Matej, mladší brat kráľovnej, sa o dvorné dámy veľmi nezaujímal a práve preto sa okolo neho točili ako včely okolo úľa. Bol to švárny šuhaj, urastený, tmavovlasý, s jasnozelenými očami. Tie sa na ňom Milene pozdávali najviac, azda preto, že stále vyzerali tak trochu smutne, akoby skrývali tajomstvo. Dievčine sa však len málokedy naskytla možnosť pozrieť sa do nich. Dokonca aj potom, keď sa kráľ s jej otcom dohodli, že ju za Mateja vydajú, jej snúbenec oveľa častejšie než na ňu upieral zrak kamsi do diaľky.

Po sobáši presťahovali do nádherného vidieckeho sídla, kde jej podľa všetkých bežných meradiel nemalo nič chýbať, ale ona sa napriek tomu cítila nešťastne.

Matej jej nevenoval viac pozornosti než nábytku a vždy večer, tesne po zotmení, sa kamsi vytratil. A tak sa ho jednej letnej noci, keď jej víno a osamelosť obzvlášť stúpli do hlavy, rozhodla sledovať.

Zahalila sa do vopred pripraveného plášťa, najtmavšieho, aký našla, aby dobre splýval s tieňmi, a vybehla do noci. Čím viac sa vzďaľovali od vysvietených okien kaštieľa, tým väčšmi hustla tma. Matejove kroky mierili k lesu. Nemal so sebou žiadne svetlo, no i tak kráčal rozhodne, kým manželka sa za ním zakrádala nemotorne, neustále sa potkýnala, až napokon jej tieň, na ktorý sa premenil, úplne zmizol z dohľadu.

Zastala, do očí sa jej nahrnuli bezmocné slzy. Bolo by rozumnejšie vrátiť sa domov, no odmietala sa vzdať. Tvrdohlavo sa predierala vpred hustnúcim krovím. Nakoniec sa jej otvoril pohľad na lesnú čistinku zaliatu svetlom mesiaca. Nebolo počuť nič, len svrčky a tichý šum vetra prečesávajúceho trávu. Uprostred toho všetkého stál jeleň, nádherný kus s výstavným parožím. Milenin otec by dal všetko, aby si jeho hlavu mohol zavesiť na stenu v jedálni.

A pri ňom, vzdialený len na pár krokov Matej. Približoval sa k divému zvieraťu, vystierajúc k nemu ruku, a ono len krotko stálo na mieste, akoby mu učaroval.

Milena, uchvátená tým pohľadom, urobila krok vpred. Zvuk halúzky, čo jej pukla pod nohami, zaznel do tej pokojnej scény ako výstrel. Jeleň na chvíľočku zmrzol na mieste, pozrel sa na ňu, rozbehol sa a bol preč. Len tak. Zrazu ho nebolo.

Matej sa otočil. Milenine srdce v tej chvíli zovrel strach. Bála sa, čo manžel urobí, mala pocit, že vyviedla čosi zlé, prerušila čosi posvätné.

„Prepáč,“ sklonila oči k zemi.

Manžel neodpovedal. Len k nej pristúpil, jemne jej zdvihol hlavu, zahľadel sa na ňu a snáď prvý raz ju aj skutočne videl.

„On... on sa ťa nebál...“ prerušila ticho, keď sa jej už videlo nekonečne dlhé.

Vtedy sa Matej pustil do rozprávania.

„Vieš, keď sme so sestrou ušli od macochy, stará čarodejnica prekliala vodu, aby nás oslabila a rýchlejšie chytila. Nenapil som sa z medvedej šľapaje, ani z vlčej. Ale bol som len chlapča a smäd bol silnejší. Pri jelenej šľapaji ma Maruška neudržala. Napil som sa, premenil a v panike ušiel. Nedokázala ma zastaviť, tá vystrašená, zvieracia časť prevládla.

Pridal som sa k ostatným jeleňom, túlal sa s nimi po lese. Bojoval o život s divými zvermi i poľovníkmi, ale zároveň zažíval úžasné veci. Behal som po kopcoch, rýchly ako vietor, pozeral sa na nádherné východy slnka z vysokých brál, cítil a videl svet tak, ako to žiadny človek nedokáže. Čoraz častejšie som zabúdal, že predtým som po svete chodil na dvoch nohách.

Keď ma Maruška, vtedy už kráľovná, našla a zlomila kliatbu, ja... bol som šťastný, že ju znovu vidím. Ale zároveň... čosi zo mňa ostalo tam... v lese. Čosi, čo sa už nikdy nevráti. Možno vidím v tme lepšie ako iní, možno sa ma zvieratá neboja, ale ja... už nie som celý.“

Odmlčal sa a zahľadel pred seba, na svätojánske mušky križujúce vzduch. Milena hľadela naňho. Keď neústupčivo zatlačil späť slzu, čo sa mu zaleskla v kútiku oka, pevne mu stisla ruku a plakala namiesto neho.