Školský zvonec oznámil všetkým začiatok veľkej prestávky. Mnohé decká okamžite zhrabli rôzne lopty, knižky a iné zábavky a rozbehli sa na školský dvor. Ale nie Majka. Tá sedela v triede a mľaskajúc žula jablkovú žuvačku. Vytiahla z vrecka príručné zrkadielko a začala sa s neskrývanou sebaláskou obzerať.

„Bože, ale som krásna,“ zašomrala si popod nos. S povýšeneckým úškrnkom poslala svojmu odrazu vzdušný bozk a ďalej obdivovala svoj malý pehatý nos. „Krajšia ako všetky ostatné kravy z tejto školy.“

Vtom sa spoza jej chrbta ozvali zvuky napodobňujúce vracanie a potom tlmený smiech. Majka sa zamračila a s charakteristickým „ehm ehm“ sa otočila a premerala si pohľadom pôvodcu posmeškov.

Bola to Kika. Tiché dievča z poslednej lavice, ktoré nemala veľmi rada. Majka bola predsedníčka triedy, učitelia ju milovali a hovorili jej, že je budúca misska. Alebo pani doktorka. Alebo oboje. Na rozdiel od nej, Kika bola podľa väčšiny školy divná. Celý čas si niečo čarbala do zápisníčka a raz ju dokonca Majka videla rozprávať sa samú so sebou.

„Ty tu čo robíš? Prečo nie si von s ostatnými?“ fľochla na ňu.

Kika na ňu pobavene zagánila spod krikľavočervenej ofiny. „Ostala som si čítať. Ale asi som mala ísť von, aspoň by som sa nezgrcala.“

Majka sa nafúkla ako balón a bleskovo vyskočila na nohy. „To čo si dovoľuješ? To oľutuješ, ty socka.“

Kika na ňu vyplazila jazyk a ukázala jej prostredník.

„Možno som socka, ale ty si otravná povrchná krava a všetci normálni ľudia z triedy ťa neznášajú,“ šplechla jej do tváre.

Majkinu reakciu ale skutočne nečakala. Drobné dievča bolo dvomi skokmi pri nej, vychmatlo jej knihu z rúk a začalo z nej zúrivo vytrhávať strany. Kika sa najprv nezmohla na slovo, ale hneď nato Majke reflexívne vylepila zaucho a obe dievčatá sa začali kmásať a častovať rôznymi nechutnými nadávkami. Odtrhli ich od seba napokon až dvaja učitelia a obe skončili s poznámkami a po škole.

„To všetko kvôli tebe, ty sprostá hlupaňa,“ zazerala Majka na Kiku, zatiaľ čo tridsiatykrát prepisovala rovnakú vetu.

„Ja? To tebe zadrbalo,“ bránilo sa druhé dievča.

Majka sa ďalej tvárila, že je nad vecou a byť po škole jej nevadí, ale po chvíli znovu zlostne zaškrípala zubami: „Ale vieš čo je aj tak najlepšie?“

Kika znudene zdvihla pohľad. „No?“

„Že teraz sme možno obe po škole a obe máme problém. Ale nie sme rovnaké. Mám lepšie známky, som šikovnejšia a najmä krajšia než ty. Ja to v živote niekam dotiahnem a ty budeš navždy len obyčajná trapka čo si bude čarbať do zošitka a šomrať popod nos,“ s obrovským úsmevom oznámila Majka Kike. „A tak to má byť. Ľudia si nie sú rovní. Ty sa mi nemáš ako rovnať,“ pokračovala.

Kika zlostne zúžila oči, ale neodpovedala na urážky. Mala totižto lepší plán.

Otočila svoj zošit hore nohami a rýchlo načarbala na prvú stranu rozmazaný pentagram. Chvíľu sa nič nedialo, ale po chvíli diabolský obrazec akoby zablikal, roztancoval sa a premenil sa na písmená:

AHOJ KIKA, SOM RÁD, ŽE SA OZÝVAŠ. AKO SA MÁŠ?

Kika sa usmiala. Mala momentálne blbšie obdobie v škole a nemala na svojho najlepšieho priateľa Mefiho toľko času, ako obvykle. Zahrialo ju ale pri srdiečku, ako natešene pôsobil jej démonický priateľ.

Ach, je to ťažké, ale sľubujem, cez víkend si dáme colu, chipsy a playstation. Prisahám na všetko čo mi je sväté.

PRISAHAJ RADŠEJ NA VŠETKO, ČO TI JE NESVÄTÉ. SVÄTÉ VECI NEMÁM RÁD.

Ach Mefi, smejem sa.

NO DOBRE KIKUŠ, HOVOR, ISTO NIEČO POTREBUJEŠ, POČAS ŠKOLY MI PÍŠEŠ, LEN KEĎ POTREBUJEŠ POMOC NA PÍSOMKÁCH.

Teraz nejde o písomku, kámo.

A TEDA?

Nasrala ma jedna krava od nás z triedy.

ČO UROBILA?

Zničila mi knižku a viackrát ma nechutne urazila. Ja viem, že nie som obľúbená a je mi to jedno, ale toto ma ozaj zabolelo.

ČOŽE TI SPRAVILA? ZNIČILA KNIHU?

Áno. Normálne ju rozrtrhala.

ZATO ZAPLATÍ, DRBLINA.

Chcela som, nech ju trošku postrašíš, vieš.

BOŽE KRISTÍNA, UŽ SME OZAJ AKO Z DEATH NOTE. KEDY ZAČNEME VRAŽDIŤ ĽUDÍ?

Ešte nie, ešte mám nejaké ilúzie o ľudstve.

(Mefi sa zasmial.)

MOŽNO MÁM LEPŠÍ NÁPAD.

Aký?

POVEDZ, DRŽÍ TO DIEVČA NIEČO V RUKE? PRÁVE TERAZ.

Hej, malé zrkadlo. Také vreckové.

OMG, ZRKADLO? TO JE LEPŠIE, NEŽ SOM DÚFAL.

Čo chceš urobiť?

NOOO.

No hovor, hovor.

POVEDZME... ŽE KEĎ SA TÁ KRAVA POZRIE NAJBLIŽŠIE DO ZRKADLA, CELÝ SVET JU UVIDÍ TVOJIMI OČAMI.

No to som zvedavá.

DRŽ SA KIKA, VIDÍME SA CEZ VÍKEND.

Ľúbim ťa, Mefi.

NO KĽUD, NEBUĎME PRESLADENÍ. ČAU ZATIAĽ.

(Mefi sa opäť pousmial a tiež si popod nos zašomral, ako ľúbi to otravné malé dievčisko.)

A tak napokon obe dievčatá dopísali svoj trest a išli domov. Pri prezúvaní sa si ešte vymenili niekoľko urážok a potom sa vybrali obe opačným smerom, niečo si šomrúc popod nos. Kika strávila celú noc učením sa na ťažký test zo zemepisu a reálne ju pri zmysloch držala len predstava skvelej soboty so svojim najlepším priateľom. Test dopadol celkom fajn, dostala dvojku. Majka miesto toho do školy neprišla. A neprišla ani ten ďalší deň. Ani ďalší. Vlastne už neprišla do školy nikdy. Po štyroch dňoch prišli do školy jej rodičia a oznámili riaditeľke, že ich dcéra prestupuje na inú školu. Nebola to však celkom pravda. Tá strakatá krava, na ktorú sa ich dcéra zmenila, totižto už do žiadnej školy chodiť nemusí.