„Heh, toto si už videl?“ opýtal sa kolega, ktorý so mnou zdieľal bunku a poslal mi instasprávu práve keď som si dával variť vodu na čaj. Na mojej obrazovke sa objavila mačka so zlatým Desert Eagle v packe jazdiaca na jednorožcovi chrliacom oheň. V pozadí bola dúha, Nyan Cat, hrad z Mária, Minecraft a ani neviem, čo všetko ešte.

„Po prvé, tento obrázok je starý ako internet a po druhé, nemal by si pracovať?“

„No práve. Pretože to JE internet,“ povedal nadšene a v očiach mu žiarila nefalšovaná hrdosť. Gregor nebol zlý chlap, akurát jeho humor sa v zúfalej snahe o relevantnosť zasekol pri tridsať rokov starých memečkach a dávno neaktuálnych vtipoch z čias tretej Ficovej vlády.

„Gregor, mám ťa rád, ale vážne by si mal uvažovať pred tým, než niekomu pošleš takto staré meme.“

„Staré ale dobré!“ nedal sa Gregor, no jeho nadšenie bolo fuč.

Trvalo to presne 1 minútu a 14 sekúnd, keď sa z kancelárie šéfa ozval vľúdny hlas: „Ktorý debil mi poslal tú mačku?“

Moje prekvapením zdvihnuté obočie stačilo na to, aby si Gregor uvedomil, že má problém. Keď sa po pol sekunde s obočím zdvihol aj pohľad pravého oka ponad horný okraj môjho monitoru, Gregor už bol na pol ceste na záchod.

„Zavolajte ajťáka, mám tu vírus, došľaka!“ zakričal znova šéf. O tom víruse som vedel skôr, ako to povedal. Mal som ho totiž tiež, akurát sa prejavil až 1 minútu a 14 sekúnd po tom, čo v mojom počítači pristála Gregorova predstava súčasného humoru. A nebol som jediný. Vystrašené hlasy a začali ozývať aj od iných počítačov. Očakával som nepríjenú polhodinku resetu všetkých zariadení a odvírovania počítačov. Mýlil som sa.

„Kurva, ja to vážne nedávam,“ nadával hlavný sieťar, keď ani po dvoch hodinách nedokázal odstaviť servery. Dvere sa pred ním nechceli otvoriť a ešte ho aj častovali nadávkami. Všetky inteligentné zariadenia našej firmy zapojené na internet, čiže VŠETKY zariadenia, sa zbláznili. Kopírky vypľúvali tony papierov potlačených memečkami, na monitoroch počítačov už hodinu a pol bežala sto hodinová verzia Gandalf Sax videa, inteligentné hodinky po svojich majiteľoch pokrikovali neslušné návrhy, elektronické zámky dverí nahlas vzdychali pri každom použití, elektronický vrátnik nechcel nikoho pustiť z poschodia a čo bolo najhoršie, kávovar odmietal variť čierneho turka.

„Nemôžeš to robiť páčidlom, alebo čo?“ opýtal sa nervózny šéf.

„Vieš čo? Nechaj ma premýšľať. Sú to bezpečnostné protipožiarne dvere s magnetickým zámkom ťažké ako štyri kravy na steroidoch, takže nie, asi nemôžem,“ odvrkol sieťar nahnevane a kopol do dverí. Sled nadávok, ktorý nasledoval prehlušil aj všade prítomného Roba Kazíka, ktorý nám veselo spieval zo všetkých interkomov.

„Gregor, vyjdi už z toho hajzla a poď nám pomôcť!“ kričal som medzitým ja a zo všetkých síl som búchal na záchodové dvere.

„Nejdem, ešte viac to pokazím,“ trucoval ďalej.

„Tvoj počítač je jediný, na ktorom nebežia reklamy na Viagru a zrejme sa dá používať,“ pokračoval som vo svojom premyslenom psychologickom útoku.

„No a?“

„Bez tvojho hnusného ksichtu ho neodomkneme, chápeš?“

Gregor sa na moment odmlčal a potom konečne odomkol dvere. Tieto boli, našťastie, na obyčajný kľúč.

„Dobre teda,“ zamrmal a odbehol k svojmu stolu. Nastavil tvár kamere a počítač mu okamžite ukázal pracovnú plochu.

„Je funkčný“ hlesol a zničene sa posadil za stoličku.

„Tento je funkčný!“ zakričal som na stále nadávajúceho sieťara, ktorý sa ešte stále hádal s dverami od serverovne a odmietal všetky obvinenia z erektilnej dysfunkcie zobrazujúce sa na malom monitore vedľa nich.

„Pusti ma k tomu,“ zafunel a odsotil Gregora zo stoličky. Chvíľu sa hrabal v príkazovom riadku, zapol naraz tri diagnostiky a nechal si do logu vypísať všetko, čo mu napadlo, no nebol o nič múdrejší. Interkom vymenil Kazíka za Mira Žbirku, čo potešilo aspoň časť zamestnancov.

„Gregor, kde si našiel ten obrázok?“ opýtal som sa ho, zatiaľ čo sa sieťar trápil s jeho počítačom.

„Normálne, prišiel mi do mailu,“ povedal zúbožene.

