Svet sa rúcal a nebolo to vôbec tak ako vo filmoch. Vo filme sa vždy napokon partička superhrdinov prenesie cez svoje nezhody, vytvorí tím a nakope zloduchovi zadok. Lenže v reálnom svete neexistovali žiadni Avengeri, nečakal nikde žiaden Chlapec ktorý prežil, ani ste nemohli očakávať žiadnu pomoc Jediov. V realite stál svet na troch deckách, ktoré sami netušili, čo sa vlastne deje.

Volám sa Susie, ale nikto z priateľov mi nepovie inak ako Červená. Bola som obyčajné decko, ktoré malo krikľavo červené vlasy, krúžok v nose a možno až nezdravo milovalo Linkin Park. Možno by vás zaujímalo, čo sa vlastne stalo a prečo akurát stojím, zúfalo zatínajúc päste, pred observatóriom Stanfordskej univerzity. Je to na dlho, ale v skratke, môj otec sa pomiatol a rozhodol sa zničiť svet. Nikdy sme nemali vrúcny vzťah, ale toto bol už skutočne posledný klinec do rakvy. Nie, samozrejme, nie je to vôbec také jednoduché. To, že niečo s ním nebude úplne v poriadku, som pozorovala už dlhší čas. Otec sa venoval štúdiu spisov Jána Kalvína a popri práci profesora astrofyziky na univerzite sa začal vo svojej pracovni stretávať s viacerými divne vyzerajúcimi týpkami, medzi ktorými boli aj mnísi a rôzni iní cirkevní hodnostári. Väčšinou som sa im vyhýbala, a keď mi mama oznámila, že sa s otcom rozvádza, zvláštnym spôsobom mi odľahlo. Na súde mamin advokát vytiahol informácie, že otec je náboženský fanatik a založil vlastnú sektu, takže ma, samozrejme, pridelili jej. Zdalo sa, že všetko je vyriešené. Potom to však začalo.

Naplno sa prejavili moje schopnosti. Často, aj keď som bola doma sama, som počula tichý šuchot, akoby niekto prechádzal nechtami po poťahu sedačky. Keď som sa ale pomocou dychových cvičení a jógy naučila lepšie sa započúvať do toho zvuku, zistila som, že sú to hlasy. Čosi sa mi prihováralo. Trvalo mi dlho, kým som svoju schopnosť naplno dokázala ovládnuť, ale napokon som to pochopila aj ja sama. Dokázala som komunikovať s elektrospotrebičmi.

A tak tu teraz stojíme, ja, môj kamoš Jonathan, ktorého sme prezývali Jeleň, pretože ovplýval nadľudskou silou a rýchlosťou a raz, keď sme boli pri jazere opekať, som ho prirovnala k tomuto zvieraťu, ktoré mi svojim elegantným skákavým behom (v plnej rýchlosti 90 kilometrov za hodinu) dosť pripomínal. Mala som ho vždy veľmi rada a bolo skvelé mať ho v tejto situácií po svojom boku. Tretím z nás bol Gary. Gary bol Jonathanov nevlastný mladší brat, také to malé chorľavé decko z poslednej lavice, ktoré miluje čítať si celé dni o dinosauroch. Prezývali sme ho Heisenberg. Hoci sme si ho často doberali, mal z nás najlepšiu schopnosť. Dokázal sa pohybovať tak rýchlo, až za určitých podmienok vyzeral, akoby bol na viacerých miestach naraz. Často si nás tak doberal, decko jedno výmyselnícke. Usmial sa na mňa a potlačil si hrubé okuliare vyššie na koreň nosa. Úsmev som mu opätovala.

U oboch mojich priateľov sa ich zvláštne schopnosti začali prejavovať približne v rovnakom čase ako aj u mňa. Hoci sme nato nemali dôkazy, bolo nám jasné s čím to súviselo. Približne v tom čase sa totižto od nás odsťahoval môj otec. Nechcela som to vysloviť nahlas, ale dnes už verím, že sme mu slúžili ako pokusné králiky.

„Prestaň, Susie, choď domov, nechcem ti ublížiť,“ ozval sa hromový hlas. Môj otec už stál pred observatóriom, z ktorého sa šíril zlovestný zvuk pripomínajúci zrniaci televízor. Čo bolo horšie, ten zvuk každou chvíľou silnel.

Posmešne som odfrkla a pokúsila sa napojiť na ľubovoľný spotrebič v miestnostiach observatória. Len čo som sa ale napojila na ich frekvencie, mozgom sa mi rozľahla nepríjemná bodavá bolesť. Bol to krik. Všetky spotrebiče v tej prekliatej budove kričali od strachu, rovnako ako my, absolútne netušili, čo sa deje.

„Do riti,“ zahrešila som popod nos. Toto nevyzeralo dobre. Otec ku nám pomaly kráčal a všimla som si, že na stenách observatória sa začali objavovať pukliny.

„Čo sa deje, Červená?“ pípol mi pri nohe vystrašený Heisenberg. Podala som mu ruku, ale neodpovedala som.

„Čo od nás chceš? Chceme vysvetlenie,“ zakričala som smerom k tomu mužovi, ktorého som tak veľmi neznášala a hanbila sa zaňho.

„Čo chcem? Aby si išla domov a nechala ma dokončiť Božiu vôľu,“ odpovedal sebaisto môj otec. Bol dokonale upravený, mal na sebe skvele padnúce pásikavé sako a fúzy mal zastrihnuté dokonale rovne. Vždy vedel vystupovať a dostať ľudí na svoju stranu, manipulátorský hajzel.

