Legenda o Ronagorde
Bola mladou a krásnou kráľovnou. Bola aj šťastná, až kým jej veliteľ kráľovských stráži neoznámil nešťastnú zvesť. Musí konať a musí sa rozhodovať. No nie vždy k záchrane vedie jednoduchá cesta.
Kráľ bol mŕtvy. Myšlienka vo mne krúžila ako orol nad svojou korisťou. Kráčal som podzemnými chodbami. Svetlo fakle mi ukazovalo cestu sotva na dva kroky predo mnou. Do nosa mi udieral hlinený puch.
Moje myšlienky zablúdili naspäť o pár hodín. Chcel som už ísť spať. Naposledy som ešte skontroloval stráže. Náhodou som zachytil, ako tá zmija vyzvala kráľa predviesť sa v súboji. Znova a znova som kýval kráľovi, aby sa rozjarený vínom nepúšťal do súboja s vlastným bratom. A potom dýka v Elgarsovej ruke, keď kráľ v zápale boja spadol. Ach, kráľu, prečo?
Sem-tam som sa obzrel. Nezaujímala ma krása ženy v loveckých šatoch. Nelákala ma ani vôňa jej parfému. Jej hebké ruky držali malý život, princeznú Ilze. Chúďatko, poľutoval som ju. Narodila sa pre svetlé siene, nie aby sa plahočila tmavou štôlňou ozdobenou len pavučinami.
Kráľovná to podľa tváre zatiaľ dobre znášala, obdivoval som ju za to. Nevysoké žieňa s vlasmi ako svetlý závoj ešte krátko zdobilo kráľovský trón. Elgars však zamiešal karty jej života. Ani si to podľa mňa nezaslúžila. Bola príliš krásna.
Ale prečo zrovna Elgars? Prečo kráľov brat? Otázky sa vynárali v hlave ako temné prízraky. Strašili ma. Kráľ ho ustanovil velkňazom rytierskeho rádu. Azda ten maličký kúsok moci mu chýbal, aby bol úplne sýty?
Prišli sme k nenápadným dvierkam. Svit fakľe ožiarilo otvor pripomínajúci štyri spojené kríže. Kráľovnin prívesok vhodne dopĺňal priehlbeninu.
Myslel som, že škrípavé tóny by mohli zobudiť malú dušu. No najmenšia z nás tvrdo spala. Spomenul som si, že sa neprebudila, ani keď som s ňou skočil z konca plachty priviazanej o posteľ. Nebola iná možnosť ako uniknúť netrpezlivej cháske slúžiacej ľudskej svini.
Veru, všetko sa to tak rýchlo zomlelo. Len čo kráľ naposledy zachrčal Liegino meno, rozbehol som sa chodbami za kráľovnou. Moja vládkyňa si práve česala vlasy. No nestihol som ani poriadne vysvetliť, čo sa stalo, už Elgarsova zberba klopala na dvere. Tušil som, že sa čosi môže udiať, tejto noci bola velkňazova verbež stále v strehu. Nikdy som tomu špinavcovi neveril. A ani neodpustil. Každý turnaj v mojej mladosti som prehral kvôli tomu lotrovi, lebo mi otec hrozil bitkou.
S kráľovnou sme unikali dvorom. Nehanebníková chamraď nás otravovala ako muchy. Môj meč veliteľa stráži som však nezískal zadarmo. Jediný balzam za velkňazové krivdy.
Až kým sme neprišli sem. Zohol som hlavu. Urobil som pár krokov do neznámej tmy. Kráľovná vstúpila do kobky hneď za mnou. Porozhliadol som sa. Svetlo fakľe len čiastočne ukazovalo, čo všetko sa tu skrývalo. Z tmy sa najprv vynorili stĺpy hrubé, žeby som ich nedokázal objať. Potom sa objavilo jazierko s lepkavou tekutinou. Nakoniec som zbadal čudesný oltár z jeleních parohov. A nad nimi? Tri majestatné ľudské postavy so zvieracími hlavami. Hoci neživé, vzbudzovali rešpekt veľkosťou. Cítil som sa ako kedysi pri mori - pokorený rozľahlosťou a nekonečnosťou vzrastala vo mne posvätná úcta.
Zo spomienok ma vytrhli hlasné výkriky. Než som spomínal, kráľovná rýchlo pripravila obrad. Vzývala dávno zabudnutých lesných bohov.
