ochabnutých prstov.
Už nemám skoro žiadne miesto k pohybu. Čo teraz? Čo mám robiť?! Panika zachvátila moje myslenie, srdce akoby sa chcelo prebiť až do hrdla. Skrz zrýchlený dych som nepočul ani vlastné myšlienky. Nie, môj dych to nebol. Teda nie len ten. Bol to aj škrekot týchto nechutností bol ako hypnóza z ktorej sa človek nemohol dostať.
JA TU ODMIETAM SKAPAŤ!
Prsty okolo luku som zovrel tak tak pevne, že hánky zbeleli. Prekonal som tú pekelnú bolesť, ktorá sa s každým milimetrom pohybu rozliehala telom. Aj stlačenie spúšte na pištoli priloženej k čelu obludy mi spôsobovala mučivú agóniu. Zuby tej veci, ktorá ma dostala do ruky museli byť toxické, inak som si tú neprirodzenú bolesť nevedel vysvetli. Stálo ma to skoro až nadľudské úsilie, no výsledok bol viac než uspokojujúci.
Niekoľko striel z automatickej zbrane roztrhalo hlavu cieľa na krvavé kusy. Ešte chvíľu to stálo, než sa k šípu na podlahe pripojila bezhlavá mŕtvola, pokrytá mazľavými kusmi mozgu, roztrieštených kostí a minimálne niekoľkých litrov krvi.
Zvyšok skupiny sa pri záblesku zbrane rozpŕchol ako krysy pred kocúrom. Nemal som ani sekundu na strácanie. Chcel som bežať, no nedokázal som poriadne ani kráčať. Nezostávalo mi iné, len krívať vpred. Ešte aj teraz sa mi na mysli usadila výčitka za plytvanie nábojmi, keď stačil len jeden. Pesimistický tok narušil nový výbuch bolesti, tentokrát v ľavom boku. Zlomené rebrá? Kedy sa to stalo? Boli rýchlejší, než som si myslel. Väčšinu z mojich zranení som ani nestihol zaregistrovať, tak rýchlo som k nim prišiel.
Ako som pokračoval tunelom plným vrčanie a vreskotu, z času na čas vyliezla niektorá z nešťastných kreatúr, ktoré boli kedysi ľuďmi. Vždy, keď už sa odvážili vyliezť zo svojich tmavých dier, vypálil som do vzduchu jeden výstrel. Neviem prečo, ale zdalo sa, že ostré svetlo ich odpudzuje do bodu, kedy nechajú svoju korisť utiecť.
Na prahu počutia sa objavil nový zvuk. Vzlykanie a nárek. Ak to nie je nejaký nový spôsob ako ma dostať do pasce, musel to byť ten Willov sopliak. S trochou šťastia skončila blízko východu, kde ma bude kryť slnečné svetlo. Ak slnko ešte nezapadlo. Tieto veci mali vo zvyku cez deň žiť tu dole, vo svojom hniezde, prevažne v hibernácií. Cez noc zase pátrali po čomkoľvek živom, dosť hlúpom, aby to vliezlo do mesta. Väčšinou tak končili tí kybernetickí bastardi z Willovej osady.
Neľutoval som ich. Človek by mal zostať čistý v mysli i na tele. Ak zahodí jednu z tých častí, môže snáď jeho duša zostať nepoškvrnená? Je to choré. Choré a zvrátené. Vymieňať kusy svojho tela za stroje a mašiny. Veď nie sú o nič lepší, než tieto veci. Vraj sú tiež výsledok nejakého experimentu na vylepšeniu ľudí skrz úpravu génov. Kacírstvo! Človek je dokonalý na Boží obraz, nemôže to byť inak. Áno...to je to, čo táto „apokalypsa“ je. Trest za našu aroganciu. Že sme sa zahrávali so stvorením.
Neuvedomil som si, že som už celkom blízko môjho cieľa. Malé dievča tam sedelo opreté o stenu kanálu, zakrvavené ruky si držiac pritisnuté na tvári. Ako toto decko utieklo len s malým škrabancom na líci mi zostávalo záhadou.
