Zakázané údolie
Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Kôň zaerdžal, trochu sa otriasol a pokračoval v ceste. Robil to vždy, keď sme natrafili na civilizáciu. Bolo to niečo ako dohodnuté heslo.
Prebral som sa z bezsenného polospánku, zahniezdil v sedle a pretrel si oči. Vkročili sme do menšej dediny. Niečo cez tucet drevených chalúp z nahrubo otesaných trámov akoby nasilu stálo pri kameňmi spevnenej ceste. Do šírky si usadlosť taktiež veľmi nevyskakovala, bola rovnobežne obohnaná strmými kopcami, na jednej strane ako jazvou rozdelenými úzkym priesmykom.
Domy na mnohých miestach pokrývala nahnitá slama. Lepšie časy tu snáď ani nepamätali alebo skôr nikdy nezažili. Jedinú výnimku tvorila strecha z pálených škridiel. Bol to hostinec, čo oznamoval aj nápis nad vchodom. Tak ako všade, aj tu si ho štamgasti dokázali uctiť, a hlavne doň zainvestovať. Deň sa chýlil ku koncu, a práve tam som mal namierené. Bol som unavený, hladný a hlavne smädný, a toto bola príležitosť zmeniť tento úbohý stav. Dúfal som, že to vôbec bude možné, v dedine som nestretol živú a ani mŕtvu dušu.
Zosadol som z koňa a priviazal ohlávku o prekvapivo pevné zábradlie. Z puzdra vedľa sedla som vytiahol pušku, útočný model, ktorý mi zanechal môj predošlý život, a pre istotu som vzal aj sedlové vaky, kde boli všetky moje cennosti.
„Neboj, kamarát, aj teba nechám obriadiť,“ rozlúčil som sa pohladením so štvornohým spoločníkom.
Ráznym krokom som vkročil do dverí miestnej putiky.
***
Ako keby sa prestal točiť svet. Krčma nebola ani plná, ani prázdna, no všetky pohyby sa zastavili a pohľady utkveli na mne, podivnom neznámom návštevníkovi. Ignoroval som ich a za dupania vojenských topánok som sa posadil k voľnému stolu v rohu, dosť tmavému na to, aby ma hostia stratili z očí a trochu sa upokojili.
Krčmár sa z šoku prebral ako prvý, rozčapované pivo mu totiž oblialo ruku. Odniesol ho a váhavým krokom pristúpil k môjmu stolu. Sotva ostatní zbadali jeho odvahu, do priestoru sa vrátila klasická krčmová vrava a zvuky.
„Má pán nejaké želanie?“ Hlas sa mu trochu triasol, ale dekórum zachoval.
„Pán sa chce vyspať, najesť, ale ako prvé si dá džbán vášho piva.“
„K službám, pán môj. Už sa to nesie,“ odkráčal, teda skôr odbehol pre moju pijatiku.
Ani som sa nestihol poriadne poobzerať a na stole mi pristál pohár s nádhernou bielou penou. Evidentne to neodflákol ako u miestnych, asi mu to strach nedovolil. Než som poďakoval, poriadne som si odpil. Až do dna. Pivo nestálo za veľa, ale v hube som mal ako po požiari.
„Ešte jedno,“ tresol som pohárom o mohutný drevený stôl, až všetky zadky v hostinci ľaknutím nadskočili.
Krčmár sa hneď odporúčal a takmer v okamihu bol späť. Druhé som už nemal v pláne do seba tak naliať.
„Čo máš zajesť?“ opýtal som sa.
„Dusenú kravu so zeleninou a ovsené placky,“ uklonil sa takmer k podlahe.
„Prines!“ prikázal som. Už sa otáčal, keď som ho zastavil. „Dá sa tu prespať?“
„Á-áno, pán môj,“ opáčil opatrne.
„Aj koňa potrebujem obriadiť.“
„Pošlem pomocníka, ten ho obstará ako sa patrí.“
„Je to ten čierny ako noc, čo sa mu oči blýskajú,“ podotkol som, aby za moju útratu paholok nekefoval cudzieho.
„Pán môj, iného koňa v dedine nieto, tak si ho isto nespletie.“
Vyvalil som oči, ale to už nevidel, pretože sa pobral zariadiť moje požiadavky. Najprv však priniesol hovädziu duseninu, prekvapivo dobrú, aj keď pripravenú na miestnom nevalnom pive.
Jedlo mi hneď spravilo náladu a únava mierne opadla. Začal som premýšľať, že si trochu vyhodím z kopýtka a dám si toho piva viac. Ráno som si mohol prispať, beztak som iba bezcieľne blúdil krajinou, z ktorej pre mňa asi nebolo úniku.
