Zobudila sa v obklopení ničoty, páchnucej akousi neznámou sterilitou. Ohmatala okolo seba v tajnostkárskej tme, aby zistila kde sa nachádza. To, že je v stiesnenom priestore si nejasne uvedomovala už po prebudení a hmat jej to len potvrdil – bola uzatvorená v čomsi, čo jej v prvom momente pripomenulo klasickú rakvu, aká sa používala kedysi na Zemi. Ruku s poplašne bijúcim srdcom opatrne natiahla pred seba na veko svojej rakvy, vyčalúnenej zvláštnym, mäkkým silikónom. Jej zraku sa ako vejár rozprestrela rozsiahla miestnosť. Vyzerala ako vysvietená, oblúkovitá chodba, či hala na letisku s veľkým, ničím nenarušeným kusom skla, ktoré prebralo tmavú farbu po temnote, ťahajúcej sa za ním do zdanlivého nekonečna, a ono samo sa rozťahovalo kam až dovidela. Bolo vsadené asi do dvoch tretín výšky bielej steny.

Neisto si uložila nohy jednu vedľa druhej a jej myseľ popohnal chlad studenej podlahy z bieleho materiálu. Nevedela, čo to môže byť, pretože všetko pripomínalo futuristický, bežne nepoužívaný štýl akoby z diela sci-fi, takže tú hmotu nemusela poznať. Možno ju nepoznal na Zemi ešte nikto... Kde to vlastne je? Zvyknúc si na chlad podlahy tak, že ho už ani nevnímala, prešla niekoľko krokov k oknu. To jej pred sebou vyjavilo nádherné divadlo v podaní vesmíru, pohybujúceho sa pomaly, neciteľne a stabilne ako loď na ktorej bola. Videla premenlivú žiaru fialkastých hmlovín, ktoré sa jej zdali jemnučké a pominuteľné ako pavučina. Kdesi sa náhlila skupina asteroidov aj vzdialené hviezdy či planéty podobné rozhádzaným sklíčkam mozaiky svietiacej v tmavej hmote . Bola vôbec v našej sústave? Čo sa stalo a prečo tu je? Je tu sama?

Zaoberajúc sa najmä poslednou otázkou, vybrala sa na prieskum lode. Oblečenú mala bielu súpravu dlhého trička a nohavíc, aj keď tu bolo príjemné teplo. V chodbovitom priestore, automaticky sa pred ňou osvetľujúcom, sa ozývali iba jej kroky, nič iné nepočula, žiadne hlasy ani stroje. Rada by natrafila na ľudí alebo ľudské prístroje, odkiaľ by sa dozvedela pravdu o tomto mieste, ale po ceste nikde na podobné komory, z akej sa aj ona prebudila, nenatrafila. Začínala mať obavy, či nie je odsúdená na smrť.

Zo zadumania ju vytrhli dvere, ktoré sa náhle rozzevili na pravej strane ako ústa a izba za nimi ju priam pozývala dovnútra. Znova biela, so šedým pultom vsadeným po celom obvode, pod ním aj nad ním na niektorých miestach rady políc, či už otvorené alebo skrývajúce svoje majetky dvierkami. Najskôr po zariadení prechádzala iba očami, váhala či je bezpečné sa tu niečoho dotknúť. Všimla si ale regál s knihami v hrubých doskách a to jej dodalo odvahy sa ich dotknúť. Boli to rôzne príručky o spravovaní strojov a počítačov, biológii a poľnohospodárstve v mimozemských podmienkach, ale aj filozofické a psychologické diela. Najviac ju zaujala kniha o kódovanom jazyku, ktorý vzdialene pripomínal geometrické tvary. S buchnutím zaklepla dosky knihy znovu dohromady a rozhodla sa skúmať plavidlo ďalej. O niekoľko metrov natrafila na miestnosť, ktorá vyzerala ako menšia kuchyňa so stolom, dvoma stoličkami a bielo-šedými pultmi a skrinkami. V jednej z nich uvidela zásobu tubičkového aj konzervovaného vysokoenergetického jedla. V ďalších uvidela to isté. Zaujímalo by ju, na aký dlhý čas a pre koľko osôb je to jedlo určené, pretože zvyčajne vydrží aj desať rokov. Ale prečo tu nikto iný nie je? Ani stopa po ďalších ľuďoch, nič, len ona sama. Možno ich onedlho privezú, vravela si. Loď zrejme pilotoval automat, takže s prítomnosťou pilota to tiež nebolo jasné.

