„Pre živého Boha! To je čo za hnus?“

Emil Kapusta, predseda roľníckeho družstva v Rimavskej Sobote, ovoňal postrek na kukuricu. Od smradu sa mu zježili fúzy. Erika D11. Úplná novinka, ktorá údajne zničí až 98 percent buriny a dokonca podporí rast kukurice.

„Janko! Pôjdeš s tým ty? Musím migať domov, Vlasta má ZRPŠ.“

Spod traktora vyliezol Janko Žilka. Emil sa naňho zaškeril. Mal toho chlapca rád. Roboty sa nebál, do strany vstúpil hneď, ako sa dalo. Taký zať by sa mu veru páčil. Časom mu aj tie vyrážky na tvári zmiznú, aj telo chudé ako trieska trochu zmužnie. Mal by sa s Vlastou porozprávať. O dva mesiace bude maturovať, bude súca na vydaj.

„Jasné, súdruh predseda, idem rovno na to.“

Janko vyskočil na traktor, naštartoval. Mašina sa pomaly posúvala smerom ku kukuričnému poľu. Emil čakal, že sa jej z líšt začne púšťať postrek. Nič sa však nedialo. Na tvári sa mu objavil tieň.

„Čert aby to vzal,“ zafrflal a vydal sa smerom k traktoru.

Janko už zoskočil z kabínky, práve otváral príklop na nádrži.

„Zaseklo sa to!“ zakričal mladík, schytil lištu a nahnevane ňou zamykal. Vtedy sa ako zázrakom rúrky uvoľnili a pokryli úbohého Janka priesvitnou tekutinou od hlavy až po päty.

Janko zaklial ako pohan, Emil pridal do kroku.

Kliatby sa začali meniť na nárek. Padol na zem a začal sa po nej váľať, akoby mal telo v ohni.

„Pomoc! Panebože, rata!“ zavolal Emil a bežal za mládencom, až mu pupok nadskakoval. Vyhýbal sa výmoľom a jarkom. Dopadol na kolená vedľa Janka. Dotkol sa jeho ramena, zatriasol ním.

Janko však nevnímal. Oči mal vyvrátené k nebesiam, prudko dychčal. Emil ucítil na dlani pálenie. Pozrel dole, ruka, ktorou držal Janka, mu celá sčervenala. Preľakol sa a utrel si ju do nohavíc. Pálenie však neprestávalo. Šírilo sa po predlaktí vyššie a vyššie. Emil Kapusta, predseda družstva v Rimavskej Sobote, milovník českého piva a krásnych žien, začal kričať. Vreskot začuli jeho kolegovia. Pribehli im na pomoc. To však už Emil Kapusta nevedel. Naposledy vydýchol len dve minúty po tom, ako sa dotkol svojho nádejného zaťka.

* * *

Janko sa potácal na hranici vedomia a nočnej mory. Keď bdel, bolelo to, keď spal, bolelo to ešte viac. Spaľoval ho oheň, túžil po vode. Sníval o tom, že sa ponorí do chladných vôd jazera. Hlavu mu zaleje voda, ale on nezatvorí oči. Bude sa dívať do tej nekonečnej zelene a vychutnávať si chlad. Myšlienky na vodu ho rozplakali. Slzy ho pálili na lícach. Chcel si ich utrieť, ale nepodarilo sa mu zodvihnúť ruku.

„Vodu!“ zamrmlal.

Ktosi mu do úst vložil slamku a on dychtivo pil. Najlepšia voda, akú kedy pil. Stekala mu dole hrdlom a tíšila plamene. Napokon počul už len srkanie. Nádoba bola prázdna.

„Ešte...“ povedal svojmu záhadnému dobrodincovi.

„Oddýchnite si, súdruh Žilka. Nemôžete vypiť toľko naraz, príde vám zle,“ odpovedal mu starostlivý ženský hlas.

Poslúchol. Nič iné mu neostávalo.

Trvalo mu niekoľko ďalších hodín, kým nazbieral dosť síl na to, aby otvoril oči. Bol v nemocnici. Ale prečo? Myseľ mal akúsi lenivú, spomalenú. Izba mala tri lôžka, on v nej však ležal sám. Na oknách viseli ťažké závesy, ktoré dovnútra neprepúšťali svetlo. Na nočnom stolíku svietila malá stolová lampa. Trasúcou sa rukou zazvonil na zvonček nad posteľou. O chvíľu sa na chodbe ozvali rýchle kroky. Dvere na izbe sa otvorili a vošiel kozmonaut.

Áno, žena, ktorá vošla do jeho izby, mala na sebe skafander. Okamžite si spomenul na Valentínu Tereškovovú, prvú sovietsku kozmonautku. Mysľou mu prebehlo množstvo iracionálnych možností, prečo je v nemocnici a prečo je pri ňom prvá sovietska kozmonautka. Každá ho vydesila.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa so stiahnutým hrdlom.

„Nemusíte sa ničoho báť,“ povedala Valentína so silným ruským prízvukom a čarovne sa naňho usmiala, „mali ste malú nehodu. Nespomínate si? Chceli ste striekať kukuricu na traktore. Bohužiaľ, namočili ste sa do chemikálie. Museli sme vás prijať u nás v nemocnici… Ale nebojte sa, budete v poriadku. Máte len niekoľko popálenín, čoskoro sa zahoja.“

Spomínal si na tú bolesť. Bol tam aj Emil, nie? Pribehol mu na pomoc. V ušiach mu znel jeho krik.

„Bol tam so mnou aj Emil Kapusta. Je v poriadku?“ spýtal sa.

Valentíne nervózne zašklbalo v oku. Alebo si to len nahováral? V ďalšom okamihu sa naňho sladko usmievala.

„O tom ja nič neviem. Do moskovskej nemocnice sme prijali len vás.“

Janko sa oprel o lakte a pozrel sa smerom k oknu. Závesy mu však bránili vo výhľade.

„Čo? Som v Moskve?“

Na chodbe sa ozvali ďalšie kroky a dvere na izbe sa opäť otvorili. Janko zazrel za dverami niekoľko ozbrojených vojakov.

„Už sa prebral?“ spýtal sa muž po rusky.

Janko mu rozumel. Bol pilným žiakom a z ruštiny mával vždy jednotky.

Muž vošiel. Nemal skafander, ale len obyčajné menčestrové sako a tesiláky. Janko mu hádal vek okolo päťdesiatky.

„Áno, už je hore, súdruh. Nechám vás osamote,“ povedala Valentína a potichu za sebou zatvorila dvere.

„Gavoríš pa rusky?“ spýtal sa ho muž.

Janko len prikývol.

„Volám sa Sergej Merkulov,“ povedal muž v tesilákoch.

Jankovi bolo to meno povedomé. Mozog sa však ešte stále poriadne nenaštartoval.

„Ach… Dobrý deň, ja sa volám Jano Žilka. Môžete mi, prosím, povedať, čo sa stalo so súdruhom Emilom Kapustom?“

Merkulov sa zamračil, nad obočím sa mu vytvorila prísna čiara.

„Viete, kto som?“ spýtal sa muž zlovestne.

Janko si nerozhodne poškrabal hlavu.

„No,… áno. Vraveli ste, že sa voláte súdruh Sergej Merkulov.“

Merkulov si povzdychol, vzal do ruky stoličku a obkročmo si na ňu sadol.

„Som šéf Výboru štátnej bezpečnosti,“ povedal Merkulov.

Šéf KGB? Jankovi sa zatmelo pred očami. Prečo ho do nemocnice prišiel navštíviť takýto človek? Čo sa stalo?

„Prečo ste za mnou prišli?“ spýtal sa Janko celkom potichu.

