Krásna silná mužská ruka sa jemne dotýkala fotografie so zábavného parku zhotovenej pri obrovskom drakovi proti poškodeniu chránenej rámčekom. Končekom palca pohladil hlávku svojej dcéry. Na špičke prsta sa mu však zachytil prach, preto si ho so znechutením a povzdychom utrel do nohavíc. Rámček putoval na svoje zadné miesto na poličke.

Nervózne zakričal: „Už naozaj musíme ísť!“

Zhora počul vravu, kroky, ale žiadnu odpoveď. Taxík stál pred domom, tašky v ňom boli dávno naložené a tie dve nie nie zísť z poschodia.

Otec cítil, ako mu od nervozity stúpa tlak. Ani nepotreboval pohľad na inteligentné hodinky, ktoré samé od seba začali svietiť na červeno. Splašene mu vibrovali na zápästí.

„Prosíííím, Hanka, fakt to nestihneme!“ zakričal.

Konečne sa mu žena ohlásila. Ale z minúty bolo päť.

Hodinky nabrali upokojujúcu zelenú farbu až v lietadle, ktoré sa im nejakým zázrakom a vďaka podstavu pracovníkov letiska, nestíhajúcim obrovský nápor práce, stihnúť. Rodinná dovolenka mohla začať.

V destinácii ich privítalo vľúdne počasie. Jar do krajiny privítala o pár týždňov skôr, teploty na obed stúpali k 20 stupňom, takže čas v zábavnom parku si mohli bez problémov užívať.

„Zlato, vidíš, toto tu predtým nebolo,“ povedala v posledný deň stále ešte nadšená manželka. „Aj tu nás môžeš odfotiť.“ A tak vznikla fotografia číslo 206. Malá si pobyt na kolotočoch, v strašidelných domov užívala. Neskutočne sa jej páčil pravidelný sprievod rozprávkových bytostí. Každý deň ho museli ísť pozerať. Keď uvidela svoju najobľúbenejšiu princeznú „naživo“, tak sa dokonca rozplakala. Po prvej „parád“ ju museli polhodinu upokojovať.

Všetko bolo super, dokonalé, baby šťastné, ubytovanie tiež bolo na jednotku. No otec trpel čím ďalej viac. Svoju frustráciu dokázal už len ťažko maskovať. Ani šťastie v očiach ženy ho nedokázalo nadlho potešiť.. Robil, čo musel, kýval dcére, manželke, poctivo dokumentoval, občas z nudy skočil na internet a už len čakal, kedy to všetko skončí. Srdce ho až príliš bolelo.

Hana si to všimla: „Čo si dnes taký nemastný-neslaný.“ Napomenula ho vo chvíli, keď ich malá nemohla počuť.

„Nie som,“ zaklamal.

„Tak prečo som musela ísť do toho hradu s ňou iba ja? Mohol by si sa jej viac venovať. Potrebuje ťa!“ vyčítacie peklo pokračovalo.

„Už som tam bol. Ty nie, myslel som, že by si tam chcela ísť viac ako ja.“

„Mali sme tam ísť obaja!“

„Už som z toho unavený, nehnevaj sa. Štyri dni je tu aj na koňa veľa. Navyše mi nesadla ani posteľ. Celú noc som sa prehadzoval.“

„Výhovorky!“

Tisíc slov mal na jazyku, niektoré expresívnejšie ako iné, ale nepovedal ani jedno, pretože ich deväť ročná dcérka ku nim vracala s obrovskou krikľavo ružovou vraj bio cukrovou vatou.

„Maminka nás predsa len pustila na tú húsenkovú dráhu,“ oznámil natešenému dieťaťu. Tie tri centimetre, ktoré jej k minimálnej výške chýbali získali otcovou naschvál zle položenou šiltovkou. Manželka ich po návrate z atrakcie, takých bledozelených, ale vysmiatych, zase v dobre nálade odfotila.

XXX

Hovorí sa, že práca je liečivá. Na všeličo sa dá pri nej zabudnúť. Hlavne na domáce starosti. Muž sa do nej vrhol po príchode domov a trávil v nej toľko času, aby to nebolo priveľmi podozrivé manželke. Keď sa mu hlava zaoberala pracovnými problémami, ich riešením, kontrolou podriadených, tak sa mu zdalo, že je šťastný. Aspoň robil niečo reálne a nepredstieral. Nie ako v tom jeho domácom svete.

Iba občas v noci s vínom v ruke, keď všetci doma spali si sadol k počítaču a porovnával fotku z poličky s novou spravenou pri tohtoročnej návšteve najgýčovejšieho kráľovstva na svete. Medzi nimi prešlo 10 rokov. Drak bol rovnaký, čas bol k manželke milosrdný, jemu narástlo bruško a pribudli šediny. A malá... Malá... Dieťa na súčasnej fotke bolo až na modernejšie oblečenie dokonale identické. No jeho skutočná prirodzená biologická dcéra to už nebola.