Prvá ordinácia, ktorú navštívil, bola taká obyčajná, až si John pripadal, ako na preventívnej prehliadke u svojho lekára. Sestra bola neustále niečí pre teba m podráždená a lekár pacienta vyšetril strojovo bez vážnejšieho záujmu. V podstate to prebehlo tak, ako očakával. Odobrali mu vzorky krvi, moču, vyšetrili pľúca aj srdce. Ani sa nenazdal a do jeho zdravotnej zložky sa zahryzlo prvé doktorove razítko s nápisom „SCHOPNÝ“.

Postupom týždňa sa John presúval od jedných dverí ku druhým, kde mu lekári robili najrôznejšie testy a zostavovali mu kompletný zdravotný záznam jeho fyzických schopností ako aj nedostatkov. Absolvoval všetky možné aj nemožné vakcinácie a dostal také dávky chémie, že si myslel, že už v ňom nič cudzorodé nemôže žiť. Jediný zádrhel nastal pri teste na drogy, hľadali sa totiž známky aj tých, ako ich John nazýval, „rekreačných“. A v jeho tele ich ešte stále kolovalo ľahko zistiteľné množstvo. Nakoniec ale všetko upratala správa od Dudova, aby sa tieto výsledky nebrali do úvahy, a tak boli pekne potichu zametené pod koberec.

„A vy sa vždy tak usmievate, či len dnešok je niečím výnimočný?“ neodolal John trochu si rypnúť do sestry, ktorá práve plnila injekčné pero jeho posledným očkovaním. Vyzerala prísne ako väzenský bachar a John pochyboval, že sa kútiky jej úst prehupnú v úsmev do konca pracovnej zmeny. „Možno, ak by som si teraz zlomil ruku o skriňu, tak by sa schuti zasmiala,“ zauvažoval John sám pre seba, ale vzápätí si uvedomil, že to zase až tak veľmi netúži zistiť.

„Málokedy som takto veselá, to až ty si mi rozjasnil deň. Gate dolu fešáčik! Uvidíme, či sa budeš smiať aj o chvíľu,“ zdvihla sestra pero hrotom hore a vytlačila z neho bublinu v inak presne odmeranej dávke vakcíny.

„To len tak? Bez lásky? Bez hudby? Ani večeru mi nekúpite?“

„Hááá, hááá!“ prevrátila sestra oči v stĺp a urobila na Johna znudenú grimasu. „Ak by som dostala dolár zakaždým, keď počujem tento trápny vtip, žijem s doživotnou rentou vo vlastnej vile na Floride. Už ma neser a gate dolu!“

John si chytil nohavice a stiahol si ich aj s trenkami na kotníky.

„Tadááá!“

Sestra pozerala šokovane na Johna! Trápnych vtipov pri očkovaní si užila až-až, ale zatiaľ nikto žiadny nedotiahol takto ďaleko.

„Tak teda, ja som John!“ natiahol John ruku k sestre. „A môžeš ma vziať na to rande zlato.“

„Stačilo si nohavice len potiahnuť dole. Táto ide do zadku. Nepotrebujem z teba vidieť všetko.“

„No už sa stalo.“ John sa otočil zadkom ku sestre a oprel sa o lehátko pred sebou. „A ty sa voláš?“

„Teraz drž šašo, trochu to pichne.“

„Tak ja ťa budem volať Nataša. Vyzeráš totiž ako Nataša. Páči sa ti také meno Na...aúúú.“ Vetu už nestihol dokončiť, pretože sa mu do svalu pravej polky zaborila ihla, ktorá tam bola vpravená značne necitlivo.

„No prosím, ďalší hrdina.“ Sestra sa zasmiala a vytiahla ihlu von. „Bude ťa to bolieť ešte pár hodín. Ak by si sa cítil malátne, alebo by si mal horúčku, zastav sa tu opäť na návštevu.“

„Čo to kurva bolo Nataša? Takú bolesť som ešte asi nezažil“ John sa snažil narovnať a rukou si držal miesto vpichu. „Tak, aby si vedela, sem sa už nevrátim a na to rande môžeš tiež zabudnúť.“

„Čo je to tu za hluk?!“ Do ordinácie vstúpila doktorka, ktorú doteraz John nestretol. „A prečo tu ten človek stoji nahý?“ Pozerala prekvapene na Johna.

