Zlatí boli a chápadloví.

„To je úžasné,“ rozprával nadšene doktor Zobadov. „Viete, nikdy by nás ani len nenapadlo, že Marťania, ak tí skutoční Marťania budú...“ Vedľa kráčajúci Marťan ktorému vraveli Sha´či-tara len zodvihol obočie.
Filmová história scifi
„To je úžasné,“ rozprával nadšene doktor Zobadov. „Viete, nikdy by nás ani len nenapadlo, že Marťania, ak tí skutoční Marťania budú...“ Vedľa kráčajúci Marťan ktorému vraveli Sha´či-tara len zodvihol obočie.
„Čo?“ spýtal sa pobavene.
„No, humanoidi, predsa!“ Zobadov precupkal okolo zlatokožého takmer dva metry vysokého Sha´či-taru a pokračoval. „A nielen to! Veď vy nás beriete do jedného zo svojich miest! To je úžasné!!!""
„To je v poriadku,"" usmial sa Marťan. Spolu so svojou družkou Nhe-m´tAu a niekoľkými ďalšími už tretím dňom sprevádzal skupinu pozemšťanov.
Pozemský vedec pokýval hlavou. Na Zemi patril tento špičkový ukrajinský geológ k skupine kriticky uvažujúcich vedcov, ktorí jednoducho odmietli akceptovať výsledky prvej expedície. Preto sa napokon prihlásil do konkurzu a hoc v druhej misii nebol, do tretej sa už dostal.
Uplynulo už päť týždňov, čo spolu so zvyškom tretej pozemskej delegácie na Marse pristál. Tá prvá vlastne ani delegácia nebola, iba pár astronautov pripravených čeliť ťažkému prostrediu Marsu. V ich nemotorných ťažkých skafandroch odolávajúcim zime, vákuu a radiácii, vo vesmírnych lodiach pripomínajúcich skôr spleť rotujúcich valcov a antén než krásne aerodynamické lode Marťanov. Pár jedincov, ktorí na červenú planétu cestovali celé mesiace len preto, aby zistili, ako veľmi sa mýlili: žiadne nehostinné prostredie, žiadne treskúce mrazy a takmer nulová atmosféra. Hneď prvý krok uviedol pozemšťanov v nádhernú realitu: Mars bol živý. A nádherný. Ako z Burroughsovych a Bradburyho príbehov.
Spočiatku tomu nechcel nikto uveriť, pochyby panovali všade. Fakty ale ukazovali jasne: Mars je príjemná planéta s nádherným prostredím a inteligentnými humanoidnými formami života. Druhá expedícia už figurovala ako oficiálni emisári zo Zeme. Priniesli pozdravy a bližšie sa oboznámili s prastarou marťanskou civilizáciou. Samozrejme, na Zemi tie správy vyvolali riadny rozruch. Dokonca aj nejaké lokálne nepokoje, no nič, čo by modrá planéta nezvládla. Klasické náboženstvá však boli v troskách, kým New Age nabralo milióny nových členov. Napokon padlo pár hláv, nielen v politike ale aj vo vedeckých inštitúciách. Najmä v NASA a ESA, kde sa celé desaťročia opierali o pozorovania poskytnuté ďalekohľadmi, družicami a marťanskými rovermi. Ako sa ukázalo neskôr, stačilo pár technických úprav a holografickým emitorov a voilá, dokonalá ilúzia, ktorá oklamala úbohú pozemskú techniku, bola na svete.
K tretej expedícii došlo až po ustálení nepokojov a k aplikácii niektorých marťanských technológií. Skafandre boli ľahšie, vesmírne lode okrídlenejšie, aerodynamickejšie a najmä výkonnejšie. Cesta na Mars sa skrátila na púhu štvrtinu a to bol len začiatok. „Sme jediné živé tvory v našej sústave. Mars a Zem sú jediné živé deti Slnka“. Tak nejako by znelo krédo dnešných dní. A kým Tretia expedícia pozostávala ešte stále zväčša z vedcov, v tej štvrtej, ktorá sa už chystala, budú najmä obchodníci, právnici a politici. To však nikto z tretej expedície ešte ani len netušil.
„Viete, aj tak mi nedá ako je vôbec možné, že Marťania aj ľudia majú nielen podobnú fyziológiu ale aj jazyk a dokonca kultúru. Až na pár detailov ako vyzeráte ako my, máte dve pohlavia, vytvárate a chápete rovnaké logické postuláty, dokonca staviate mestá, skladáte básne a spievate. Och, ten spev!“, zahlásil a odbehol k skupine ostatných pozemských vedcov, ktorí medzitým vstúpili obrovskou bránou do tajného marťanského mesta.
