V rozľahlej jaskyni, len dva kilometre južne od miesta, kde o pár tisícročí bude stáť obec Montignac, sa ozývala hlasná vrava.

„Grr!“ riekol nasrdene statný muž, ktorému nik nepovedal inak než Veľká Hruď. Keď si získal pozornosť ostatných, nasadil hlboký hlas a pokračoval: „ Grr! Čo budeme žrať? Máme už len kosti!“

Desiatky párov očí sa naraz pozreli na hromadu bielych kostí nakopených v rohu obďaleč. Nevyzerali príliš vábivo. A rovnako nevábivo aj zapáchali. Boli rozlámané a zbavené špiku aj posledných kúskov mäsa či šliach.

„Grr, načo to tu vlastne máme?“ pokrútil Veľká Hruď nechápavo hlavou a sadol si bližšie k plápolajúcemu ohnisku.

„Šaman z nich robí šamanské veci!“ riekla stroho Modré Oko a odhodlane sa postavila. „Donesiem jedlo!“

„Grr, nič nenos, žena! Tie tvoje byliny a trávy nebudem žrať! Nie som mamut! Hmmm...mamut...“ na konci vety mu pomedzi pery začali vytekať sliny. Veľká Hruď neprítomne hľadel do tancujúcich plamienkov ohňa a tak si ani nevšimol odchádzajúcu ženu. Súdiac podľa výrazu jeho tváre, bol duchom niekde inde a asi tam práve hltal pečené mamutie stehno.

Osadenstvo jaskyne sa zatiaľ ponorilo do bežných činností. Nahé detiská pobehovali okolo a robili hurhaj. Chlapi sa aj napriek protestom šamana pustili do vypratávania kostí a ženy veselo ohovárali novú kožušinu Modrého Oka.

„Tu máš Veľká Hruď! Žer alebo umri hladom!“ víťazoslávne mu pod nos strčila dlaň.

„Grr, som ti povedal žena, bylina žrať nebudem!“

„To nie sú byliny, ty hulvát!“

Muž opatrne zovrel medzi prstami podivnú vec, ktorú jakživ nevidel. Na dlhej tenkej nohe sa hompáľala mäsitý hnedý klobúk, ktorý mal zospodu podivné rebrá. Opatrne mu privoňal. Nedôverčivo oblizol a napokon ho vložil do úst. A po ňom ďalší a ďalší. Zhltol ich celú hrsť až sa zalizoval.

„Dobré, žena. Dobré....dobré...“ posledné slová už len opakoval. Stále tichšie a tichšie. Do tváre sa mu vrátil neprítomný pohľad. Vstal a rázne pribehol k stene. Schmatol obhorenú palicu, na končeky prstov nabral vlhké blato a začal ako zbesilý potierať skalu tým čo mal.

„Dobré...mamut...dobrý mamut...“ pod jeho prstami sa začali vynárať obrysy. Ďalší z kmeňa mu rýchlo urobili publikum. Deti s fakľami svietili na jeho dielo a s úžasom zízali na maľbu, ktorú vytváral. Nič také nik predtým nevidel.

Netrvalo dlho, a na kamennej stene jaskyne bol výjav. Výjav stáda ohromných mamutov.

„Dobrý...mamut...grr!“ Veľká Hruď na tvári vystrúhal šialený úsmev. Ustúpil bokom a náhlivo schmatol dlhú kopiju.

„Dobrý mamut! Grrr!“ Zreval a rozbehol sa proti stene. Pazúrik na konci drevenej násady vrazil s iskrením mamutovi priamo do oka. Kopija sa zlomila a rozbehnutý muž sa rozčapil na stene. Zvreskol a žuchol na zem. Celý svet sa mu chvíľu točil pred očami. Tváre skláňajúce sa nad ním boli plné zhrozenia. Všetky až na jednu. Modré Oko sa rehotala z plných pľúc.

„To sú zázračné huby, ty hulvát!“

„Grr! Urobila si si práve mocného nepriateľa, žena!“ vypľul sliny zmiešané s krvou a zahanbene sa pobral preč.