No nič, pôjde ďalej a uvidí. Opäť išla do kruhu sa vinúcej chodby, teraz tam už ale okno chýbalo, a nedalo sa ísť ďalej, okrem poslednej miestnosti. V nej bola posteľ s bledomodrým matracom, kreslo tej istej farby a dva stroje na cvičenie – bežecký pás a bicykel. Aspoň budem mať čo robiť, pomyslela si. Posadila sa na kreslo a uvažovala, čo bude ďalej. Nemá tu ani len hodiny, podľa ktorých by sa orientovala, či je deň alebo noc. Ale vo vesmíre to bolo vlastne jedno. Zhasne svetlo a bude mať noc, nechá ho svietiť a bude mať deň... Po chvíli premýšľania ju premohla neodbytnosť driemot, takže si na hodnú chvíľu pospala.

Keď sa zobudila, nič sa nezmenilo. Samota, ticho, nečinnosť. Bez rozmyslenia kam pôjde a čo urobí, vstala a vyšla na chodbu. Okno, ktoré jej otváralo pred zrakom vesmír, ju zdržalo. Stála tam, pozorovala tmavú diaľavu miešajúcu sa s tlmenými odleskami farieb, zdajúcu sa rovnako tichou a pokojnou ako vnútro lode. Aký je dôvod toho, že som tu? Čo mám robiť? Mám nejakú úlohu? Ak áno, na nič si nespomínam a nie je tu nič, čo by mi ju pripomenulo. Prešla znova do prvej miestnosti, ktorú si nazvala knižnicou. Otvorila náhodnú knihu a začala ju z nudy čítať. Keď mala chuť vybrať si inú, prestala čítať akoby uťala stránky knihy a vzala z poličky ďalšiu. Zrazu pocítila ako jej žalúdok oznamuje, že by nepohrdol niečím dobrým na jedenie. Druhú miestnosť si nazvala kuchyňou a vzala si jednu z túb jedla, ktoré malo obsahovať pšenové rizoto. Naložila ho na porcelánový tanier a po zohriatí v niečom, o čom sa domnievala, že by to mohla byť mikrovlnka, ho s chuťou zjedla. Znovu nevedela, čo robiť.

Takto jednotvárne ubiehal všetok čas. Začala sa učiť znakový jazyk a zistila, že je celkom jednoduchý. Často cvičila na strojoch, pravidelne jedla, čítala, učila sa a to všetko sa opakovalo v dlhších či kratších intervaloch. Premýšľala pred upokojujúcou náručou vesmíru, ktorá ju akoby ubezpečovala, že aj keď sa naoko nič nedeje, všade sa môže odohrávať mnoho udalostí, ktoré majú svoj dôvod a výsledok. Aj naďalej dúfala, že niekto príde a vysvetlí jej čo sa deje. Že sa niečo zmení alebo že sa vyslobodí z tejto klietky, kde pobehovala a opakovala činnosti ako niečí škrečok.

Po čase, keď už celkom dobre ovládala šifrovaný jazyk, si všimla, že na niekoľkých uzamknutých skrinkách sú vyryté znaky tohto jazyka. Odkazovali na skrytý priestor pod boxom, z ktorého sa prvýkrát dostala sem, a našla v ňom kľúče. V jednej zo skriniek bola príručka, tiež v danom jazyku, ktorá opisovala ,čo má robiť, ak náhodou ochorie a krabička s liekmi. Ďalej našla podrobný návod ako spojazdniť priložený laptop a napojiť sa na riadiacu dosku. Týmto objavom sa celkom potešila. Prvý otestovala tenký laptop. Prepojiť ho nebolo náročné a zakrátko mohla kontrolovať stav lode, prípadne vyriešiť problémy s prístrojmi podľa návodov v ňom. Mala pravdu, loď bola riadená automatom a mala naprogramovanú trasu, samostatne sa vyhýbala prekážkam, ale predsa len, keby sa vyskytli nepredvídané problémy, tieto informácie sa jej hodili. V jednom zo súborov našla dokonca hudbu. To ju nadchlo asi najviac. Konečne tu nebude také ticho, keď si ju pustí! Boli to rôznorodé nahrávky klasickej ale aj populárnej hudby, našla tam množstvo svojich obľúbených ale aj celkom neznámych. Tieto malé poklady, ktoré našla vďaka štúdiu jazyka, ju vytrhávali z dusivej jednotvárnosti, aj keď len na krátky čas. Raz naďabila na kúsky látky a strihy, preto si krátila chvíle trénovaním šitia.