„Na vašom družstve sa stala hrozná nehoda, súdruh Žilka. Herbicíd Erika D11 sa k vám dostal omylom. V tej nádobe bol toxický odpad z Dimitrovky, ktorý smeroval na likvidáciu. Uisťujem vás, že ľudia, ktorí sú za to zodpovední, budú niesť následky.“

„Budem v poriadku?“ spýtal sa Janko a pokúsil sa zodvihnúť ruku. Až teraz si uvedomil, že ju má pripútanú k posteli. Začal panikáriť.

„Budete v poriadku. Máte telo pokryté pľuzgiermi, ale to sa vám čoskoro zahojí.“

„Ale prečo som pripútaný?“ spýtal sa neprirodzene vysokým hlasom Janko. „Prečo neprídete bližšie? Prečo mala sestrička oblečený skafander? Odpovedzte mi, prosím.“

„Ako som už povedal, zasiahla vás toxická látka. Na tele máte popáleniny a vaša koža… stále vyžaruje toxíny. Absorbovala tú látku a sama sa stala toxickou. Ste v opatere tých najlepších vedcov a lekárov.

Na hrudi cítil akúsi ťažobu. Dlávila ho, dýchal, lapal po vzduchu, ale ten sa mu do pľúc nedostával.

„Čo sa stalo s Emilom Kapustom?“ dostal zo seba.

„Bohužiaľ, neprežil to. Zabila ho konská dávka toxínov vyžarujúca z vášho tela.“

Chlapec na posteli sa začal zvíjať. Krútil sa, snažil sa uvoľniť putá. Do izby vbehla sestrička v skafandri. Sklonila sa k mladému mužovi, ruku v rukavici mu položila na čelo.

„Bude to v poriadku, Janko, počuješ? Nebola to tvoja chyba,“ šepkala mu do ucha a snažila sa mu aj cez rukavicu poskytnúť akúsi útechu.

Janko sa díval na miesto, kde sa ho dotýkala jej dlaň ukrytá v oranžovej rukavici. Konečne pochopil, prečo má na sebe skafander.

„Čo by sa stalo, ak by ste sa ma dotkli? Umreli by ste ako Emil?“ povedal plačlivo.

Valentína ho pustila, ustúpila niekoľko krokov dozadu. Do zorného uhla mu vošiel vážny Sergej.

„Pravdepodobne by umrela, áno. Nevieme to zatiaľ celkom presne odhadnúť. Naši vedci predpokladajú, že časom bude vaša toxicita klesať a raz sa možno budete môcť opäť dotýkať živých bytostí.“

„Ale… čo budem robiť? Pracujem na družstve, starám sa o kravy a prasatá. Keď sa ich dotknem, tiež umrú, nemám pravdu?“

„Janko, chlapče. Ty sa už naspäť nevrátiš. Bolo by obrovským plytvaním, ak by si ostal pracovať na družstve. Všetci tvoji známi si myslia, že si umrel. A to je dobre. Aspoň ťa nik nemôže obviniť zo smrti súdruha Kapustu. Čo by si povedal na to, keby si začal pracovať pre nás? Každý deň by si nasadzoval život za svoju domovinu. Bojoval by si proti nepriateľovi zo západu, proti zvrátenému kapitalizmu. A vykúpil by si sa. Tisíckrát by si Emilovi ten dlh splatil. Čo na to povieš, Janko?“

Janko neodpovedal. V hlave mal prázdno.

* * *

Začali s myšami. Dotkol sa ich na pol sekundy malíčkom. Malíček ešte ani neodtiahol a srdce hlodavca prestalo byť. Postupne k nemu prinášali väčšie zvieratá. Psy umierali do minúty, kone vydržali skoro pol hodinu. S každým mŕtvym zvieraťom v ňom narastala hrôza. Sergej mu povedal, že Emil bol jediný človek, ktorý počas toho incidentu na družstve prišiel o život. Janko čoskoro pochopil, že to bola len milosrdná lož. Ako dlho trvalo zdravotníkom, kým pochopili, že sa ho nemôžu dotýkať? A čo ďalší jeho kolegovia z družstva? Koľkí sa mu pokúsili pomôcť?

Chcel sa na to Sergeja opýtať, ale nikdy nenašiel odvahu.

Janko sa postavil, zapol si zips na nohaviciach. Olovenú nádobu hermeticky uzatvoril a podišiel k umývadlu. Dôsledne si začal umývať ruky v plastových rukaviciach. Vzal do ruky nádobu so svojou stolicou a vyšiel z toalety. Nesmel vykonávať potrebu do bežného záchoda. Jeho výlučky by zamorili odpadové vody.

Janko odovzdal nádobu vedeckej pracovníčke, tá sa len uškrnula a odniesla ju bohviekam. Povedali mu, že olovené nádobky zakopávajú hlboko do zeme, aby ich nikdy nikto nemohol nájsť.

Opatrnosť sa stala nemennou súčasťou jeho života. Nemohol si dovoliť ani najmenšiu chybičku, inak okolo neho umierali ľudia.

Nosieval na ústach rúško, pretože stačilo, že zakašľal, a jeho sliny rozptýlené po miestnosti mohli zabiť jeho spoločníkov. Bol to úbohý život. Chýbal mu Emil, chýbala mu Vlasta. Nikdy by si to nepriznal, ale pomaly mu začínal chýbať už aj jeho otec.

Sergej mu sľúbil, že to už nebude trvať dlho. Ešte chvíľu a bude dostatočne vyškolený na to, aby začal pracovať v teréne.

Moskvu opustil po niekoľkých mesiacoch. Lietadlom sa presunul na vojenskú základňu na Sibíri. Pripojil sa k výcvikovej jednotke vojakov, učil sa strieľať, prežiť v divočine. Každý deň mával hodinu angličtiny. Jeho učiteľka bola nadlho jedinou osobou, ktorá sa s ním rozprávala.

Po niekoľkých zúfalých, osamelých týždňoch spoznal muža, ktorý mu bol podobný.

* * *

Dvere na jeho izbe sa otvorili a dovnútra vošiel Merkulov v sprievode akéhosi chlapa. Janko ho nepoznal. Odhadoval, že už má na krku päťdesiatku. Vyzeral však veľmi dobre. Telo samý sval, vlasy celkom krátke. Odrazu bola miestnosť akási preplnená.

„Som Rudolf. Rudolf Lipanský,“ povedal neznámy muž po slovensky a natiahol k Jankovi pravicu.

Janko bol prekvapený, málokto mu podával ruku. Napriek tomu, že mal rukavicu a dával si skutočne pozor, ľudia sa ho stránili. Váhavo natiahol pravicu. Rudolf ju pevne zovrel.

„To je dotyk chlapa? Pevne zovri tú päsť, nie ako mŕtva ryba!“ zahučal na neho Lipanský.

„Prepáčte ja… volám sa Ján Žilka, teší ma.“

„Viem. Od dnešného dňa si mojím kolegom, Ján.“

Janko sa spýtavo otočil na Merkulova. Ten sa len usmial a prikývol.

„Je to tak, súdruh Žilka. Čaká ťa tvoja prvá práca pre Sovietsky zväz. Nemusíš sa ničoho obávať. Rudo je skúsený vojak, nič ti nehrozí. Budete spolupracovať na misii v Afganistane.“

„Čo sa stalo v Afganistane?“ spýtal sa Janko.

„Sovietsky zväz mu vyhlásil vojnu,“ precedil pomedzi zuby Rudo.

„Afganistan… To je v Afrike?“ spýtal sa zaujatý Janko. Uvažoval, či v tej krajine žijú slony. Chcel by ich vidieť na vlastné oči.

Merkulov na neho pozrel s pohŕdavým úškrnom.

„Nie. To je v Ázii, súdruh Žilka. Súdruh Lipanský ťa oboznámi so situáciou.”

Merkulov za sebou zatvoril dvere. Rudolf hodil na stôl akési dokumenty.

