Na les padal súmrak. Stromy, za dňa šťavnato zelené, začínali temnieť do modra. Milena stála na okraji, na hranici kríkov a prvých stromov. Zrak upierala na západ, čakala na ten správny okamih.

Ešte chvíľu, ešte...

Posledné lúče slnka sa zableskli nad lúkou a Milena vkročila do lesa. Nebola v lese po tme prvý raz, ale teraz bola výnimočná noc. Jarná rovnodennosť, kedy si tma a svetlo na prelome dní podajú ruky a začnú pomalé prelievanie moci z noci do dňa. Les vyzeral živší a hlučnejší, listy stromov ťažšie a kríky hustejšie.

Bolo treba dávať si dobrý pozor, nezísť z chodníka, nestúpiť na vetvičku, nezlomiť nízko visiaci konár, neupútať pozornosť...

Milena namáhavo dýchala, hoci sa zároveň snažila tajiť dych. Ochladilo sa, musela si pletenú šatku pritiahnuť tesnejšie, a vzduch sa jej zrážal pred tvárou. Ale zároveň cítila, ako sa jej pod sukne zakráda teplo vychádzajúce zo zeme.

„Teplo, zima...“ mrmlala si popod nos a dávala pozor, kam kráča. Na toto bola pripravená. Treba ísť tadiaľ, kde do hlavy udiera chlad a do nôh teplo. Tadiaľ vedie cestička, cez deň neviditeľná.

Keď sa to otočí, zle bude...

Po hodnej chvíli sa narovnala a rozhliadla sa. Začula podivné zvuky; vreskot, výskot a divý spev. Zovrela vrecúško zavesené na krku, naplnené bylinkami, ktoré ju mali urobiť neviditeľnou pred lesnými mátohami, vílami a bludičkami. Hluk divokého tanca sa však vzďaľoval.

Zase vykročila. Začala podrobnejšie skúmať zem, cítila, že sa blíži k miestu, na ktoré mierila. Hľadala liečivé bylinky, ktoré by zachránili jej milého. Zranili ho drábi v bitke, ktorá sa strhla na panskom dvore, ešte minulý mesiac. Chudák, už tak dlho sa trápil, nemohol umrieť, ani mu nikto nevedel pomôcť. Minulú noc sa jej však prisnil sen, v ktorom videla cestu lesom a na jej konci bylinky, ktoré by mu mali pomôcť. Nevedela, čo sú zač, hoci doma mala bylinky z celého kraja rozvešané po všetkých trámoch. Ale buď ako buď, už sa nemohla pozerať na jeho utrpenie.

Držala si obraz byliniek zo sna v mysli, les okolo nej sa zatiaľ halil do modravej tmy, presvetlenej len polovičným kosákom mesiaca. Popri nohách sa jej začali plaziť jazyky hmly.

Zrazu si uvedomila, že ju začali oziabať nohy.

Keď sa to otočí, zle bude...

Bolo však už neskoro, nohy robili kroky bez jej vedomia, čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, až zrazu vypadla spomedzi stromov na čistinku.

Odrela si kolená a dlane, šatka jej skĺzla z pliec a košík len tak-tak že nestratila. Tuho zavrela oči, odmietala zdvihnúť hlavu a len nesmelo počúvala.

Ale na čistinke okolo bolo ticho. Až príliš ticho, keď si spomenula, aký hlučný bol les za ňou. Pôsobilo to však veľmi pokojne.

Napokon to nevydržala a pomaly zdvihla hlavu. Žiadne víly, žiadne divožienky, ktoré sa ju chystali roztrhať a zjesť. Len...

Pomaly zdvíhala hlavu vyššie a vyššie. Stál pred ňou obrovský jeleň, vrcholky bohatého parožia prevyšovali vrcholky stromov, dlhá hustá srsť bola poprepletaná kvetmi, vetvičkami, machom a trávou. Jeho nohy boli vyššie ako domy v jej dedine a kopytá boli väčšie ako obruče studní.

Dych sa jej zastavil v hrdle. Jeleň pomaly sklonil hlavu, dychom jej rozvial vlasy. Voňal jarou, nočným lesom a ešte niečím známym, čo ostalo skryté v úzadí jej mysli.

Mohutné nozdry nasali vzduch naspäť a trojo očí pomaly mrklo.

„Čo tu robíš, malý človiečik?“ ozval sa jej hlas v hlave.

