„Taký mocný mág...“ pokrútil Kaščar hlavou s takmer uveriteľným zármutkom. „Toľká škoda, že so zviazanými rukami sa čarovať nedá.“ Teraz sa iróniu už ani nepokúšal skryť. Uškŕňal sa a jeho gorily s ním.

Vonku panoval príjemný podvečer. Cez jemné závesy prúdilo dovnútra teplé, oranžové svetlo posledných slnečných lúčov. Zo záhrady bolo počuť detské výskanie a prekáranie. V obývačke sedel spútaný muž obkolesený troma ďalšími, každý so zbraňou v ruke. Dlhé tmavé vlasy väzňovi takmer zakrývali tvár, no dlhý nos a jasné, bystré oči na seba pútali pozornosť a dodávali mu hrdý, neskrotný výraz. Napriek tomu sedel pokorne, mĺkvo, takmer odovzdane.

„Niečo sme pre teba pripravili,“ pokynul Kaščar hlavou k stolíku. Na tácke tam stála malá priehľadná ampulka naplnená zelenou tekutinou. Čakal, ako väzeň zareaguje. Musel spoznať výraznú, takmer fosforeskujúcu farbu paroptika, najmocnejšieho jedu poznaného sveta. Jedu, ktorý si vedel poradiť s čímkoľvek. Aj s tým najmocnejším čarodejníkom.

„Zajtra sa celý svet dozvie, že jeden z predných mágov mesta, Malorn, si siahol na život. Aké smutné.“ Kaščar si na dramatické reči doslova potrpel.

Malornovi sa z neho robilo zle. Z jeho patetickosti, hulvátnosti, z toho že len tak za bieleho dňa nakráčal do jeho domu, okabátil ho, premohol a priviazal o stoličku. A zo všetkého najviac sa mu robilo zle samému zo seba. Ako to mohol dopustiť? Lenže presne vedel ako. Pretože on, na rozdiel od Kaščara, mala svoje hranice. Jemu by nikdy nenapadlo riešiť ich mocenské záležitosti v dome, kde žijú malé deti, nikdy by na nikoho neskočil s presilou. To bol jeden z dôvodov, prečo Kaščar stále žil.

Lenže Kaščar podobné škrupule nemal ani náhodou. Práve naopak. Vedel, že Malorn sa nebude brániť, vedel, že sa o nič nepokúsi. Pretože to jeho dcéra behala na dvore. Sama, maličká, bezbranná. Dievčatko, na ktoré stačí zavolať a príde, lebo ešte nestihla spoznať dôvody, prečo by ľuďom nemala dôverovať. A tak bolo všetko rozhodnuté, akýkoľvek odpor bol zbytočný.

„Volá sa Rebeka, však?“ opýtal sa Kaščar ledabolo, prezerajúc si vkusný obraz na stene, akoby ho veľmi zaujímal.

„O čo ti ide, Kaščar?“ precedil Malorn pomedzi zuby. „Povedz si, čo chceš, a nenaťahujme viac toto predstavenie.“ Vedel, že ho má v hrsti a štvalo ho to. Ale nech by Kaščar požadoval čokoľvek, nemohlo to byť dôležitejšie ako jeho dcéra.

„Vlastne vôbec nič,“ priznal Kaščar veselo a jeho pobočníci sa zasmiali. „Všetko mám. Teda, teraz už všetko mám. Si to ty. Ty. Iba tvoja existencia mi bráni rozšíriť hranice môjho vplyvu. Moja časť mesta mi je priúzka. Potrebujem rásť!“ rozpažil ruky. „A moji ľudia tiež. Moje rajóny mi nevynášajú dosť. Potrebujem viac dealerov, viac obchodníkov, viac zákazníkov, viac, viac, viac.“

„Budiš,“ vzdychol si Malorn neochotne. „Odídem teda. A prisahám, že sa ti už nikdy neukážem na oči.“

Kaščar jeho odpoveď odbavil mávnutím ruky. „Prísaha sem, prísaha tam. Si nebezpečný, Malorn. Si nebezpečný všivák a ja ti neverím. Časy, keď sme sa my dvaja mohli dohodnúť, sú preč. Už mi to nestačí.“

„Čo teda chceš?“ zavrčal. Ruky ho omínali a srdce mu bilo na plné obrátky. Chcel, aby bol ten bastard čo najskôr preč z jeho domu, čo najďalej od jeho dieťaťa, preč, preč, preč...

„Nič. Je koniec. Ale aby si nepovedal, môžeš sa rozlúčiť. Rebeka!“

Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa v chodbe ozval zvuk malých, ľahkých krôčkov.

„Uvoľním ti jednu ruku, aby si sa mohol napiť, ale varujem ťa, ak sa o niečo pokúsiš, stretneš sa so svojou dcérou na druhej strane skôr, ako by ti bolo milé.

Sotva to dopovedal, do izby vbehlo malé, strapaté dievčatko s tvárou červenou od behu a hry na čerstvom vzduchu. Zvedavo sa obzeralo po návštevníkoch, boli pre ňu noví.

Malorn sa čo najprirodzenejšie usmial. „Rebeka, zlatko, dones ockovi flaštičku zo stolíka.“

Rebeka prikývla, pobehla k ampulkou s paroptikom a fascinovane si ju chvíľu prezerala.