„V Afganistane zvíťazil v minuloročných voľbách istý Núr Muhamman Tarákí. Tarákí bol podporovaný Sovietskym zväzom, snažil sa v krajine nastoliť komunizmus. Jeho snahy zmaril Hafizulláh Amín. Využil Tarákího cestu na Kubu a naplánoval prevrat. Keď sa Tarákí vrátil domov, zavraždili ho v spánku. Aktuálne teda vládne Amín, v krajine sa bojuje. Sovietsky zväz sa rozhodol, že v tejto situácii je nutné vojensky zasiahnuť. Budeme potrebovať každú ruku, ktorá nám pomôže opäť nastoliť poriadok.“

Janko prikývol, vedel, čo je jeho povinnosť.

„Rátajte so mnou, súdruh.“

* * *

V Kábule na jeho prekvapenie nebolo vôbec teplo. Chladný vietor mu podfukoval vojenský kabát, nohy mu omŕzali. Sedelo okolo neho ďalších päťdesiat chlapov. Každý z nich bol od neho v bezpečnej vzdialenosti. Zatiaľ nevedel, čo sa bude diať, nikto sa neobťažoval prezradiť mu to. Vedel len jediné. Prišli sem zabiť Hafizulláha Amína. Na kopci pred nimi stál nádherný palác Tádž Beg. Údajne v ňom býval aj so svojou rodinou samotný Amín. Sídlo bolo obklopené po zuby ozbrojenými vojakmi, Janko dokonca zahliadol tanky. Rozmýšľal, čo bude jeho úlohou. Bude sa plaziť bojovým poľom a nenápadne, odzadu, zabíjať vojakov? Vyčistí súdruhom vojakom cestu k Amínovi? Tá predstava sa mu veľmi nepáčila, ale pre dobro krajiny by to ochotne urobil.

Blížil sa k nemu Rudolf Lipanský. Potešil sa, že vidí známu tvár. Možno sa mu podarí zistiť, čo od neho očakávajú.

„Chcel som sa opýtať...“ začal Janko.

Rudolf mu hodil do lona olovenú nádobu. Zabolelo to.

„Tu sa mi, prosím, vyser.“

„Čo?“ vyšlo z neho.

Rudolf si povzdychol.

„Nemám čas tancovať okolo teba ako Merkulov. Jednoducho potrebujem tvoje hovná. Alebo aspoň šťanky. Je to dokonalý jed, ktorý zabíja rýchlo a čisto, neexistuje naň protijed a Amíci zatiaľ netušia, čo je to za látku. Snažili sme sa používať priamo jed z Dimitrovky, v ktorom si sa vykúpal, ale na ten už majú protijed. Ja tomu veľmi nerozumiem, ale vraj keď to prejde tvojím telom, tak je to nevystopovateľné, kapišto? Bohužiaľ, účinkuje len dvadsaťštyri hodín, potom toxíny vyprchajú. Preto si tu, Jano. Aby si sa, s prepáčením, vysral do tejto nádobky. My to primiešame Amídovi do jedla a môžeme frčať domov.“

Janko nevedel nájsť slová. V skutočnosti nevedel nájsť ani svoj mozog. Rudolfovo vysvetlenie ho zanechalo v totálnom šoku. Starší muž sa na neho chvíľu díval, potom mu ho asi prišlo ľúto. Chytil ho za rameno a jemne ho odviedol za neďaleký krík.

„Tu budeš mať súkromie. Potom mi to dones, budem v stane.“

Janko stiahol gate a začal pracovať pre milovaný Sovietsky zväz.

* * *

Obklopovala ho tma, oči však mal doširoka otvorené. V hlave sa mu prevaľovali spomienky na domov. Sníval o dotykoch. O maminých rukách, ktoré mu strapatili vlasy. O Vlastiných nesmelých bozkoch, o otcových výchovných fackách. Bruškami prstov ľavej ruky si prechádzal po pokožke a predstavoval si, že tie prsty nepatria jemu. Po tele sa mu rozsypali zimomriavky. Pritiahol si perinu až k brade a otočil sa k stene. Poschodová posteľ zavŕzgala. Na druhom poschodí však nebol nik, komu by to prekážalo. Spával celkom sám, v malej kutici na kraji komplexu. Ďaleko od ďalších vojakov, ďaleko od akejkoľvek živej duše.

Napokon to už nevydržal. Odhodil prikrývku a vyšiel na chodbu. Základňa bola navonok tichá. Vedel, že je to len zdanie, mnohí súdruhovia aj teraz poctivo pracovali na strážení svetového mieru.

Ucítil dym z cigarety a nasledoval svoj nos. Dostal neodolateľnú chuť na šluk. Stačil by jeden. Potiahnuť, obaliť myseľ do dymu a upokojiť dušu.

Na schodisku sedela akási skrútená postava. V prstoch držala žiariace svetielko.

„Zdrastvuj,“ povedal Janko a ostal nerozhodne stáť niekoľko metrov od neho.

„Á, súdruh Žilka, nedá sa ti spať?“ prehodil zjavne pripitý hlas v slovenčine.

Rudo Lipanský. Janko nerozhodne zastal. Dúfal, že na schodoch nájde niekoho, koho nepozná. Anonymného človeka, s ktorým by sa mohol podeliť o cigaretu. S Rudom však čas rozhodne tráviť nechcel. Bol opakovaným svedkom jeho potupy.

Zamieril naspäť do postele. Na tento rozhovor nemal vôbec náladu.

„Nedáš si cigaru? Doniesol som ich priamo z Kuby, keď sme z Fidela urobili prezidenta.“

Rudo k nemu natiahol ruku, držal v nej čerstvo zapálenú cigaru.

„Nie… ja nemôžem, potom by ste si ju už nemohli dať… Veď viete,“ povedal v rozpakoch.

„Á, ser na to, ber. Mám ešte jednu.“

„Takéto som ešte nefajčil,“ povedal Janko a vtiahol dym do pľúc. Rozkašľal sa. Bola sakramentsky silná.

Rudo sa rozrehotal.

„Píše, čo?“

Janko prikývol, opakom dlane si pretrel slziace oči.

Rudo si vložil do úst druhú cigaru, škrtol zápalkou. Tá sa mu však zlomila napoly. Sírová palička ťukla na dlážku.

„Do riti!“ precedil Rudo kútikom úst. „To bola posledná.“

Natiahol pažu, špičkou prsta sa dotkol horiaceho konca Jankovej cigary. V tom okamihu sa rozsvietila špička aj tej jeho. Len tak. Ako keď kúzelník vytiahne z klobúka zajaca.

„Ako ste to urobili?“ spýtal sa Janko s bázňou.

Rudolf sa usmial a potiahol si z cigary.

„To neviem ani ja, ani najlepší Merkulovi vedci. Jednoducho cezo mňa prúdi energia. Ak sa jednou rukou chytím zásuvky a druhou lampy, lampa sa rozsvieti. Som ako podrbaný elektrický kábel.“

„A elektrina vás nepokope?“

„Nie. Nikdy sa mi nič nestalo. A môžeš mi tykať. Som Rudo.“

Chvíľu v tichosti sedeli vedľa seba, vychutnávali si lahodné cigary.

„Ako sa ti to stalo, Rudo?“ spýtal sa po dlhom váhaní Janko.

Rudo najskôr neodpovedal. Janko mal strach, že mu ani neodpovie. Že sa mu vysmeje a pošle ho kade ľahšie. Napokon však Rudo začal rozprávať:

„Môj otec mal továreň na výrobu topánok. Začínal ako obyčajný šuster, ale vypracoval sa. Pred vojnou zamestnával viac než stovku ľudí. Za vojny mu továreň vzali Nemci, posledné mesiace vojny prežil vo väzení. Po vojne podnik znárodnili komunisti. Mal som vtedy sedemnásť rokov.“

Rudo vstal, urobil niekoľko nervóznych krokov po chodbe.

„Otec utiekol, mňa na hraniciach chytili. Odsúdili ma za velezradu a za rozvracanie republiky. Šiel som do Jáchymova. V tých časoch tam posielali všetkých. Vieš, kde to je?“

„V Čechách?“ spýtal sa Janko, prekvapený z tejto lekcie zemepisu.

