Vôňa opadaného ihličia a vlhkého machu v nej vzbudzovala pocit domova. Pozná tento les z pamäti. Každý strom, rieku či úžľabinu. A on pozná ju. Zľahka pohladila končekmi prstov kôru starého smreku. Pokorne vítala energiu, ktorú jej ochotne poskytoval. Už po stáročia patril les im. Vzišli z neho. Z vlhkej, žijúcej a dýchajúcej pôdy, tichého vetra, šumiaceho v korunách vysokých stromov a hrejivých lúčov slnka. Tak ako sa zrodili, tak aj zomierali. Ich telá sa vracali do zeme ale energiu pohlcoval mĺkvy les. Poskytoval im moc. Dýchal mágiou.

Pobrala sa naspäť do chalupy. Brhlíky ju sprevádzali a štebotali jej na cestu. Usmievala sa, keď odomkla jednoduché, drevené dvere svojho lesného domčeka. Vzduch voňal bylinkami, ktoré sa miesili a vytvárali tak symfóniu dokonalého pokoja. Zhlboka sa nadýchla a položila košík s kvetmi, vedľa nízkej, zašlej armari. Odložila hodvábny plášť a pustila sa do práce. Vzala z vitríny malý, sklenený flakón v ktorom sa prelievala ružovkastá tekutina. Extrakt alchemylky a šafranu. Opatrne vliala zopár kvapiek do svojho zdobeného kotlíka. Štipka silodaru. Hrsť sušených kvetov z polnočnej ruže. Nechala sa pohltiť miešaním, pridávaním a odriekaním kúzel, z posvätnej knihy svojich predkov. Zrazu pocítila zvláštny, mrazivý pocit, ktorý jej prestupoval až do špiku kosti. Niečo je zle. Niekto vstúpil do lesa. V zhone schmatla knihu a začala recitovať ochranné kúzlo. Och nie, roky sa neprihodilo aby niekto vkročil na moje územie. Nervózne sa prechádzala po svojom príbytku. Niekde v najhlbšom zákutí mysle ju sužovala zvedavosť. Nevidela človeka už roky. Nemala dovolené opustiť les. „Viem, že tu niekde si,“ začula hlas. Patril mužovi ako si na svoje prekvapenie, vzápätí uvedomila. Obozretne vzhliadla skrz malú okenicu. Bol tam. Krásny, tmavovlasý a smrteľný. Bezhlavo pobehoval a volal na ňu. „Prosím ukáž sa, musíš vedieť, čo sa chystá,“ sotva popadla dych. Zovrelo jej srdce. Bezmyšlienkovito kreslila do vzduchu rukou symboly. Štít sa prelomil a odkryl ju. Zmätene zastal a potriasol hlavou. Zdržanlivo vykročila. Zaspätkoval, v očiach sa mu zrkadlil šok. Chvíľu len stáli a civeli na seba. Sklopila zrak. „Ahoj.“ prehovoril mäkko, no v očiach sa mu stále odrážala ostražitosť. „Som Yanis,“ nervózne zakoktal. Vzhliadla k nemu, „Ancelin,“ nesmelo prehovorila, nevedela kam s rukami. Zrazu ako by sa spamätal. Na tvári sa mu usadilo zdesenie. Zbystrila. „Musíš ujsť, chcú podpáliť tento les,“ vyjachtal a nepokojne sa pritom ošíval. Akoby dostala ranu priamo do tváre. Zatackala sa. Len tak tak sa zachytila ozdobnej balustrády popri schodisku. Nie, nie, nie! „ Nesmú zničiť môj les,“ precedila pomedzi zuby, prekvapená jedom, ktorý jej skrúcal vnútornosti v tele. Opatrne smeroval k nej, akoby bola u hnaným zvieraťom, ktoré nechce vystrašiť. „Oni to urobia, začul som ako sa pripravujú, musel som ťa varovať.“ Ticho preriekol. „Musíš odísť,“ on tomu nerozumie. Akoby aj mohol? „Ja nemôžem odísť,“ slzy sa jej nepríjemne tisli do očí. ,,Nemáš na výber, ak tu nechceš zomrieť, je mi to ľúto,“ smutne sa usmial. Nervózne chodila hore dole, žmoliac mušelínovú látku na šatách ,,Ty nerozumieš, ja prosto nemôžem, nemám dovolené opustiť les,“ podráždene vyštekla, okamžite oľutovala príkrosť s akou to vyriekla. Hlas sa jej v hrdle drhol a preskakoval. Bezvýrazne na ňu hľadel. „Ale to sú predsa iba...“ Potriasol hlavou a šokovane treštil oči, „To nemôže byť pravda.“ hlesol. Neodpovedala iba bezvýrazne hľadela pred seba.