„H-hej...po...čúvaj...“ Hlas sa mi sotva dral z hrdla. Bol som skôr šepot, než reč, často prerušovaný mojou potrebou nabrať vzduch. „Môžeš...cho...diť?“
Bez slova na mňa zdvihla oči. So súhlasným prikývnutím sa vyštverala na trasúce sa nohy. Keby bola staršia a menej bojazlivá, mohla už byť dávno preč. Takto sme sa pomaly, kripeľ a dieťa, vliekli k východu. Ak toto prežijem, budem snáď prvý, kto bol v jaskyni, kde títo hajzli spia a mohol o tom rozprávať. Hah, mohol by som byť slávny. Ako keď som chcel byť metalová hviezda spolu s Willom. Boli sme dobrá dvojica.
William. Prečo si sa na to dal tiež? Mohli sme spolu dobiť tento nový, prašivý svet! Ľútosť a horký pocit straty sa mi rozliehal na duši. Jeden výstrel za druhým, odplašoval som čoraz viac dotierajúce monštrá. Rýchlym skontrolovaním zásobníka som zistil, že zostávali posledné dva náboje. Ak sa čoskoro neobjaví východ, nebudeme sa mať ako brániť.
Zrak ma začínal opúšťať. Veci sa zdali čoraz viac zahmlené a neostré. Muselo to byť stratou krvi. Za chvíľu tu vykrvácam, o tom nebolo pochýb. No tak, no tak. Tieto graffity som videl, keď som prichádzal. Už musíme byť blízko. Prosím, Kriste, neopúšťaj ma teraz!
Cestu nám zatarasila nová prekážka. Musel to byť vodca skupiny...ak medzi sebou mali nejakú hierarchiu. Na výšku mal minimálne dva a pól metra, celý pokrytý pancierom. Tento ale nevyzeral, že je z kostí. Skôr bol ako lesklá škrupina hmyzu. Vydalo to zo seba hlboké zadunenie, otriasajúce každým milimetrom tela. Dievčatko, doteraz sa držiace vcelku dobe, sa s hlasitým nárekom vrhlo na moju zranenú nohu.
Ak sa ho nezbavíme, neprejdeme. Ak je východ príliš ďaleko, nebudem mať náboje, aby som odohnal jeho „kamarátov“. Bola to dilema, ktorá mohla rozhodnúť o našich životoch. Nechcel som nič riskovať, novo nabité inštinkty nomáda z pustiny kričali, aby som mu predhodil to otravné dieťa a ušiel. Ale niečo také...nie, to je nemysliteľné. Je to len dieťa predsa! Navyše som ešte vždy cítil isté puto s jej strýkom. Možno, že teraz z neho bola mechanická karikatúra človeka, no kedysi to býval môj priateľ. A nech je z neho čokoľvek, zaslúži si aspoň túto poslednú službu.
Ako sa to rozbehlo, využívajúc obe nohy i všetky štyri ruky, opatrne som namieril. Jedna šanca. To je všetko, čo mám. Čas akoby na moment zastavil. Buď je toto moja smrť alebo môj triumfálny moment. Tak či onak, dal som si vcelku na čas. S precíznosťou, akou som kedysi kalibroval daňové výdaje, som teraz našiel perfektné miesto, kam mieriť svoju paľbu. Bolo jasné, že zraneným prstom nevystrelím len raz. To nevadí. So zadržaným dychom som teda stlačil kohútik.
Oba náboje si našli svoju cestu. V chitínovej ochrane, ktorú mal obor na hlave, sa nachádzala prasklina. Prvá rana sa z nej síce odrazila, no spravila dokonalý základ pre náboj, ktorý ju nasledoval. Ten prerazil zbroj i lebku veci akoby to bol nôž prechádzajúci maslom. Nebolo o tom pochýb.
„M-mám...ťa...“ vydýchol som zo seba, keď sa zdochlina zotrvačnosťou dostala len pár centimetrov od nás. „N-ne...máme...čas...“
Strhol som malú, ktorá s úžasom sledovala skolenú beštiu. Už nestačilo veľa, dokonca som videl prvé záblesky svetla. Muselo to však byť mesačné svetlo. Usúdil som tak podľa toho, aké mdlé a slabé bolo. I tak, mesiac či slnko, bola to istá nádej na záchranu. Nádej, ktorá sa otriasla v základoch, keď sa za nami opäť rozoznel škrekot a chrčanie. Idú si po nás a nemám ich ako zastaviť. A to stačilo tak málo. Tak málo.