Po ďalších pohároch orosenej odmeny sa miestni trochu osmelili a hovor už neznel tak tlmene ako pri mojom príchode. Videli, že krčmárovi sa nič nestalo, a spokojný výraz na mojom ksichte im taktiež dodal odvahu.
„Hej, pane! Odkiaľ prichádzaš?“ ozval sa ten najsmelší, asi miestny kápo.
Čo som im mal povedať? Že som z iného sveta? Tento bol tak iný, že by to ani nepochopili. Sám som poriadne nechápal, ako som sa sem dostal. Vedel som iba jedno. Chcem späť! A tak som putoval a dosiaľ neúspešne hľadal únik. Našťastie som takéto otázky zažíval často, pretože som sa tak trochu odlišoval.
„Z ďaleka,“ vysúkal som zo seba potom, ako som poriadnym hltom piva natiahol čas. „Z krajiny, ktorú nikto nepozná.“
„To musí byť zaujímavá krajina. Takého pútnika sme tu ešte nemali,“ pousmial sa kápo. „Čo to máš na stole, pane?“ vyzvedal ďalej. „Niečo také sme ešte nevideli.“
„A už nikdy neuvidíte,“ uistil som ho. Puška bola v tomto svete niečo ako mikrovlnka v jaskyni neandertálca.
„Nože poď medzi nás, nech si ten zázrak obzrieme zblízka,“ zamával rukou na znak pozvania. „A nebudeme po sebe musieť pokrikovať.“
Zbalil som zbraň i brašny a prisadol si k ich stolu. V ten moment už pri ňom sedelo celé osadenstvo hostinca. Bol som atrakcia, cirkus v meste.
Pivo za mnou priniesol krčmár, no okamžite som ho dopil a objednal ďalšie. Pre celý stôl. Medzitým som po očku sledoval ruku, ktorá sa snažila uchmatnúť pušku. Tá moja sa vymrštila ako taipan a chytila zvedavca za zápästie. Chlap zasyčal a vykríkol bolesťou.
„Toho sa nedotýkaj, ešte by si si ublížil,“ upozornil som ho a s jemným odstrčením pustil.
Odišiel čo najďalej, a keď si sadol, ešte stále si hladil boľavé zápästie. Ostatní sa tomu rehotali, aj keď sami chceli vedieť, čo to je za zvláštnosť.
„Že si tú vec tak chrániš, pane,“ ozval sa kápo. „Musí mať obrovskú cenu.“
Ešte to tak, pomyslel som si. To by som ti skôr vystrelil dieru na tretie oko, ako by si ju dokázal speňažiť.
„Pre teba žiadnu,“ povedal som. „Ani pre nikoho iného, takže zostane moja,“ počastoval som stôl prísnym pohľadom.
Tým sme debatu o strelných zbraniach ukončili. Krčmár pricupital s pivom a každému položil džbán pod nos.
„Tak na zdravie!“ pozdvihol som čašu ako prvý a ostatní výzvu prijali.
„Na tvoje, pane!“ zahlásil niekto ďalší. „A ako ťa vlastne volajú?“ opýtal sa.
„Rantafan,“ povedal som. To meno som si vymyslel sám a ani neviem ako. Proste mi iba tak napadlo a k tomuto svetu mi náramne sedelo.
Čas akoby sa zastavil. Poháre ukončili svoju púť na pol ceste k ústam a zreničky sa rozšírili prekvapením. Jedinou známkou plynutia miestnych dejín bol zvuk rozbitého taniera, ktorý vypadol z krčmárových rúk.
„Ty... Ty si potulný rytier Ranta...“ nedokončil odvážlivec, ktorý sa mi prihovoril ako prvý. Lakťom pri tom štuchol do svojho suseda. „Hybaj pre richtára. Ale rýchlo!“
Chlap sa hneď zodvihol, a než som sa za ním stačil otočiť, uvidel som už iba dvere otvorené do sychravej noci.
Kým sme čakali a popíjali, dozvedel som sa aspoň niečo o miestnych pomeroch. To hlavné z nich však nie a nie vypadnúť, s tým čakali na richtára. Vedel som, že pôjde o nejakú „prácičku“, na ktorú nestačia, stávalo sa mi to často.
Než dorazil šéf dediny osobne, krčma už živila mňa a nie opačne. Dokonca aj nocľah som už mal pripravený. A zadarmo. Beztak ho asi budem musieť zaplatiť nejakou tou službičkou. Raz márne, pomôžete tu, pomôžete tam a ono sa to rozkríkne ako tehotenstvo trinásťročnej panny. I tento svet je veru malý.