„Poznáš cestu späť?“ Spýtala sa. „Popravde nie,“ zahanbene hlesol a zapichol zrak do zeme. „Ukážem ti ju,“ náhlivo vykročila a prešla okolo neho. Stál ako prikovaný, nerozumejúc jej počínaniu. „Tak ideš?“ Otočila sa na neho netrpezlivo. Pokynul hlavou v nemom súhlase a pre šuchtal sa okolo nej. Všimol si, že ako kráčala, ľahké, ametystové šaty vliekla po zemi. Vytvárali pritom tichý zvuk, Pripomínajúci šuchot opadaného lístia. Zahanbene uhol pohľadom, keď si všimol že ho pozoruje. Stále bol zmätený, z toho čo mu povedala ale vedel, že nie je vhodná doba na prílišné vypytovanie sa, tak iba ticho kráčal za ňou. Sem tam zablúdil pohľadom na dlhé kadere, ohnivých vlasov, posplietaných v jednoduchom vrkoči, ktorý jej splýval na nahom chrbte. Mal nutkanie dotknúť sa jej. Rýchlo zahnal tú pochabú myšlienk, ktorá sa mu ovíjala okolo mysle ako had. Až príliš rýchlo sa dostali na koniec lesa, aspoň tak sa mu to zdalo. ,,Ďalej už nesmiem,“ vyriekla a zastala. Obrátil sa k nej, „Prečo to chcú urobiť?“ Nerozumel. Zrazu sa jej pred očami mihol záblesk obrazu.

Príjemné slnečné svetlo jej dopadalo na tvár, bolo až príliš teplo na túto ročnú dobu. Uvedomila si, že nezazrela Neftis už niekoľko dní. Začala mať obavy. Chodievala každý deň, čakala na potravu, ktorú jej nechávala pred chalupou. Motávala sa jej popod nohy a hriala ju ryšavým kožúškom .Pousmiala sa. Musí ju nájsť. Prechádzala lesom a volala ju menom. Nebola však nikde. Zašla až príliš ďaleko, mala by sa vrátiť skôr, než ju niekto zahliadne. Ale niečo v jej vnútri ju nútilo pokračovať. Prišla až k hranici. V hrudi ju pichlo trpké varovanie, ktoré sa jej rozlialo do žíl ako jed. Mimovoľne cúvla. Znenazdajky začula zvonivý smiech. Obzrela sa smerom, ktorým sa ozýval. Uvidela ich. Naháňal ju po poli a ona sa bezstarostne smiala a výskala. Zaujato ich pozorovala, nemysliac na hrozbu, ktorú pre ňu predstavovali. Zvalil ju na zem. Ancelin od laku takmer vykríkla, prikryla si ústa dlaňou.Tá žena, sa iba väčšmi rozosmiala a pobozkala ho. Ľudia boli zvláštny, pomyslela si, nakláňajúc hlavu na bok. Pohltená vlastnými myšlienkami si nevšimla, že ich pohľad spočinul na nej. Nie! Bola príliš hlúpa a neopatrná, čo si teraz počne. Pletky so smrteľnými nikdy neskončili šťastne. Zarazene na ňu civeli a ona stála ako prikovaná. Inštinkt ju nútil okamžite ujsť, no nedokázala prinútiť svoje nohy k spolupráci. Ten muž ju chytil za ruku a privinul k sebe v ochrannom geste, čosi jej pošepkal, niečo čo Ancelin nemohla začuť. V očiach sa jej zrkadlil strach a hrôza. Kým sa obrátila k svojmu milencovi, ona už bola preč.