Mladá doktorka s dlhými štíhlymi nohami a hustými čiernymi vlasmi, ktoré boli zopnuté v drdole vytočenom dohora, len neveriacky hľadela na výjav pred sebou. Jej prísne zelené oči hľadeli na Johna ponad čierne rámy okuliarov. Jemné pehy na tvári sa pozvoľna vytrácali tým, ako sa jej do tváre nahrnula krv zapýrením. Bojovala s kútikmi úst, ktoré sa snažili podvoliť nekontrolovateľnému výbuchu smiechu.

John sa vystrel rýchlo ako šibnutím biča. Bolesť odoznela rovnako rýchlo ako prišla. V tvári bol červený ako slnko na Japonskej vlajke a ruky mal stále silno zaťaté okolo nohavíc, ktoré si pre zmenu vytiahol až príliš vysoko.

„Ty tie gate nevieš nosiť normálne, že šašo?“ spýtala sa sestra Johna. „Stále ho musíš niekomu ukazovať?“ Setra popri tom odkladala injekčné pero a použité tampóny.

John si nohavice upravil na prijateľnú hladinu a zbežne sa začal kontrolovať.

„Nemôžeš si robiť takéto žarty z regrútov, Tereza. Aj oni sú len ľudia.“ Povedala doktorka a usmiala sa na Johna. „Prepáčte jej to, prosím.“

„Tak tentoraz to naozaj nie je moja vina,“ ohradila sa sestra a prísne pozrela na Johna.

„Akože nie?!“ vyhŕkol John, aby prerušil sestru. „Normálne ma zneužila. Cítim sa tak špinavo, že sa budem do rána sprchovať.“ Uškrnul sa John na sestru a pristúpil k doktorke.

„Pani doktorka, veľmi rád by som Vás požiadal o pomoc pri spísaní sťažnosti na takto hrubé porušovanie ľudských práv a zásahov proti mojej dôstojnosti. Ak by ste mali dnes večer čas, rád by som Vás pozval na večeru, kde môžeme prebrať detaily. “

Doktorka si otvorila zložku položenú na jej stole. Zbežne ju preletela očami.

„Žiaľ, pán Waterbi, veľmi mi lichotíte, ale mám osobné pravidlo, ktoré mi zakazuje chodiť na večeru s mužom, ktorého penis som videla skôr ako jeho tvár. Navyše som šťastne vydatá.“ Usmiala sa na Johna a v zložke mu odfajkla posledné vyšetrenie. Túto mu teraz podávala.

„Tak to chápem. Ľudí s pravidlami ja rešpektujem.“ Vzal si svoju zložku do ruky a otočil sa k odchodu. Cestou von sa pristavil pri sestre, ktorá sa už teraz široko usmievala pobavená jeho nezdarom. Priklonil sa k nej a polohlasne, tak aby to doktorka nepočula, jej povedal:

„Takto sa dáva citlivo košom. Zapamätaj si to Nataša.“

*

Pivo bolo príjemne vychladené a chutilo akurát horko. John si v ruke pootočil orosené sklo a pozrel sa na žltkastú tekutinu proti svetlu.

„A vraj na Marse nevieme uvariť dobré pivo“

Aiden sa pousmial a dal mu za pravdu. „To je kravina. Šíria to závistlivé pozemské jazyky. Na Marse vieme spraviť všetko také dobré a pekné ako aj na Zemi.“

„Až na západ slnka. A nórskych fjordov. Ani veterné elektrárne sa nám tu nebudú točiť tak ako na Zemi, ani...“

„Očividne nie všetko, ale veľa vecí máme rovnako dobrých ak nie lepších,“ ukončil Aiden Johnovu rozpravu.

„Tak tu ti dám za pravdu. A vôbec, srať na fjordy, hlavne, že sa nám to pivo vydarilo.“

„Inak nič si z toho nerob.“ Pri týchto slovách sa Aiden široko zubil do svojho pohára.