To bola moja posledná myšlienka, keď som vysilením, stratou krvi a celkovou nechuťou akokoľvek v tomto márnom boji pokračovať. To a náhly záblesk ostrého, halogénového svetla, vychádzajúceho priamo zvonku.
Roztvoril som oči. Žijem. Uvedomil som si to asi až po minúte toho, čo som tupo hľadel na strop zo spráchniveného dreva. Bol to len sen? Nie, nemohol byť. Toto nie je moja chatrč, takže ma sem musel niekto doniesť. Will a jeho banda? Mohli to byť oni?
Ak to boli oni, nechcel som nechať nič náhode. Načiahol som sa po svoju pištoľ, no natrafil som maximálne na fakt, že ma niekto vyzliekol až po spodné prádlo. Takže ma chcú odzbrojiť. Fajn. Aspoň mali toľko slušnosti, že ma ošetrili.
Pomalým, opatrným krokom som došiel až k dverám. Čo najtichšie som ich otvoril v snahe počuť kohokoľvek, kto by za nimi mohol byť. Skutočne sem doliehali hlasy. Rozhovor. A dosť hlasný.
„Dostal Jane naspäť, to ti nestačí?!“ To bol Will. Rozčúlený? To sa nestáva často. Hm, Jane. Tak sa asi volal ten krpatý potkan, kvôli ktorému som skoro zomrel.
„Nemôžeš mu len tak dať všetko, čo máme! Ak teda nechceš, aby sme tu pomreli od hladu. Nech sa páči, v takom prípade mu daj kľudne aj dom, my sa pôjdeme pásť na tráve ako kravy. Oh počkaj, už ani tá tráva tu nie je!“ Druhý hlas patril žene. Ak je môj predpoklad správny, jeho žena. Zaujímalo by ma, koľko z jej bývalej krásy zostalo po tom, čo sa nechala dobrovoľne zohaviť tými železnými odpornosťami.
„Ja svoje slovo dodržím vždy. A ďalej sa o tom baviť nemienim.“
Chvatne som zavrel dvere, keď sa začal približovať. Opäť som si ľahol do postele, jednak aby mu nič neprišlo podozrivé, no i kvôli tomu, že som sa sotva udržal v stojatej polohe. Dvere sa rozovreli rovnako jemne, ako keď som ich otváral ja sám. Koľká to ohľaduplnosť.
„Vidím, že už si hore.“
Odpoveď zo mňa vyšla až na druhý pokus. „Hej...a chcem byť odtiaľto preč...čo najskôr.“
„Budeš tu musieť pár dní zostať. Bol si v dosť vážnom stave a...čo s týka tvojej ruky...“
Naše pohľady sa stretli na mojej pravačky. Teda skôr na mieste, kde by mala byť. Od ramena dole z nej nič nezostalo. Len niekoľko oranžových žíl, rovnakých ako na dreve môjho luku, ktoré vychádzali z miesta, kde končatinu odrezali.
„Museli sme ju amputovať“ nadviazal na svoju predchádzajúcu vetu, „rozliezala sa v nej infekcia. Tá istá ako to, čo zabilo všetkých tých ľudí v meste. Mrzí ma to. Nedalo sa nič robiť. Ale...ak by si chcel, mohli by sme ju nahradiť implan-„
Prerušil som ho predtým, než to slovo dokončil. „To nech vám ani nenapadne. Týždeň, maximálne. Potom si beriem, čo si mi sľúbil a odchádzam.“
Videl som, ako v tvári červenie od pobúrenia a hnevu. „Prečo si tak tvrdohlavý?! Nemôžeš proste prijať fakt, že by ti to zachránilo život?! Takto nevydržíš ani deň!“
„Odchádzam tak, ako som. Moje. Posledné. Slovo.“
Povzdychol som. V tom geste bolo sklamanie i zúfalstvo. „Dobre teda. Ale povedz mi...prečo?“
„Pretože som človek. Vždy si vyberiem tú ťažšiu cestu. To je to, čo ma robí človekom.“
„Wáááááu. A čo potom? Čo sa stalo potom? Hovorte, dedoooo!“ Malý chlapec ťahal starca za jeho tuniku vyrobenú zo zvieracej kože.