„Vitajte! Spanilý rytier!“ mohutný chlap vrieskal už od dverí. Rýchlym krokom ku mne pristúpil a objal ma silno ako najlepšieho kamaráta, ktorého roky nevidel. „Krčmár!“ otočil sa na hostinského, keď stisk povolil. „Pivo pre mňa a odvážneho hosťa!“ rozkázal.
Posadil sa naproti mne a milo, no na prvý pohľad umelo, sa usmieval. Nezačal hovoriť, kým sa nenapil zlatého moku.
„Viete, máme menší problém,“ začal zostra.
Síce som to nečakal, ale na druhú stranu mi to imponovalo. Bol som zvyknutý na „zle je s nami, ťažko sa nám žije, bieda nás kvári“ a podobné omáčky. Než mohol pokračovať, zastavil som ho zdvihnutím ruky.
„Tak mi to rozpovedzte.“
Musel sa posilniť ďalším dúškom, čo znamenalo, že dopil. Takmer okamžite mal pred sebou ďalší pohár.
***
Dedina mala najlepšie roky dávno za sebou. Staral sa o ňu čarodej žijúci v údolí na konci priesmyku, ktorý som videl pri príchode. Dohliadal, aby ju zlé obchádzalo pekne zďaleka. Úroda bola bohatá, detí sa rodilo neúrekom, domy sa blyšťali čistotou a úsmev z pier ľudí nikdy nemizol.
Jedného dňa mu však preskočilo a vydal sa do sveta pre nevestu. A nie hocijakú, hneď princeznej sa mu zachcelo. Vo svojich smelých plánoch však nerátal s tým, že je starý a navyše chudobný ako tulák v otrhaných onuciach.
Dopadlo to presne podľa očakávania a dočkal sa len posmechu a pohŕdania. Urazená pýcha máva vo zvyku vyvolať hnev a odvetu, a tak v kráľovstve zapadajúceho slnka už nežiadal. Pod rúškom dobrého skutku vnikol na hrad, pomocou kúziel opantal krásnu kráľovu dcéru Lusiendu, uniesol ju a drží pod zámkom na svojom sídle.
Odvtedy dedina chátra a ľudia s ňou.
***
„Padla na nás psota, pane,“ bedákal richtár. „Urodí sa málo, skoro nevyžijeme. Na ženy nám zoslal kliatbu a prestali rodiť deti. Tie, ktoré sme už mali, uniesol, a my nevieme, čo sa s nimi stalo.“
„A kráľ? Nepokúsil sa Lusiendu zachrániť?“ zaujímalo ma.
„To vieš, že áno, veľactený pane, ale z jeho armády sa vrátila sotva pätina,“ pozrel smutne do poloprázdneho pohára. „Aj on sám tam ukončil svoju životnú púť. Preživší v hneve vydrancovali okolie a nakoniec sa rozutekali na všetky strany.“
Premýšľal som, ako si to richtár asi predstavuje. Armáda neprejde a ja sám by som mal? Buď je naivný, alebo je v tom nejaká lesť, aj keď na ňu by som miestnych veľmi nešacoval.
„Dokonca sa o to pokúsilo aj niekoľko iných rytierov, no tých sme už tiež nevideli,“ priznal farbu, takže lesť som vylúčil definitívne. Človek, ktorý vás chce mať na nejakom mieste, vám niečo také na nos vešať nebude.
Chytil som sa myšlienky, že sa na podivného kúzelníka musím pozrieť osobne.
„Pôjdem do toho!“ oznámil som tak, aby to počul celý hostinec.
„Vedel som, že sa na teba môžeme spoľahnúť, pane. Tvoj príbeh je legendárny.“ Richtár ma pri tom priateľsky tľapkal po pleci. „Jedz a pi na náš účet pokojne aj týždeň. Vyraziť môžeš podľa vlastného uváženia.“
Krčma prepukla vo veselie. Dokonca sa objavili i ženy. Pravdepodobne ich schovávali doma, a takto po nociach von nepúšťali. Niekoľkí chlapi vytiahli nástroje a spustili miestne folklórne vypaľovačky. Vtedy sa mi trochu zacnelo za poctivým rokenrolom.
Krátko potom, ako sa jeden deň prehupol do druhého, som si šiel ľahnúť. Ostatní sa bavili ďalej, no oni nemali v pláne návštevu starého pomätenca hneď po východe slnka. Mohol som síce na ich účet nasávať ešte pár dní, ale čo môžeš urobiť zajtra, neodkladaj o týždeň.