„Z čoho si nemám nič robiť?“ John tušil, že sa Aiden na niečo chystá.

„Doktorka Lakeová je veľmi populárna a snažia sa ju zbaliť nielen regrúti. Aj ja som sa o to kedysi pokúsil, aj keď musím uznať, že s nohavicami na sebe.“

Aiden sa rozosmial na plné hrdlo. John sčervenal, ale tváril sa, že mu je to jedno.

„Aj tak je vydatá, takže čo. A aspoň som to na ňu zahral „all in““

„Veď ja nič, štýl máš, to ti musím uznať. A pri najmenšom si ťa na nejaký čas zapamätá.“

„Čo tým chceš povedať, „pri najmenšom“?!“

Aiden sa nevedel utíšiť a rukou si utieral slzy.

„Nič. Samozrejme, že nič. Čo si hneď vzťahovačný? ...to možno o tebe tiež šíria iba závistlivé pozemské jazyky.“

„To skôr jeden miestny, taký extra jedovatý. A hlavne so zlomeným srdcom.“ John si povzdychol a pokýval hlavou. „Chúďa Nataša.“

No ale nevešaj hlavu. Miranda Lakeová bude oficiálnou lekárkou na našej misii. Takže budeš mať možnosť na ňu ešte zapôsobiť“

„Do manželstiev sa ja nemontujem.“

„Ani nebudeš musieť. Miranda je slobodná, ale najľahšie sa zbavuje vtieravcov tak, že im povie, že je vydatá.“

„No nehovor! To je zaujímavé.“ John si zamyslene pošúchal dlaňou bradu. „Asi jej dám ešte šancu úprimne sa do mňa zamilovať.“

„Tak to ti fandím! Bojový duch ťa nikdy neopúšťal,“ zasmial sa Aiden.

Obaja si znovu štrngli pohármi, buchli ich o stôl a odpili si.

Nachvíľu sa obaja odmlčali, potom sa John otočil na Aidena.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Jasné, hovor.“

„Ale odpovedz mi na rovinu. Ak si chceš vymýšľať nejaké bláboly, radšej nič nehovor.“

„Nebudem.“

„Prečo si ostal?“ John videl, že Aiden jeho otázku nechápe, alebo skôr nechce chápať.

„Myslím tým armádu. Prečo si ostal v armáde. Videl si predsa aké vygumované mozgy nám rozkazujú a aké to má následky, ako si tu mohol ostať a ďalej pokojne spávať?“

Johnov pohľad bol pevný a priamy. Aiden sa mu snažil vyhnúť a obzeral sa okolo seba akoby čakal, že mu niekto podá ruku, alebo zakáže odpovedať. Bol by vďačný aj za malý požiar na bare. Vlastne za hocičo. Chvíľu iba pozeral do svojho piva a potom opätoval pohľad Johnovi.

„Myslíš si, že takto to bolo? Že som to prosto vytrhol zo svojho života ako zlú kapitolu z knihy a hodil to za hlavu? Kurva John, ja som tam tiež stratil väčšinu priateľov! Ty si nebol jediný, s kým to zamávalo!“

„Tak potom prečo si stále tu?“

„A kam som mal ísť?! Veď lietanie bolo to jediné, čo som vedel robiť. JE to to jediné, čo VIEM robiť. A viem to robiť dobre. Kiež by som mal takú vôľu ako ty. Lenže ja sa nemôžem zbaliť, prasknúť dvermi a začať niekde znovu. Dva roky som bol na liekoch a iných sračkách. Doktori mi predpisovali všetko možné, aby som sa vedel opäť sústrediť a znovu lietať. Do kokpitu som liezol ustráchaný a reflexy sa niekde vytratili. Bol som ako vo sne. Akoby som svoje telo sledoval z odstupu. Bez liekov by som sa ani nevedel vyspať.“

Na chvíľu sa Aiden odmlčal. Myšlienky sa mu rozutekali na všetky strany a sťažovali nájsť tie správne slová. Hlas sa mu začínal triasť a až teraz si uvedomil, že hovorí tak hlasno, že sa ľudia sediaci okolo nich otáčajú ich smerom. Už o tom hovoriť nechcel. Otvárať staré rany neprospievalo ani jednému z nich. Tentoraz to ale muselo byť vyrozprávané a táto kapitola uzavretá. Po dnešku už o tom hovoriť nebudú. Vyjasnia si to raz a navždy. Prinútil sa stíšiť hlas a voľnú ruku zaťal v päsť.

