Let na Mars - Časť prvá.

17. jún 2014 - ŠTART

Bože dobrý, tak som to nakoniec ja! Táto veta mi neprestajne krúži v hlave hľadajúc cestu von. Najradšej by som ju zreval na plné hrdlo, no snímajú ma kamery snáď všetkých televízií sveta a najmenej pol miliardy ľudí ma sleduje v priamom prenose. Ďalšie aspoň dve miliardy ma uvidia zo záznamu - tak sa tvárim odvážne, a svetu ukazujem nacvičený úsmev. Ale len čo sa Saturn XV odlepí od Zeme zarevem si od šťastia. Veď som prvý človek, čo sa prejde po Marse!

Posledné zamávanie, posledné prežehnanie,... nasadzujem si prilbu. Dvaja technici kontrolujú, či som to urobil dobre. Som zvedavý, kto mi to skontroluje na Marse. Letím sám. Škrty v rozpočte NASA. Keby letela štandardná trojčlenná posádka, celý projekt by sa predražil o 25 miliárd dolárov. Z toho dôvodu projekt mal, a stále má, zástupy odporcov. Vraj je príliš veľké riziko nechať astronauta smého takmer celý rok vo vesmíre. Boja sa, že z toho skončím na hlavu. Mudrlanti! Mali by si vyslúšať aspoň desatinu výcviku, ktorý mám za sebou v armáde a potom v Hustone. Potom by asi na hlavu skončili oni.

No dosť bolo úvah. Výťah medzitým dorazil na vrchol rampy. Malá plošinka takmer 100 metrov nad zemou. Tu ma čaká ďalší technik, aby znova skontroloval môj skafander a či si sadnem pohodlne a či za sebou dobre zavriem dvere, teda vlastne ten neveľký poklop na module, ktorý sa ani nedá zle zavrieť. Môže byť len zatvorený alebo otvorený. Ak by bol viac ako dve sekundy v inej polohe, v module by sa spustil alarm, ktorý by vydesil aj mŕtveho. Modul asi z nostalgie zasa dostal meno Orol. Keď ma viezli k rampe a pozeral som sa na Saturn XV týčiaci sa k oblohe ako mrakodrap, uvedomil som si že, Orlík - môj životný priestor na nasledujúci rok - je vlastne taká malá kapsuľka na vrcholci ozrutnej rúry plnej extrémne výbušného paliva. Je to vlastne gigantická bomba, ktorá exploduje len na jednom konci. Na tom druhom konci budem sedieť ja. Už sa neviem dočkať, kedy ma tá ohromná sila vystrelí do vesmíru.

Toto je najhoršia časť každého letu - čakanie na štart... nekonečné ČAKANIE! Nepredstaviteľné množstvo snímačov a počítačov teraz vyhodnocuje nepredstaviteľné množstvo údajov a posiela ich zase iným počítačom, ktoré zas sleduje nepredstaviteľný zástup technikov Riadiaceho strediska aj mimo neho. Ktorýkoľvek z nich, aj pri najmenšom podozrení na akúkľvek chybu, môže vyslať signál k vedúcemu riadenia letov a ten sa v okamihu môže rozhodnúť o zastavení odpočítavania.

A show by sa nekonala... Nie! SHOW MUST GO ON!!! Ja som ten koho nakoniec vybrali! Ja musím letieť k Marsu... Teda nemusím... Ale bože dobrý, to by si mi neurobil?! ... Musíš ma mať rád, keď som sa dostal až sem... Je to v Tvojich rukách, tak daj aby všetko bolo OK !

10 ... 9 ... 8 ...

Ja viem, som trochu egoista... Vôbec tu nejde o mňa! V hre je 12 rokov práce niekoľko desiatok tisíc ľudí a hlavne 114 miliárd dolárov, čo táto SHOW stála...

... 3 ... 2 ... 1

Saturn XV sa otriasa pod ohromnou energiou, ktorá sa práve chystá z neho uniknúť a ja sa už neovládam a revem z plného hrdla:

"Bože dobrý, tak som to nakoniec ja! Ďakujem!"

... ŠTART !!!

Tá veta, uväznená v mojej hlave, ako energia v Saturne, konečne vyšla von... o pol sekundy skôr, ako som jej to chcel dovoliť...

- "Orol ste OK ?"

- "Áno pane. Prepáčte bol to len nával emócií ..."

- "No, nebolo to podľa predpisu, ale aj tu v stredisku sme si od radosti zakričali. Takže Vás chápem... Šťastný let Vám prajem Orol!"

- "Ďakujem pane..."