***
Cesta sa kľukatila ako pralesný veľtok a jej koniec bol v nedohľadne. Už to musela byť aspoň hodina, čo som opustil dedinu, ale určiť presne som to nedokázal. Les okolo bol hustý ako poctivá polievka, takmer neprepúšťal svetlo, a tak som si nemohol pomôcť ani oblohou. Keď som pri večernej pitke vyzvedal vzdialenosť k čarodejovmu sídlu, odpoveďou mi bolo iba pokrčenie ramien. Nikto z nich tam nebol. Neostávalo mi nič iné, ako pokračovať meandrovitou cestou ďalej.
Obvykle by ma hojdanie koňa uspalo, no tentoraz som si musel dávať dobrý pozor. Všetky zmysly som mal našponované ako gumu na teplákoch. Ak kúzelník dokázal z povrchu spratať celú armádu, i keď určite takticky biedne organizovanú a slabo vyzbrojenú, so samotným mužom by asi nemal veľké problémy.
Po chvíli sa ráz krajiny zmenil. Les ostal temný ako pivničný kút, no cesta sa narovnala a na jej konci som zbadal náznak svetla. Iba väčšiu bodku, takže husté konáre nad mojou hlavou tomu prepožičiavali podobu dlhého tunela.
Zastavil som.
Už na pohľad to bolo podozrivé a inštinkt mi našepkával, že oprávnene. Nemal som však v pláne otočiť sa, a tak som koňa opäť pohnal do kroku. Odmietavo zafŕkal, no vyrazil. Pre istotu som odistil zbrane, revolver za pásom i pušku v sedlovom puzdre, a upravil ich polohu, aby bolo tasenie čo najrýchlejšie. Šťastie praje pripraveným. A hlavne ozbrojeným.
Pokračoval som pomalým tempom, svetlo sa postupne približovalo. Naraz sa všetko vôkol rozžiarilo a temný jask sa zmenil v nádhernú aleju v jesenných farbách. Zmena svetelnej škály mi udrela do očí tak prudko, že som to pocítil až v mozgu. Ostrá bolesť, akoby bodnutie ihlou, rýchlo ustúpila a ostalo iba mravčenie na zátylku. Pohladil som si to miesto, ale iba preto, aby som sa uistil, že stále existujem.
Tunel skončil a mne sa naskytol pohľad na údolie obohnané nepriepustnými vysokými skalami. Strategické miesto, takmer bez šance na dobytie. Čarodej tu mal geniálny úkryt, takže s dostatočnými zásobami mohol útoku odolávať i celé desaťročia. Pochopil som osud kráľovho vojska.
Cesta pokračovala cez rozkvitnutú lúku, ktorú vystriedali prosté polia, na ktorých nič nerástlo. Na moje prekvapenie po nich boli roztrúsení ľudia, do jedného chlapi, oblečení v zažltnutých ľanových rovnošatách. Rôznymi nástrojmi sa mechanicky šprtali v suchej zemi. Aj keď som trochu vyčnieval z miestneho stereotypu, od evidentne zbytočnej práce sa nezdvihol čo i len jeden pohľad. Pravdepodobne šlo o otrokov a prestávky takéhoto druhu znamenali tvrdý trest.
Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Na most vstúpil postarší pán v čiernom habite s dlhou bielou bradou padajúcou až na pupok. Čierny špicatý klobúk mal na hlave zarazený tak, že by mu človek nevidel do očí zo zeme, tobôž z koňa.
Čarodej ako z rozprávky.
Nebol sám. Na vôdzke držal dvoch psov, miestnu rasu, ktorá už na pohľad nebola palácová. Trhali sa, nepríjemne vrčali a v papuliach s vycerenými tesákmi sa im zbiehali sliny. Asi som predpokladal správne, že na mňa.
Starec sa zastavil v polovici mosta. Psy mali chuť pokračovať, no držal ich pevne. Vyzeralo to, že sa chce najprv porozprávať.
Oprel som sa predlaktiami o hrušku sedla a čakal.
Ticho sa natiahlo na dobu, ktorá by sa pri rozhovore s dámou už dala považovať za trápnu.
„Som kúzelník Anastasius, pán tohto hradu,“ nevydržal. „Kto si, cudzinec?“ opýtal sa s pohľadom stále zarazeným do mostových trámov.