Milena sa trhano nadýchlo, ale nebola schopná slova. Spomenula si však na Branka, ležiaceho v posteli, na sen, na bylinky...

Zrejme to stačilo.

„Poď so mnou,“ vyzval ju jeleň a vykročil, tak, aby ho stačila sledovať. Všimla si, že po ňom v machu neostávajú žiadne stopy.

Nevedela si predstaviť, ako dlho kráčali. Svet okolo bol tichý, čas sa zastavil. Mesiac len slabo svietil na cestu, ale aj tak sa ani raz nepotkla.

Napokon dorazili k plytkému jazierku, plnému malých ostrovčekov.

„Tam,“ jeleň pokynul k jednému pahrbku, ktorý sa neďaleko vynáral z vody.

Milena pristúpila tesne k brehu, vyzula si topánky a vyzliekla šaty.

„Košík tu nechaj tiež. Potrebuješ len jeden trs.“

Odložila teda aj ten.

Striasla ju zima, no voda príjemné hriala. Aj v noci mala zlatavý nádych. Pomaly sa brodila ďalej, keď už nedosiahla na dno, začala plávať. Ostrovček sa teraz zdal byť ďalej, ale ona aj tak trdohlavo plávala ďalej. Voda jej premočila vlasy, vrkoče sa rozpadli a vlasy sa rozprestreli okolo ako listy lekna.

Keď doplávala k ostrovčeku, bola unavená, akoby preprávala celé jazero. Ale nedovolila si odpočívať. Na machu sa beleli malé biele kvietky na krátkych stonkách, husto obsypaných drobnými, tmavomodrými listami. Odtrhla si kus akurát do dlane a stonky si vložila medzi zuby; inak by nemohla plávať naspäť.

Jeleň na druhom brehu tam stále bol, ale bol oveľa ďalej, podobne, ako sa jej aj malý ostrovček predtým vzďaloval.

„To nezvládnem,“ pomyslela si prestrašene, keď namáhavo dýchala pomedzi kvety v ústach. Ale neprestávala plávať, neprestávala upierať pohľad na jeleňa, hľadala tri oči na veľkej hlave, ktoré ju volali, povzbudzovali, ťahali k brehu...

Až kým úplne nezabudla na námahu a zrazu nohami narazila na dno. Vytackala sa na breh a unavená si sadla k nohám pána lesa. Mokré vlasy sa jej lepili na telo, oveľa dlhšie ako predtým a v tme sa zdalo, že jej koža slabučko svetielkuje, podobným zlatavým odtieňom ako voda v jazere.

„Vieš, ako ich použiť?“

„Viem,“ vlastný hlas sa jej v tej tíšine zdal až príliš hlasný a hrubý. „Videla som to v sne.“

Veľký jeleň prikývol a ňufákom jej pristrčil košík a šaty. „Obleč sa. Treba sa ti vrátiť.“

Počúvla ho, bylinky opatrne vložila do košíka. Vlasy si zaplietla do hrubého vrkoča, pomedzi pramene a prsty preskakovali modravé iskričky mágie. Pomaly sa obliekla. Telo ju bolelo ako po veľkej námahy, ale už necítila zimu a myseľ mala krásne čistú.

Bez slova nasledovala jeleňa cez les až na čistinku, kde sa stretli.

„Ako sa ti odvďačím?“ spýtala sa ticho, keď nastal okamih rozlúčenia.

Jeleň chvíľu mlčal, len ju ovieval dychom, až jej vyschli vlhké šaty i mokré vlasy.

„Pozvi ma na svoju svadbu,“ povedal napokon.

Milena prekvapene vzhliadla. Pozvať jeleňa, pána lesa, na svadbu? Ale napokon, prečo nie. Pomohol jej a jeho prítomnosť bola príjemná a upokojujúca.

Prikývla.

Pán lesa sa sklonil a opatrne ju pobozkal na vrch hlavy. V mysli sa jej ozvali úplne tichučké slová, takmer ako zo sna: „Patríš medzi nás. Môžeš sa vrátiť, kedy budeš chcieť...“

Keď znova otvorila oči, stála na okraji lesa, na hranici kríkov a prvých stromov. Tam, odkiaľ pri západe slnka odchádzala. Teraz jej vychádzalo za chrbtom.

Na okamih sa ešte otočila k lesu a zamávala mu. Možno to uvidí. Vzápätí sa rozbehla do dediny, košík so zázračnými bylinkami tuho zvierajúc v náručí.