Dýchlo na mňa dráča. Vykotilo sa z kraslice. Zase niekto nedovaril vajcia.

Sadol som k počítaču a zadal som do prehliadača otázku: -Vedia draky plávať?-

Vyhodilo mi to x odkazov – na plavecké kurzy pre batoľatá, na nácviky akvabel, dokonca na športový klub polície Modrí draci. Samé neužitočné informácie.

Neostalo mi nič iného, ako urobiť vlastný pokus.

A pustím sa do neho radšej bez večere. Pôvodne som síce mal chuť na vajce na tvrdo, ale chytať do ruky šupinaté hemžiace sa dračie telíčko mi veľmi nevoňalo, ak by som to robil s plným žalúdkom, mohol som sa aj pogrcať.

Napustil som plnú vaňu, hoci by isto stačil i lavórik. Pochlapil som sa, uchopil som dráčika tesne za krkom medzi prsty a preniesol som ho do kúpeľne. Čvachtol do vody na pupkáča. Dva-trikrát zakašlal kým sa trochu spamätal a celkom normálne vykýchol dymový obláčik. Zahýbal chvostom, poplieskal krídlami a už sa preháňal po hladine. Kútiky úst mal vysmiate.

Plieskol som sa dlaňou po čele. Ja blbec som mu tam napustil teplú vodu!

No veď ja sa ti vysmejem.

Vedel som, že ten malkáč musí byť hladný. Z chladničky som vylovil kúštik starej salámy. Odrezal som z nej kúsok ako náprstok a ponúkol tomu hladošovi. A on ju ohrdol, i keď ešte vôboec nepáchla. Vrhol sa mi na prst, až mi z neho vytryskla krv.

Zasran malý. Ale dýchať pod vodou asi nevieš, čo?

Pričapol som ho obomi rukami na dno vane. Ani nestihol desom vypisknúť.

„Že sa nehanbíš!“ Zahučalo mi odrazu za chrbtom z dverí, tak silno, že prehlušilo padajúce črepiny. V mojom útočisku sa už dávno nikto okrem mňa nevyskytol.

Jediný tvor, kto sa sem mohol takto samopozvať a vymáknuť ma pri vražde musela byť mama. Nie moja mama, samozrejme.

Vytiahol som to malé dračuliatko von z vody a modlil som sa, aby ešte žilo.

Žilo. Sotva, ale predsa. Sláva.

Mlčky som ho uložil na pazúrnatú dlaň, ktorá sa ku mne naťahovala z čerstvo rozbitého okna, za ktorým číhalo jedno veľké zelené oko.

„Takto sa správať k môjmu malému princovi!“

„Ale, ja som ho len chcel zabaviť kým prídete, tak som mu urobil bazénik.“

„Ja viem presne, čo si mal v pláne. Tak si zapamätaj, že drak nie je mača. Ostal mi iba tento jediný. A to som zniesla aspoň dvadsať vajec.“ Pazúry sa stiahli, frustrovaná mama si pritisla svoj poklad k hrudi a v izbe sa znovu troška rozjasnilo.

Vydýchol som si. Tak draky vedia plávať, fajn. Vedia i rozprávať, to ma teda trochu prekvapilo.

Ale rozumu veľmi nepobrali. Lebo na stole som mal misku plnú kraslíc, trošku netradičnej veľkosti, ktorú som neopatrne kúpil na trhu od čudnej babky s hrbom a bradavicou.