„To je úžasné,“ rozprával nadšene doktor Zobadov. „Viete, nikdy by nás ani len nenapadlo, že Marťania, ak tí skutoční Marťania budú...“ Vedľa kráčajúci Marťan ktorému vraveli Sha´či-tara len zodvihol obočie.

„Čo?“ spýtal sa pobavene.

„No, humanoidi, predsa!“ Zobadov precupkal okolo zlatokožého takmer dva metry vysokého Sha´či-taru a pokračoval. „A nielen to! Veď vy nás beriete do jedného zo svojich miest! To je úžasné!!!""

„To je v poriadku,"" usmial sa Marťan. Spolu so svojou družkou Nhe-m´tAu a niekoľkými ďalšími už tretím dňom sprevádzal skupinu pozemšťanov.

Pozemský vedec pokýval hlavou. Na Zemi patril tento špičkový ukrajinský geológ k skupine kriticky uvažujúcich vedcov, ktorí jednoducho odmietli akceptovať výsledky prvej expedície. Preto sa napokon prihlásil do konkurzu a hoc v druhej misii nebol, do tretej sa už dostal.

Uplynulo už päť týždňov, čo spolu so zvyškom tretej pozemskej delegácie na Marse pristál. Tá prvá vlastne ani delegácia nebola, iba pár astronautov pripravených čeliť ťažkému prostrediu Marsu. V ich nemotorných ťažkých skafandroch odolávajúcim zime, vákuu a radiácii, vo vesmírnych lodiach pripomínajúcich skôr spleť rotujúcich valcov a antén než krásne aerodynamické lode Marťanov. Pár jedincov, ktorí na červenú planétu cestovali celé mesiace len preto, aby zistili, ako veľmi sa mýlili: žiadne nehostinné prostredie, žiadne treskúce mrazy a takmer nulová atmosféra. Hneď prvý krok uviedol pozemšťanov v nádhernú realitu: Mars bol živý. A nádherný. Ako z Burroughsovych a Bradburyho príbehov.

Spočiatku tomu nechcel nikto uveriť, pochyby panovali všade. Fakty ale ukazovali jasne: Mars je príjemná planéta s nádherným prostredím a inteligentnými humanoidnými formami života. Druhá expedícia už figurovala ako oficiálni emisári zo Zeme. Priniesli pozdravy a bližšie sa oboznámili s prastarou marťanskou civilizáciou. Samozrejme, na Zemi tie správy vyvolali riadny rozruch. Dokonca aj nejaké lokálne nepokoje, no nič, čo by modrá planéta nezvládla. Klasické náboženstvá však boli v troskách, kým New Age nabralo milióny nových členov. Napokon padlo pár hláv, nielen v politike ale aj vo vedeckých inštitúciách. Najmä v NASA a ESA, kde sa celé desaťročia opierali o pozorovania poskytnuté ďalekohľadmi, družicami a marťanskými rovermi. Ako sa ukázalo neskôr, stačilo pár technických úprav a holografickým emitorov a voilá, dokonalá ilúzia, ktorá oklamala úbohú pozemskú techniku, bola na svete.

K tretej expedícii došlo až po ustálení nepokojov a k aplikácii niektorých marťanských technológií. Skafandre boli ľahšie, vesmírne lode okrídlenejšie, aerodynamickejšie a najmä výkonnejšie. Cesta na Mars sa skrátila na púhu štvrtinu a to bol len začiatok. „Sme jediné živé tvory v našej sústave. Mars a Zem sú jediné živé deti Slnka“. Tak nejako by znelo krédo dnešných dní. A kým Tretia expedícia pozostávala ešte stále zväčša z vedcov, v tej štvrtej, ktorá sa už chystala, budú najmä obchodníci, právnici a politici. To však nikto z tretej expedície ešte ani len netušil.

„Viete, aj tak mi nedá ako je vôbec možné, že Marťania aj ľudia majú nielen podobnú fyziológiu ale aj jazyk a dokonca kultúru. Až na pár detailov ako vyzeráte ako my, máte dve pohlavia, vytvárate a chápete rovnaké logické postuláty, dokonca staviate mestá, skladáte básne a spievate. Och, ten spev!“, zahlásil a odbehol k skupine ostatných pozemských vedcov, ktorí medzitým vstúpili obrovskou bránou do tajného marťanského mesta.