„Od koho?“

„Neviem, bola to adresa z našej firmy.“

„A ten obrázok ti prišiel v prílohe?“

„No, bol tam text že ak sa chceš zasmiať, klikni na tento link, tak som klikol. Bola tam tá mačka, všade som ju rozposlal, lebo sa mi zdala vtipná a potom sa začalo diať toto.“

„Gregor, poviem ti niečo, čo som ti nikdy pred tým nepovedal, pretože ťa považujem za dobrého kolegu a tak trochu kamaráta.“

„Áno?“

„Si idiot.“

Gregor stiahol hlavu medzi plecia, takže vyzeral ako vychudnutá Ninja korytnačka.

„Je tu nieko, komu Gregor neposlal tú mačku?“ vykríkol som na celú miestnosť. Ako som čakal, nikto sa neozval. Ten somár musel poslať hromadnú správu všetkým zariadeniam na oddelení.

„Sieťar sediaci za Gregorovým počítačom si unavene pretrel oči: „Ja neviem čo s tým je. Tento počítač je úplne v poriadku, hoci z neho bola správa rozoslaná. Ja to nechápem.“

„Možno to bude práve pre to,“ povedal som v náhlom návale inšpirácie.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa sieťar.

„Gregor klikol na link v maili a potom obrázok všade poslal ako prílohu. On ho ale v prílohe nedostal. Možno sa ten vírus stiahne iba s prílohou?“

„Ty toho o počítačoch veľa nevieš, že?“ opýtal sa sieťar a v očiach sa mu zračilo pohŕdanie kombinované s očividnou spánkovou depriváciou a nedostatkom čierneho turka.

„Máš lepšie vysvetlenie?“

„Nemám, ale čo nám to pomôže?“

„Skús kliknúť na ten link. Možno je tam niečo, čo si Gregor nevšimol,“ len čo som to vyslovil, uvedomil som si, ako hlúpo to vyznelo. Môjmu šéfovi to však stačilo. Skôr, ako stihol sieťar niečo namietnúť, otvoril Gregorov mail a klikol na inkriminovaný link. Miesto mačky sa objavil web plný memečiek, starých vtipov a stručného textu požadujúceho 25 tisíc eur v bitcoinoch, inak vraj prídeme o všetky dáta a naše počítače budú už naveky prehrávať tancujúceho Gandalfa a staré slovenské odrhovačky. Ak požiadavky nesplníme, alebo sa pokúsime vírus nejako oklamať, všetky počítače ostanú naveky zablokované.

„Tak hádam asi zaplatíme, nie?“ opýtal sa šéf neisto.

„To je somarina. Nemáme žiadnu záruku, že celý tento cirkus prestane,“ povedal sieťar.

„Prečo ale nie je tento jediný počítač infikovaný? Prečo sa ten oznam neobjavil aj na ostatných?“

Na túto otázku priniesol odpoveď, nečakane, Gregor: „Možno že to môj počítač celé riadi?“

Chystal som sa povedať, že je to somarina, sieťar ma však prekvapil: „Na tom niečo bude. Máme kontinuálnu antivírusovú ochranu, ktorá sa neustále prispôsobuje novým situáciám, lebo fičí na neurálne sieti. Niečo takéto by malo byť nemožné. Iba že by tu bol iný počítač, ktorý ju kontinuálne obchádza.“

„Akože, Gregorov počítač je centrála?“ nechápal som. Rýchly pohľad na šéfovu tvár ma uistil o tom, že ani on nechápe.

„Je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale dávalo by to zmysel,“ potvrdil sieťar.

„Tak čo s tým spravíme?“ opýtal sa šéf.

„Teoreticky stačí vytiahnuť Gregorov počítač z internetu, to ale môže spustiť kompletné uzamknutie všetkých zariadení.“

„Nebude to skôr, ako o 1 minútu a štrnásť sekúnd,“ povedal som v ďalšom náhlom návale inšpirácie. Zrejme za to mohla Marika Gombitová, ktorá najnovšie vystriedala v interkome Mekyho.

„Ako vieš?“ opýtali sa šéf so sieťarom unizonou.

„Tak dlho trvalo, kým sa vírus spustil na mojom počítači po tom, čo som otvoril obrázok.“

Sieťarovi to okamžite docvaklo. Vypol Gregorovi internet, našiel proces, ktorý v systém robil šarapatu a rýchlo ho vypol. Potom odčítal zvyšok mnou určeného časového okna a počítač ihneď zapojil. Spamovanie memečiek na všetkých počítačoch okamžite prestalo.

„Fungovalo to!“ vykríkol seiťar. Aj Gregorovi sa do líc vrátila farba.

„Ako si vedel, že je to presne 1 minúta a 14 sekúnd?“ opýtal sa šéf.

„To je jednoduché. Presne tak dlho trvá, kým voda zovrie v mojej kanvici. A pretože som si dával variť čaj presne keď mi Gregor poslal tú mačku...“

„To je geniálne! Ale nie je tvoja smart kanvica tiež zapojená na sieť? Musela byť teda tiež zavírovaná, nie?“

„Kurva, to mi nenapadlo...“

A tak som prišiel o prácu a celé naše oddelenie skrachovalo. Ale aspoň mám na všetkých svojich zariadeniach doživotnú zásobu neaktuálnych memečiek a Božský Kája, ktorý mi aktuálne hrá z každého oreprákovaného zariadenia tiež nie je na zahodenie. Človek sa musí tešiť z maličkostí.