„V noci som vídaval tváre tých, ktorí sa s nami nevrátili, ale mali sa. Prečo sme my tu a môžeme piť pivo a oni nie? V hlave som počul ich výkriky z intercomu. Všetko sa zbehlo príliš rýchlo a väčšina z nich bola rozmetaná za pár sekúnd. Já...“ Aidenov pohľad bol úprimný a nič nepredstieral.

„Já... by som nemohol robiť nič iné. Ak by som mal ísť učiť deti alebo predávať do supermarketu a už viac nemôcť nasadnúť do kokpitu, odstrelil by som sa. Myslím to vážne. Nevedel by som tak žiť.“ Aiden si po posledných slovách vydýchol, zvesil ramená a hlava mu oťažela.

Ticho ktoré medzi oboma nastalo teraz bolo iné. Neťažilo tak ako počas trápneho rozhovoru, kde sa obe strany snažia hovoriť o niečom a zároveň o ničom. Nebolo to ani také ticho, ktoré visí pred niečím nepríjemným a všetci sa ho snažia natiahnuť a oddialiť tak jeho nepríjemné ukončenie. Za ním by totiž nasledovalo niečo oveľa horšie. Toto ticho bolo plné úľavy vyjasnenia. V ňom odtekali krivdy aj neprávosti. Po jeho odznení ostane iba čisté plátno.

„Ak by ste po mňa neprišli, tak by som sa budúci školský rok tiež odstrelil.“

John dal kamarátovi v chápavom geste ruku na rameno a zmierlivo sa usmial.

Vedel už prečo sa Aiden zachoval tak, ako sa zachoval a prečo zostal. Viac nepotreboval počuť žiadne vysvetlenia. Chápal ho veľmi dobre. Keď sa vám raz lietanie dostane pod kožu a vy si uvedomíte, že ste sa preto narodili, urobíte hocičo len aby ste pri ňom mohli zostať tak dlho, ako to len bude možné. Prázdne poháre poslali barmanovi a John zdvihnutým ukazovákom opakoval ich poslednú objednávku.

*

Vibračný impulz na zápästí zobudil Johna o 4:30. Veľmi presne, spoľahlivo a ako vždy bez súcitu. Vedel, že tak ako posledný týždeň, ani dnes ráno sa nemá význam hádať s náramkom. Palcom druhej ruky potvrdil budík a zložil nohy na zem. Pretrel si ospalé oči a zoširoka si zívol. Na jeho PAD svietila správa, že ho ako prvá čaká rozcvička s poručíkom Hasanom.

„Dnes to teda začne John,“ povedal sám pre seba a krútením bradou z jednej strany na druhú si rozcvičoval stuhnutý krk. „Bežíš, pokým žiješ!“ Postavil sa a odišiel do sprchy. Po nej na seba hodil vojenský cvičebný úbor a opustil kajutu. O pár okamžikov už stál pred vchodom do vojenského fitness centra na treťom poschodí.

„Meškáte Waterbi!“ zreval cez celú miestnosť vysoký muž čiernej pleti s krátkym a precízne zastrihnutým ježkom na hlave. „Kde ste do paroma boli? Myslíte si, že máte nejaké špeciálne výsady? To teda ani omylom, boha jeho!“

„Prišiel som presne včas pán poručík!“ odpovedal John s rukami prirazenými k telu.

Dobre tento proces poznal a tiež dobre vedel, že sa mu nevyhne. Brániť sa mu alebo sa nedaj bože hádať so svojím dril nadriadeným, nemá význam. Človek by si iba priťažil. Ale čo sa týkalo jeho príchodu na rozcvičku, bol si John úplne istý, že nemeškal.