Nemala ani zdania koľko času ubehlo a ešte ubehne, kým sa začne niečo, čokoľvek diať. Musí to prísť, nemôže to predsa všetko byť bez príčiny a cieľa. Niekam tá loď ide, ale kam? V jeden deň, alebo večer, ju prepadla hrozná bolesť na hrudi, priam ju kmásala, myslela si, že skolabuje. Veľmi sa triasla a ledva otvorila skrinku s liekmi. Nahmatala jeden aplikátor a vrazila si ho do ramena. Spotená si ľahla na posteľ a tuho zaspala. Našťastie ju bolesť po následnom otvorení očí prešla.

Musel ubehnúť veľmi dlhý čas, pretože všetky knihy už mala prečítané od prvého písmenka, po posledné, dokonca aj dvakrát a nemala už objaviť nijaké skryté zákutia. Prepadla ju letargia, nič sa jej nechcelo, veľakrát sa zadúšala slzami. Nemala sa komu zdôveriť, požalovať. Túžila si odľahčiť trápenia tým, že svoje pocity niekomu porozpráva a on ju ubezpečí, že to bude dobré. Začínala sa u nej nervová slabosť, všetko ju tu rozčuľovalo, ubíjalo a sputnávalo v remeňoch nudy, mala chuť porozbíjať to tu a uviezť loď od nebezpečenstva, len aby ju čokoľvek rozptýlilo. Stále sa však dokázala viac-menej povzbudiť myšlienkou, že sa musí čosi stať, nesmie ale prepadať beznádeji a vytrvať. Určite je tu príčina tejto situácie a ona ju chce zistiť, aj napriek zdanlivej neschopnosti ďalej čakať.

V jeden deň ju zo sna zvolal nový zvuk. Bolo to akési pravidelné pípanie. Hneď vstala, započúvala sa, či sa jej to iba nezdá a náhlivo nasledovala to volanie až k jeho zdroju. V knižnici pípalo červené tlačidlo konzoly, na ktorú sa napájal aj laptop. Neváhala a stlačila ho. Ozvala sa správa prednesená úradným ženským hlasom: „Dnes je to päť rokov od vášho prebudenia, pričom ďalších päť predtým trvala cesta. Ak počujete túto správu, znamená to, že ste zvládli test samoty. Samotu sme vybrali ako nástroj zocelenia mysle pred vylodením na novej Zemi. Psychické vypätie samoty vás donútilo spoznať samých seba, zákutia vašich myšlienok a preverilo vašu odolnosť v zložitých stavoch, kedy ste sa museli spoliehať jedine sami na seba. Nie všetci ju zvládnu, pretože sa zbláznia, či zrútia. Len najsilnejšie mysle sa naučia spoliehať na svoje schopnosti a úsudky, rozvinú ich a hlavne rozvinú svoju individualitu. Na novej zemi, nazývanej Hera, vaše nové vedomosti, ktoré dúfame, že ste z kníh získali, povedú k vzniku spokojnej a ucelenej spoločnosti, kde každý bude konať svoje povinnosti samostatne a s dôrazom na efektívnosť. Budovanie tejto spoločnosti sa začne o hodinu, keď všetky moduly s úspešne dokončeným tréningom pristanú naraz na Here. V neskorších rokoch sem relokujeme ďalšie prevyšujúce obyvateľstvo Zeme. Prajeme šťastné pristátie a nádherný život.“