„Asinis zelsirdibai, mans kung! Krv pre milosrdenstvo, môj pane!“ ucítil som v kráľovninom hlase slabulinké zatrasenia hlasu, ako bojovala s ťaživými myšlienkami.
Sykavé slová mojej panej vytvárali čudesnú ozvenu. Zvuk sa prepletal pomedzi stĺpy ako slizký had. Ovíjal sa okolo mojich nôh, rúk i celého tela. Cítil som sa znenazdajky ako spútaný ťažkými okovami. Dušu mi zahalila temnota. Zadrapila sa do mňa ako orlie pazúry. Drásala moje vnútro čoraz viac. Čo sa to dialo?
Celé moje telo premkol ostrý chlad, na čelo mi vyšiel studený pot. Striaslo ma, až sa mi skoro vyšmyklo dieťa, ktoré spalo v mojom náručí. Pozrel som sa do tej nevinnej, nežnej tváričky. Princeznička našťastie spala hlbokým spánkom. Pritisol som si ju bližšie k srdcu a zahalil plášťom.
Jej matka mumlala ďalej posvätné slová . Vysoko nad hlavou držala prívesok. Následne ho vložila do otvoru nad oltárom. Pri ušiach mi tancoval jemný vánok. Vzdušný vír narastal. Tekutina z malej nádrže postupne obalila steny kobky ako ochranný štít. V stene jazierka sa pomaly vynárali drobné dvierka.
Kráľovná Liega zobrala prívesok.
„Poď!“ vyzvala ma materským hlasom. „Bohovia nás už očakávajú.“
Kráľ musel byť ozaj šťastný muž. Jeho manželka mi čoraz viac pripradala ako anjelská bytosť.
***
Keď sa naše nohy vynorili z ostrého svetla, objavil sa náš hrad. Boli sme tu správne? Odpovedalo mi srdce. Zohrievali ho jemné slnečné lúče. Trávovo zelené steny nás vítali ako starých priateľov. Čakal som, čo by mohlo skôr prehovoriť, či steny alebo obrazy.
Traja bohovia z kobky stáli opodiaľ živí. Vyžaroval z nich pokoj. Človek pred nimi nemal strach ani napriek neprirodzeným hlavám.
Kráľovná s princeznou a ja sme pokľakli.
„Vitaj Liega, čo ťa ku nám privádza?“ dvíhali ju ruky na ľudskom tele s jeleňou hlavou.
„Elgars zabil kráľa. Násilim sa zmocnil krajiny. Prišla som prosiť o pomoc proti bezbožníkovi!“ odvetila kráľovna.
„Isto! Ale pomoc nebude zadarmo.“
„Čo si žiadaš, môj pane?“
„Tvoj život! S čarovnou mocou nemôžeš žiť medzi ľuďmi. Budeš musieť zostať s nami v našom svete.“
„A čo moja Ilze?“
„Tá sa s tvojím ochráncom vráti naspäť. Keď nadíde jej čas, stane sa kráľovnou a našou kňažkou.“
„Pane, žiadaš odo mňa veľa. To je pre matku veľká obeta.“
„Viem, že je to pre teba ťažké rozhodnutie. Zažila si toho dnes veľa. Preto ti dám čas na rozmyslenie. Avšak pamätaj, že jeden deň u nás je v skutočnosti rok u vás.“
Po rozhovore kráľovná s Ilze odišla do pripravenej izby. V malej predizbietke som mal spať ja.
V mysli som sa stále odsudzoval, že som neuchránil jej muža. Ako som sa utápal v neštastných myšlienkach, moje cvičené ucho začulo tichý vzlykot. Na kráľovnú doľahli smútok a samota. Plakala. Slzy čistili jej krehkú dušu od bolesti.
***
„Martins! Ako môžeš spať?“ burcovali ma údery do periny.
Len ťažko som sa zobúdzal. Aspoň na chvíľu som necítil ťažobu, čo opantala moju dušu. Rozospato som pozeral na kráľovnú.
„Ja… ja… “ jachtala Liega, „som mala sen… Taký divný. Mala som svadbu. S ním… A keď ma išiel pobozkať, zobudila som sa.“
„Pani moja, nedovolím, aby sa ku vám ten zloduch priblížil,“ zamumlal som.