„Waterbi, ste opitý?!“ pristúpil poručík k Johnovi kričiac po celej miestnosti. Svoj nos natlačil k Johnovmu tak, že sa takmer dotýkali. „Prisahám Pánu Bohu Waterbi, že ak ste niečím sprášený, tak z vás vyžmýkam dušu!“

„Nie pane, nie som!“ s hlasným prejavom odpovedal John.

„Tak ako je možné, že mi tvrdíte, že ste tu včas?! Vy neviete, že máte byť prítomný na mieste desať minút pred stanoveným časom?! Aký bol stanovený čas?“

„5:00!“

„A kedy ste prišiel?!“

„5:00!“

„Prečo ste teda meškal Waterbi? Myslíte si, že som vám tu pre srandu?!“

„Určite nie, pane! Meškal som z ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, pane!“

„Na zem a päťdesiat klikov! Ja vám tú vašu ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť vytlčiem z hlavy!“

John bez odvrávania ľahol na zem a začal klikovať. Nešlo to tak ľahko, ako si pamätal, najmä posledných desať pálilo ako čert.

„Je to bieda vojak, až sa za vás hanbím. Ale nebojte sa nič, ja vás do formy dostanem. Až s vami skončím, budete na nerozoznanie od sračky, ktorú mám teraz pred sebou. Aspoň vidno, koľko práce mám ešte pre sebou. Vztyk a poklusom na pás!“

John sa udýchaný vyškriabal na nohy a zamieril k najbližšiemu bežeckému pásu.

„Máte jedno veľké šťastie, Waterbi. Behať na páse je oveľa príjemnejšie. Dole na povrchu by som vám to okorenil trochou blata a plazením sa pod ostnatým drôtom. Veru dole pod štítom životodarnej kupoly by ste zavíjal od bolesti. Tu to bude iba prechádzka ružovou záhradou.“ Ako poručík Hasan kričal na Johna, rukou mu zvyšoval rýchlosť pásu pod jeho nohami.

John bežal v miernom pokluse a snažil si čo najrýchlejšie privyknúť na novú záťaž. Doma v Mawne už dávno nebehával, ale vedel, že v armádnom výcviku je to alfa a omega.

„Aspoň gravitácia je tu bližšie k tej pozemskej,“ dovolil si podotknúť John.

„Boha jeho, Waterbi, veď vy máte pravdu! Ale viete čo?! Nikto vám nedovolil prehovoriť a už vôbec sa nikto nepýtal na váš názor!“ kričal poručík po Johnovi a odišiel niekam za roh. Keď sa vrátil, v ruke držal poľný batoh, ktorý vyzeral byť skoro prázdny. A keďže chytrákov nemá nikto rád, pobežíte s maznáčikom.

Batoh mu vrazil do rúk a John si ho nasadil neohrabane na chrbát. Aj keď vyzeral byť skoro prázdny, kovové cinkanie z jeho vnútra prezradilo Johnovi, že mazlík je tvorený prevažne činkovými závažiami. Tie svoje odhadol na dobrých 30 kíl.

Poručík Hasan ešte o dva stupne zvýšil rýchlosť a s úsmevom pozeral na svojho zverenca.

„Tak ako Waterbi? Ešte mi chcete niečo povedať?“

„Bežím, pokým žijem!“

Poručík mierne vysunul spodnú peru a pokýval hlavou súhlasne hlavou.

„To je dnes to najrozumnejšie, čo ste povedal Waterbi.“

Nasledujúce týždne boli pre Johna živým vykreslením asketického a fyzicky extrémne náročného spôsobu života. Nemusel síce spávať na zemi, ale inak sa jeho režim plne prispôsobil výchove bežného sparťanského dorastenca žijúceho podľa starodávnych zákonov a zvyklostí. Celý jeho tréning bol zameraný na prežitie. A to na prežitie za akýchkoľvek podmienok. John nadobúdal dojem, že po dokončení výcviku prežije len s otváracím špendlíkom stroskotaný na pustom ostrove bez jedla a vody.

A to by ho hneď po príchode uštipla kobra kráľovská.

A ten špendlík by aj tak bol len z hliny.