„Neďaleko hraníc s Nemeckom. Je tam baňa, ťaží sa tam urán. Urobili zo mňa baníka. Kopal som rudu, hrdlačil celé dni. Ľudia tam umierali od vyčerpania, zabíjal ich všadeprítomný prach a choroby. Mnohých po odpracovaní trestu prepustili, ale domov odchádzali zlomení ľudia.“

Rudo vytiahol zo zadného vrecka kovovú ploskačku. Priložil ju k perám a odpil si niekoľko dúškov.

„Nebol som príkladný väzeň. Po čase ma prevelili do takzvanej veže smrti. Tam sme na mlynských kameňoch drvili uránovú rudu. Všetci sme vedeli, že je to nebezpečné. O rakovine a chorobách z ožiarenia sa vtedy veľa nehovorilo, ale čosi sa šuškalo. Chlapi tam umierali jeden za druhým. Len ja som žil. Dokonca som sa cítil čoraz silnejší. Niekedy vtedy som zistil, že dokážem z uránu čerpať silu a presmerovať ju kamkoľvek chcem. Najskôr som si na nej len ohrieval ruky, časom som zvládol zohriať vodu na čaj. Napokon som dokázal absorbovať aj iné typy energií. Elektrickú, chemickú, tepelnú. A vtedy za mnou prišla KGB a ponúkla mi prácu.“

„Existuje viac takých ľudí? Ako ty a ja?“

„Spočítal by si ich na dvoch rukách. Číňania majú babu s mimoriadnym sluchom. Je to naša najlepšia špiónka. Američania majú vraj chlapíka, ktorý je nesmrteľný. Na Kamčatke žije nejaký Rus, ktorý má silu ako Herkules. Tajná služba ho už dávno chcela zverbovať, ale poslal ich kade ľahšie. Jeden Francúz vraj dokáže rozpoznať každú odrodu vína, ktorú ochutná. Ale to asi nie je veľmi použiteľné. V Kongu žije akási ženská, ktorá vie, kedy príde búrka. Určite ich je viac, ale nie o každom KGB vie.“

„V Československu sme až dvaja?“ spýtal sa Janko prekvapene.

Rudo sa uškrnul.

„Hej, predstav si to. Takí sme svetoví.“

„To je teda fakt výhra,“ povedal Janko s iróniou.

Rudo ho chápavo potľapkal po chrbte.

„Neboj sa, časom si zvykneš.“

* * *

Dni sa mu zlievali do jedného celku. Cez deň trénoval. Pripojil sa k bežnej jednotke a každé ráno si s nimi zabehol desať kilometrov. To bola teória. V skutočnosti po piatich kilometroch vypľúval dušu. Ale zlepšoval sa každým dňom. Učil sa používať strelné zbrane. Večer, keď nemohol zaspať, vykradol sa z izby a popíjal s Rudom. Väčšinou mlčali. Niekedy naopak spomínali. Na Slovensko. Na bryndzové halušky a lekvárové šišky.

Ak bolo potrebné, sadol do lietadla a vyrazil na akciu. Jeho úloha sa nezmenila, nič väčšie mu zatiaľ nezverili. Liezlo mu to na nervy. Chcel skutočnú akciu, nechcel byť len sraľo.

A to bol aj dôvod, prečo nervózne prešľapoval pred Merkulovou kanceláriou. Chcel sa spýtať, kedy bude môcť skutočne bojovať. Natiahol ruku, chcel zaklopať. Vtom však zvnútra začul akési nahnevané hlasy.

„… nesnaž sa mi nahovoriť, že je to náhoda, doriti!“

Bol to Rudo. Merkulov mu čosi odpovedal, Janko však nerozumel slovám. Neodolal. Priložil ucho k dverám.

„… samozrejme, že je to náhoda. Dúfam, že mi nechceš naznačiť, že s tým niečo máme.“

„Tak ako mi vysvetlíš, že je už tretí zo Slovenska? Po celom svete žije desať takýchto ľudí a na Slovensku sa objavili traja? Tomu neverím.“

„Možno to je preto, že zapíjate bryndzu borovičkou. Ja neviem.“

„Nerob zo mňa vola, Sergej. Chcete si na Slovensku vypestovať armádu vojakov.“

„A keby sme aj chceli… Čo s tým chceš urobiť ty, Rudko? Rob si svoju robotu a buď rád, že si rád.“

„Sledujem ťa,“ zavrčal Rudo.

„Ja teba tiež. A sledujem aj ju. Tak si dávaj pozor na jazyk.“

Janko začul rýchle kroky. Blížili sa k dverám. Vyplašene sa rozbehol chodbou smerom do kantíny.

Toho večera mu oficiálne predstavili Vojtecha, farára z Hubovej. Dokázal sa vznášať niekoľko centimetrov nad zemou. Možno by zvládol aj viac, ale bál sa výšok. Vojaci sa rehotali, že sa podobá na Ježiša, že môže chodiť po vode. Vojtech sa smial málokedy.

Postupne pribudli aj ďalší. V apríli prišiel učiteľ z Maďarska, ktorého hlas dokázal trhať bubienky. V máji rumunská herečka, ktorá sa dokázala zmeniť na kohokoľvek, s kým sa vyspala. Merkulov z nich urobil tím. Tím, ktorý mal zaistiť, že komunizmus bude čoskoro vo všetkých krajinách sveta.

* * *

Snažil sa nevšímať si úškrny ostatných vojakov. Vedel, že sa mu posmievajú. Trvalo to už niekoľko mesiacov, v podstate od ich prvej akcie. Bolo to také ponižujúce. Oni boli skutoční vojaci. On bol… sraľo.

„Čo mladý, už si sa dnes vykakal?“ opýtal sa ho Marat, nabúchaný ostreľovač z Kazachstanu.

Tváril sa, že ho nevidí, ďalej sa venoval krupicovej kaši. Nenávidel spoločné jedlá.

„Odpovedaj mi, keď sa ťa pýtam! Zadok si si utrel? Vy v Československu máte asi fajnové rite, čo?“

Sklonil hlavu. Neznášal konflikty. V bruchu však pocítil chladný závan zúrivosti. Prehltol britkú odpoveď a rozvážne si vložil do úst ďalšiu lyžicu.

Marata jeho mlčanie ešte viac vyprovokovalo. Postavil sa, nohou odkopol stoličku. Tri kroky a bol pri ňom.

„Čo mi neodpovedáš, zasran? Pozri sa mi do očí, buzerant!“

Miska s kašou plachtila vzduchom. Narazila do Maratovho čela, jej obsah mu stiekol po tvári. V ďalšom okamihu mu do nosa narazila Jankova bagandža. Kosti v nose zachrupčali. Marat zaskučal.

Janko doňho narazil ramenom, vojak sa zvalil na zem ako podťatý kazašský smrek. Mládenec naňho skočil, chodidlom mu dupol na krk. Pol roka intenzívneho tréningu sa vyplatilo.

„Tak… Akú smrť si vyberieš, Marat? Opľujem ťa? Oštím? Môžem ťa aj pobozkať, ak by si veľmi chcel.“

Vyškeril na zdeseného protivníka zuby.

„Stačí jeden dotyk, Marat, a do piatich minút klopeš na nebeskú bránu.“

Marat čosi zachrčal, Janko sa k nemu sklonil bližšie.

Odrazu na Marata vystrekol prúd krvi a Janka prekvapila akási zvláštna bolesť. Akoby mu ramenom prešla železná päsť. Marat sa rozkričal. Tvár sa mu skrivila hrôzou. Janko sa snažil rozoznať slová. Kazaštinu neovládal.

Ktosi ho chytil pod pazuchy a ťahal dozadu. Dopadol na zem. Chcel povedať au, ale v ústach mal hrozné sucho.