Otočil som sa nabok. Snažil sa znova ponoriť do toho nežného bezvedomia, ktoré mi pomáhalo zabúdať.
Druhý raz som sa zobudil na nedostatok vzduchu. Dusil som sa. Keď som otvoril oči, mal som perinu na hlave. Chcel som sa pohnúť, no nedalo sa mi. Po chvíľke perinového súboja sa mi podarilo nadýchnúť.
Z očí kráľovny šľahala nenávisť.
„Ja ťa zabijem, Elgars!“
„To som ja Martins, Vaše Veličenstvo!“
„Ilze ti nevydám. Viem dobre, že by si ma ako kráľovský regent hodil do temnice!“
„Kráľovná!“
„Čo je?!“
„Skoro ste ma udusili. Ja nie som Elgars. Asi sa vám niečo zlého snívalo.“
Kráľovná sa znova rozplakala.
„Kráľ ma ešte na jar poveril vašou ochranou. Prisahám, že ani vás ani princeznú nevydám tomu naničhodníkovi,“ chcel som ju pohladiť, no čosi vo vnútri ma zadržalo, postavenie sluhu mi to nedovoľovalo.
„Vstávaj! Vydaj účet zo svojho panovania!“ vytrhla ma zo spánku chladná oceľ môjho vlastného meča.
„Videla som dediny, Elgars! Všade samá spálenina, mŕtví ľudia i hnijúce zvieratá. Čo si to porobil s kráľovstvom? Odvisneš na najvyššej veži!“
„A dosť!“ odklonil som rýchlym chmatom meč, vytrhol jej ho a odhodil ku dverám.
Chytil som kráľovnú a sotil na jej posteľ.
„Ešte raz ma zobudíte...“ zháčil som sa, nechal som sa až moc uniesť hnevom. „Prepáčte!“
Kráľovná však už pokojne spala.
***
„Ako si sa rozhodla, Liega?“ otvoril dôležitú otázku Jelení boh pri raňajkách.
„Nechcem opustiť Ilze. Ale sľúbila som krajine, že ju budem chrániť,“ váhala kráľovná.
„Každý náš deň ju pôjdeš navštíviť. Zakaždým ju popestuješ, pohľadíš.“
Liega neodpovedala. Sklopila oči.
Ja som to nemo pozoroval z diaľky. Hanbil som sa za výstup, ktorý som si dovolil voči kráľovne. Akokoľvek ma mal kráľ v úcte, za situáciu v noci by som si zaslúžil aspoň sto rán bičom. A popravu za to, že som si ako vrchný veliteľ stráže nesplnil úlohu ochraňovať kráľa.
***
Moje kroky sa ozývali chodbami. Duneli ako pohrebný marš pre zradcu. Sprevádzal som neviditeľnú Ronagordu ako pokorný sluha. Náš kráľovský hrad, bola posledná zástavka. Všetkých Elgarsových pätolízačov na okolitých hradoch po celom kráľovstve sme pohostili Kalichom pravdy. Zostával jedine velkňaz rádu.
„Kde si ty smradľavý tchor?“ zviditeľnila sa Ronagorda v trónnej sále.
„Liega?“ ozval sa trasľavo Elgars.
„Ronagorda! Kráľovná Liega odpočíva v krajine lesných bohov. Tam utiekla pred tvojou mocibažnosťou,“ burácal hlas mocnej bytosti.
„Ale si to ty. Určite!“
„Bola som. Teraz som čarovnou ochránkyňou krajiny. Vyzývam ťa, aby si vypil Kalich pravdy.“
„Len cez moju mŕtvolu!“ tasil meč Elgars.
„Si smiešny,“ odvetila kráľovná pobavene, „nepočul si, ako som porazila tvoje vojská? A ako každý veliteľ skončil? Tuto Martins by ti o tom vedel rozprávať iné historky. Dám ti šancu. Poraz Martinsa a nemusíš ho vypiť. Dohodnuté?“
Elgars zbledol. Vedel, že som mal vždy navrch. Jeho víťazstva za mladi boli vynútené jeho vychovávateľmi u môjho otca.
„Tevzemei un Brivibai! Za domovinu a za slobodu!“ rozbehol som sa s vervou za Elgarsom.
