Nahnevane som pozeral na kôpku črepov predo mnou. Znovu som na ňu stúpil a črepy preskali, rezali mi do papučky. Počul som, ako sa vedľa v izbe pomaly posúva stolička, mamine pomalé kroky prešli k dverám. Prišla a čupla si vedľa mňa.

“Čo to bolo tentokrát?” povedala unavene.

Znova som skočil medzi črepy. Trhnutím ma odtiahla, až som sa udrel o stenu a začal plakať. Ona to nechápe. Nikdy to nechhápe.

“Bol to .. “ začal som ale mam mi skočila do reči, ako sa skláňala nad neporiadkom z metličkou a smetákom.

“Upír, démon, džin .. čo všetko to bolo?” zakričala a ja som sa rozplakal ešte viac. Ona tomu vôbec nerozumie. “Mne sa snívalo .. “ začal som znovu, ale opäť ma zarazila.

“Ešte raz maličký!” vykríkla. “Ešte raz a už nikdy nevyjdeš zo svojej izby! Tak ja sa tu snažím, aby všekto bolo, ako má byť, a ty stále niečo rozbiješ! A nie že ti to padne na zem náhodou. Niečo sa ti zazdá a ty to hneď..”

“Ale ten džin ..” skúsil som pokračovať pomedzi moje vzlyky.

“Ticho! Aby si vedel, tá fľaštička bola veľmi drahá. Prese to isté, ako minule.” Zagánila na uplakaného mňa. Akoby som to nerobil pre jej dobro.

“Musíš mi povedať, keď niečo také ideš spraviť. Musíš!”

“Choď do svojej izby a rozmýšľaj, ako si ma nahneval. Veď sa blíži najväčší sviatok v roku, chcem, aby to tu bolo pekné, ale ty stále niečo potrebuješ ničiť. Si ako zlý, škaredý drak!” vyprskla. Už sa tak nehnevala, ale ja som sa znovu rozplakal. Ja predsa nie som drak!

Utiekol som do svojej izby.

.

.

V tej fľaške bol džin. Ja viem že si ho chcela vychovať, aby jej slúžil. Aby sa páčila takým mužom, akí sa páčia jej a aby jej iné mamky závideli, ale on by to nerobil. Ublížil by jej, presne ako som videl. V sne. Sú to vôbec sny? Vždy sú tak živé. Zatiaľ som ju vždy zachránil. Stále chce mať niečo kruté a desivé. Ako džinov a upírov. A hnevá sa, že jej to prekazím. Ale ja jej nemôžem dovoliť, aby ju zničili jej vlastné túžby. Jej vlastný hlad. Keby si aspoň nevyberala spôsoby, ktoré ju môžu tak ľahko zničiť.

.

.

Pozerala sa po obchode plnom pestrých látok a všemožných talizmanov. Na polici za pultom ležalo desať veľkých pestrých vajec. Videl som, že nie sú normálne. Predavač mamku klamal. Oni vždy klamú. Všetko je krásne, všetko je účinné, všetko jej dá, po čom len túži. Klamú.

Naťahuje sa za jedným z nich. Predavač jej ho podáva v hrubých rukaviach. Ona si ho berie k sebe a priloží si ho láskavo k tvári. Ako občas mňa, ked som poslušný. Na tvári sa jej spraví popálenina, ale to čarodejniciam nevadí, lebo sú z ohňa. Rýchlo sa hoja. Dáva mu zlato a odchádza s veľkým úsmevom. A ja kričím, kričím, kričím a zobudil som sa. Mláka v mojej posteli zle páchla. Ona ho kúpila. On a ho naozaj kúila! A ja musím byť dosť silný, aby som ho zničil.

Otvorili sa dvere a mama na mňa smutne hľadela. Bez slova zobrala mokré veci, prezliekla ma, na koniec ma pohladila po hlave.

“Zlý sen?” spýtala sa.

“Kúpila si si draka,” zašepkal som.

“Čo?”

“Kúpila si si draka,” povedal som nehlas.

“Nebuď smiešny, draky neexistujú. Ani čarodejnice, ani džinovia. Chceš dnes spať v mojej posteli?”

Počkal som kým zaspí prvá a sledoval som jemnú jazvu na jej líci. Zajtra tam už nebude.

.

.

Mlčky som hľadel na veľké pestré vajce vysoko na poličke v kuchyni.

“Tam je drak,” povedal som jej a vážne som sa jej zahľadel do očí.

“Nie, to je ozdoba.”

“Tak mi ho podaj,” navrhol som.

“Aby si ho rozbil? Určite nie. Buď dobrý. Aspoň dnes.”

“Ja som vždy,” usmial som sa.

Postrapatila mi vlasy a prisunula mi teplý čaj k tvári.

“Napi sa.”

Ako som si srkol z obľúbeného hrnčeka, hneď som zacítil, aký som ospalý.

“Nero ..” nestihol som dopovedať.

.

.

Zobudil som sa náhla. Cítil som hrozné teplo sálajúce od kuchyne. Ešte v pyžamku som vbehol do horiaceho bytu. Kuchyňa sa premenila na živé peklo. Počul som mamku kričať a pomedzi plamene sm videl prebleskovať kožovité krídla.

“Mamiii .. on je príliš silný!” kričal som.

“Zariel, nechoď som!” kričala, ale bála sa.

Prešiel som pomedzi plamene a drak na mňa vychrlil novú dávku ohňa. Hnusne smrdel a mne slzilo v očiach. Ale nie, že som sa bál. Ja som sa nebál! To od smradu. A trochu som sa bál.

Môj hlas znel ako veľa hlasov naraz. To robím vždy, keď zachraňujem mamku od nej samej.

Kuchyňu naplnilo svetlo a plamene pohasli. Drak sa pokúsil dosať k oknu, ale pri dotyku so svetlom skríkol a uskočil. Svetlo naplňovalo izbu viac a viac, až drak nebol.

.

.

Skrčil som sa k mamke a pohladil ju po líci. Nebola tam jazva.

“Prečo zas?”

Znovu som pristúpil farebné škrupiny.

“Lebo nechcem aby z teba bola mrtvá čarodejnica, mami” povedal som a dal som jej pusu na líce.