Namáhavo prehltla, keď si uvedomila, že to vie. ,,Idú si po mňa,“ na hrudi sa jej usadil ťažký balvan. Nemo na ňu zízal. ,,Teraz už choď, odteraz to zvládnem sama,“ vystrela sa a rozhodne riekla, ustúpila a odhalila mu strmú, zužujúcu sa cestu priamo k jeho domovu. Yanis iba pokynul a otočil sa na odchod. Vzápätí sa zháčil, ,,Neverím tomu, čo sa o tebe povráva v dedine,“ z nejakého dôvodu mu záležalo na tom, aby to vedela. „Vrátim sa.“ Pohľadu, ktorý na neho uprela nerozumel. Napokon od kráčal a nechal ju stojacou za sebou. Ach keby len vedel. Zaznel jej výsmešný hlások v hlave. Keby čo i len tušil, že v tých príbehoch je viac ako len zrnka pravdy. Smutne sa zahľadela do korún stromov, ktoré sa nad ňou impozantne týčili a prosila ich, nech k nej prehovoria. Boli však mĺkve. Odpoveď na jej modlitbu, tentoraz neprišla. Aj oni cítili blížiacu sa hrozbu.

Čas plynul ďalej, no ju sužovala neistota. Už ani zber kvetov jej nedokázal prinavrátiť stratený pokoj, ako kedysi. Pristihla sa pri tom, že na neho stále čaká. Prekvapená vlastnými bláznivými myšlienkami sa začervenala. On sa už nevráti. Znovu jej zaznel v hlave ten pichľavý hlas. A prečo by aj mal? Veď ho poslala preč. Nechcela aby sa vracal. A predsa v to tajne dúfala. Netušila prečo. Odvtedy už prešlo veľa dní. Sediac pred chalupou, premýšľala. Mala by sa sústrediť na dôležitejšie veci ako na nejakého človeka, no myšlienky ju neposlúchali, roztopašne si ulietali a privádzali ju do rozpakov. Začula jemné šušťanie trávy. Obrátila hlavu za tým zvukom. Stál tam, vyzeral rovnako a predsa inak. Neubránila sa neodbytnej myšlienke na to, že napriek hrejivému úsmevu na jeho tvári, je niečo v neporiadku. Pri nohách sa mu motala Neftis. Je naozaj verná svojmu titulu! Prefíkaná lišiačka. Pohľad jej zmäkol, chýbala jej. „Patrí tebe?” nesmelo na ňu vzhliadol spod mihalníc. „Priviedla ma sem, keď som zablúdil,” prehodí s nežným úsmevom hladiac na ryšavé klbko, teraz už oblizujúce Aninu roztvorenú dlaň. „Patríme k sebe,” láskavo ju pohladí a konečne sa na neho pozrie. „Prečo si tu?” nervózne sa ošívajúc pozerá do zeme. Prečo sa takto cíti v jeho blízkosti? Pohodí hlavou a zájde si rukami do vlasov, „Sľúbil som že sa vrátim,” slabo sa na ňu usmeje, sadajúc si k nej do trávy. „Navyše ti prinášam ďalšie správy, ak teda stále trváš na tom, že tento les neopustíš,” čaká na odpoveď, no ona iba ďalej tvrdohlavo hľadí pred seba. Odkašlal si „Tak teda, povráva sa, že to chcú urobiť za pár dní, neviem presne kedy, ale nemáme veľa čas.” nedbalo odtrhne púpavu, nervózne ju žmoliac v prstoch. Obracia na neho sklený pohľad, neprezrádzajúci nič viac, než iba bezmedznú apatiu. Pichne ho pri srdci, pri pohľade do tých prázdnych očí. „Čo môžem urobiť?” bol omráčený vlastnou dychtivosťou, ktorá mu presakovala z každého slova. Zdalo, že si to všimla. „Zastav ich,” rukami mu náhle objala dlane, pevne ich stisla. Z hlasu jej zaznelo toľko utrpenia, že by nimi naplnila celú studnicu, očami dokorán na neho hľadela. Nedokázal od nej odlepiť zrak, intenzívne ho prepaľovala. Dokonca aj vtáky prestali štebotať a prizerali sa nemému rozhovoru. Lomcoval ňou náhly príval emócií, ktoré nedokázala vstrebať. Potreba dotknúť sa ho, jej načisto ochromila čistý úsudok. Neochotne ho pustila, zarazená vlastnou trúfalosťou. Zahanbene klopila pohľad k zemi. „Neviem, či to dokážem.” nevdojak k nej natiahol dlaň, no v polovici ju nechal klesnúť naprázdno. Horúčkovito si chcel uchovať aspoň kúsok jej tepla, akokoľvek nevysvetliteľne mu to samému pôsobilo. „Pokúsim sa,” ticho riekol a vstal. Zdvihla k nemu neprítomný pohľad iba na kratučký okamih, než mu znovu uletela. Ponorenú do jej sveta by ju ťažko znova objavil. „Vrátim sa,” a na malý moment akoby sa vrátila. Možno sa mu to iba zdalo.

