Vydal som sa na túto podivuhodnú výpravu bez toho, aby som vedel, ako to celé dopadne. Všetko to začalo, keď som cez okno svojej detskej izby hľadel na hory týčiace sa nad našim malebným mestečkom. Vonku za oknom bola už tma a na mesto padala jesenná hmla. Hodiny na našej veži odbíjali sedem večer. Bing...bing...bing... Zvuk zvonu sa rozliehal nad strechami mesta a prenikal do každého domu... bing...bing... Zvon utíchol. Z kuchyne sa ozval hlas mojej matky „Eduard, večera je hotová!“. Otočil som sa k dverám a zavolal som „Hneď som tam, mami!“. Už som sa chystal odvrátiť svoj zrak od okna, keď som to zbadal. V diaľke na úpätí hôr blikalo červené svetlo. Na chvíľu som sa naňho zapozeral a uvedomil som si, že v tých miestach stával starý mlyn, ktorý bol kedysi poháňaný vodou z horského potoka. To svetlo neustále blikalo. Nikdy v živote som nikdy nič také jasné nevidel. Sfúkol som petrolejovú lampu a šiel do kuchyne. Večeru som jedol mlčky a keď som dojedol, tak som matke povedal, že idem ešte na chvíľku von. Matka neoponovala, len povedala zvyčajné „Daj na seba pozor.“ Vzal som si kabát, obul som si topánky a zbehol som dole po schodisku. Zabúchal som na dvere susedov. Otvoril mi starší pán „Čo chceš, Edo?“, povedal. „Prosím Vás, Marián je doma?“ Starý pán odišiel dovnútra a vzápätí vyšiel mladý chlapec. „Poď so mnou, Majo. Ideme von.“ „Čo? Prečo? Čo sa deje?“ opýtal sa. „Tam, ako bol Rainmarov mlyn som niečo videl z okna. Jasné červené svetlo. Nikdy v živote som nič také nevidel. Idem sa tam pozrieť. Ideš?“ „Jasné. Otec, o chvíľku sa vrátim!“, zakričal do izby Marián.

Kráčali sme zahmleným mestečkom, ktorého ulice osvetľovali len plynové lampy. Prišli sme až na samý kraj pod horu, kde končila posledná ulica a posledný dom. Za ním bola už len tma hôr. V tých horách sme sa veľmi dobre orientovali, keďže sme tam trávili celé detstvo. Šli sme po ,malej vyšliapanej cestičke a naše oči si privykli na tmu. Do ruín Rainmarovho mlynu by sme trafili aj poslepiačky. V lese bolo absolútne ticho, keď tu zrazu sme začuli za nami kroky. Prikrčili sme sa v malom kríku pri starom dube a jasne sme videli postavu, ktorá prešla okolo. Bol to mladý chlapec asi v našom veku. A vtom som ho spoznal. Bol to Karol, kamarát zo susedstva. „Čo tu robíš?“ vybehli sme naňho z kríkov. „Čo vy tu robíte?!“ oboril sa na nás. „Niečo som videl v Rainmarovom mlyne.“ odvetil som. „Blikajúce jasné červené svetlo?“ opýtal sa Karol. Prikývol som. „Aj ty si to videl?“. Marián na nás nechápavo pozeral. „Tak to poďme preskúmať.“ A lesom sme kráčali traja. K mlynu to bolo ešte dobrých dvadsať minút tou kľukatou lesnou cestičkou. Ako sme blížili a naše oči si privykli na tmu, zazreli sme siluetu zrúcaniny. Stará dvojposchodová budova bola do polovice zborená. Zo sedlovej strechy ostali len trámy. Uvedomil som si, že som tam už nebol aspoň rok. Mlyn sa za tú dobu zmenil. V tomto nočnom svetle vyzeral strašidelnejšie ako zvyčajne. Rodičia nám vždy zakazovali chodievať sa tam hrávať. Vraj je to tam nebezpečné. Práve to nás na tom lákalo. Potichu sme sa plížili až k severnej stene mlynu. Keď tu zrazu sa v hornom okne znovu zjavilo to jasné svetlo. Blikalo a osvetľovalo okolité stromy jasnou červenou farbou. Nikdy v živote sme nič také nevideli. Každé bliknutie sprevádzal dunivý zvuk. „Chalani, ja sa bojím“ pošepkal Marián. „Pssst, ticho!“ šeptom som zavelil. Potichu sme vošli do útrob mlynu. Z horného poschodia sa neustále ozýval ten dunivý zvuk a cez škáry medzi trámami podlahy horného poschodia na nás blikalo to červené svetlo. Zvuk utíchol, ale svetlo blikalo naďalej. Začuli sme kroky a nezreteľné útržky nejakého rozhovoru. Karol pomaly vyšiel po zadnom rebríku najtichšie, ako vedel. Ja a Marián sme mu držali rebrík. Karol zmizol v diere na povalu. Zrazu sme začuli hlasný výkrik a dupot krokov. „Chyťte ho!“ „Kto je tam?!“ Svetlo jasne zabliklo a odrazu všetko stíchlo. Dupot krokov, svetlo, dunenie, aj hlasy. Všetko bolo preč. Ja a Marián sme ostali v absolútnej tme a tichu. Triasli sme sa od strachu a po chvíli som sa odhodlal vyliezť po rebríku. Ako som tak vyšiel na povalu a rozhliadol sa, nevidel som vôbec nič. Len starú schátralú povalu a na zemi ležala Karolova topánka, z ktorej stúpal pramienok dymu. Zišiel som dole po rebríku k Mariánovi. Obaja sme tam mlčky sedeli ešte dobrú hodinu. Nič sa neudialo. Len tma a jesenná hmla zahalila Rainmarov mlyn. To bolo naposledy, čo sme videli alebo počuli o Karolovi Schmitzerovi.