„Potom odišiel. A už ho nikto nikdy nevidel.“
„A to dievča, ktoré zachránil? Vyrástlo a bol z nej veľký zabijak príšer, že, že? Tak, ako to v rozprávkach je!“ Oči mu žiarili nadšením. Nebolo zložité domyslieť si, že jeho predstavivosť vyplnili obrazy nádhernej ženy, brániacej slabých pred obludami, ktoré terorizovali pustatiny.
„Zomrela.“ Starcovo konštatovanie bolo chladné a zdrvujúce. Ako sám život, bez obalu a prípravy. „Ten škrabanec na tvári jej otrávil krv. Umrela deň predtým, než muž odišiel.“ „A-ale...to...tak by dobrý príbeh končiť nemal.“
„Dobrý? Nie. Ale toto nie je dobrý príbeh. Toto je skutočnosť. Taký je život.“
Zavládlo ticho. Ťaživé a nehybné, ako vzduch nad močiarom.
„A vôbec, nemáš už byť doma? Bež, bež, mama ťa určite potrebuje. Hádam ju nenecháš variť samú.“
Chlapec len neochotne vstal a vykráčal z rozľahlého stanu. Bol to dobrý príbeh, no ten koniec. Ten bol hrozný. Ale ešte tu bola jedna vec, ktorá ho ťažila vzadu, v najtemnejšom okraji mysle. Asi desať krokov od stanu teda zastavil. Behom sa vrátil naspäť, rozhŕňajúc vstup.
„A ako o tom viete?“ Vyhŕkol zo seba.
Muž sa k nemu otočil. Bez tuniky, ktorá by mu zakrývala hruď, bolo jasne vidno jazvy z roky starých zranení. Menšie, i väčšie. Stopy po škrabancoch, i bodnutiach. No tá najväčšia rana bola zároveň odpoveďou na jeho otázku.
„Pretože toho muža dobre poznám.“ Odpovedal s úsmevom, zatiaľ čo chlapec mohol oči nechať na tom, čo sa starec doteraz snažil zakryť.
Na chýbajúcu ruku a oranžové žily.
Miloš kalužnik
Diskusia
Magda Medvecká
Atmosféra postapo sveta vcelku v pohode, aj keď dosť zdĺhavé. Náznaky katastrofy, náznaky predchádzajúcich technológií, to mi v poviedke takto stačí. Nakoniec aj tá hlavná postava sa mi celkom páčila, resp. to, ako bola urobená, lebo sympatická mi nebola vôbec. Ten paradox bol zaujímavý (aj trochu komický) – účtovník/zabijak, veriaci/preživší apokalypsy. Páčilo sa mi najmä to, ako si stál za svojím, aj keď prišiel o ruku a nechcel sa nechať poškvrniť robotikou. Ako sa mu v takých nečakaných chvíľach pripomínala tá viera, aké to malo preňho dôsledky, ako sa nevzdával. To oceňujem, hoci ja som za kyborgov, vždy za kyborgov :D Ale možno práve preto sa mi páči, že nepodľahol.
15.02.2019
Atmosféra postapo sveta vcelku v pohode, aj keď dosť zdĺhavé. Náznaky katastrofy, náznaky predchádzajúcich technológií, to mi v poviedke takto stačí. Nakoniec aj tá hlavná postava sa mi celkom páčila, resp. to, ako bola urobená, lebo sympatická mi nebola vôbec. Ten paradox bol zaujímavý (aj trochu komický) – účtovník/zabijak, veriaci/preživší apokalypsy. Páčilo sa mi najmä to, ako si stál za svojím, aj keď prišiel o ruku a nechcel sa nechať poškvrniť robotikou. Ako sa mu v takých nečakaných chvíľach pripomínala tá viera, aké to malo preňho dôsledky, ako sa nevzdával. To oceňujem, hoci ja som za kyborgov, vždy za kyborgov :D Ale možno práve preto sa mi páči, že nepodľahol.