Les bol idylický. Možno až príliš. Na čistinke si ľahostajne vykračovali statné jelene, ktoré sa prišli napojiť z krištáľovo čistého jazierka. Motýle poletovali a sadali jej do vlasov. No v jej hrudi sa rozpínala bezodná diera, zívajúca prázdnotou. Ach, keby len vedela, čo robiť. Usadila sa do mäkkej trávy, ktorá jej šteklila bosé nohy. Obrátila tvár k slnku, slnečné lúče , ktoré ostro presvitali skrz spoločenstvo vysokých jedlí, ju príjemne hriali na pokožke. Zavrela oči. Spojila sa s lesom. Nechala prúdiť energiu cez svoju telesnú schránku až do nepokojnej mysle. Sestri, ochrankyne lesa, svätice, ktoré ste pocítili trpkú bezohľadnosť ľudských tvorov. Padli ste za obranou lesa a posolstvo, ktoré ste niesli, skrz vaše čisté srdcia. Žiadam vás o pomoc. Vyjavte mi to, čo vidieť mám. Nečakaný, intenzívny príval sily, ju povzniesol, plachtila ako ľahučké páperie na hladine vody. Neotvorila oči. ,,Sestra, pohliadni na mňa,” známi, zamatový hlas sa jej ovinul okolo mysle, zrýchlil sa jej dych, keď ju uvidela v jagavom opare, ktorý sa okolo nej vznášal, preletoval, mizol a znovu sa objavoval. ,,Feydre,” hlas jej znel cudzo a vzdialene, akoby bola v bubline. ,,Nemám veľa času,spomeň si na proroctvo, v hĺbke srdca už dávno vieš, čo učiniť,” Feydrin hlas znel z čoraz väčšej diaľky, obrysy jej tváre sa rozmazávali v hmlovom opare, pomaly ich pohlcovala temnota, až napokon zostala iba čierňava. Akoby razom oslepla. ,,Nezabúdaj kto si, sestra,” sotva začula, krehký hlas, ktorý sa naposledy ozval, kým ju tma načisto zotročila. ,,Feydre, neodchádzaj,” chcela kričať, no nevydala ani hláska. Hladko sa zniesla naspať na zem. Okamžite vypleštila oči a zmätene sa rozhliadala. Bol to iba sen. Alebo tu bola naozaj? Po líci sa jej skotúľala osamotená slza, ktorá jej smutne dopadla na ametystové šaty. Jej sestra bola navždy preč. Ale ju poznanie toho, čo má urobiť, ju zasiahlo ako blesk z jasného neba.

Nasledujúce dni, dokázala myslieť iba na to, že sa jej čas neúprosne kráti. Jediný, kto ju dokázal aspoň na chvíľu vytrhnúť z jej zúfalého sveta, bol Yanis. Chodieval každý deň. Niekedy s novými správami, inokedy iba tak. Uvedomila si, že s ním rada trávi čas. Niečo zvláštne ju k nemu priťahovalo, čomu iba sťažka dokázala porozumieť. Dosial ten pocit nepoznala. Cítila sa s ním akási ľahšia. Mala rada to ako sa smial, bezstarostne ako by to malo byť to posledné, čo urobí. Jakživ nevidela nikoho sa tak radovať, s ľahkým úsmevom na perách ho pozorovala. Ležérne sa rozvaľoval na lúke zapretý o lakte, z úst mu trčalo steblo trávy. Dokázala by sa takto na neho pozerať celé dni. ,,Na čo myslíš?” Obrátil k nej hlavu, nasledujúc jej zblúdilý pohľad. ,,Nechcem aby to takto skončilo, vieš Yanis, nechcem zomrieť, nie teraz, keď som začala konečne žiť,” sklesnuto vydýchla a zahľadela sa mu do tváre. Uhrančivý pohľad ju bedlivo skúmal. Posunul sa a zľahka sa dotkol jej dlane. ,,Nezomrieš An, to nehovor,” pohladil ju po líci, ktoré mala červené od dopoludňajšieho slnka. ,,Ty tomu nerozumieš,” pokrútila hlavou. ,,Tak mi dovoľ, porozumieť tomu,” palcom sa obtrel o jej hánky. Vstala. Nezniesla by teraz váhu, jeho úprimného pohľadu.