Tak, a dohovorili sme... kdesi sto metrov pod mojím zadkom každú sekundu expolodujú tony paliva a začínajú mi udeľovať také zrýchlenie, že sa mi zastavujú aj myšlienky v hlave, nie to ešte slová na jazyku. Toto je šiesty krát, čo opúšťam matičku Zem. Ale tentokrát to nebude len na skok od jej zástery... tentokrát odchádzam z domu naozaj... a na tých G-čkach je to aj poriadne cítiť...

Kontrolka oznamuje,

že štartovacie rakety na tuhé palivo sa oddelili od Saturna...

Hlavný motor stále ide na plný ťah. Vibrácie pomaly ustupujú. Už som vo výške, kde je atmosféra taká riedka, že mi nekladie takmer žiadny odpor. Jediná sila, s ktorou ešte Saturn musí zápasiť, je gravitácia Zeme. Akoby matka ťahala svoje dieťa k sebe: "Neodchádzaj synku, nikde Ti nebude tak dobre ako so mnou..."

Žlté svetlo.

Hlavný motor končí svoju činnosť, nepatrný záchvev,

...to sa odpojil prvý stupeň... palubné počítače konzultujú letové parametre s tými v Riadiacom stredisku...

Orandžová kontrolka bliká.

Zážeh druhého stupňa... Pocit ako keď v aute stláčate pomaly plynový pedál... ale tento plynový pedál akoby nemal doraz, ...stále zrýchľujem. "Tak sa maj mami! Tvoj syn odchádza..."

Té mínus 8 minút

Uf! A som vo vesmíre... Doteraz sa tu cesta vždy končila... Keby sa to dalo, nedbal by som, aj teraz trochu bribrzdiť a aspoň chvíľu sa pokochať pohľadom na Zem z orbity. Som tu už šiesty krát, ale vždy je to rovnako krásne... Nie! Je to čoraz krajšie! ... Vlastne ani to nie! - Veď krajšie to už byť nemôže! Pocit, ktorý človeka prepadne pri tomto pohľade, sa naozaj nedá nijakovsky opísať niekomu, kto to nevidel. V hlave vám naraz intenzívne rezonuje jediná myšlienka "Zem - si nádherná! Milujem ťa!" Keby neboli vesmírne lety také drahé, stačilo by sem aspoň na chvíľu poslať každého kriminálnika... myslím namiesto "do basy". Ten pohľad by aj toho najhoršieho hneď prevychoval (na rozdiel od basy). Fakt tomu verím. Tu človeka zaplaví taký nával lásky ku všetkému živému aj neživému na tejto planéte, že sa v okamihu stane lepším človekom. Naozaj... nekecám... potvrdí vám to každý, kto tu bol.

Uvedomujem si, čím sa táto misia líši od predošlých. Namiesto sladkého stavu beztiaže mi najsilnejšie raketové motory, aké kedy boli na Zemi vyrobené, neustále tlačia sedačku do chrbta, aby ma vymrštili až k Mesiacu, na partiu vesmírneho biliardu, pri ktorej ma svojou gravitáciou ešte trochu urýchli na ceste k Marsu... No ale na stretnutie s Mesiacom si ešte počkám...

Druhé žlté svetlo.

Motor druhého stupňa končí - druhý stupeň odpojený.

V okamihu som v stave beztiaže. Po tom tlaku sedačky do môjho chrbta som sa na to už aj celkom tešil. Toto sa tiež nie ľahko opisuje tomu, kto to nezažil. Keď doma sedíte na stoličke. Máte jednu istotu - že ju cítite pod svojím zadkom. Tu sa táto istota nekoná. Odrazu ste v priestore a stolička, ehm... teda sedačka, je v priestore vedľa Vás. Už ju necítite. Stačí sa ukazovákom oprieť o palubnú dosku a vaše telo sa dvíha zo sedačky. Alebo ste tým ukazovákom odtlačili od seba sedačku aj s celou loďou. To sa nedá presne povedať - je to relatívne.

Odpájam, si popruhy nech si tú relativitu užijem.

- "Brilantný štart Orol! Gratulujem!"

- "Ďakujem pane. Aj keď ja som sa o to veľmi nepričinil, pripadám si tu len ako nezúčastnený cestujúci."

- "Závidím Vám, je nás tu v Stredisku dosť takých, čo by s vami menili... Je všetko v poriadku?"

- "Ano pane - všetko OK! Vyzerá to na príjemný výlet."

- "Fajn! O tri minúty budete mať na linke v priamom prenose manželku s dcérou. Zatiaľ si odpočiňte."

- "Rozumel som a teším sa.."

pokračovanie niekedy na budúce...