Arthur sedel v jemu pridelenej šatni, kde sa pripravoval na svoje vystúpenie v Murrayovej talk show. Práve skončil s nanášaním svojho make-upu, a kým čakal až ho backstage manažér vyzve aby sa dostavil, že príde na rad jeho vystúpenie hľadel na svoj odraz v maskérskom zrkadle, s výnimkou spodnej časti rámu osvetlenom po celom obvode radom žiaroviek. Hľadel priamo do očí svojmu odrazu a videl v ňom svoj odraz hľadiaci do očí jemu ako hľadí svojmu odrazu do očí a ten hľadí do očí jemu, hľadiac do očí odrazu ktorý hľadel do očí jemu… Až do nekonečna, tucet verzií samého seba. Ako tomu obvykle býva keď proti sebe postavíte dve zrkadlá. Ibaže v tomto prípade boli druhým zrkadlom jeho vlastné oči. Prvých pár sekúnd bolo všetko obvyklé. Každý jeden z jeho odrazov sa zdal absolútne identický a zhodný z originálom, ľudskou bytosťou ktorá sedela v šatni pred zrkadlom. Prvé odlišnosti si všimol na spôsobe akým sa na neho jeho zrkadlové kópie dívali. Bol to skôr pocit, než niečo hmatateľné, či presne opísateľné, vystihnuteľné slovami. Ale od momentu kedy si to všimol, už nevedel ako si to prestať všímať, a spolu s tým sa začali vynárať ďalšie odlišnosti. Pohľad prvého odrazu bol ešte normálny, ale pohľad očí ktoré videl v odraze vlastných očí mu pripadal akýsi… smutný. Pohľad odrazu v odraze smutných očí samoľúby, pohľad odrazu v odraze samoľúbeho pohľadu ustarostený. Ospalý. Bezvýrazný. Vystrašený. Tajomný. Sústredený. Zlý. Maniakálny. Krvilačný. Beštiálny. Nepríčetný.

Postava so samoľúbym pohľadom pôsobila sebaisto. Tá s ospalým výrazom očí sa hrbila. Jeho bezvýrazná verzia akoby bola absolútne uvoľnená. Vystrašená bola napätá ako keby mala každú chvíľu vyšprintovať, ako zviera zahnané do kúta. Jeho tajomné ja sa zvláštne usmievalo. Sústredený mal si hrýzol spodnú peru. Pohľad jeho zlej verzie bol chladný. Maniakálny skákal zprava doľava, zhora dolu ako keby neustále venoval pozornosť niečomu inému. Krvilačný, ten mal tvár postriekanú krvou, rovnako ako beštiálny, až na to, že ten cenil aj zuby. A nepríčetný práve čelil jednému z jeho tak častých, nekontrolovateľných záchvatov, oháňajúci sa nožom pri tom ako sa celé jeho telo otriasalo smiechom.

“Kým dnes budeš Arthur?.”

Opýtala sa tá z jeho verzií, ktorá sa tvárila paradoxne najnormálnejšie.

“Kým… sa… dnes… staneš?”

Zopakovala otázku dávajúce dôraz na každé jedno slovo. Ozvalo sa klopanie na dvere a Arthur pootočil hlavu tým smerom.

“Desať minút pán Fleck.”

Oznámil mu backstage manažér.

“A.. áno, už idem.”

Prisvedčil. Predtým než vstal z kresla uprel ešte posledný pohľad na zrkadlo.

“Ním! Ním sa dnes stanem!”