Zobadov bol priam vo vytržení, neustále sa niečo pýtal a krúžil okolo malej skupinky marťanských sprievodcov. Sám tomu nechápal. Bol snáď nejako ovplyvnený? Ale veď prilby aj skafandre ešte stále na sebe mali, jedli iba to čo si doniesli zo Zeme. Tak ako? Napokon to vzdal, pokrčil ramenami a prijal fakt, že pozemskí vedci sa museli mýliť.

Zatiaľ čo zvyšok pozemšťanov vstúpilo do mesta, k Sha´či-tarovi pristúpila iná vysoká marťanská postava, ktorá dovtedy sprevádzala vedúceho expedície a niečo mu zašpekala. Sha´či-tara iba pokýval hlavou a pridal do kroku aby dohnal zvyšok pozemskej skupiny, ktorí medzitým zastali a v nemom úžase sledovali podzemné skryté mesto Ašketol.

A niet sa čo diviť. Pred posádkou sa otváral nádherný výhľad na zlato červené mesto vytesané do marťanského kameňa. Mesto tisícov veží tak elegantnými, že i labuť závidela. Mesto ktoré dosahovalo výšok vďaka nízkej gravitácii. Po stenách budov tapisérie modrých a azúrových farieb. Z každého druhého nádvoria tečúce vodopády, zľahka dopadajúce do nekonečných jazier. Mesto, ktorého koniec bol v nedohľadne.

„Viete, u nás na Zemi máme básnikov a literátov, ktorí dávno písali o tajomných skrytých mestách a ríšach. Atlantída. Mu. Šambala. Gondolin. Už viem ako sa cítili postavy v ich príbehoch, keď ich objavili,“ spustil nadšene Zobadov. Práve sa chystal požiadať Marťanov a vedúceho expedície Smitha, či môže vypustiť drony na mapovanie terénu, keď si uvedomil, že až na Nhe-m´tAu a Sha´či-tara stojí pred bránami mesta sám.

„Kde sú ostatní?“ začal.

Sha´či-tara sa usmial. Bol to znova taký istý milý úsmev, aký, ho Marťania častovali už niekoľko dní, no tentoraz sa Zobadovi zazdalo, že...

„Išli napred,“ zaznela v Zobadovej prilbe zvonkohra Sha´či-tarovho hlasu.

Zobadov len pokrčil ramenami a nechal sa párom viesť.

Mesto bolo úchvatné, všade nádherná zlatá architektúra, ktorá musela očariť každého do neba sa týčiace budovy, ktoré by sa pri zemskej gravitácii zrútili, vysoké vytrážové okná lámali slnečné lúče. ako je možné, že je v podzemí Slnko? A kde sú ostatní Marťania a jeho spoločníci? Veď by mal na nich už dávno natrafiť! bleslo Zobadovi hlavou, no ďalej sa tým nezaoberal. Bol ako v opojení. Všade, kde sa pozrel, bolo niečo, z čoho sa mu pretáčali zorničky.

„Kde sú všetci ostatní?“ nedalo mu to napokon.

„O chvíľku sa s nimi stretneš. Už sú na hostine,“ usmial sa Sha´či-tara.

Napokon, po asi pol hodine nádherných a fantastických výjavov došli na hlavné námestie pokryté zlatom, kde voda tryskala do obrovských výšin. Uprostred neho videl niekoľko pravidelných útvarov pokrytých akýmisi zlatavými vecami.

Chvíľu trvalo, než si Zobadov uvedomil, na čo sa to díva.

Pred ním ležalo v nádherných zlatých sarkofágoch úhľadne vyrovnaných niekoľko desiatok tiel. Všetci členovia prvej, druhej a najnovšie aj tretej expedície. A na nich ležali ústami prisatí Marťania. Dalo by sa povedať, že to vyzeralo groteskne: celé zástupy šípových Ruženiek ktorých bozkávajú desiatky princov v zlatej zbroji.

„Čo to má znamenať,“ chcel sa spýtať, keď sa mu vtom zatmelo pred očami. Na okamih uvidel niečo, čo rozhodne neboli ulice marťanskej perly. Na okamih zbadal záblesk akejsi hnusnej šedivej jaskyne a niečoho dlhého chápadlovitého, čo sa mu omotalo okolo hrude.

„Koniec ilúziám,“ zašvitorilo chápadlo Sha´či-tarovým hlasom a Zobadov si uvedomil, ako veľmi sa o Marse mýlili. Znova!