„Rytier Rantafan,“ pokýval som hlavou na pozdrav. „K tvojim službám.“
„Toto je zakázané údolie, rytier, tu nemáš čo hľadať. Prečo si prišiel?“
„Myslím, že poznáš odpoveď.“
Krempa klobúka sa zdvihla a Anastasius ma konečne počastoval pohľadom. V chlpatej húštine na tvári sa objavil široký zubatý úsmev. Vtom pustil psy.
Nadšene sa rozbehli, aby konečne ukojili agresívne chúťky. Ich sloboda, ktorú tak náhle nadobudli, však nemala dlhé trvanie. Ukončili ju dve guľky z môjho revolveru. S kňučaním padli na zem a po pár sípavých nádychoch zdochli.
Medzitým úsmev z kúzelníkových pier zmizol. Zmohol sa iba na takmer nehlučné „pah“.
Čo mne prišlo ako bezradný povzdych, sa okamžite zmenilo na účinné zaklínadlo. Kôň sa zrútil ako podťatý, a keďže som mal nohy stále v strmeňoch, padol som s ním na prašnú zem. Našťastie som jednu nohu skrčil tak, aby mi ju nerozdrvil.
Anastasius sa hlasno a škodoradostne rozosmial, evidentne si zmenu prevahy užíval. Na rozdiel odo mňa bol momentálne na koni. Čosi zahuhlal v nezrozumiteľnej reči a zašermoval pri tom rukami ako dirigent.
Vyslobodiť sa mi podarilo v poslednej chvíli. Len tak-tak som sa stihol vyhnúť svištiacej motyke jedného z otrokov. Tesne mi oblizla ucho a zaťala do konského krku. Tvár mi potriesnila teplá krv, no zviera naďalej ležalo bez známky pohybu ako spadnutá jazdecká socha. Ak ho nezabilo zaklínadlo, toto už áno.
Buď zbohom, kamarát.
Otrok už bol v ďalšom náprahu, a tak som ukončil pietu za mŕtveho druha. Ešte ležiac na zemi som útočníka nakopol do slabín, aby som zmenil jeho rozhodnutie pokračovať v boji. Pustil vražedný nástroj, uvoľnenými rukami sa chytil za rozkopaný rozkrok a v kŕčoch sa zrútil na zem.
Blížili sa však ostatní. Ozbrojení poľnohospodárskymi nástrojmi vyzerali ako husiti. Rýchlo som siahol po puške. Popri tom som si stačil všimnúť, že Anastasius stále diriguje a došlo mi, prečo sa neúčastní boja. Teda aspoň nie priamo, lebo určite ovládal skvadru, ktorá sa ku mne valila.
S puškou v rukách som sa vyhupol do pokľaku. Prepol som na streľbu dávkou a niekoľkými rýchlymi stlačeniami spúšte potlačil toto malé sedliacke povstanie. Nikdy nepochopím ľudí, čo si do prestrelky vezmú motyku.
Ten, ktorého som nakopal do gulí, sa ešte stále prevaľoval a skuvíňal, a tak dostal ranu z milosti.
Kúzelník takýto vývoj nečakal, a keď mu došli triky v rukáve, ryčiac sa na mňa vrhol holými rukami. Odhodlanie mu síce nechýbalo, no takto sa rozhodol spáchať samovraždu. Nemal som však v úmysle s ním bojovať na férovku, ale ani ho zabiť, takže som mu prestrelil koleno.
Náhle sa ocitol v horizontálnej polohe a chytil si zmrzačený hnát. Pristúpil som k nemu, nedbal na jeho bedákanie a schmatol ho za mohutnú bradu.
„Kde máš Lusiendu, mastičkár?“
„Vôbec nemáš poňatie...“ vypľul chuchvalec krvi a hnisavých hlienov. Začal rýchlo chradnúť, ako by ho zožierala radikálna forma rakoviny. Brada ešte viac zbelela, pokožka sa obsypala čiernymi škvrnami.
Z posledných síl ma pritiahol k sebe.
„Daj pozor na akrysový kameň,“ zašepkal a naposledy vydýchol.
Jeho telo v sekundách zotlelo na prach a čierny habit označoval miesto jeho skonu ako kriedou nakreslená silueta.
***
Na nádvorie by sa pri dobrej vôli natlačilo aj desať ľudí. Viedlo z neho niekoľko dverí do útrob hradu, mňa však zaujali mohutné železné vráta na zvýšenom prízemí. Stúpali k nim široké schody, ktoré sa od dverí vo veľkom uhle rozširovali a zaberali dobrú tretinu už tak malého priestoru. Vybehol som po nich, a hneď ako som sa ocitol pred dverami, pomaly sa otvorili.