„Božiu vôľu? Nenechaj sa vysmiať,“ zakričala som mu naspäť. Vtedy som si všimla, že v ruke drží akési diaľkové ovládanie. No dobre, nevšimla som si ho, to ovládanie na mňa doslova skríklo, nech si ho všimnem. V hlave sa mi začal črtať plán. Heisenberg vyzeral, že pochopil.

„No tak nám ju povedz, veď už je to aj tak jedno,“ nadhodila som.

Toto na otca vždy platilo. Samoľúby sviniar. Cítil sa už určite ako víťaz, keďže jeho plán, zdá sa, vychádzal dokonale, a nepoznal ho nik okrem neho a jeho sfanatizovaných prisluhovačov. Musím ho prinútiť hovoriť.

„Susie, nemusíš sa báť. Náš Pán vie, kto konal dobro a kto hrešil. Ak je tvoja duša čistá, Súdny deň prežiješ,“ povedal otec. Už bol od nás vzdialený menej ako päťdesiat metrov. Súdny deň? Preboha, musel sa absolútne pomiasť.

„To má byť vtip?“ vyprskla som. Skutočne ma to rozosmialo, aj keď v tejto situácií som sa smiala asi už len zo zúfalstva. Jeleň, stojaci vedľa mňa tiež neveriacky fľochol.

„Len sa smejte. Poslúžte si,“ povedal otec. „Lenže potom, čo stlačím toto tlačidlo a do reakčnej komory tým pridám deutérium, trícium a vodík, a stlačím toto druhé tlačidlo, spustím laserom na diaľku nezvratný proces.“

„A to je?“ ožil Heisenberg. Fyzika, to bolo jeho.

„Vždy si bol inteligentný chlapec Gary, myslím že tušíš, na čo narážam.“

Heisenberg preglgol. „Čierna diera,“ povedal. Otec sa rozosmial a prikývol.

„Vám úplne preskočilo,“ skríkol naňho Jeleň. „Veď nás to všetkých zabije.“

Otec len pokrútil hlavou. „Kdeže, tak si to predstavujú len ľudia, ktorí neštudovali ani kvantovú mechaniku ani Sväté písmo. Ja a moji priatelia sme prišli totiž nato, aká je Božia vôľa.“

Pokrútila som hlavou. Mojim telom začalo mykať a mala som chuť sa rozplakať zo zúfalstva. Bála som sa.

„Tá čierna diera, to je Božia vôľa. Armageddon. Posledný súd,“ usmieval sa otec. Bol už od nás len na tridsať metrov. Ešte pár krokov a musíme to skúsiť. Naša posledná možnosť. Posledná možnosť celého ľudstva.

„A čo sa teda stane podľa teba?“ opýtala som sa trasúcim sa hlasom.

„Nie podľa mňa. Podľa nášho Pána,“ usmial sa môj otec. „Ako iste viete, čierne diery pohltia všetko. Lenže čierna diera môže slúžiť aj ako brána. Ako brána do iného sveta. Do Neba, napríklad.“

Preboha. Toto bolo horšie, než som si vôbec myslela.

„Samozrejme, väčšina ľudí umrie. Ale to sú hriešnici. Odpad. Zaslúžia si to,“ odpľul si otec. Bol už takmer v ideálnej vzdialenosti.

„My, ktorí sme ctili Desatoro a žili podľa Božej vôle, nám Pán otvorí pomocou tohto bránu do svojho kráľovstva, kde budeme naveky žiť v mieri,“ otec už kričal.

„TERAZ,“ zvrieskla som. Otec ale zjavne tušil, že sa o niečo pokúsime. Hoci sa Heisenberg takmer okamžite teleportoval k tomu pomätencovi s ovládačom, otec už stihol stlačiť prvé tlačidlo.

Do reakčnej komory tým vypustil to... tie sprostosti čo spomínal.

„Ešte stále to nie je stratené!“ skríkla som, ako som bežala k ním dvom.

„Stále je tu druhé tlačidlo!“ zvolal Jeleň, ktorý sa bleskovo rozbehol k môjmu otcovi a svojmu bratovi.

Otec odsotil Heisenberga a zasyčal naňho nech skape. Otočil sa k ovládaču k svojej ruke a išiel stlačiť druhé tlačidlo, ktorým, podľa svojej chorej logiky, spasí svet.

To už mu jednou rukou Jeleň zvieral ruku s ovládačom a druhou ho držal pod krkom. Svojou obrovskou silou ho nadvihol a stisol mu pevne hrdlo. Otcovi z kútiku úst vyšiel pramienok krvi a už len bezducho chrčal. Jeleň stlačil ešte pevnejšie a definitívne z môjho otca vytlačil všetok život. Bol mŕtvy.

Vtom sa ale z ovládača v jeho ruke ozvalo zlovestné pípanie.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Jeleň.

Zavrela som oči a napojila sa na správnu frekvenciu. Ovládač plakal od zúfalstva.

„Povedz mi, čo sa deje?“ opýtala som sa ho.

Ovládač zavzlykal: „Jeho tep. Som napojený na jeho tep. Keď mu prestane biť srdce, automaticky sa aktivujem.“

„Do...“ chcela som šťavnato zanadávať. Nestihla som, pretože okolo nás zanikol v zlomku pikosekundy priestor aj čas.