15.02.2019
Magda Medvecká
Ale na druhej strane, odhliadnuc od toho, že máš strašne zložitý štýl vyjadrovania, ktorý mne fakt nesedí, mal si tam veľa nelogickostí – napr. s časom, najskôr mal hodinu, v tuneli bol 2,5 hodiny, ale vlastne prešla len hodina (od piatej do šiestej)? Hodinky mu išli presne o 12 minút pozadu, tak prečo si ich neupravil? Bol to síce dôležitý bod príbehu, ale to, že si nevšimne, koľko času prejde, môže vyplynúť aj z nepozornosti – rozprával sa s dievčaťom, ukrýval sa, prezeral miestnosť, čas ide v takých chvíľach všelijako.
Vzťah s Willom – neznáša ho, potom hovorí, že by mu nemal prečo klamať, potom ho nazýva zradcom. Dievča je najskôr fagan, potom dievčatko, ktorí nemôže predhodiť netvorovi, lebo šak je to dieťa, potom je to zase krpatý potkan. Neviem, na základe čoho sa takto menili jeho postoje.
15.02.2019
Ale na druhej strane, odhliadnuc od toho, že máš strašne zložitý štýl vyjadrovania, ktorý mne fakt nesedí, mal si tam veľa nelogickostí – napr. s časom, najskôr mal hodinu, v tuneli bol 2,5 hodiny, ale vlastne prešla len hodina (od piatej do šiestej)? Hodinky mu išli presne o 12 minút pozadu, tak prečo si ich neupravil? Bol to síce dôležitý bod príbehu, ale to, že si nevšimne, koľko času prejde, môže vyplynúť aj z nepozornosti – rozprával sa s dievčaťom, ukrýval sa, prezeral miestnosť, čas ide v takých chvíľach všelijako.
Vzťah s Willom – neznáša ho, potom hovorí, že by mu nemal prečo klamať, potom ho nazýva zradcom. Dievča je najskôr fagan, potom dievčatko, ktorí nemôže predhodiť netvorovi, lebo šak je to dieťa, potom je to zase krpatý potkan. Neviem, na základe čoho sa takto menili jeho postoje.
15.02.2019
Magda Medvecká
Zbraň a luk – prečo stále používal neohrabaný, neúčinný luk, keď získal strelnú zbraň? A ten boj v tuneli mi pripadal strašne pomalý, a zrazu povie, že to prebehlo strašne rýchlo. Dobre, toto beriem ako perspektívu pozorovateľa, stalo sa tam príliš veľa vecí naraz. Ale nemohol ich strieľať lukom, ak boli tak blízko, aby ho mohli zraniť pazúrmi. Nemohol byť schopný natiahnuť tetivu, ak by mal jedného zahryznutého do ramena – nemal na to jednoducho miesto. A rozhodne nemohol naťahovať šíp a zároveň strieľať zo zbrane. Jedine, že by mal aspoň tri ruky.
A tiež by sa zišlo nejaké oddelenie častí – časť v meste, časť v tuneloch, časť rozprávania. Takto som bola fakt chvíľu zmätená, čo sa kde odohráva a že nastal nejaký skok v deji/mieste.
15.02.2019
Zbraň a luk – prečo stále používal neohrabaný, neúčinný luk, keď získal strelnú zbraň? A ten boj v tuneli mi pripadal strašne pomalý, a zrazu povie, že to prebehlo strašne rýchlo. Dobre, toto beriem ako perspektívu pozorovateľa, stalo sa tam príliš veľa vecí naraz. Ale nemohol ich strieľať lukom, ak boli tak blízko, aby ho mohli zraniť pazúrmi. Nemohol byť schopný natiahnuť tetivu, ak by mal jedného zahryznutého do ramena – nemal na to jednoducho miesto. A rozhodne nemohol naťahovať šíp a zároveň strieľať zo zbrane. Jedine, že by mal aspoň tri ruky.
A tiež by sa zišlo nejaké oddelenie častí – časť v meste, časť v tuneloch, časť rozprávania. Takto som bola fakt chvíľu zmätená, čo sa kde odohráva a že nastal nejaký skok v deji/mieste.