Otočil hlavu, zbadal Lajosa, učiteľa z Maďarska. Bol tam aj Rudo, Janko videl, že zúri. Namieril prsty na chlapíka s pištoľou. Vlasy mu začali horieť, pištoľ dopadla na dlážku.

„Zavolajte lekára!“ kričal Lajos.

Jeho hlas im nepríjemne rezonoval v ušiach. Napriek tomu ho nik nepočúval. Vojaci sa vrhli na Ruda. Jeden z nich ho ovalil stoličkou po hlave. Rudo klesol na zem, rukou si držal hlavu. Ktosi hodil bundu na horiaceho muža. Jeho nárek trhal uši.

„Nechutná tlupa zvierat! Netvori! Mali by ste byť v cirkuse, a nie v armáde!“ kričal statný Rus, na ktorého meno si Janko nevedel spomenúť.

„Stačí! Okamžite prestaňte, lebo vás všetkých postavím k múru!“

Do kantíny vošiel Merkulov. Jeho autoritatívny hlas okamžite ukončil bitku.

„Kto to začal?“

Všetky oči sa upreli na Marata. Marat však už na to nemohol nič povedať. Jankova krv mu doslova vyžrala dieru do hlavy. Jankovi sa z toho pohľadu zatočila hlava. V krku ucítil kyselinu. Stúpala mu vyššie a vyššie, až sa neudržal. Natrávená kaša skončila na dlážke.

„Lipanský, Žilka, na ošetrovňu. Toho chumaja, čo strieľal, by som najradšej nechal skapať. Nevadí. Vezmite ho niekto. Treba ho ošetriť. Hýbte sa!“

Rudo ho podoprel, pomohol mu na nohy.

“Nie, počkaj, veď krvácam,” šepkal zhrozený Janko.

“Dávam bacha,” povedal Rudo a pevne ho držal za nezranenú ruku.

Janko kráčal viac menej sám. Lajos šiel za nimi, pridal sa aj Merkulov. Vyšli z kantíny. Pred dverami sa takmer zrazili s Merkulovom číslo dva.

Na moment sa na neho nechápavo dívali. Potom to Lajosovi došlo.

„Ježiš, Ata, s Merkulovom?“

Opäť čiernovlasá Ata pokrčila ramenom, urobila ladný krok k Merkulovi. Naklonila sa k jeho uchu.

„Choď tam, Sergej. Tí hlupáci na nás práve zaútočili. Môžeš byť rád, že sme z nich neurobili fašírky.“

Zamračený Merkulov vošiel do kantíny.

„Bude zúriť,“ povedal Rudo.

Ata pokrčila ramenami.

„Nebude, má pre mňa slabosť,“ povedala s istou dávkou pýchy.

O chvíľu vyletel Merkulov z jedálne a spakruky vpálil Ate facku. Ženu prekvapila prudkosť úderu, padla na zem.

„Už-nikdy-viac-to-neurob,rozumieš?“

Každé slovo podporil kopancom do žalúdka. Janko nechápal, prečo jej nepomohli. Prečo sa na to len v tichosti dívali. Rudo ho držal okolo pása, Lajos stál vedľa neho biely ako papier. Keď Merkulov odišiel, Lajos sa rozbehol k Ate a vzal ju do náručia. Rozplakala sa mu do rukáva.

* * *

Dni sa menili na týždne, týždne na mesiace. Vojaci si už viac na Janka netrúfli. Vysmievali sa mu aj naďalej, ale ostali len pri jalových rečiach.

Stali sa z nich skutoční priatelia. Rudo, Lajos, Ata a Vojtech. Na schodoch sa už nestretával len s Rudom, chodili tam všetci. Smiali sa a rozprávali a fajčili jednu od druhej. Ata bola koketa. Mala síce už takmer štyridsať, ale sršala z nej živočíšnosť. Lajos bol učenec, dejepisár, básnil o veľkom Maďarsku a túžil po návrate starých dobrých čias. Vojtech nefajčil, nepil, nenadával. Mal rád filozofické debaty, v ktorých im zas a znovu dokazoval, že Boh musí existovať.

Janko uvažoval, prečo tu vlastne sú. Prečo bojujú za Sovietsky zväz, keď by každý z nich chcel byť niekde celkom inde. Nemal však odvahu pýtať sa.

„Zajtra odchádzam. Chcú, aby som sa infiltrovala do Bieleho domu,“ povedala Ata a odpila si z gruzínskeho koňaku.

„Len aby ťa tá Amerika nezlákala,“ povedal Rudo.

Ata očervenela a udrela Ruda do ramena.

„Čože? Prečo to hovoríš? Samozrejme, že má nezláka. Viem, kam patrím.“

Ata sa nikdy netajila tým, že obdivovala Stalina a myšlienky komunizmu jej boli veľmi blízke. Janko s ňou v tom na sto percent súhlasil. Predstava spoločnosti, v ktorej sú si všetci rovní, ho fascinovala. Už pochopil, že spôsob boja nebol vždy celkom čistý, ale účel svätil prostriedky.

„Amerika je hniezdom dekadencie a frivolnosti. Určite sa tam budeš cítiť ako doma,“ prehodil Lajos.

„V tomto ohľade sa cítim doma kdekoľvek na svete. Prasatá žijú všade,“ prehodila sucho Ata.

Rudovi skrivilo kútiky. Lajos a Ata sa vždy doberali. Lajosa to ku koketnej Ate zjavne ťahalo.

„Budem sa za teba modliť,“ povedal Vojtech potichu.

„To nemusíš, Vojtech. Mňa Boh nemá veľmi rád,“ odvetila mu žena s ľahkosťou.

„Niekedy môžeš mať pocit, že na teba zabudol, ale nie je to tak. Skrýva sa v každom úsmeve, v každom prívetivom slove iných ľudí. A tak, ako je tu on pre nás, musíme tu byť aj my preňho. Musíme konať tak, aby na nás bol pyšný. Musíme sa postaviť neprávosti, aj keby sme mali priniesť tú najväčšiu obeť.“

Janko z jeho slov dostal pocit, že ani nepatria im. Zdalo sa, že Vojtech sa snaží presvedčiť sám seba. Nikto mu neodpovedal, a tak jeho slová ostali visieť medzi nimi ako balóny plné jedu.

Vojtech zodvihol hlavu, oči sa mu leskli.

„Je neskoro. Ospravedlňte ma, idem do postele.“

Vykĺzol na chodbu ako vánok. Osameli a onemeli.

Vojtecha našli o niekoľko týždňov ráno v kantíne. Visel na ventilátore. Okolo krku mal utiahnutý kožený opasok.

Ata sa už nikdy nevrátila. Ostala na skazenom západe.

* * *

„Súdruh Žilka, usmejte sa trochu! Nech sa vás naši diváci neboja.“

Janko poslúchol a zahľadel sa do kamery. Usmievala sa na neho mladá bruneta s mikrofónom.

„Povedzte nám, aká bola vaša najťažšia misia?“

Janko sa nadýchol a odverklíkoval naučený príbeh.

Geroji. Tak ich teraz volali. Padlo rozhodnutie, že ich nadprirodzené sily by mohli byť motiváciou aj pre bežných ľudí. Napísali o nich knihu, natočili niekoľko ich akcií. Ľudia ich milovali. Vyrobili podľa nich dokonca aj igráčikov. Janko mal toho so svojou podobou vyloženého na poličke. Bol pre neho symbolom toho, akú veľkú zodpovednosť má voči obyčajným ľuďom.

„Najťažšia misia bola pre mňa hneď tá prvá. Priznám sa, mal som veľký strach. Našťastie mám priateľov, na ktorých sa vždy môžem spoľahnúť,“ povedal.

Neboli to jeho slová, napriek tomu však boli pravdivé. Keď sa konečne Merkulov rozhodol, že ho nasadia do Afganistanu, klepal sa od strachu.