„Počkaj, Ronagorda! Kde sa ponáhľaš?“ objavil sa Zajačí boh vo dverách kráľovskej siene a mňa odhodilo preč od veľkňaza rytierského rádu, „Elgars len počúval moje príkazy. On mal dostať korunu, ja kráľovnú Liegu!“
V tej chvíli mi docvaklo, prečo vojaci boli tak rýchlo u kráľovniných dverí. Oni išli ukoristiť kráľovnú. Nešli po mne.
Ronagorda natiahla ruku. Prvý svetelný lúč sa premenil na meč. Zajačí boh si čarami privolal Elgarsovú zbraň.
Chvíľu sa obchádzali. Potom začali výpady a úhyby z oboch strán. Ale v súboji dvoch nesmrteľných nemohol nik zomrieť.
„Musím uznať, že šermovať sa vieš. Kráľová práca?“
„Áno.“
„Ja ťa môžem naučiť inému umeniu.“
„Nie, ďakujem, netúžim po tom. Ako kráľovná Liega som sľúbila vernosť kráľovi. Ako Ronagorda chránim krajinu silou lesných bohov.“
„Ja som tiež lesný boh, musíš aj mňa poslúchať.“
„Zradil si lesných bohov. Zasluhuješ si trest.“
„Aký trest mi môže dať moja vlastná služobníčka?“
„Moju lásku?“ odhodila Ronagorda svoj meč, pokľakla a rozpažila ruky.
Zajačí boh sa rozbehol. Svojim mečom preťal Ronagorde krk. Avšak zbraň prešla iba skrz jej auru.
„Poď! Objím ma!“ vyzvala ho Ronagorda.
Zajačí boh ju objal. No sotva stihol ruky niekde zmyselne položiť, Ronagorda ho zahalila svojim bielym plášťom pokrytým zlatými runami. Keď ho rozpestrela, pomedzi nohy jej utiekol veľký biely zajac.
„Hlupáčik! Jelení boh mi dal moc ťa premeniť. Elgars!“ obrátila sa smerom k plavovlasému mužovi, tej ľudskej zmije, „nemárni môj drahocenný čas! Musím ísť napraviť, čo si svojou nenásytnosťou napáchal. Pi!“
Jednou rukou pritiahla kalich, druhou ho naplnila až po okraj.
„Na zdravie!“ zaželala Ronagorda s úsmevom.
Veľkňaz rytierov bojazlivo zobral kalich. Pil hltavo. Potom kalich odhodil. Po chvíli mu vlasy začali horieť, telo hniť a z jeho útrob vychádzať červy. Nakoniec padol mŕtvy na zem.
„Uvidíme sa o rok,“ usmiala sa Ronagorda.
Potom kráľovná zmizla. Miesto nej sa objavila postieľka s malou princezničkou. Chytil som si prívesok pod krkom. Jemne som ho stisol. V myšlienkach som sa rozlúčil s kráľovnou. Iba na rok.
Aleš Horváth
Memento vivere!
Diskusia
Jan Ťuhýček
Velice jsem si užil čtení téhle povídky. Má atmosféru a líbí se mi plastičnost popisu, který využívá více než jeden smysl (tj. zrak), ale také chuť, hmat, čich. Jazyk je lotyština (než jsem si to ověřil, tak jsem tipoval polabské Slovany) - vychází i další reálie v téhle povídce z lotyšského folkloru? Jestli ano (a já to nepoznal), je to další plus. Postava vypravěče Martinse mi docela konvenovala - líbilo se mi, že i když prohlašuje, že královnu nemiluje, už jenom to, jak si jí všímá, svědčí o tom, že ho přitahuje. To bylo dobře provedeno.
Co bych vytkl: Pomsta dědičky je pěkné téma, ale vypovědět ten příběh celý, to není na krátkou povídku, ale na román. Není OK, když se na konci objeví záporák, o kterém do té doby nic nevíme, a Ilse ho porazí způsobem, na který nevidíme, jak se připravovala. Chtělo by to pevnější kompozici, ujasnit si, jakou část příběhu vlastně autor chce vyprávět a co je pointou. Obojí mi přišlo, že bylo dosti nejasné. Nakonec tu jsou tři příběhy tří postav - Martinse, Ilze a její matky, které spolu sice nějak souvisí, ale jsou každý o něčem jiném a do jedné povídky se všechny tři nevejdou. A s tím souvisí i volba vypravěče. Vypravěč Martins je fajn chlap, ale vlastně za celou povídku je to jen komentující přihlížející, jediná akce, do které se dostane, je z flashbacku. Protože je toho v příběhu tolik, tak vlastně autor ani nedokázal pořádně vyždímat potenciál, který mu nabízel vnitřně rozporný vypravěč - chtěl zabít Elgarse, ale nemohl, chtěl se s ním utkat v turnaji, ale vychovatelé mu to zakázali, chtěl mít sex s královnou, ale je oddán svému pánu.