15.02.2019
Magda Medvecká
A tiež by sa zišlo nejaké oddelenie častí – časť v meste, časť v tuneloch, časť rozprávania. Takto som bola fakt chvíľu zmätená, čo sa kde odohráva a že nastal nejaký skok v deji/mieste.
Neviem, ako pracuješ s textom, ale vždy sa oplatí nechať poviedku „odležať“ a prečítať si ju neskôr. Človek medzitým zabudne niektoré veci okolo, ktoré vie, keď píše príbeh, ale reálne sa do textu nedostanú. Môžeš si tak všimnúť aj nelogickosti, ktoré tam nesedia (ja som raz v poviedke mala 2 soboty za sebou, lebo som to písala po častiach). Lebo teda príbeh v podstate nie je zlý, aj tá hlavná postava je zaujímavo načrtnutá, takže je škoda, že to v podstate padá na takých drobnostiach, ktoré sa dajú pri troche pozornosti vychytať.
15.02.2019
A tiež by sa zišlo nejaké oddelenie častí – časť v meste, časť v tuneloch, časť rozprávania. Takto som bola fakt chvíľu zmätená, čo sa kde odohráva a že nastal nejaký skok v deji/mieste.
Neviem, ako pracuješ s textom, ale vždy sa oplatí nechať poviedku „odležať“ a prečítať si ju neskôr. Človek medzitým zabudne niektoré veci okolo, ktoré vie, keď píše príbeh, ale reálne sa do textu nedostanú. Môžeš si tak všimnúť aj nelogickosti, ktoré tam nesedia (ja som raz v poviedke mala 2 soboty za sebou, lebo som to písala po častiach). Lebo teda príbeh v podstate nie je zlý, aj tá hlavná postava je zaujímavo načrtnutá, takže je škoda, že to v podstate padá na takých drobnostiach, ktoré sa dajú pri troche pozornosti vychytať.
15.02.2019
draculin
Vacsinu nedostatkov ti uz vytkla Magda vyssie, tak sa budem miestami trosku opakovat. To prostredie á la Mad Max / Fallout je strasne zlo. Klise nad klide, ktore by mohlo davat zmysel, ale je to take osuchane, ze kazdy autor je automaticky porovnavany so stovkami takych prostredi a zapletiek - a potom su nedostatky o to viditelnejsie.... Logika "sveta" pokryvkava. Nie je nutne dat na vsetko odpoved a mat 15 stran opis, ale uplne nezmysli by snad nemuseli byt. Napriklad - 10 rokov po katastrofe hladat zvysky zeleniny v kontajneri za restauraciou, ktora je uz 10 rokov nefunkcna a zaroven to je v meste/osade, kde ziju ini ludia, takze by uz pred 10 rokmi cokolvek nasli? Roboticky implant cool, ale bez nejakej technologickej a vyrobnej zakladne nevyrobis nic. Fakt nie. Hrdina sa tvari, ze tento svet je super a utopia - a hned nato caka, ze ho niekto vezme spat a pinda, ze je svet na prd
18.02.2019
Vacsinu nedostatkov ti uz vytkla Magda vyssie, tak sa budem miestami trosku opakovat. To prostredie á la Mad Max / Fallout je strasne zlo. Klise nad klide, ktore by mohlo davat zmysel, ale je to take osuchane, ze kazdy autor je automaticky porovnavany so stovkami takych prostredi a zapletiek - a potom su nedostatky o to viditelnejsie.... Logika "sveta" pokryvkava. Nie je nutne dat na vsetko odpoved a mat 15 stran opis, ale uplne nezmysli by snad nemuseli byt. Napriklad - 10 rokov po katastrofe hladat zvysky zeleniny v kontajneri za restauraciou, ktora je uz 10 rokov nefunkcna a zaroven to je v meste/osade, kde ziju ini ludia, takze by uz pred 10 rokmi cokolvek nasli? Roboticky implant cool, ale bez nejakej technologickej a vyrobnej zakladne nevyrobis nic. Fakt nie. Hrdina sa tvari, ze tento svet je super a utopia - a hned nato caka, ze ho niekto vezme spat a pinda, ze je svet na prd
18.02.2019
draculin
Celkovo su postavy (a ich komunikacia ) na dost nevieryhodnej urovni...Vela viet je krkolomnych (nad ramec tej priamej reci) - nasadil som si plynovu masku, to "svoju" je zbytocne navyse (jeden priklad za vsetky, nie jediny). Viac nez funkcnu poviedku to pripomina kratky uryvok z nejakej RPG. Ak mas ambiciu napisat poviedku, ktora zapadne medzi stovkami podobnych, OK. Ak sa chces niecim odlisit, chce to prekopat poviedku od zakladov. Sice to stale bude akcne klise, ale aspon zapametatelne.