Zobadov bol priam vo vytržení, neustále sa niečo pýtal a krúžil okolo malej skupinky marťanských sprievodcov. Sám tomu nechápal. Bol snáď nejako ovplyvnený? Ale veď prilby aj skafandre ešte stále na sebe mali, jedli iba to čo si doniesli zo Zeme. Tak ako? Napokon to vzdal, pokrčil ramenami a prijal fakt, že pozemskí vedci sa museli mýliť.
Zatiaľ čo zvyšok pozemšťanov vstúpilo do mesta, k Sha´či-tarovi pristúpila iná vysoká marťanská postava, ktorá dovtedy sprevádzala vedúceho expedície a niečo mu zašpekala. Sha´či-tara iba pokýval hlavou a pridal do kroku aby dohnal zvyšok pozemskej skupiny, ktorí medzitým zastali a v nemom úžase sledovali podzemné skryté mesto Ašketol.
A niet sa čo diviť. Pred posádkou sa otváral nádherný výhľad na zlato červené mesto vytesané do marťanského kameňa. Mesto tisícov veží tak elegantnými, že i labuť závidela. Mesto ktoré dosahovalo výšok vďaka nízkej gravitácii. Po stenách budov tapisérie modrých a azúrových farieb. Z každého druhého nádvoria tečúce vodopády, zľahka dopadajúce do nekonečných jazier. Mesto, ktorého koniec bol v nedohľadne.
„Viete, u nás na Zemi máme básnikov a literátov, ktorí dávno písali o tajomných skrytých mestách a ríšach. Atlantída. Mu. Šambala. Gondolin. Už viem ako sa cítili postavy v ich príbehoch, keď ich objavili,“ spustil nadšene Zobadov. Práve sa chystal požiadať Marťanov a vedúceho expedície Smitha, či môže vypustiť drony na mapovanie terénu, keď si uvedomil, že až na Nhe-m´tAu a Sha´či-tara stojí pred bránami mesta sám.
„Kde sú ostatní?“ začal.
Sha´či-tara sa usmial. Bol to znova taký istý milý úsmev, aký, ho Marťania častovali už niekoľko dní, no tentoraz sa Zobadovi zazdalo, že...
„Išli napred,“ zaznela v Zobadovej prilbe zvonkohra Sha´či-tarovho hlasu.
Zobadov len pokrčil ramenami a nechal sa párom viesť.
Mesto bolo úchvatné, všade nádherná zlatá architektúra, ktorá musela očariť každého do neba sa týčiace budovy, ktoré by sa pri zemskej gravitácii zrútili, vysoké vytrážové okná lámali slnečné lúče. ako je možné, že je v podzemí Slnko? A kde sú ostatní Marťania a jeho spoločníci? Veď by mal na nich už dávno natrafiť! bleslo Zobadovi hlavou, no ďalej sa tým nezaoberal. Bol ako v opojení. Všade, kde sa pozrel, bolo niečo, z čoho sa mu pretáčali zorničky.
„Kde sú všetci ostatní?“ nedalo mu to napokon.
„O chvíľku sa s nimi stretneš. Už sú na hostine,“ usmial sa Sha´či-tara.
Napokon, po asi pol hodine nádherných a fantastických výjavov došli na hlavné námestie pokryté zlatom, kde voda tryskala do obrovských výšin. Uprostred neho videl niekoľko pravidelných útvarov pokrytých akýmisi zlatavými vecami.
Chvíľu trvalo, než si Zobadov uvedomil, na čo sa to díva.
Pred ním ležalo v nádherných zlatých sarkofágoch úhľadne vyrovnaných niekoľko desiatok tiel. Všetci členovia prvej, druhej a najnovšie aj tretej expedície. A na nich ležali ústami prisatí Marťania. Dalo by sa povedať, že to vyzeralo groteskne: celé zástupy šípových Ruženiek ktorých bozkávajú desiatky princov v zlatej zbroji.
„Čo to má znamenať,“ chcel sa spýtať, keď sa mu vtom zatmelo pred očami. Na okamih uvidel niečo, čo rozhodne neboli ulice marťanskej perly. Na okamih zbadal záblesk akejsi hnusnej šedivej jaskyne a niečoho dlhého chápadlovitého, čo sa mu omotalo okolo hrude.