,,Tam kde statné stromy, zapustia korene a vykvitnú lúky rozľahlé, rieky zurčiace a vtáky spievajúce. Zrodia sa z hliny a vetra bytosti, naveky s ním zviazané. Kde posledná aleja tieň vrhne, krok ich ustrnie. A kým budú rásť, les prekvitne. No ak posledná z nich vráti sa do zeme, svet v plameňoch raz a navždy zahynie,”

Odrecituje ako v tranze. Obráti na neho sklenný pohľad. ,,Tak znie proroctvo,” hlas mala drsný a chrapľavý, nehodiaci sa k jej jemným črtám. Akoby v nej žilo niečo prastaré. Akoby bola len krehkým, trblietavým obalom toho, čo v skutočnosti drieme pod povrchom. Prebleslo mu mysľou. Nerozumel jasne jej slovám ale rozumel nepotlačiteľnému nutkaniu s ktorým zápasila. A hlavne, rozumel pocitom, ktoré v ňom prebúdzala a to mu stačilo. Chcel ju chrániť, nech by to stálo čokoľvek. Náhle ho prekvapí desivá vlna zlosti, ktorá sa ním rozlieva, obaľuje mu kosti a nebezpečne plápolá pod pokojným zovňajškom. Odhodlane na ňu pozrie. ,,Nedovolím im to, sľubujem na svoju česť,” jemný vietor mu rozstrapatí tmavé vlasy, na znak tichého súhlasu. Zdvihne svoj zrak. Prvý raz na neho naozaj pohliadne. Olivovo - zelené oči sa vpíjajú do jeho. Pevne. Neústupčivo. Divoko. Na perách jej zahral slabý úsmev. Jeho srdce na sekundu zamrelo.

Kráčali k chalupe, náhle ju vzal za ruku, ,,Tak teda, kto v skutočnosti si?” Dychtivo riekol upierajúc na ňu zrak. Dlhú chvíľu iba mlčky stála, ,,Mám mnoho mien - divo-žienka, víla, lesný duch, liečitelka..” usmiala sa, ,,Iný ma častujú menej prívetivými pomenovaniami - bosorka, čarodejnica, v každom z nich je za mak pravdy. ,,Som dušou lesa, všetko a zároveň nič. Som vietor,oheň, zem aj voda. Som stvorená z vlhkej pôdy po ktorej kráčaš, som vtáčí spev, chladný vánok, ktorý ti strapatí vlasy aj trblietavá vodná hladina, zurčiaca v potoku. Som ochrankyňa lesa. Patrím mu tak, ako on patrí mne. Sme dve strany tej istej mince,” vzpriamila sa. Užasnuto sa na na ňu díval ako by ju konečne videl celú. Akoby zmizol opar, ktorý ju zakrýval a on sa jej konečne mohol dotknúť a vidieť, kým skutočne bola. Nebál sa. Neutiekol. Stál tu, napriek všetkému čo mu vyjavila ju neopustil. Neverila tomu, nedokázala pojať pocit, ktorý jej elektrizoval v tele, Akoby dokázala čokoľvek. Opatrne sa k nej naklonil, telom sa jej razom rozlialo slastné očakávanie nepoznaného. Znáhla ňou však prešla vlna naliehavého varovania, za rezonovala jej celým telom. Zdesene odskočila, takmer sa potkla o spadnutý konár. Len tak, tak ju zachytil, než nadobudla stratenú rovnováhu. Oči sa jej rozšírili hrôzou, ,,Prichádzajú,” omámene hľadela pred seba. Rozbehol sa naprieč lesom. Bezmyšlienkovito sa vrhla za ním, strmhlav uháňala, čo jej sily stačili. V diaľke spozorovala desiatky svietiacich fakieľ, oheň sa načahoval do výšin v prísľube horúceho konca. Zbledla. Yanis im išiel v ústrety. Bez rozmyslu sa vrhla za ním, odrazil ju však neviditeľný štít. Prísaha, ktorá jej kolovala v žilách ju ochromila. Nikdy predtým, neskúšala prekročiť hranicu.