Malorn potichu sedel a hľadel na ňu. Aká je drobná a predsa silná. Jedného dňa z nej bude veľký mág, tým si bol istý. Bola škoda, že to už neuvidí. A možno bude žiť vo svete, ktorí bude na mágiu hľadieť inak ako ten dnešný, možno jej jedného dňa budú ľudia prejavovať úctu, akú si svojimi schopnosťami zaslúži.

„Rebeka!“ zavolal na ňu, keď si Kaščak odkašľal na znamenie, že jej to akosi trvá.

Dievčatko pribehlo k otcovi, podalo mu ampulku a nedočkavo sa obrátilo, aby znovu vybehlo von.

„Počkaj!“ zarazil ju. „Ešte pusu.“

Rebeka sa poslušne vrátila, s grimasou si utrela líce, na ktoré ju pobozkal, a vybehlo von.

Malorn si naposledy prezrel votrelcov vo svojom dome a vypil jed.

..................................................................................................................................................

Ampulka, ktorú vytiahla z vrecka, bola plná akejsi fialovej, žiarivej zmesi. Spokojne sa uškrnula – bola to tá správna farba.

Kráčala ulicou rezkým krokom, havranie vlasy jej viali vo vetre, úsmev krvavočervených pier zdobil bledú, mrazom vyštípanú tvár. Cestou míňala ľudí zababušených v kabátoch a vetrovkách, no ona mala na sebe len ľahký kožený odev. Čím bližšie bola k svojmu cieľu, tým viac ľudí stretávala. Vila na konci ulice sa kúpala v záplave gýčovitých vianočných ozdôb a už teraz odtiaľ počula šumenie rozhovor.

Kaščar vždy vedel, ako sa zabaviť.

Lenže na dnešnú zábavu tak rýchlo nezabudne.

Už pri dverách ju pár ľudí spoznalo a uhlo pohľadom. Nedivila sa, väčšine ľudí jej remeslo veľmi nevoňalo. Jej talent bol... zvláštny. Ešte zvláštnejší a znepokojivejší ako talent jej otca. Často stávala na tej nesprávnej stane hrobu. A v nesprávne dni.

Rebeka sa otvorene bavila na vystrašených tvárach hostí. „Mali by ste sa dnes zamknúť,“ šepla náhodne do ucha starej dáme prvé, čo jej napadlo. Ženská sa prežehnala a vybehla z domu.

„Budem sa tešiť!“ zavolala za ňou Rebeka.

A tak pokračovala. Chcela, aby z domu odišlo čo najviac ľudí. Možno bola pomstychtivá, ale nebola zákerná.

„Pekný kožuch, poznala som pôvodného majiteľa, umrel v šesťdesiatom šiestom, pozdravuje, včera som sa s ním rozprávala. Vraj sa čoskoro stretnete!“ zavolala na kohosi so smiechom.

„Vaša stará mama vraví, že keď spíte, vydávate veľmi vtipné zvuky. Také pískavé.“

Netrvalo dlho a Kaščar si všimol, že mu ubúda hostí.

Keď sa dom konečne ponoril do ticha, Rebeka sa pohodlne oprela o stôl a čakala. Vtedy ju niekto surovo potiahol dozadu a spútal jej ruky. Bolo to také rýchle, až ju to strhlo z nôh. Napoly ju ťahajúc ju zo dvaja chlapi schytili, priviazali k stoličke a nechali tak.

Nikoho nevidela, zviazanú ju obrátili tak, aby videla na schodište a nie na izbu. Ako sa ukázalo, aj to bolo súčasťou Kaščarovho zmyslu pre dramatično.

„Ale, ale, ale. Koho to k nám čerti nesú? Rebeka Malorn,“ vravel, kým pomaly schádzal dole schodmi. Nezastal, podišiel až celkom blízko k nej a bolestivo ju chytil za vlasy a vyvrátil jej tvár k sebe. „No tak hovor, ty potvora! Dlho sme sa nevideli. Možno aj zo dvadsať rokov. Ale vieš čo? aj tak som ťa spoznal,“ povedal a nasal do veľkých nozdier vzduch. „Smrdíš ako on.“

„Už som počula, že smrdím ako samo peklo, takže sa nehnevaj, ak sa príliš neurazím,“ odvrkla.

„Ahaho, ešte to chce byť aj vtipné,“ zasmial sa Kaščar na vlastnej poznámke. „Prehľadať!“

Zozadu priskočili dvaja chlapi a nešetrne jej prehľadali vrecká a záhyby šiat. Vytiahli odtiaľ ampulku s fialovým obsahom.

„Hmm, umné. Prišla si na party a chcela mi do pohárika naliať jed? Aká škoda, že si ma medzi hosťami nemohla nájsť, nie je tak?“ zaškeril sa, hodil ampulku na zem a sledoval, ako sa rozbila na maličké kúsky. Z vyliatej tekutiny začal stúpať fialovkastý dym.

„Nuž, maličká, nabudúce si rozmysli, či ti stojí za to mstiť sa starým nepriateľom.“

„Ale ja som sa pomstiť neprišla,“ namietla pokojne, až príliš pokojne na niekoho, kto bol bezmocne pripútaný o stoličku. „On sa prišiel pomstiť sám.“

Fialový dym sa vyformoval do podoby muža s orlím nosom, jasnými očami a dlhými, čiernymi vlasmi padajúcimi mu do tváre. Kaščarove posledné slová boli bohapusté nadávky...

Nekromantka sa zasmiala.