Počas búrky sa udeje hocičo. Rodia sa deti, autá frčia po diaľnici stopäťdesiatkou, lietadlá sa húpu v turbulenciách. Jediné, čo sa počas búrky nestane je, aby ste mali suché pomôcky na čarovanie.

Čakal som na tento deň štyridsať rokov. Všetko som si pripravil a vytešoval som sa ako rýchlo a bezbolestne sa udeje moja premena. Obetné miesto nad priesečníkom zemských siločiar bolo nabité energiou, stačilo sa naň len posadiť, založiť obetný oheň a posypať ho bylinkami . Nadýchať sa omamnej vône a odriekať štyridsaťveršový eleborát. A zo starca nad hrobom bude zase tínedžer, teda, aspoň som sa tak nádejal.

Bol som pripravený zahodiť starý občiansky preukaz a vrátiť sa na strednú, medzi sukničkové princezné a kamarátov z mokrej štvrte. Škola bude predsa brnkačka, keď už všetko viem. A bežný život bude zase stáť za to. Už sa na mňa nikto nebude divne pozerať, keď pôjdem do kina na horor ani keď si dám v krčme hoci aj tri poldecáky. Budem maximálne za rebela.

Ak ste starý dedo nikoho nezaujíma, že vaša duša je stále mladá, že netúžite po nudnom popoludní vo foteli z nohami pri radiátore, ale že chcete ešte jedno pivo, cigaretku na dva ťahy a ruku v teple partnerskej dlane. Všetko vám vezmú a kŕmia vás kašičkami. Ale čo je najhoršie, telo vás zrádza. Práve preto som si vyhľadal čarovný gremoár po starom otcovi. Hovorilo sa, že žil asi tak šesťsto rokov, kým ho šťastie opustilo. Žeby mňa opustilo už dnes?

„Byť tebou, nerobím to.“ Tenučký hlások mi zapišťal pri uchu. Vôkol preletelo malinké svetielko.

„Byť tebou, nemiešam sa do toho.“ Bol som v pokušení tlesknúť a odplašiť dotieravú svätojánsku mušku, ktorá očividne nerešpektovala prírodné zákony. Lialo ako z krhly, vtedy chrobáky obyčajne čušia zalezené.

Čosi však bliklo a oproti mne bola odrazu víla, veľká asi ako trojročné dieťa. „Daj tomu pokoj, lebo oľutuješ. Búrkové mračná zakryli oblohu. Čítal si azda v podmienkach premeny, že má byť nebo zatiahnuté?“

„Kto by už riešil, či prší, alebo nie.“ Zazrel som, že víla poletuje pol metra nad zemou v jasnom vzduchu v tvare vajíčku, v ktorom nekvapla ani kvapka. „Keby si bola kamarátka ako sa patrí, tak ideš sem ku mne a pomôžeš mi udržať ohník horieť.“

„To ti nepomôže. Si premočený ako malá šedá myš a to bude mať následky.“

„Straš si koho chceš.“ Nemienil som ju počúvať, práve preto, že som bol taký mokrý. Ak odtiaľto neodídem ako šestnásťročný, určite skapem na zápal pľúc. Viac som si ju nevšímal.

Udrel blesk. Nebo preťal svetelný povraz a ja som šťukol zapaľovačom. Nad ohniskom som mal roztiahnutý dáždnik a na ňom zavesený pršiplášť cez hlavu až na ramená. Drevo, ktoré som tu našiel bolo z väčšej časti mokré, ale byliniek som mal hromadu, a tie som udržal suché v igelitovom vrecku. Zapraskalo to a maličký ohníček sa rozblikal.

Začal som so zariekaním. Koktal som od zimy, občas som dúchol do ohníka. Len aby nezhasol, kým nedohovorím.

Nezhasol.

Nad hlavou mi zahrmelo a pod zadkom sa mi prepadla zem. Odrazu som sa len úplne celý ocitol vo vode. Ale skôr ako som sa mohol začať desiť, že sa v tej hlbočine utopím, pochopil som. No, dokelu!

Dopadol som nohami na dno nejakého veľkého vodného toku a už som vedel, že nemusím rýchlo plávať na hladinu. Jednoducho som sa vydal peši po dne na breh. Vyšiel som von. Búrka ešte stále zúrila, ale pramienky vody, ktoré mi stekali po chrbte ma už nehnevali ani nechladili. Cítil som sa dobre, moje telo bolo zase mladé a pripravené na mnoho ďalších rokov života. Len – bolo trošku zelené a medzi prstami som mal plávacie blany.

Víla si pokojne visela medzi kvapkami a škodoradostne sa usmievala. „Varovala som ťa, ale nepočúval si. Tak si o ďalších štyridsať rokov daj lepší pozor. Ak ich prežiješ.“

Netárala. Voda už nie je, čo bývala. Všade samý neporiadok, chémia a mikroplasty. A toto moje vodnícke telo bude mať asi vyššie nároky. Ale na dobrodružstvo som bol pripravený už od večera. Usmial som sa a začal som plánovať.