,,Zradca,” ,,Zaplietol sa s bosorkou!” kričali, ich hlasy splývali do jedného a niesli jediné posolstvo. Znovu sa hodila na štít, búchala, kričala a škriabala no márne. Zavzlykala a zviezla sa na zem. Nebudú ho počúvať. Vedela to. Neexistuje nič, čo by ich presvedčilo. Obrátil sa, zamietavo pokrútil hlavou, Bol to signál toho, aby sa pripravila. Akoby ho tu mohla nechať? Ústami bezhlasne naznačil slovo ihneď. Pozbierala zvyšky síl a rozutekala sa smerom k svojmu obydliu. Opustila ho. Pálčivo jej zvieralo srdce pod tou nemilosrdnou ťarchou viny. Nedokázala popadnúť dych, keď zastala, tesne pred chalupou, otriasla ňou silná vlna. Začalo to. Nepomohli jeho prosby ani prehováranie. Zaslepený vlastnou nevedomosťou, netušili, čo činia. Otriasla ňou ďalšia vlna, tentoraz prudšie, strhla ju z nôh. V ušiach jej znelo tisíce vzdychov a nárekov. Miešali sa v pekelnom orchestri bez konca. Pritlačila si ruky k ušiam, snažiac sa prehlušiť bolesť, ktorú jej spôsobovali. Trieštila sa pod ich váhou, slepá a hluchá v temnote, ktorá sa okolo nej obkrúcala ako jedovatý had, požierajúci bezvládnu korisť. Nedokázala nájsť nič, čo by ju vrátilo spať...

Myslela si, že smrť bude ako návrat domou, ako sladká smutná uspávanka. Predtým, než sa odovzdá temnote, ktorá ju objíme a privinie k sebe ako starú priateľku. Myslela si, že to bude ako keď ju matka kolísala. Pomaly, pomaličky až nakoniec úplne.Ale nie. Bolo to ako pekelné plamene, ktoré jej pálili dušu na prach. Neohrozene horeli, pustošili, ničili a vysávali jej všetok vzduch z rozžeravených pľúc. Vykríkla v agónii. Víchor odniesol jej hlas a otriasol základmi sveta. No nepomohol jej zmierniť pálčivú žeravosť, prekvitajúcu v jej útrobách. Les horel. Ancelin horela s ním. Zacítila horúčkovito stúpajúci dym. Štípal a pálil ju v nose. Ceril na ňu zuby a posmieval sa. Hriešne sa vlnil okolo prastarých stromov a pohlcoval ich. Červená, oranžová a čierna sa zlievali. Ako zvrátená symfónia začiatku a konca. Príliš rýchlo. Príliš skoro. Jej modlitby však nepatrili spopolnateným ruinám jej domova. Patrili jemu. Patrili tmavým očiam, jemným rukám a odvážnemu srdcu. To spomienka na neho, jej dodala tú štipku nádeje, ktorá jej za rezonovala vnútrom ako oceľová čepeľ. Pretínajúca nite, ktoré spájali tie dva rozdielne svety. Vstala. Dušou na uhol spálená. Vykročila v ústrety plameňom, vítala ich vo svojom teplom náručí. Šepkala a spievala im. Už sa ich viac nebála. Pokľakla, vyzvala slabnúci vietor a horúce slnečné lúče, ktoré jej bozkávali pokožku. Vyzvala chladivé, upokojujúce prúdi vody a pevné základy zeme, nech sa spoja. Kľačiac a prosiac Matku o silu. A vtedy to pocítila. Čerstvú krv, vsakujúcu sa do vlhkej pôdy, telo, ktoré sa jej stalo obživou. Mladý, vyhasínajúci život. Ostro balansujúci na hrane temnoty, ktorá sa okolo nej rozpínala. Naťahovala svoje dlhočízne pazúre v trpkom, vzrušujúcom očakávaní. YANIS.