18.02.2019
Celkovo su postavy (a ich komunikacia ) na dost nevieryhodnej urovni...Vela viet je krkolomnych (nad ramec tej priamej reci) - nasadil som si plynovu masku, to "svoju" je zbytocne navyse (jeden priklad za vsetky, nie jediny). Viac nez funkcnu poviedku to pripomina kratky uryvok z nejakej RPG. Ak mas ambiciu napisat poviedku, ktora zapadne medzi stovkami podobnych, OK. Ak sa chces niecim odlisit, chce to prekopat poviedku od zakladov. Sice to stale bude akcne klise, ale aspon zapametatelne.
18.02.2019
Miloš kalužnik
Väčšinou na komentáre neodpovedám, pretože si väčšinou len prečítam kritiku a snažím sa vziať si ju k srdcu. Ale tu si jednoducho nedokážem pomôcť.
Ja proste zbožňujem, keď niekto používa slovo cliché bez rozmyslu. Áno, môj post apokalyptický príbeh obsahuje púšť. Preto je rovnaký ako Mad Max či Fallout? Mad max je akčný blockbuster, fallout satira na predstavu nukleárnej vojny ako si ju Amerika predstavovala počas 50. Rokov. Ale je tam púšť, takže je to určite ten istý príbeh a nič nové neprináša, autor by ho mal zahodiť a rovno aj najleosi prestať písať. Nabudúce zistíme, že Chronicles of Shannarah sú cliché vykrádajúce Tolkiena, pretože sú v nej elfovia žijúci v lesoch? Zobrať len povrchovú pôsobnosť a hodiť na ňu slovo cliché možno funguje ako skvelý spôsob zvyšovania si svojho ega pri kritike, no konštruktívnou kritikou by som túto praktiku rozhodne neoznačil.
18.02.2019
Väčšinou na komentáre neodpovedám, pretože si väčšinou len prečítam kritiku a snažím sa vziať si ju k srdcu. Ale tu si jednoducho nedokážem pomôcť.
Ja proste zbožňujem, keď niekto používa slovo cliché bez rozmyslu. Áno, môj post apokalyptický príbeh obsahuje púšť. Preto je rovnaký ako Mad Max či Fallout? Mad max je akčný blockbuster, fallout satira na predstavu nukleárnej vojny ako si ju Amerika predstavovala počas 50. Rokov. Ale je tam púšť, takže je to určite ten istý príbeh a nič nové neprináša, autor by ho mal zahodiť a rovno aj najleosi prestať písať. Nabudúce zistíme, že Chronicles of Shannarah sú cliché vykrádajúce Tolkiena, pretože sú v nej elfovia žijúci v lesoch? Zobrať len povrchovú pôsobnosť a hodiť na ňu slovo cliché možno funguje ako skvelý spôsob zvyšovania si svojho ega pri kritike, no konštruktívnou kritikou by som túto praktiku rozhodne neoznačil.
18.02.2019
dakinee
Zabavil som sa, len tak dalej.
Par veci si treba ustriehnut, ako spominala Magda, ale inak som sa bavil :)
03.03.2019
Zabavil som sa, len tak dalej.
Par veci si treba ustriehnut, ako spominala Magda, ale inak som sa bavil :)
03.03.2019
Elethien
Bola fajn. Taký Fallout ;) Boli tam nejaké nelogickosti, ale to sa časom upraví. Necíť sa preto hlúpo. Píš ďalej a nech ti to robí radosť :)
06.04.2019
Bola fajn. Taký Fallout ;) Boli tam nejaké nelogickosti, ale to sa časom upraví. Necíť sa preto hlúpo. Píš ďalej a nech ti to robí radosť :)
06.04.2019