Potemnelú oblohu priamo pred jeho očami rozčisol blesk.

„No skvelé. Ako na potvoru práve keď súhlasím, že si vymením hliadku.“

Zahundral som. Dračí chrbát pod mojím zadkom sa otriasol uchechtnutím.

„A ty sa čo rehoceš?“

„Ale níííč, níííč. Whííííí!“

Zavískla Skylar a začala mávať krídlami dva krát tak rýchlo.

„Dobrý nápad! Čím skôr obletíme severnú hranicu tým skôr budeme naspäť v teple a ja si budem môcť dať šálku grogu na zahriatie.“

Pomyslel som si, s vedomím, že táto myšlienka nezostala súkromnou. Rovnako ako som vďaka myšlienkovému spojeniu vedel, že Skylar sa do búrky neženie preto aby sme mali pohraničnú kontrolu čím skôr za sebou, ale jednoducho preto, že búrky zbožňuje. Hovoriť nahlas nemalo absolútne žiaden zmysel. Oprel sa do nás poryv vetra a tak perleťovo biela dračica chvíľu držala krídla iba nehybne roztiahnuté aby vytvárala čo najmenší odpor. Zato mne navialo dažďové kvapky za golier a musel som si jednou rukou pretrieť letecké okuliare. Na jej chrbte som takmer ležal a silou mocou zvieral držadlo sedla a tisol kolená k sebe aj napriek tomu, že som k nemu bol pripútaný. Ďalší blesk a súdiac podľa rozdielu medzi svetelným a zvukovým efektom už o čosi bližšie. Rozhodol som sa, že za toto mi Alaric bude dlhovať láskavosť.

„Neterorizuj ho. Nemohol predsa vedieť, že dnes večer bude na severných hraniciach búrka.“

„Mohol by som mať súkromie prosím?“

„Keď lietaš so mnou? Čo si z neba spadol?“

„Vieš čo, najbližšie si z Alaricom nevymením hliadky, ale drakov!“

„Ty by si fakt vážne radšej letel na tom suchárovi Zarcovi?“

„Do búrky áno. Neobletíme to?“

„Ak áno tak to určite neskontrolujeme hranicu.“

Iba som si povzdychol. Ďalší blesk a tento krát už dosť blízko na to aby som cítil elektrostatické napätie vzduchu okolo nás. Nahol som sa radšej cez dračie rameno a žmúril na krajinu pod sebou. Všetko vyzeralo byť normálne aspoň pokiaľ som mohol...

Počkať, prečo stúpame?

„Teplý vzdušný prúd.“

Skylar ho chvíľu nasledovala ako špirálovito stúpal vyššie a vyššie a potom mu bol odrazu koniec. Ako keby ho bolo spod nás odfúklo. Dračica síce zareagovala a začala mávať krídlami aby stratu podpory stúpajúceho prúdu vzduchu vyrovnala, no čo čert nechcel práve v tom momente nastal ďalší silný poryv vetra. Ľavé krídlo jej vytočilo do nie príliš prirodzeného uhla až sykla bolesťou. Prudko sme klesli tak, že som až chvíľu vial nad sedlom udržovaný na mieste iba popruhmi.

„Toto už ale nie je sranda!“

Sotva som na to pomyslel bezpečnostné popruhy povolili a ja som sa vo vzduchu ocitol sám.

„Do peklááááááááááá!“

Kričal som nahlas ale svištiaci vzduch my napchával tie slová späť do krku. Cítil som sa ako handrová bábika zvieraná neviditeľnou rukou obrovského a mocného dieťaťa ktoré sa hrá, že som víla, mám krídla a lietam vo vzduchu. Až na to, že ja žiadne krídla nemám, moja partáčka sú moje krídla a vôbec som sa necítil pod akoukoľvek kontrolou. Snažil som sa smer svojho pádu meniť aspoň rukami, no bolo to zbytočné. Najhoršie bolo, že Skylar som nikde nevidel. Aj keď, keby som ju náhodou videl možno by som si to ani nestihol všimnúť, zem som mal raz nad hlavou inokedy pod nohami ako si vietor robil so mnou čo sa mu zachcelo. Zatvoril som oči pripravujúc sa na nevyhnutný koniec. Moja smrť síce bude rýchla, teda, aspoň som v to dúfal, ale čo Skylar? Zblázni sa. Možno prestane žrať a pokúsi sa samú seba vyhladovať na smrť. Podobné čierne myšlienky prerušil pocit, že som v zovretí a nepríjemný puch. Prinútil som sa otvoriť oči. Opäť sa zablesklo. Zistil som, že sa dívam zospodu na lícnu kosť a blankytné dračie oko. Chytila ma, ale do tlamy.

„Mám ťa!“

Ubezpečila ma a ja som si uvedomil, že sa cíti zahanbene a previnilo. Zrejme preto, že sa tak hnala do búrky ktorá ju takmer o mňa pripravila. Neviem ako dlho to trvalo, kým sme pristáli, ale nezdalo sa mi, že veľmi dlho. Keď sa prikrčila, ja som jej vypadol z tlamy, postavil sa a trochu sa oprášil od dračích slín, zistil som, že sme na okraji akejsi dedinky.

„Vďaka, že si ma stihla chytiť.“

Poďakoval som sa.

„V tomto besnení späť nejdeme. Poď.“

Vyzval som ju a spolu sme zamierili do dediny. Neboli sme za našimi hranicami a hospodár statku na ktorý sme zamierili sa ani nijako veľmi nezdráhal ubytovať člena dračej letky jeho veličenstva a jeho dračicu na noc v jednej zo stodôl v ktorej skladoval úrodu. Teda, Skylar mu musela sľúbiť, že mu ju nepodpáli. Ponúkol mi dokonca aj teplú zeleninovú polievku. Skylar sa rozvalila na voľnom priestranstve uprostred stodoly a ja som jej začal odopínať sedlo aby mohla ležať pohodlne. Pri tom som vzal do ruky popruhy ktoré ma pôvodne mali v tom sedle udržať. Svorky a pracky vyzerali byť v poriadku. Detailne som sa pozrel na miesto kde sa popruhy pretrhli. Boli čiastočne rozstrapkané ako keď sa koža roztrhne pod náporom, ale čiastočne.

„Narezané.“

„Čože?“

„Moje istiace popruhy sú narezané!“

„To je hlúposť.“

Odopol som ich zvyšky a ukázal ich dračici rovno pred čumákom.

„Ale kto?“

„Kto ma tak veľmi prosil aby som si sním práve dnes vymenil podvečernú hliadku...?“