V tom svet vybuchol. Roztrhal na kusy, pozlátkou obalenú, prastarú moc. Zahodila rúcho, oddala sa tomu. Oslobodená od tej chabej ľudskej schránky. Poháňaná zúrivosťou sa rozptýlila v tichom vetre. Bola všade a zároveň nikde. Bola všetkým a zároveň ničím. Bola láskavým, horúcim svetlom aj krutou, bezbrehou temnotou. A na malú chvíľu svet zastal. A potom? Potom sa znova nadýchol. Udusil plamene, odniesol popol a prach. Už sa na ňu bezočivo nevyškierali. Už viac nie. Horúčkovito ustupovali a poddali sa uspokojivej, mocnej búrke, ktorá sa nad nimi rozmohla a zvlažila rozhorúčenú pôdu. Ancelin padla na kolená. Pokropila zem slzami, spod ktorých, lenivo vyliezol púčik ospalo sa naťahujúc za slnečným svetlom. Vstala a rozbehla sa. Vietor ju poháňal a niesol, stromy uhýbali a klaňali sa pred ňou. Teraz bola ona ich paňou.

Ležal tam, bez dychu. Hodila sa na kolená. Položila belavú dlaň na jeho hruď. Jediné, čo pocítila bola bezútešná diera, zívajúca prázdnotou. Nevie či to dokáže. S časťou zuhoľnatelého lesa, zomrela aj časť jej moci. Musí. Dýchla na neho, poznačeného jej životadarnou slzou. A dýchla znova, znova a znova. Kŕčovito držiac sivý kabátec, ktorý mal na sebe. Minúty sa zlievali. Noc sa míňala s dňom a deň sa schádzal s dňom. Prvý a posledný raz ho pobozkala. Je to moja vina. Zaznel jej krutý hlások v hlave. A mal pravdu. Nedokázala vstať. Bolesť ju rozorvávala zas a znova. Ako ostrá dýka, ktorá sa nad ňou týčila. Bodala a bodala až nezostal ani čriepok z toho, kým dosial bývala. Vtedy to začula. Tichý, slabý tlkot. No jej znel ako vzácna melódia života. Ako pieseň jej srdca, ktorú nikomu neprezradila. Iba on ju poznal z pamäti, akoby ju počul tisíci raz. Opatrne rozlepil oči, ,,Ahoj,” zachripel zmätene. Po líci sa jej rinuli teplé, striebristé slzy a zmáčali hlinu pod jej nohami. ,,Ahoj,” zašepkala a priložila si jeho dlaň k perám. Namáhavo sa posadil. ,,Zvládla si to,” zažmurkal, ,,My sme to zvládli,” ustato sa pousmiala, nepúšťajúc mu dlaň. ,,Doma ťa už čakajú,” riekla, smutne hladiac do zeme. Pohliadol na ňu, akoby to bolo prvý raz a pomaly vstal. Pevnejšie jej stisol dlaň, stáli na hranici lesa, hladiac na spustošený kraj. Svet sa ďalej točil, akoby sa nič neudialo. Jemne jej zodvihol bradu. Zahľadel sa jej do oči, do tých oči v ktorých bolo celé nebo hviezd. ,,Môj domov je tam kde si ty,” pobozkal ju. Nenáhlivo, mäkko, oddane. Akoby na to mali večnosť. Akoby svet iba kvôli nim zastal a iba sa ticho prizeral. Do toho bozku vložil prísľub všetkého, čo si kedy želala a aj toho, čo si želať ani neodvážila. A vtedy Ancelin, znovu pocítila to, čomu nerozumela. Možno to bola nádej, možno čosi celkom iné. Nové. Prijala to a oddala sa tomu. Znovu povstal avšak iná ako kedykoľvek predtým. A na moment, si dovolila zabudnúť kým je, a bola tým, kým odjakživa chcela byť. Zoširoka sa usmiala, ,,Poďme domou.”