Tá vec vyzerala ako z iného sveta. Peťko sa chytil za nos a no aj tak neprestal na ňu trocha hľadieť, hoc z vysloveným odporom. Akási zmes žiariacich a pritom temných sféroidov pospájaných krvavo-červenými vláknami, spomedzi ktoré na všetky strany trčali podivne slizké ozubené chápadlá.

Popravil si okuliare a ešte raz sa pre istotu pozrel do knihy. Na obrázku vyzerala menej hnusne ...a rozhodne nepáchla ako zdochlina s podivným podtónom kvetov. Našťastie tvor nebol veľký, asi len pol metra, no aj tak vzbudzoval rešpekt.

Kniha popisovala tvora pred Petrom ako Lugootha, bytosť z obrátenej strany reality, ktorý dokáže splniť každé prianie. Peťo na ten starý rukopis naďabil náhodou na dedovej šope a hoc ho knihy nikdy nezaujímali, táto ho okamžite očarila. Bola plná podivných kresieb a textov. Napokon ju predsa len po tme s baterkou v ruke prečítal zistil, že je plná mágie. Skutočnej, fungujúcej. Pár zaklínadiel už vyskúšal na mačkách a susedovom psovi, ktorého obrátil naruby. Časom, ako pokračoval v čítaní knihy i v krutosti, došiel až k rituálu splnených túžob. V tom momente bolo Peťovi po prvý raz jasné, že konečne našiel to, po čom celý svoj krátky život túžil.

Celé kúzlo pozostávalo z dvoch častí. Najskôr sedem čerstvých ľudských tiel, panien. Tie si našťastie zaobstaral sám. Mal desať rokov, tvár ako anjelik a rozhodne nikoho nenapadlo, že milý usmievavý blonďatý chlapec môže byť masovým vrahom. Nebol pre neho problém zaobstarať si niekoľko spolužiačok alebo iných dievčat. Stačilo zavolať na zmrzku alebo ponúknuť čokoládovým bonbónom s jedom na krysy namiesto plnky. A keď sa ho dospeláci pýtali, iba smutne pokrčil plecami alebo sa rozplakal. Za ten čas sa z neho stal perfektný manipulátor a herec.

Horšie to bolo pri skladovaní tiel a ich porcovaní. Dedo so starkou boli už vyše mesiac preč a tak si v dedovej stodole, hneď vedľa chlievca pre hydinu, zriadil hlavný stan. Najskôr porcoval telá obyčajnou sekerou, ktorú starká používala, keď šla variť slepačiu polievku a pílou, ale byť malý znamená nemať silu ako dospelý. Neskôr preto začal vo veľkom využívať cirkuláru, ktorú mal dedo v stodole na drevo na zimu. Spočiatku sa mu pri tom zdvíhal žalúdok, avšak časom si zvykol a dokonca sa mu práca masového vraha bavila.

„Späť k práci“, napomenul sa v duchu. Musel si švihnúť, dnes je posledný deň, čo dedko s babkou nebudú doma a má stodolu celú pre seba. Zajtra ráno prídu domov a bude malér. Ale ak sa kúzlo podarí, bude to zajtra aj tak jedno. Znova sa teda vrátil k Lugoothovi čvachtajúcom a sŕkajúcom na stole pred ním. Okrem tiel potreboval aj popol zo svätca. Na to sa musel vlámať do niekoľkých kostolov a vziať pár relikvií. Väčšina z nich bola len kúskami zvierat, no Lugooth rochniaci sa v slize pred ním bol dôkazom, že aspoň nejaký kúsok kosti či vlasov predsa len patril nejakému svätému. Vybrané zvyšky siedmych tiel následne na opustenej krížnej ceste kúsok za dedinou zmiešať s popolom a pritom recitovať odzadu dáke prastaré sumerské vety. Celý text sa mu podarilo prečítať až na tretí pokus, predsa len, knihy až na túto jedinú nepatrili medzi jeho záľuby. Pochopiteľne, ani len netušil, čo sa tam píše. To čo tam vzniklo potom zabalil do pripravenej deky odviezol do skrýše, a po tri dni sa nesmel na bytosť pozrieť inak, než pomocou zrkadla, inak by prišiel po rozum. Aspoň tak to písali v tej knižke. Na tretí deň mal začať Lugootha presne o polnoci kŕmiť roztokom svojej krvi, semena, sĺz a slín, dýchnuť naň, a posypať hlinou zo svojho rodiska. Peter nevedel aké semeno chceli, a tak skúsil improvizovať. Zohnal ľanové semienka a sezam z mamkinej kuchyne a rozmiešal ich s ostatnými ingredianciami. Každý jeden deň musel odprisahať vernosť všetkým mocnostiam a archonom vesmíru. Peter síce nevedel, čo to znamená, no nemal s tým problémy. A teraz, po siedmych dňoch kŕmenia bol Lugooth pripravený splniť jeho prianie.

Peťo patril k tichým chlapcom, no ani to nezabránilo, aby si ho našiel démon škôl – šikana. Najskôr Robo a Stano, potom čo sa presťahovali sem sa objavil zasa Fero s partiou. A aj keď sa vzoprel a pokúšal sa im postaviť, vždy napokon skončil s modrinou. Preto Peter nechcel nič iné, než stať sa najmocnejšou bytosťou na Zemi, bytosťou pred ktorou budú mať všetci rešpekt.

Bola presne polnoc, a Peter pred tajomnou smradľavou bytosťou z iného vesmíru konečne vyslovil svoje želanie. Na okamih akoby zastal čas, pohyb sekundovej ručičky na jeho hodinkách sa natiahol, spomalil, až úplne zastal. Pre vonkajšieho pozorovateľa to trvalo celé možno okamih, no pre človeka vykonávajúceho rituál želania to bola celá večnosť. Keď sa konečne sekundová ručička pohla, Peter v duchu zostarol o celé tisícročia Videl zánik celých vesmírov a napokon aj seba, čo by ľudskej bytosti. Ostalo po ňom len kôpka handier.

Na druhý deň, skoro ráno sa do stodoly otvorili dvere. Peťov dedo so starkou konečne prišli z návštevy a po tom, čo zaparkovali auto šli obriadiť statok. Najskôr vyhnať husy na pašu a pozbierať vajíčka. Dedko miloval praženicu z husích vajec. Zatiaľ čo starká vyberala husie a slepačie vajíčka, dedo otvoril stodolu.

„Bohakrista“, zanadával. „Tu je smrad ako v Carihrade.“ Podišiel bližšie k stolu, kde predtým ležal Lugooth, no namiesto transdimenzionánej ohavnosti ostal na drevenom stole len mastný fľak. A pri ňom kôpka spálených čmudiacich handier.

„Čo do prde...,“ odkopol dedko hromadu a pod ňou objavil asi dvadsaťcentimetrové vajíčko.

Medzitým došla babka aj s mištičkou husacích a slepačích vajec. „Starý čo tak nadávaš?“

„Ty to necítiš?“

Starká pokrčila nosom.

„Nič stará. Musíme vyvetrať,“ zafrfľal dedo a otvoril druhé vráta na stodole.

„A vezmi aj to vajce čo je dole. A urob mi prosím na raňajky praženicu so slaninkou. Som hladný ako vlk.

O pár minút neskôr, keď babka rozbíjala do vriaceho oleja vajíčka na praženicu, jej ani len vo sne nenapadlo, že jedno z nich je vajce dračie. Najmocnejšej bytosti na Zemi. Jej vlastný vnúčik, masový vrah Peťko.