„Budem tam s tebou, chlapče,“ sľúbil mu Rudo a vtisol mu do ruky ploskačku. Janko sa hltavo napil, akoby mu ohnivá voda mala dodať odvahu. Nedodala, ešte viac sa roztriasol.

Mal zabíjať ľudí. Už zajtra. Špehovia vypátrali akúsi partizánsku skupinu skrývajúcu sa v jaskyni neďaleko Kábulu. Na druhý deň tam mali nabehnúť a pozabíjať všetko živé.

„Aké je to zabiť človeka?“ spýtal sa Janko.

Rudo sa chrapľavo rozosmial.

„Ty to predsa vieš. Zanechal si už za sebou mnoho mŕtvych.“

Z tých slov ho zamrazilo. Rudo mal pravdu. Zabil Emila, Marata a množstvo ďalších, ktorí požili jed z jeho výlučkov.

„Teraz to bude iné. Teraz to bude naozaj,“ zašepkal, oči otvorené dokorán.

„Nebojíš sa zabíjania. Bojíš sa boja. A toho sa nemusíš. Máš silu, akú nemá žiaden tvoj protivník. Budem stáť vedľa teba. Keby sa niečo zvrtlo, bude tam aj Lajos. Zaspieva im svoju áriu a ľahnú popolom.“

Rudo nakoniec nemal pravdu. Zabíjanie bolo hrozné. Ani po tých rokoch si nezvykol. Vyhasnuté oči mužov, ale aj žien ho prenasledovali v snoch.

* * *

„Aké to je, byť tak ďaleko od domova?“

Prekvapene zažmurkal a odohnal spomienky. Premýšľal, akú odpoveď mu Merkulov pripravil. Nevedel si spomenúť.

„Ja… vlastne už ani neviem. Kedysi som cítil zlosť, ale teraz ju nahradila už len prázdnota. Ľudia okolo mňa umierajú a ja už nedokážem nič cítiť,“ povedal.

Mladá novinárka prekvapene zodvihla obočie a nervózne si odkašlala.

„Súdruh Žilka, toto nebudeme môcť použiť. Nedostali ste od nás papiere s odpoveďami?“

Pozrel sa na ňu a po prvýkrát ju skutočne videl. Krátke upravené nechty, módna trvalá, lodičky na podpätkoch. Dokonalá reportérka. On už o sebe dávno pochyboval. Nevedel, či dokáže byť dokonalý.

„Som trochu unavený. Môžeme to preložiť na zajtra?“ opýtal sa a nečakal na odpoveď.

Po prašnej ceste zamieril k základni. Mal chuť na chladenú desiatku, ale tá bola v Afganistane nedostatkovým tovarom. Pobehovali okolo neho po zuby ozbrojení vojaci a s rešpektom sa mu zdravili. Vo dverách sa takmer zrazil s Rudom.

Zamrmlal ospravedlnenie a nevenoval mu ani pohľad. Bolo to zvláštne.

„Kam ideš?“ spýtal sa Janko.

Rudo sa zastavil.

„Mám nejakú robotu. Nič vážne. Do večera som späť.“

Neznel nervózne ani vystrašene. Znel úplne normálne a to nebolo správne. Za bežných okolností by mu povedal, nech si svoje otázky strčí do zadku. Nenamáhal by sa s odpoveďou.

Za Rudom sa zatvorili dvere. Janko napočítal do desať. Potom sa vykradol za ním. Zahliadol ho, ako sa blíži k ostnatému plotu, ktorý oddeľoval ich základňu od divočiny. Rudo strčil ruku do vrecka. Janko ho už poznal, vedel, že tam skrýva vysokovýkonnú batériu. Dotkol sa plota, pletivo sa pod jeho dlaňami roztavilo. Preliezol dierou. Janko ho o niekoľko okamihov napodobnil. Mierili do hôr.

Vstúpil do riedkeho lesíka. Zastavil a načúval. Šum lesa mu pripomenul domov. Prstami sa dotkol ihličia statnej borovice. V nose zacítil vôňu živice. Začul aj Ruda. Bol celkom neďaleko, s niekým sa rozprával. Prikrčil sa a slimačím tempom sa zakrádal za hlasmi.

„Pán Lipanský, nemám pre vás dobré správy.“

Mužský hlas rozprával po anglicky. Jankovi sa zježili na hlave všetky chlpy.

„Zlé správy sú lepšie ako žiadne správy. Hovorte.“

„Vaša dcéra, Karolína Lipanská, už nežije. Narodila sa v roku 1954 v nemocnici v Jáchymove. Jej mama Helena umrela pri pôrode. Karolína žila u svojich starých rodičov. Vo veku šiestich rokov jej bola diagnostikovaná leukémia. Umrela o rok neskôr. Pochovaná je vedľa svojej mamy, na cintoríne v Jáchymove. Je mi to ľúto.“

Rudo čosi zašepkal. Janko mu nerozumel.

„Klamal vám, pane. Vaša dcéra už nežije. Nemusíte tu ostávať. Je to na vás. Spojené štáty americké vám rady poskytnú azyl.“

„Ja… potrebujem čas,“ povedal Rudo.

„Samozrejme, čokoľvek si budete priať. Ak však túžite po pomste, najlepšie je vychutnať si ju studenú. Možno by bolo najlepšie, keby ste ostali v sovietskej armáde a pomohli nám ju rozložiť… takpovediac zvnútra.“

„Budem o tom premýšľať.“

„Presne o týždeň vás tu budem čakať… Toto je pre vás.“

Janko počul odchádzajúce kroky. V lese sa čoskoro rozhostilo úplné ticho. Uvažoval, čo má robiť. Jednou z možností bolo vrátiť sa na základňu a tváriť sa, že nič nepočul. Alebo mohol ísť rovno za Merkulovom a o všetkom mu povedať. Vedel, že tá možnosť je správna, napriek tomu sa mu priečilo nabonzovať kamaráta. Napokon sa rozhodol celkom inak.

* * *

„Odídeš do Ameriky, alebo sa z teba stane špión?“

Rudo sa strhol. Pomaly, opatrne sa otočil. Pravú ruku si podvedome strčil do vrecka. V ľavej držal akýsi papier.

„Nechaj tú batériu na pokoji. Nechcem sa biť.“

Rudo neochotne vybral dlaň z vrecka. Obe ruky zodvihol do vzduchu v geste rezignácie.

„Vysvetlím ti to,“ povedal starší muž potichu.

„Budeš musieť,“ odvetil Janko tvrdo.

Rudo k nemu natiahol ruku s akýmsi papierom.

„V tomto hrobe je pochovaná Karolínka, moja dcéra. Jej mamu som spoznal v Jáchymove. Pracovala so mnou v bani, nebola väzňom, len jednou z mnohých žien, ktoré si v tom pekle chceli zarobiť na živobytie. Zamilovali sme sa do seba a napokon sme sa aj zobrali. Nedokázal som pred svetom utajiť svoje schopnosti, vtedy som ich ešte nevedel celkom ovládať. Ľudia si o mne šepkali, že viem čarovať, že som bosorák. Čoskoro za mnou prišiel agent ŠTB a dal mi ponuku, ktorá sa neodmieta. Buď s nimi budem spolupracovať, alebo zabijú moju manželku spolu s nenarodeným dieťaťom. Asi vieš, čo som si vybral. Čoskoro si pre mňa prišla samotná KGB a vzali ma do Ruska.“

„Merkulov?“

„Nie. Sergej bol vtedy len treťotriedny úradníček. Počas tých rokov sa vypracoval. Jeho predchodcovia však boli rovnakí. Celé tie roky mi držali pri krku nôž. Teda, nie mne. Mojej dcére. Nosili mi fotky krásneho bábätka, neskôr dievčatka s dvomi vrkočmi. Rástla, dospievala, až sa napokon stala ženou a sama si založila rodinu. A ja som robil všetky tie svinstvá, aby mohla ďalej žiť svoj život. Dnes som zistil, že to všetko bola lož.“

Rudovi z oka vyhŕkla slza. Naštvane si ju utrel do rukáva.

