Starý známy

Vzduchom zavanul zatuchlý smrad. Na jesennou dedinou pod zubatými horami sa skláňalo večerné šero.

Pracovali sme tak ako každú sobotu. Ale niečo nesedelo. Rodičia boli odťažitý a napätý takto som ich nikdy nevidel. Bál som sa ich. Mráz mi po chrbte liezol aj z nezvyčajnej hmly. Hustej a možno aj trochu svetielkujúcej.

Na večeru som dostal sladučkú krupicu. S radosťou som ju zjedol. Najlepšia akú som kedy jedol. Usmial som sa na maminu, je to najlepšia mama na svete. Usmiala sa na mňa späť a to, čo som v jej pohľade videl som nechápal. Skrz jej úsmev a v očiach sa zračili, smútok, hanba, odovzdanosť.

Bol som ospalý a posledné, čo som videl boli mamime slzy. Prečo plače.

,,Kto som?“

,,Kde som?“

,,Čo som,“

Mátožné oči chlapca omámeného boli ako v tranze. Dôkladne spútaného ho na nosidlách niesli na miesto pred kostolom. Nebol jediný, z dediny na nosidlách niesli ešte sedem ďalších. Všetkých uložili do pripravených rakvičiek lúčovito naukladaných okolo kamenného kríža. Nekľudne spali dôkladne uzamknutý.

Dav sa pozeral na vyšinutého kňaza. Ten z úst vypúšťal kaskádu ohavných slov v jazyku.

Ľudia zborovo padli na nohy v momente hlas toho podivína dosiahol vrchol. Vzduch zastal a nad podstavci sa odsunul kameň. Doslova stiadiaľ vytiekli odpudivé chápavé končatiny. Ohybné podobajúce sa na ramená chobotnice ale absolútne čierne, nechutné a mimozemské.

Nik ani šialený kazateľ sa neodvážil pozrieť sa na ne. Končaniny pevne zovreli každému dieťatu hlavičku, Kto by sa odvážil pozrieť videl by prchajúcu príčetnosť z tváričiek.

Končatinami prešla vlna. Vybrácia trhajúca dušu a telo.

V zelenkavej hmle obkolesujúcej dedinu sa objavilo more svetielkujúcich očí. Páchnuce a odpudivé kreatúry sa neodvážili ísť dalej za hranicu dediny. Kto by sa pozrel do ich neľudských očí videl by možno odpor a strach. Strach z čiernoty sídliacej v srdci dediny.