Naskytol sa mi pohľad do veľkej miestnosti, ktorú halil jemný opar. Do nosa mi udrel pach potu a krvi, odľahčený jemnou vôňou byliniek.
Hmla rýchlo opadla a ja som to hneď oľutoval. Výjav, čo sa mi naskytol pred očami, bol zničujúci. Zápach pochádzal zo zbedačených tiel detí pripútaných okovami po oboch stranách siene. Bolo ich tam zo tridsať, vychudnutých na kosť. Smrtka im už držala kosu pod krkom.
Všetkému však dominovala princezná Lusienda. Sedela na opačnej strane, na mohutnom kamennom tróne. Sedela a usmievala sa. Keď zbadala údiv a zhnusenie na mojej tvári, ironicky zatlieskala. Celá scéna pripomínala výjav z veľmi slabého béčkového filmu.
„Vitaj, spanilý rytier,“ postavila sa.
Urobil som tri kroky jej smerom. Uprela na mňa prenikavý pohľad zafírových očí, ktoré mala až nezvykle ďaleko od seba. Zlo z nich kričalo už na diaľku. Vtedy som definitívne pochopil, kto v zákulisí ťahá za pomyselné nitky.
Naraz som zastal akoby mi skameneli nohy.
„Tak teraz to už chápeš?“ opýtala sa, ale z tónu bolo jasné, že odpoveď nepotrebuje. „Myslíš si, že môžeš vpadnúť do môjho malého kráľovstva a beztrestne zabiť oddaného služobníka a otrokov? Čo si si myslel, že tu nájdeš? Bezbrannú kvetinku, ktorá svojmu záchrancovi otvorí náruč? Alebo dokonca čosi vzácnejšie?“
Čo som na to mal povedať? Odhodlal som sa radšej k činu. Nohy stále neposlúchali, ruky však áno. Zdvihol som pušku, ale už nezacielil. Aj na diaľku a bez jediného dotyku ma odzbrojila rýchlejšie ako príslušník špeciálnych jednotiek. Neveriacky som sledoval ako zbraň dopadla pod nohy jedného z podvyživených detí. Než som stačil obrátiť pohľad späť k princeznej, revolver mi vyletel z holsteru na opačnú stranu. Musela sledovať, ako som vonku odpravoval jej suitu. Hornú polovicu tela však naďalej nechala v mojej moci, nuž som iba bezradne zvesil pôvodne našponované ruky.
Vyčkával som. Hneď po prvých vetách mi bolo jasné, že mám čo dočinenia s egocentrikom, ktorý sa vyžíva v monológoch. Dialóg je zo strany týchto psychopatov neprípustný, vystačia si sami, no potrebujú k tomu publikum.
„Si naivný ako ten starý blázon,“ začala, keď sa opäť posadila na trón.
Siahla po čaši a upila z nej. Asi to bolo víno, no možno kúzelný lektvar, čo jej dával silu.
„Pochopil by si to? Starý plesnivý cap príde požiadať kráľa o ruku jeho nádhernej mladej dcéry,“ zasmiala sa. „No otec ho poslal kadeľahšie. To však nemal robiť, mala som s ním vlastné úmysly. Vedela som, že Anastasius má akrysový kameň, zdroj takej veľkej magickej sily, akú si ani nevieš predstaviť. A vieš, na čo ho ten idiot využíval?“
Zadívala sa na mňa, ale na hádanky som nemal náladu, aj keď som poznal odpoveď. Nechal som ju teda pokračovať v samovrave.
„Pomáhal ľuďom! Staral sa o tých prašivých sedliakov v dedine. Dal im úrodu, aj keď sa k poliam ani nepriblížili, dal im pivo, aj keď si už pre pivné mozole nevideli na vtáka. A čo je najhoršie,“ očami šľahla po prikovaných deťoch a vstúpil do nej hnev, „množili sa ako potkany pri vojnových hodoch!“
„Sú to predsa iba deti, za nič nemôžu,“ ohradil som sa.
Kútik jej poskočil do úsmevu. „No a? To neznamená, že mi tí zasrani nemôžu poslúžiť. Ich nepoškvrnené duše výdatne kŕmia akrysový kameň. Svet je odporné miesto, ale s jeho pomocou rozhodujem ja o ňom, nie opačne.“ Opäť sa zdvihla z trónu. „Zakázané údolie bolo takmer dokonalé, no ty si narušil jeho pokoj! A to mi nahradíš. Spolu vybudujeme nové, väčšie, večné kráľovstvo!“
Ak je proti vám celý svet, nič vás nezastaví. A zlú zatrpknutú ego maniačku so sklonmi k utopickému perfekcionizmu tobôž.