„Pozri sa!“ zahučal na neho Rudo a strčil mu pod nos akúsi fotografiu.

Janko sklonil zrak. Na fotografii bol žulový náhrobok. A na ňom vyryté meno Karolína Lipanská.

„Možno to je len nejaký omyl,“ povedal Janko nepresvedčivo.

Rudo si navonok pokojne vytiahol z vrecka vreckovku. Obalil si do nej päsť. Janko nechápal, čo to vlastne robí. V nasledujúcom okamihu pochopil.

Rudo mu vpálil facku. Neštípala, keďže mal ruku omotanú látkou, ale bolela ako fras.

„Ako môžeš byť taký hlúpy?“ kričal na neho Rudo. „Manipulujú s tebou, klamú ti a ty si stále na ich strane?“

Starší muž si sadol na zem a sklonil hlavu na kolená.

Janko nevedel, ako zareagovať. Snažil sa v sebe nájsť úlomok zlosti, ale nedarilo sa mu to.

Sadol si vedľa neho. Ich plecia sa dotýkali. Mlčali spolu, až kým sa na nich nezniesla tma. Napokon sa Rudo postavil, ponaťahoval si hnáty. Podal mu pravicu. Janko ju chytil a stisol. Rudo ho druhou rukou poťapkal po rukavici.

„Dobré je to. Už nie si ako mŕtva ryba. Zbohom, Janko,“ povedal a stratil sa medzi stromami.

* * *

„Oklamali ho,“ povedal rezolútne Sergej Merkulov. „Hanebne ho oklamali, len aby ho získali na svoju stranu. Jeho dcéra žije, ten hrob, to je jasný podvrh.“

Naštvaný Merkulov hodil na stôl fotografiu mladej ženy.

„Toto je jeho dcéra. Žije v Žiline, je zdravá a šťastná.“

Janko prikývol. Sklonil zrak. Merkulov pochodoval po kancelárii, dobreže sa mu neparilo z uší. Rudova zrada ho, mierne povedané, rozrušila.

„Čo sa s ňou teraz stane? Keď nás Rudo zradil?“

Merkulov sa na Janka prekvapene pozrel.

„Čo by sa s ňou malo stať?“

„Zabijete ju? Tak ako ste sa mu vyhrážali?“ spýtal sa Janko zlostne.

Merkulov sa rozosmial, z toho zvuku prebehol Jankovi po chrbte mráz.

„Nie, Janko, samozrejme, že ju nezabijeme. Nemusíš sa obávať.“

Merkulov vzal jej fotografiu a chvíľu sa ňou kochal.

„Fajn. To som rád. Tak ja… pôjdem.“

„Počkaj ešte, Janko. Nedopovedal som. Nezabijem ju. A nezabijem ani Vlastu Kapustovú. Tak sa volalo to dievča? A tvojho otca, samozrejme. Nič im nehrozí. Pretože ty veríš Sovietskemu zväzu, nemám pravdu?“

Janko cúvol, narazil chrbtom do dverí. Srdce mu zovrela ľadová päsť.

* * *

Sedel na schodoch a fajčil cigaretu. Ostal celkom sám. Lajos po večeroch nasával a nemal pri tom rád spoločnosť. Fajčil jednu za druhou, ruky sa mu však stále chveli.

Komunizmus bol tým najlepším politickým systémom. Zaručoval rovnoprávnosť, mier a prácu pre všetkých. Jednu jedinú vec však ľuďom nikdy nemohol dať, inak by sa rozsypal ako domček zo zápaliek.

Tou vecou bola sloboda.

* * *

Ján Žilka sedel na zadnom sedadle tmavej škodovky. Očami prečesával okolie, pátral po akomkoľvek náznaku nebezpečenstva. Šofér šiel pomaly, sledoval limuzínu Zil, pýchu sovietskeho automobilového priemyslu. Vedľa neho sedel Lajos, v ruke držal vysielačku. Tá neustále chrastila a rozčuľovala sa Merkulovým hlasom.

„To fakt musela byť tá konferencia na debilnom Islande? Kto to tu má uchrániť? Keby sem Amíci drbli bombu, tak sme v riti. Sledujte okolie!“

Merkulov sedel v limuzíne spolu s Michailom Gorbačovom, novým generálnym tajomníkom ústredného výboru. Gorbačov bol najsilnejším mužom východného bloku. A ich úlohou bolo udržať ho nažive.

Gorbačov mieril na stretnutie s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom. O Gorbačovovi sa vravelo, že je slaboch, že podľahne tlaku západu. Janko však vedel svoje. Bola to len spravodajská hra, Merkulov mal Gorbačova pevne v hrsti a Kremeľ zbrojil ďalej. Bol silnejší ako kedykoľvek predtým.

Až po rokoch v službe si Janko dokázal naplno uvedomiť, aké impérium Merkulov vytvoril. Tajná služba mala nahrabanú špinu na každého. Stačilo len otvoriť zázračný šuplík a vytiahnuť z neho hľadanú informáciu. A na Gorbačova toho Merkulov mal viac než dosť.

Zastavili pred bielou vilou na brehu mora. Vystúpili z auta a pomaly sa presunuli k budove. Pri dverách stál najmocnejší muž Ameriky. Podal Gorbačovovi ruku a pozval ho dovnútra.

Janko mal neodbytný pocit, že vstupujú do jamy levovej. Dvere sa za nimi zatvorili, novinári ostali vonku. Vnútri bolo množstvo ľudí, Janko nepochyboval, že sú po zuby ozbrojení. Snažil sa držať v pätách Gorbačovovi, to bola jeho úloha. Byť stále pri ňom. Vošli do veľkého salónika. Na stene viseli portréty akýchsi mužov, pod veľkými oknami stál stôl a okolo neho osem stoličiek. K stolu viedol červený koberec lemovaný kvetináčmi.

Gorbačov a Merkulov boli už takmer pri stole. Lajos a on chceli ostať pri dverách, do politiky sa pliesť nechceli.

Odrazu sa zabuchli dvere, v zámku zaštrngotal kľúč.

K nohám mu dopadla dymovnica. Začal sa z nej vypúšťať plyn. Janko si automaticky strčil špeciálne štuple do uší. Stihol to v poslednej chvíli. Miestnosť takmer roztrhol napoly Lajosov rev. Štuple na ten zvuk nestačili, ale aspoň ho stlmili a on bol schopný premýšľať. Zložil si rukavice. Oči ho začali štípať. Musel pracovať rýchlo. Pri stene ležal muž, držal si na ušiach dlane. Na tvári mal plynovú masku. Janko mu ju strhol a nasadil si ju. Konečne sa zhlboka nadýchol.

Umierajúceho muža si nevšímal, bežal popri stene ďalej. Prioritou bol Gorbačov. Lajošov rev sa mu zarýval do mozgu. Odrazu však utíchol. Pocítil bodnutie strachu. Zabili ho?

Na moment zaváhal. Povinnosť-nepovinnosť, kamaráta nemohol nechať v štichu. Rozbehol sa naspäť. Preskočil niekoľko dymovníc.

Lajos ležal nehybne na zemi. Vedľa neho kľačal vojak. Vojak si všimol, že sa naňho rúti. Rukami šmátral v puzdre. Vytiahol z neho revolver. Zamieril, ale vystreliť už nestihol. Janko do neho narazil lakťom a zvalil ho na zem. Letmo sa dotkol jeho krku. To stačilo. Muž v agónii dopadol na dlážku. Janko ukončil jeho trápenie jeho vlastným nožom.

Strhol mu z tváre masku, natiahol si rukavice. Nasadil kamarátovi plynovú masku. Lajos žil, to zatiaľ muselo stačiť.

