“Prepáčte prosím, kde nájdem sekciu fantastiky devätnásteho a dvadsiateho storočia?”

Opýtal som sa v angličtine staršej pani, ktorá tu, v jednej z Oxfordských knižníc platila za knihovníčku. Jej vlasy už hrali viac šedivou ako pôvodnou gaštanovou, no tej bolo stále kde tu ešte trochu vidno. Na vekom z časti poznačenej tváry sa jej vinímali polmesiačikové okuliare, akoé vo filmoch o Harrym Potterovi mával Albus Dumbledore. Vlastne mi Dumbledora celá tak trochu pripomínala.

Ako každý študent doktorandského štúida odboru teória literatúry a dejiny vybranej Svetovej literatúry som aj ja mal tú povinnosť absolvovať minimálne mesačnú zahraničnú, vedecko-výskumnú stáž. Neviem akým zázrakom, ale to som ani neriešil, sa mi nakoniec podarilo dostať do Oxfordu, miesta posledného odpočinku Johna Ronalda Reula Tolkiena. Miesto ktoré dýcha históriou a viktoriánskym šarmom. Híkal som od šťastia a to aj napriek tomu, že cestovanie na dlhšie trasy ani pobyty na neznámych miestach neznášam práve najlepšie.

“Sekcia S, dostanete sa tam touto chodbou, na ktorej konci odbočíte doľava.”

Vysvetľovala mi pani a pomáhala si vyveseným plánikom. Vedľa plánika bol našťastie aj QR kód, ktorý som si naskenoval do telefónu aby som tak mal plánik tam. Myslím, že len máloktorá, ak vôbec niektorá knižnica na Slovensku sa mohla tejto rovnať. Z vonku to bola stavba ktorú by som odhadoval na niekdajšie opátstvo v gotickom štýle, béžové aš šedé kamenné bloky, stĺpy a kupolovitá strecha. Z vnútra to bol raj pre milovníkov kníh. Zdanlivo nekonečné rady hnedých dubových políc pod klenutým stropom a dĺážkov na ktorej v dobrom svetle nebol problém vidieť vlastný obraz. A všetky tie police plné najrôznejších zväzkov od anglických klasikov, Shakespeara, Keitsa, Shellyho, Bydona, Trollopea až po modernú literatúru, takže tu niekde bol uložený aj spomínaný Harry Potter. Pomaly, vychutnávajúc si atmosféru toho miesta a svetlo, prenikajúce z okien po mojej pravici, ktoré tú atmosféru ešte umocňovali som mieril za svojim cieľom. Keď som ale prišiel na miesto, kde som podľa inštrukcií mal odbočiť doľava, moju pozornosť upútalo čosi iné, než ohromné množstvo, často aj dosť starých a ťažkých, v pravej koži viazaných zväzkov. Bolo to za poslednou policou radu, okolo ktorého som prechádzal. Výklenok v stene, obsahom ktorého boli dvojkrídlové, drevené dvere namorené tak, že mali matnú čiernu farbu. Zdalo sa mi, že pôsobia ako akási čierna diera, ako keby k sebe priťahovali a pohlcovali okolité svetlo. Tiene boli za touto poslednou policou výraznejšie a napriek tomu, že len pár metrov napravo bolo v stene vysoké, oblúkové vytrážové okno bola tam skoro tma. Vrátil som sa o jeden, dva rady políc naspäť aby som sa uistil, že sa mi to nezdá. Skutočne to tak bolo. Obzrel som sa dookola, započúval sa do zvukov. Počul som vzdialené kroky na tej naleštenej parketovej podlahe, no zdalo sa, že v tejto časti sekcie som momentálne sám. Prišiel som bližšie a zčal som si dvere lepšie obzerať. Vo svojom najvyššom bode boli vysoké približne dva metre, aspoň som to tak odhadoval podľa svojej výšky. Na to, že drevo muselo byť dosť staré, bolo nezvyčajne dobre zachované a až neprirodzene hladké. Ani letokruhy v ňom neboli vidieť výrazne, ale to možno bolo spôsobené tým zvláštnym moridlom. Obe krídla dverí boli opatrené kruhovými mosadznými úchytmi na otvorenie. Zdalo sa mi, že do mosadze je niečo vygravírované tak som si na to posvietil mobilom. Musel som si čupnúť a mobil priložiť takmer na kov aby som rozoznal rytiny. Zdalo sa mi akoby spomedzi štrbiny medzi krídlami neustále prefukoval ľadový vzduch. Otriasol som sa. Síce bol už November ale ešte to vonku nebolo na bundu a tak som mal na sebe iba tenšiu mikinu. Zadíval som sa na znaky a ku svojmu prekvapeniu, ako verný fanúšik Tolkienovho diela som tie znaky okamžite poznal.

“To... to ako vážne? Tengwar? Možno je to nejaká atrakcia knižnice, ktorá sa chytila boomu okolo Tolkienovho diela.”

Pomyslel som si, aj keď tá moja pravá dušička geeka do fantasy a sci-fi dúfala vo viac.

“Aj tak sa nič nestane, keď ich otvoríš. Možno to ani nepôjde a sú len namaľované na stenu, preto sú také hladké.”

Našepkával mi môj vnútorný skeptik. Znovu som sa uistil, že tu práve teraz so mnou nikto nie je, chytil sa jedného z mosadzného kruhu na pravej strane a potiahol. Krídlo dverí sa bezhlučne otvorilo a to otváranie ani nejšlo nejako extrémne ťažko. Na druhej strane dverí bola len nepreniknuteľná tma. Znovu som zapol svietenie na mobile. Kam dosvietilo svetlo bola len kamenná podlaha. Vyzul som si jednu z topánok a dal ju tak, aby sa dvere nemohli sami zabuchnúť ako to býva vo filmoch a aj keď postupujúc opatrne, vošiel som dnu. Nachádzal som sa vo veľkej sieni s mnohými piliermi a neskutočne vysokým stropom, tam nepreniklo ani svetlo.

“Vizerá to ako...”

Vošiel som do jednej z vedľajších miestností do ktorej odkiaľsi presvitalo svetlo, len aby som zistil, že to svetlo presvitá z okna v strope na náhrobný kameň. Bola tam aj studňa a kostry trpaslíkov, rozhádzané zhrdzavené zbrane a posekané brnenia.

“Moria!”

Hlesol som mimovoľne nahlas ako som sa obzeral okolo seba.

“Moria! Moria! Moria! Moria! Moria!...”

Opakovala ozvena a ako doznievala v odpoveď jej začali kdesi hlboko podomnou dunieť bubny.

“No do riti!”

Zanadával som. Už bolo jedno, že nahlas, a bežal som tak rýchlo ako som sa odvážil, naspäť smerom ktorým som prišiel. Márne som však šmátral a driapal rukami po stene. Dvere ktorými som sa sem dostal, tam už neboli.