Lovec stál v tieni stromov a sledoval podivnú scénu pred ním. Všetky stratené deti z neďalekých dedín stáli v kruhu okolo monštra s hlavou tekvice. Držali sa za ruky a spievali slová, ktorým nerozumel. S každou ďalšou slabikou sa však zdalo, že tvor uprostred naberá silu a rastie. Nemohol preto zbytočne strácať čas.

Obišiel starý cintorín, aby sa dostal k tvorovi bližšie. Bol zvedavý, či má nejakú slabinu. Každý z nich mal doposiaľ nejakú. A tento predsa nemohol byť výnimkou.

Do kuše vložil šíp namočený do svätenej vody. Neveril síce v žiadneho boha, no vedel, že viera bežných ľudí dokáže aj obyčajným veciam vdýchnuť moc. A tak to bolo aj s touto vodou. Neraz mu prišla vhod.

Zamieril a párkrát sa zhlboka nadýchol, aby si ukľudnil tep. Mal len jeden pokus.

Tak veľmi sa sústredil, že si ani neuvedomil, kedy pieseň detí stíchla. Zistil to prineskoro. Vzduchom zasvišťal úder, ktorý ho odhodil niekoľko metrov. Zastavil ho až starý suchý strom, ktorý sa pri jeho náraze zlomil.

Lovec zalapal po dychu a prevalil sa práve včas na to, aby mu to hrubý konár nerozmliaždil hlavu. Na mieste, ktoré zasiahol, ostala v zemi priehlbina.

Muž sa rýchlo zdvihol na nohy a len tak tak sa uhol ďalšiemu konáru. Tretí ho však už zasiahol a pred očami sa mu roztancovali hviezdičky.

Keď znova prišiel k sebe, stál okolo neho hlúčik detí. Za nimi sa vynímalo nehybné monštrum. Pozrel mu do tváre. Vyrezané otvory v nej žiarili tlmeným svetlom, akoby niekto dnu vložil sviečku. Z toho pohľadu mu naskočili zimomriavky. Mal pocit, akoby hľadel do očí samotnej smrti.

„Prišiel si ako na zavolanie,“ povedal chlapec, ktorý vyzeral byť z detí najstarší. Jeho krutý úsmev vyzeral ešte desivejšie, než monštrum, pred ktorým stál. V tej chvíli lovec pocítil, že ruky aj nohy mu ovinuli korene okolitých stromov a k jednému ho pevne pripútali.

„Prišiel som vás zachrániť,“ precedil pomedzi zuby.

„A kto zachráni teba?“ zasmial sa chlapec, no potom jeho výraz zase stvrdol. Otvoril dlaň a jedno z detí mu do nej vložilo dýku.

Lovec mu na to chcel čosi odvrknúť, no jeden z koreňov mu zapchal ústa. Aspoň očami sa teda snažil nájsť v chlapcovi kúsok ľudskosti. Niekde tam musela byť. Nemohla sa predsa len tak stratiť. Veril, že všetky deti boli pod vplyvom nejakého kúzla. Chlapec sa však tváril tak odhodlane, že v jeho prípade o tom začínal pochybovať.

„Povedz mi, prečo si vy dospelí myslíte, že vždy všetko dokážte vyriešiť a že vás potrebujeme?“ povzdychol si chlapec naoko a potom sa zlomyseľne uškrnul. „Ach, áno, nemôžeš hovoriť. Koľká to škoda.“

Lovec sa pokúsil vyslobodiť, no korene ho držali príliš silno. Mladíka jeho pokus zjavne len pobavil.

„Neboj sa, tvoja smrť nebude márna. Poslúži vyššiemu dobru.“

Muž nad tým výrokom len prevrátil očami. Viac spraviť nemohol. No pochopil to. Z tohto sa už nedostane. Mal počúvať svojho majstra, keď mu kedysi radil, aby sa do ničoho nepúšťal sám. Vždy je dobré mať niekoho v zálohe. Lenže on bol príliš namyslený na to, aby si niekoho takého našiel.

Bolesť trvala krátko, koniec prišiel rýchlo. A potom sa znova prebudil.

Cítil sa silnejší, no zároveň si akosi vzdialene uvedomoval, že o čosi prichádza. Spomienky. Tak sa tomu hovorilo.

„Vravel som, že nebude márna,“ začul hlas, ktorý mu pripadal povedomý. Pozrel dole na malé stvorenie pri svojich nohách. Ten chlapec. Matne si na neho spomínal. Jeho matka ho žiadala, aby ho našiel a priviedol späť. Zlyhal. Už mu to bolo jasné. A potvrdil mu to aj pohľad na vlastné bezvládne telo pripútané k stromu. V slabom svetle mesiaca sa mu na hrudi lesklo čosi mokré. Zrejme krv. Ten parchant mu vyrezal srdce a vložil ho do tohto monštra.

Lovec nahnevane zreval. Na tom výkriku už nebolo nič ľudské. Chlapca myklo. Zrejme z jeho strany nečakal nejaký vzdor.

„Spravíš, čo ti poviem!“ zamračil sa chlapec. „Rituál je dokončený. Musíš ma poslúchať!“

Áno, musel. Cítil, že každý kúsok jeho nového tela sa chce podvoliť, no aj tak sa tomu vzpieral. Bolo to to posledné, čo mohol urobiť, kým celkom stratí sám seba.

Chlapec na neho namieril ruku, v ktorej čosi držal. Vyzeralo to ako nejaký amulet. „A teraz,“ zvolal pevným hlasom, pričom amulet držal tak, aby ho bolo vidieť, „pôjdeš a zabiješ môjho otca,“ povedal s toľkou nenávisťou v hlase, až muža prekvapovalo, kde sa v takom dieťati berie.

Znova zareval, akoby chcel oponovať, no jeho nohy sa pohli samé od seba. Nie, toto nechcel. Prisahal, že bude nevinných chrániť, nie ich zabíjať. Prisahal, že... čože to prisahal? Komu vlastne? A prečo?

Spravil ďalší krok podporený chlapcovým príkazom. Blížil sa k dedine, z ktorej odišiel len pred pár hodinami.

„Max? Si to ty?“ ozval sa do tmy ženský hlas. Patril tej žene, ktorá ho požiadala o pomoc, aby našiel jej syna a ostatné deti.

„Sklapni, ženská!“ zavrčal akýsi muž a ozvalo sa rozbíjanie skla. Žena vydesene vykríkla a potom stíchla.

„Mama!“ zavolal chlapec vystrašene. „Choď!“ prikázal mu vzápätí a sám sa rozbehol. „Zabi ho!“ zopakoval, no vtom sa potkol a amulet mu vypadol z ruky.

Lovec ho sledoval, ako mizne v suchej jesennej tráve. Vďaka posledným zvyškom ľudskosti, ktorá sa z neho ešte nestačila vytratiť, vedel, čo má robiť.

Tak rýchlo, ako mohol, zamieril k miestu, kde amulet videl naposledy. Vedel, že nemá čas hľadať ho. Aj tak by sa to pravdepodobne skôr podarilo chlapcovi, než jemu samému. Začal preto dupať po každom kúsku zeme.

„NIE!“ vykríkol chlapec. „Okamžite prestaň!“

Ten príkaz ho takmer zastavil. No jeho noha stihla dopadnúť na to správne miesto. Poznal to podľa toho, že jeho srdce sa náhle zastavilo a on sa zrútil k zemi. Než celkom stratil vedomie, s uspokojením si uvedomil, že nakoniec sa mu podarilo splniť ženino želanie.