Na bolesť svalov aj celých údov si už začínal zvykať a netrápili ho tak ako v prvý týžden. Čo John znášal najťažšie bol deficit spánku a psychické výlevy poručíka Hasana, tak nešetrne vrieskané do jeho uší.

„Pridaj Waterbi!“

„Zaber Waterbi!“

„Moja retardovaná sesternica s odrezanou nohou pod kolenom by to zvládla rýchlejšie Waterbi!“

Poručík Hasan si neuvedomoval, že pri zásahu stíhačky v boji a následnom pretrhnutí kompozitného plášťa, telo pilota exploduje alebo imploduje (to závisí od použitia trhaviny v strele, ktorá vás zasiahne) rádovo v milisekundách. A nech má pilot odbehaných aj milión kilometrov na bežiacom páse a s vrhacím nožom zasiahne muchu na 10 metrov, pred smrťou neujde. Alebo si to prosto nechcel uvedomiť a za každú cenu sa snažil Johnovi prisvojiť všetky schopnosti prežitia, ktoré poznal. Aj keby ho to malo stáť život. Johna samozrejme, nie Hasana.

Dni plynuli jeden za druhým a náročným tréningom privodený vždy prítomný pocit nepohodlia sa stal Johnovým verným spoločníkom. Ani jednou pauzou na jedlo ba ani žiadnym zaľahnutím do postele si John nemohol byť úplne istý. Hocikedy si mohol poručík Hasan zmyslieť, že John si prepych v podobe krátkeho odpočinku nezaslúži a vymýšľal mu nové úlohy. Tie museli byť plnené bez poznámok a pripomienok, inak bolo všetko iba ťažšie.

Posledný tréningový deň prebehol veľmi netradične. Do obeda sa John venoval iba ľahkým kondičným cvičeniam a poobede ho poručík Hasan nechal robiť len krátky strečing. John už tak navyknutý na poobedné galeje obed radšej vynechal. Vždy to bolo tak 50:50, že v sebe obed udrží. Podozrieval poručíka, že si občas dával za osobný cieľ dostať obed z Johna von. Dnes to ale bolo iné. Dokonca sa to zaobišlo aj bez kriku. Vlastne trochu kriku bolo, ale za to si mohol sám. Poručík mal pocit, že cíti, ako sa mu rozpadajú molekulárne väzby starobou, kým ho musí sledovať ako sa presúva k ďalšiemu cviku. John mal pred sebou vidinu ukončenia tohto fyzického týrania a to mu na rýchlosti nepridávalo.

„Končíme!“ zavelil poručík a mávol na Johna rukou, aby sa postavil. Podišiel k nemu a potľapkal ho po ramene.

„Stále je to síce hovno, ale aspoň už nie sračka. Držte sa Waterbi a nech vás tu už nevidím. Rozchod!“

Tak ako všetko na tomto svete, tak aj tréning pre rozvoj fyzickej kondície sa definitívne skončil. Týždne núteného martýria odozneli jeden za druhým a s nimi aj nekonečné návaly fyzického a psychického teroru. Na rade bol teraz tréning so zbraňou. A ten sa začína už zajtra.

Ráno stál John nastúpený v areáli strelnice na druhom podlaží. Tento cvičebný areál mal štyri strelecké dráhy dlhé osemdesiat metrov. Takáto plocha bola na priestor vesmírnej stanice až nadštandardne štedrá. Poučený z minulosti prišiel o desať minút skôr, a tak mohol sledovať nervózneho práporčíka prechádzajúceho sa z jednej strany na druhú pričom si zamračene kontroloval hodinky. Jeden za druhým sa k nim začali pridávať ďalší regrúti. Každý z nich si veľmi rýchlo všimol malého dôstojníka pochodujúceho sem a tam. Postupne sa rovnali vedľa Johna s rukami prirazenými k telu a vystretí ako pravítka. Keď sa takto zaradil aj posledný a počet vyrovnaných pravítok sa tak zvýšil na sedem, práporčík, červený v tvári, zastal na mieste a s neveriacky výrazom tváre svižne nakráčal k Johnovi.

„Vaše meno vojak!”

„Waterbi, pane!”

„Vysvetlite mi Waterbi, ako to, že ste tu jediný na čas?!”