Rozjímanie nad psychologickým profilom princeznej mi pretrhlo zaiskrenie pred očami. Zrak sa mi vrátil okamžite, no mal som pocit, akoby som sa na niekoľko hodín ocitol v bezvedomí.
Blížila sa ku mne. Vznášala sa tesne nad zemou. Krásna biela víla odetá iba v aure radosti, ktorá zároveň zakrývala a odhaľovala jej dokonalé telo. Žena, pre ktorú by každý chlap skočil do samotného pekla. Vzrušovala ma. Jej krása napádala moje najprirodzenejšie pudy a hlboko zakorenené, no potláčané sexuálne fantázie. Telo sa mi uvoľnilo a konečne som cítil nohy (a tlak v nohaviciach). Mohol som sa opäť hýbať a necítil som magické chvenie, ktoré sprevádzalo paralytický stav.
Vzrušenie však neopadlo. Stupňovalo sa, ako sa približovala. Naraz som mal chuť vniknúť hlboko do jej útrob. Rýchlo som ho nahmatal. V tom zmätku alebo nevedomosti naňho musela zabudnúť. Asi nepredpokladala, že by ju mohol ohroziť. Vytiahol som ho, keď bola na dosah.
Čepeľ sa do podbrušia zaryla ako do masla. Úsmev na Lusiendinej tvári nahradilo prekvapenie, ktoré sa z nej nevytratilo, ani keď som ju pomaly páral smerom nahor. Perfektne nabrúsená oceľ loveckého noža pretínala rebrá ako tenké špagáty, než narazila na čosi tvrdé, nezdolné. Vyšpáral som to špičkou a k môjmu prekvapeniu som z hrudného koša vytiahol akrysový kameň. Princezná ho mala miesto srdca. V ruke sa mi rozsvietil, zatiaľ čo jej aura pohasla. Nakoniec zhasol aj ten kus skaly a naraz pripomínal iba obyčajný šuter, o aký človek zakopne na ktorejkoľvek ceste.
Tlak v nohaviciach povolil.
Vytiahol som nôž z bezvládneho tela, kameň som vložil do vrecka a rozhliadol sa po sieni. Nádej umiera posledná a ja som musel zachrániť tie nebohé deti.
„Do riti!“ zaklial som. „Musí tu predsa byť niečo, čo ich postaví na nohy!“
Kapsa nohavíc sa rozblikala a pocítil som náhlu vlnu ostrejšieho tepla. Už som chcel kameň vybrať a odhodiť čo najďalej, aby ma náhodou nespálil, keď som si všimol, že steny sa začali hemžiť. Deti sa ako na časozbernej fotografii vracali do života. Bledozelená farba telíčiek, ktoré zároveň naberali na váhe, sa menila na zdravú ružovú. Rinčanie okov sa rozľahlo po sieni ako anjelské zvonenie. Zatiaľ ešte pôsobili malátne, ale to sa časom poddá. Rodičia už dokončia, čo sila akrysu začala.
Bol čas odviesť ich domov.
***
„Sme ti nesmierne vďační, pane.“ Richtár mi stisol ruku tak silno, že ma to zabolelo. Nakoniec to nevydržal a ešte ma aj objal.
Prišla sa so mnou rozlúčiť celá dedina. Stáli v polkruhu a richtár bol posledný, kto mi potriasol pravačkou. Bol som pripravený pokračovať vo svojom putovaní. Deti som už takmer bez výnimky nezaujímal, predsa len od ich záchrany už uplynul viac ako mesiac, a po takej dlhej dobe v zajatí dali prednosť hrám, než lúčeniu s unaveným vojakom.
Dedina rozkvitla do krásy. Akrysový kameň sa hneď pustil do práce a na poliach už dozrievala prvá úroda. Počas takmer nepretržitých osláv som mal pocit, že aj chuť piva sa zlepšuje zo dňa na deň.
Šťastie raz navštívilo i prostých ľudí.
„A nezabudni, richtár. Nie vy vládnete kameňu, ale on vládne vám. Pokiaľ to tak ostane, bude naveky vládnuť dobre.“
Richtár prikývol, nuž som ho ešte priateľsky potľapkal po pleci.
Otočil som sa a vykročil do diaľav predo mnou.
Norbert Novosád
Fanúšik kvalitného fantastického braku, autor poviedok a románu Piesočný gambit.