Spredu sa ozývali zvuky boja. Vytiahol z puzdra vlastný nôž. Musel pracovať celkom nečujne. Vnoril sa do hmly. V nejasných obrysoch hľadal nepriateľov. Netušil, koľko ich tu bolo. Spolu s Reaganom do miestnosti vstupovali traja ochrankári. V miestnosti sa však už dávno predtým mohli ukryť ďalší.

Z tieňov sa vynoril čísi obrys. Nezaváhal. Skočil mužovi na chrbát. Vojak klesol pod jeho váhou na kolená. Janko mu zapichol do krku nôž. Muž nestihol ani vykríknuť.

Schytil kvetináč s fikusom a prehodil ho von oknom. Do miestnosti začal prúdiť čerstvý vzduch.

Konečne prišiel na koniec miestnosti. Situácia, ktorú zbadal, mu celkom absurdne skrivila pery do úsmevu.

Merkulov držal pod krkom Reagana, k spánku mu pritláčal pištoľ. Oproti nemu stál akýsi americký vojak v plynovej maske. Ten pre zmenu držal Gorbačova. Pritláčal mu na krk nôž.

„Odhoď ten nôž, sme v bezvýchodiskovej situácii!“ zakričal kašľajúci Merkulov.

„Vzdaj to. Dom je obkľúčený!“ zakričal mu naspäť skreslený mužský hlas.

„Čo chcete?“ spýtal sa Merkulov, jeho hlas znel hystericky.

Jeho protivník sa nadýchol na odpoveď.

Merkulov však bol líška podšitá. Strhol Reagana na zem. Zadunel výstrel. Vojaka strela zasiahla do ramena. Nôž mu vypadol z ruky.

Reagan schmatol Merkulovu pištoľ a vytrhol mu ju. Lakťom ho udrel do nosa. Merkulov zahrešil, ale ani na okamih nezaváhal. Schmatol prezidenta okolo krku a začal ho škrtiť.

Koho ratovať prvého? Janko nemal čas na dlhé úvahy. Merkulov vyzeral, že má situáciu pod kontrolou. Zvolil Gorbačova.

Vojak sa snažil pohnúť rukou. Rameno mu však mohutne krvácalo. Gorbačov sa plazil po zemi, snažil sa uniknúť do bezpečia.

Jankov plán bol prostý. Rozbehol sa a skočil. Stačilo sa toho muža dotknúť. Vojak však bol na neho pripravený. Skrčil nohy a chvíľu pred Jankovým dopadom ich prudko vystrel. Janko odletel niekoľko metrov dozadu.

Sťažka sa postavil. Videl, ako sa vojak snaží dotiahnuť ľavou rukou do pravého vrecka. Tušil, že tam má nejakú zbraň.

Opäť sa rozbehol. Vojakovi z vrecka vypadla batéria. V ďalšej sekunde Janka zachvátil oheň. Tlaková vlna ho oplieskala o stenu.

Vojak na neho mieril trasúcim sa prstom.

„Ostaneš tam, jasné?“ povedal. Po slovensky.

Janka zožierala horúčava, nemal silu na odpoveď.

Vojak sa potácal Merkulovým smerom. Sergej zvieral Reaganov krk, v očiach mal výraz šialenca.

„Zabiješ aj jeho?“ spýtal sa Merkulov.

„Nie. Zabijem len teba. A urobím to s radosťou,“ povedal vojak a namieril na Merkulova trasúcu sa dlaň.

Merkulov použil Reaganovo ochabnuté telo ako štít. Schmatol pištoľ a besne vystrieľal celý zásobník. Guľky však narazili do silového štítu a odrazili sa všetkými smermi. Jedna z nich zasiahla Gorbačova priamo do oka. Druhá prešla štítom a zasiahla vojaka do chodidla.

Rudo Lipanský klesol na zem, teraz už skutočne neschopný pohybu. Merkulov sa rozosmial.

„Tak ako to urobíme, Rudko? Oko za oko, prezident za tajomníka? Pôjde dolu, tak ako tvoja dcérenka.“

Janko cítil, že horúčava poľavila. Odlepil sa od steny a pokojným krokom mieril k Merkulovi. Natiahol si na dlaň rukavicu, zastavil sa tesne pri ňom. Podal mu ruku. Merkulov sa vďačne chytil a postavil sa na nohy.

V ďalšou okamihu mu na nose pristál pľuvanec. Pomaly, lenivo stekal po tvári a mieril k brade. Šokovaný výraz Merkulovej tváre sa menil na hrôzu. A potom prišla bolesť. Janko neodvrátil zrak. Toto bola vôbec prvá smrť, ktorú si skutočne vychutnal.

Janko si všimol, že Reagan sa začína preberať. Potriasol mu ramenom.

„Pán prezident, ste v poriadku?“ spýtal sa.

Reagan otvoril oči a unavene sa uškrnul.

„Ja nie som Reagan, ty trdlo,“ povedal prezident a priamo pred jeho očami sa zmenil na Atu.

Na moment mlčky zízal na jej súmernú tvár. Už zabudol, aká je krásna. Potom vstal a prešiel k Rudovi. Narastala pod ním mláka krvi.

„Ďakujem,“ zašepkal Rudo.

„To je tá tvoja Amerika? Zaútočiť na sovietskych predstaviteľov? Prečo ste sem prišli? Rozpútať vojnu?“ povedal Janko, v hlase mal zúrivosť.

„Nie, my sme chceli vojne zabrániť...“ povedal Rudo sa rozkašľal sa.

„Tak to sa vám veľmi nepodarilo,“ odfrkol si Janko.

„Ale áno, podarilo...“ vstúpil do ich rozhovoru Gorbačov.

Prekvapený Janko sa obzrel. Usmieval sa naňho generálny tajomník komunistickej strany. Sklonil zrak a pre istotu skontroloval telo skutočného Gorbačova, ktorý stále ležal nehybne pod stolom.

„Ježiš, Ata, ty si spala aj s Gorbačovom?“

Na neistých nohách sa k nim blížil Lajos. Keď ho nepravý Gorbačov zbadal, na tvári sa mu zjavil blažený úsmev. Michail sa rozbehol k druhému mužovi. A bol to vskutku zaujímavý pohľad.

Lajos natiahol ruky, zastavil bežiaceho Gorbačova.

„Ak ma chceš stískať, vezmi si svoju vlastnú podobu,“ povedal prestrašený Lajos.

Ata sa usmiala a bola opäť Atou. Potom Lajosovi vtisla na pery bozk.

Janko odvrátil zrak, čupol si k Rudovi.

„Čo sa stane teraz?“ spýtal sa Janko.

„Nuž, dúfal som, že mi možno obviažete tie diery po guľkách. Nenamietal by som,“ povedal Rudo potichu.

„A potom?“

„Odpraceme telá, Ata sa stane tajomníčkou strany. Všetci ju budú milovať a ona bude... nežná. Bude hovoriť, že ľudia by mali byť slobodní. Že krajiny, ktoré sú súčasťou Sovietskeho zväzu, majú právo vybrať si, či chcú byť nezávislé. Podporí podnikanie, dovolí ľuďom veriť v Boha… Všetko sa zmení, pretože ľudia túžia po slobode… A keď sa začnú búriť, budeme tam. Dáme pozor, aby všetko prebehlo hladko. Aby sme zbytočne neprelievali krv.”

Boli to len frázy alebo tomu Rudo skutočne veril? Janko netušil. Vedel len to, že chce byť na tej strane, na ktorej sú jeho priatelia.

„Ako vysvetlíš Merkulovu smrť?“

„Nebudem ju musieť vysvetľovať. Všetkým funkcionárom strany odľahne, že je mŕtvy, nik sa nebude pýtať. Jediné, čo musíme urobiť, je odstrániť telá… A potom… pôjdeme, kam budeme chcieť.“

Ján Žilka prikývol. Na špičke jazyka ucítil chuť slobody.