Tu si John uvedomil, do akej situácie ho práve stavia. Ak ho práporčík teraz pred všetkými pochváli, bude pre nich iba riťolez a oficírov miláčik. Na druhú stranu, ak si nedá pozor na jazyk, bude celý kurz klikovať vždy, keď na to ostane čas. Avšak s trochou dôvtipu sa bude dať z tejto situácie vyjsť určite víťazne pre všetky strany. Tak si John zachová tvár pred kolegami-regrútmi a práporčík dostane uspokojivú odpoveď.

„Vôbec netuším koľko bolo hodín, keď som prišiel, pane!“ skríkol John a ruky prirazil tesne k telu.

„Dobrééé John. Po odpoveď si si načrel do džbánu s nálepkou „Ako si posrať deň debilnou hláškou,““ pomyslel si sám pre seba a s upreným pohľadom na poručíka zatajil dych.

„Úžasné! Opäť banda idiotov! Rok čo rok dostávam do rúk stále kvalitnejší materiál. No čo už. Pristúpte bližšie a každý si vezmite do rúk jednu zbraň.“

Poručík ukázal pred seba na dlhý stôl, kde bolo úhľadne urovnaných sedem pušiek.

„V rukách držíte útočnú pušku RZN15. Je to najrozšírenejšia zbraň využívaná v našich radoch. Magnéziová zliatina tela, indikátor počtu výstrelov, DNA poistka a kadencia pulzných striel 1500 výstrelov za minútu robia z RZN15 maznáčika, z ktorého si nepriateľ narobí do gatí. Samozrejmosťou sú ďalekohľad s nočným videním a laserový navádzač ďalekonosných striel. Pulzný zásobník je možné vymeniť aj za zásobník s konvenčnou alebo trieštivou muníciou, ktorá je vhodnejšia pre ostreľovanie cieľov vzdialených viac ako šesťsto metrov. Ak budete takí hlúpi, že sa necháte zraniť nepriateľom, najnutnejšiu sadu anestetík a škrtidie nájdete v pažbe tejto zbrane tiež. Najskôr sa ju naučíte rozložiť, vyčistiť a zložiť, až potom si z nej môžete vystreliť.“

Po dvoch dňoch plných teórie, rozoberania a opätovného skladania zbrane sa prví traja regrúti postavili pred červenú čiaru ohraničujúcu začiatok streleckej dráhy a zamierili na ciele. Spoločne vyprázdnili zásobníky do cieľov vzdialených tridsať metrov. Potom sa prestriedali s ďalšími, ktorí boli na rade. Johnov terč bol po kontrole zásahov obodovaný najlepšie spomedzi všetkých ostatných. Bezpochyby to bola výhoda získaná predchádzajúcim absolvovaním streleckého tréningu. Už vtedy pred rokmi sa jeho talent na presnosť streľby prejavil. A vyzerá to, že ani po rokoch zo svojich schopností veľa nestratil.

„To bude asi tým, ako často som si predstavoval, že behám po škole so zbraňou a prečisťujem genetický fond našej populácie.“ Inak si to John vysvetliť nevedel. Pri tej predstave sa sám pre seba usmial a zo svojho výkonu bol spokojný.

Prešli ešte dva týždne a na posteli zrazu ležali urovnaná výstroj, vysoké vojenské topánky, lekárnička, bojová puška RZN15, pištoľ uložená v stehennom puzdre, nôž prežitia, spací úbor a veľa iných

ďalších zbytočností. Aspoň tak sa na prevažnú časť svojho vyfasovaného vybavenia pozeral John. Jediná vec, ktorá preňho mala zmysel, bola pilotná kombinéza. Na vrchu celej hromady Johnových vecí ležal priliehavý letecký skafander s nášivkou s čiernymi krídlami. Skafander na sebe neniesol žiadne meno, ani hodnosť. Podmanivá sivá tkaninách v rukách chladila. Pohľad do prilby odrážal z oranžovo zrkadlového štítu groteskne skrivenú tvár. Ten pohľad hovoril jasne. Zajtrajškom začína pilotný výcvik.

„Konečne som sa dočkal.“