„Koniec ilúziám,“ zašvitorilo chápadlo Sha´či-tarovým hlasom a Zobadov si uvedomil, ako veľmi sa o Marse mýlili. Znova!

cyberstorm

cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

B.T. Niromwell
Myslím, že jedna z tvojich naj. Idylický začiatok síce naznačuje konic, ale je to vešmi pekne vykreslené, Zobadovo nadšenie je veľmi živé, priam ho vidím hopkať celým príbehom. Keď si to dám dokopy s obrázkom, ktorým je príbeh inšpirovaný, elegancia Marťanov je dobre podaná cez ich šepkavé mená a ľadový pokoj ich prehovorov. Na konci strih ako v Beyond the Aquila rift, je to proste jedna dobre vykreslená scéna. K dokonalosti by to chcelo už len nepredvídateľný záver.
22.08.2020
Marek Páperíčko Brenišin
Zo začiatku si to hral na istotu, ale išiel si dobre. Postavy sú plastické, uveriteľné, čítalo sa to príjemne. Záver sa dal predvídať, ale ako už minule písala Niromwell, to je koncept zvratov. Za hodinu viac neušúľaš. Marťania boli originálni, aj nie, hlavne sa mi ale páčila ich uveriteľnosť. Deväť bodov a potlesk.
22.08.2020
Marek Páperíčko Brenišin
Aj si ale rýpnem. Dve veci mi vadili.
Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu vedca, ktorý na konci umiera. Kto potom rozpráva ten príbeh ďalej?
Po druhé, názvom si prezradil pointu. Čo je trošku škoda, poviedka mohla byť údernejšia.
22.08.2020
xius
Malokedy opisy tak odsypaju ako tuto. Vytusenie konca prilis nevadi, lebo je zvladnuty velmi dobre. Aj ten naznak desivej buducnosti - zmienka o 4. delegacii. A mocne plus aj za nazov! :)
22.08.2020
cyberstorm
Bei - dakujem. Popravde ten zaver som spisal kvoli tomu, ze na iny zaver na lodi obsadenej chapadlami som nemal cas. Takze sa toto vynorilo z pamate nejak samovolne, bez ohladu na majstra Reynoldsa ;)
Pap - rypanie prijimam a obhajujem ;) Sam dobre vies, ze mas kvantum pribehov ktore sa rozpravaju z pozicie vseveducej tretej osoby, ktora raz splyva s jednou postavou a inokedy s inou. A ten nazov - nemohol som si odpustit parafrazu na legendarnu Bradburyho Temni boli a zlatookí. To pokusenie bolo tak obrovske, ze som mu neoodolal :)
Xius - dik. Ak som pochopil tak tvoj zasa pripmina Raketove leto? Tiez z Martanskej kroniky? :)
22.08.2020
8HitBoy
Toto veru áno. Keby to ešte viac rozvinieš (a ono si to pýta!) mohlo by z toho byt úplne fajnové veľmi super old school scifičko.
22.08.2020
8HitBoy
(aj keď možno by som zvolil iný názov, ale mňa si nevšímaj, ja názvy neviem vymýšľať)
22.08.2020
Aleš Horváth
Čítalo sa to super, záver som skôr vytušil z toho, že keď je niečo tak idylicke, tak musí byť nejaký zádrhel.
logicky mi nesedí jedná vec. ak tam boli všetci z prvej a druhej výpravy, ako mohlo ľudstvo poslať tretiu, bez toho, aby zisťovali čo je s ľuďmi z prvej a druhej výpravy. napríklad pre Martanov by bolo super ich zlikvidovať iba polovicu aby vybudovali dôveru u pozemšťanov.
Alebo prečo potom nekontaktovali ľudstvo už skôr a nepožadovali pravidelne nejakú zásielku "jedla" či priamo neprišli na Zem.
23.08.2020
cyberstorm
Ales suhlasim. Zial az tesne po zaslani som si uvedomil tento kiks a nestihol som tam uz teda vpisat poslednu Zobadovu myslienku:
"Ale ak su vsetci clenovia vyprav tu, kto sa namiesto nich vratil na Zem?"
23.08.2020
Aleš Horváth
ty brdo, to by bol iný zader. A aj úder ako jadrovou bombou na Slnko v Sunshine.
jednoznačne pre mňa naj poviedka tohto kola.
23.08.2020
YaYa
Páči sa mi, že si tam nie je využitá len samotná téma, ale cítiť tam aj autora, od ktorého som si ju požičala :) Škoda, že takejto nostalgie nebolo v tomto kole viac.
25.08.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.