„Ó, mladý pán si prišiel dať k starej Uršuľe vyveštiť,“ zazneli slová z úst starej čarodejnice. Chlapec, ktorý sa tam čírou náhodou ocitol, nemal ešte ani len desať rokov. Mal počkať otca pred zmrzlinou, ale keď kúsok od nej boli rakety a on mal vždy rád rakety. No a nejako sa zatúľal. Slzy na krajíčku, no stále nevypadli. Bol predsa hrdina!

„Neboooj maličký, neboooj. Uršuľa možno vyzerá divne, ale neublíži ti.“ Žene sa pri tom pri tých slovách dosloa zalesklo v sklenom oku. Možno v oboch.

„Ale ja sa vás nebojím,“ odvetilo statočne chlapča. Zmrzlinu v ruke, možno citrónovú, mal už do polovice zlízanú a za okuliarmi, z ktorých si susedov Steve robil takú veľkú srandu, mal oči odhodlané dokázať starej bosorke, že je smelý. Veď predsa, čo by spravil Conway Costigan alebo Eric John Stark? Snáď by sa zľakli nejakej čarodejnice? NIE!

„Tak dobre maličký,“ pokračovala zhrbená bielovlasá striga. „Ja ti vyveštím tvoju budúcnosť z dlane a ak sa nebudeš báť toho, čo ti poviem, tak nemusíš platiť ani penny. Platí?“

Chlapec miesto odpovede vystrel ruku ešte trocha zatečenú od zmrzliny a pevným pohľadom opätoval smiech baby jagy.

Vonku sa medzi tým zotmelo, v diaľke šak bolo stále počuť krik, smiech a hudbu lunaparku. Vnútri starého ošarpaného stanu však už hustla atmosfére. Uršuľa vzala chlapcovu dlaň a priblížila sa k nej starou vráskavou tvárou. Chvíľu si čosi pomrmlávala, potom zrazu prestala a skúmavo sa zahľadela na chlapča. Ten medzitým už dojedol zmrzlinu a zaujate pozoroval raz svoju ruku v Uršuliných hnátoch, inokedy zasa samotnú vešticu.

Tá sa tvárila nanajvýš zaujate. Hľadela raz na dlaň, inokedy na karty, ktoré sem tam zamiešala a rozdala lícom nadol, aby ich znova otáčala obrázkami nahor. Čochvíľa sa začudovane pozrela do chlapcových očí a neustále si pri tom čosi šomrala... „hmmm, ahaaa.“ „Hmmm.“ „Ale ale...“

Nakoniec, asi po pol hodine prestala a skúmavo sa zadívala na diaťa sediace oproti nej. Chlapca tá hra už pomaly prestávala baviť. Ocko sa bude hnevať, mal by sa vrátiť k stánku so zmrzlinou, odkiaľ zmizol.

„Už by som mal ísť,“ vytrhol dlaň z Uršuliných dlaní.

„Ty v živote dokážeš veľmi veľa. Hmmm, tak je, veru tak. Vieš, chlapče, teraz ti niečo poviem,“ zarazil ho škrípavý hlas. Starena sa medzitým na okamih sa vystrela, aby uľavila večne ohnutému chrbátu.

„Hviezdy nie vždy vravia zreteľne. Niekedy dokonca tie beštie cielene klamú.“ Pri tom sa jej zalesklo v očiach, možno od zloby, možno snáď od smútku. „A tak je to aj pri tebe. Hviezdy vravia čosi o vojnách. A to nie je pekné. Budeš ať na svedomí veľa životov,“ pri tom sa zahľadela dieťatu priamo do očí. „No je tam niečo nejasné. V tvojej dlani je písané že hviezdy samotné budú v tom účinkovať.“

„A sú tam číslice. A nádej. A ...je to nejaké nejasné. Nože poď sem,“ usmiala sa a pritom odhalila rad hnilých hnedých zubov.

Chlapec už už spravil krok smerom k starene, keď tu sa zrazu roztiahol záves a dovnútra vvošla dáka žena.

„Aaaa, tu si! Čo sme ti aj s ockom vraveli, kde nás máš počkať! Ocko je veľmi naštvaný, hľadal...“

Až teraz si všimla, že okrem neho a malého Georga nie je v stane sama.

„Prepáčte, som Dorothy a toto je môj syn, George. Ak vám urobil nejaké problémy, tak s aveľmi...“

„Ale nieee, práveže naopak. Chlapec bol veľmi milý.“ Uršuľa sa usmievala od ucha k uchu. Dorothy sa ten jej úsmev nie veľmi páčil, ale aj tak, už boli na odchode.

„Tak...teda, ďakujem za postráženie syna,“ usmiala sa chlapcova mama a vydala sa s ním smerom k východu zo stanu. Chlapec sa ešte na okamih otočil a zakýval starene na pozdrav.

Tá odkývala, no zrazu sa zarazila. „Chlapče, a ako že sa to voláš? Lebo to mi hviezdy nepovedali.“ Chcela vedieť meno človeka, ktorý rozpúta tie krvavé vojny, zabije miliardy a ktorý napriek tomu všetkému stvorí nádej.

Chlapec sa usmial. „Georgi. Georgi Lucas“ A naposledy zamával.