06.01.2020
Velice jsem si užil čtení téhle povídky. Má atmosféru a líbí se mi plastičnost popisu, který využívá více než jeden smysl (tj. zrak), ale také chuť, hmat, čich. Jazyk je lotyština (než jsem si to ověřil, tak jsem tipoval polabské Slovany) - vychází i další reálie v téhle povídce z lotyšského folkloru? Jestli ano (a já to nepoznal), je to další plus. Postava vypravěče Martinse mi docela konvenovala - líbilo se mi, že i když prohlašuje, že královnu nemiluje, už jenom to, jak si jí všímá, svědčí o tom, že ho přitahuje. To bylo dobře provedeno.
Co bych vytkl: Pomsta dědičky je pěkné téma, ale vypovědět ten příběh celý, to není na krátkou povídku, ale na román. Není OK, když se na konci objeví záporák, o kterém do té doby nic nevíme, a Ilse ho porazí způsobem, na který nevidíme, jak se připravovala. Chtělo by to pevnější kompozici, ujasnit si, jakou část příběhu vlastně autor chce vyprávět a co je pointou. Obojí mi přišlo, že bylo dosti nejasné. Nakonec tu jsou tři příběhy tří postav - Martinse, Ilze a její matky, které spolu sice nějak souvisí, ale jsou každý o něčem jiném a do jedné povídky se všechny tři nevejdou. A s tím souvisí i volba vypravěče. Vypravěč Martins je fajn chlap, ale vlastně za celou povídku je to jen komentující přihlížející, jediná akce, do které se dostane, je z flashbacku. Protože je toho v příběhu tolik, tak vlastně autor ani nedokázal pořádně vyždímat potenciál, který mu nabízel vnitřně rozporný vypravěč - chtěl zabít Elgarse, ale nemohl, chtěl se s ním utkat v turnaji, ale vychovatelé mu to zakázali, chtěl mít sex s královnou, ale je oddán svému pánu.
06.01.2020
Monika Kandriková
Hovorí sa, že diabol tkvie v detailoch. Táto poviedka má veľa zaujímavých nápadov, ale tým, že zanedbala detaily zanechala čitateľovi priveľa šedých miest. Hlavne záporáci zostali nejasní, koľko ich vlastne bolo a akí? Motivácie sa dajú odhadnúť, ale nie sú špecifikované, môže to byť pokladané za autorov spôsob písania, hlavne postava Martins ma veľmi ľudské charakteristiky, robí divné veci ako obyčajne robia zmätení ľudia. Ale tomu nemusí každý porozumieť. Chybky a štylistické nedostatky sa v poviedke tiež nachádzajú a spôsobujú ďalšiu úroveň chaosu. Preto mi celá táto vecička prišla ako nedostatočne prepracovaná a zaslúžila by si dôsledne prekopať od základu až po tie najdrobnejšie podrobnosti. A k tomu želám autorovi veľa trpezlivosti.
10.01.2020
Hovorí sa, že diabol tkvie v detailoch. Táto poviedka má veľa zaujímavých nápadov, ale tým, že zanedbala detaily zanechala čitateľovi priveľa šedých miest. Hlavne záporáci zostali nejasní, koľko ich vlastne bolo a akí? Motivácie sa dajú odhadnúť, ale nie sú špecifikované, môže to byť pokladané za autorov spôsob písania, hlavne postava Martins ma veľmi ľudské charakteristiky, robí divné veci ako obyčajne robia zmätení ľudia. Ale tomu nemusí každý porozumieť. Chybky a štylistické nedostatky sa v poviedke tiež nachádzajú a spôsobujú ďalšiu úroveň chaosu. Preto mi celá táto vecička prišla ako nedostatočne prepracovaná a zaslúžila by si dôsledne prekopať od základu až po tie najdrobnejšie podrobnosti. A k tomu želám autorovi veľa trpezlivosti.
10.01.2020