Diskusia
YaYa
Na prvý pohľad atmosférická akčná fantasy s typickým hláškujúcim akčným hrdinom. Spôsob, akým je naznačená jeho minulosť, vzbudzuje zvedavosť. Pri dôkladnejšom čítaní však poviedka padá na hubu na nefungujúcich detailoch. Sú tu slová, čo podľa mňa neznamenajú úplne to, čo si myslíš. Ďalej sa často vyskytujú vety, ktoré síce znejú efektne, ale pri hlbšom zamyslení úplne nedávajú zmysel (Lepšie časy tu snáď ani nepamätali alebo skôr nikdy nezažili... wot?). A aby to nebolo málo: hŕba drobných nelogickostí. Postava v duchu ocení, že richtár ide rovno k veci, a potom ho preruší, aby mu povedala, nech pokračuje atď. atď. Keď postava vidí, že otrokov ovláda čarodejník, prečo ich chudákov nevinných vystrieľa? Tieto a podobné nedostatky sa po pár stranách na seba tak nabalili, že zrazili moje hodnotenie poriadne dole. Čo je škoda, lebo to má potenciál a na pár miestach humor aj funguje. Skrátka treba poriadne zapracovať na logike textu, prípadne s pomocou prísneho betarídera.
05.09.2020
Na prvý pohľad atmosférická akčná fantasy s typickým hláškujúcim akčným hrdinom. Spôsob, akým je naznačená jeho minulosť, vzbudzuje zvedavosť. Pri dôkladnejšom čítaní však poviedka padá na hubu na nefungujúcich detailoch. Sú tu slová, čo podľa mňa neznamenajú úplne to, čo si myslíš. Ďalej sa často vyskytujú vety, ktoré síce znejú efektne, ale pri hlbšom zamyslení úplne nedávajú zmysel (Lepšie časy tu snáď ani nepamätali alebo skôr nikdy nezažili... wot?). A aby to nebolo málo: hŕba drobných nelogickostí. Postava v duchu ocení, že richtár ide rovno k veci, a potom ho preruší, aby mu povedala, nech pokračuje atď. atď. Keď postava vidí, že otrokov ovláda čarodejník, prečo ich chudákov nevinných vystrieľa? Tieto a podobné nedostatky sa po pár stranách na seba tak nabalili, že zrazili moje hodnotenie poriadne dole. Čo je škoda, lebo to má potenciál a na pár miestach humor aj funguje. Skrátka treba poriadne zapracovať na logike textu, prípadne s pomocou prísneho betarídera.
05.09.2020
cyberstorm
Trocha slabsie. Spociatku som cakal prijemnu akcnu fantasy, realita bola zial ina. Pritom nabeh na to bol: cudzinec s palnymi zbranami vo fantasy svete. Zial autor sa nevyhol zbytocnemu natahovaniu deja. Najviac ale prekvapili nelogickosti a nevhodne pouzitie slov a slovnych zvratov: slabiny su inde ako rozkrok, preco strielal po otrokoch a nie hned po kuzelnikovi? Noz akokolvek ostry neprenikne rebrami, svalovinou a kozou lahko ako maslo - nie je to lightsaber. Ako sa dostal kamen do princeznej? Sprtat sa v zemi mi pride dost divne spojenie (nie su sprti biflosi?). Na to, ze tych piv vypil celkom dost je zvlastne, ze rano vstal ako rybicka. Na to aby kon pochopil ze nie je Kristus a nevie chodit po vode sa musi namocit, nie? Takze stoji vo vode, ked tu na neho zacne padat most. A dalsie a dalsie a dalsie. Najviac mi ale udrela do oci zatvorka v texte, ktora posobila velmi rusivo. Nabuduce informacia podanu v zatvorke napisat vo forme suvetia alebo novej vety, resp. uplne vypustit.
Celkovo mam pocit, ze kvalitny betareading by vacsinu tychto problemov odstranil. Skoda. Verim vsak tomu, ze po prepracovani a vyhodeni niektorych ocividnych klise moze vzniknut kvalitna sword & bullet fantasy. Navyse ak je to nejaky pribeh z rozpracovaneho sveta, rad by som si precital aj dalsie. Ak budu dobre napisane :) Drzim palce.
05.09.2020
Trocha slabsie. Spociatku som cakal prijemnu akcnu fantasy, realita bola zial ina. Pritom nabeh na to bol: cudzinec s palnymi zbranami vo fantasy svete. Zial autor sa nevyhol zbytocnemu natahovaniu deja. Najviac ale prekvapili nelogickosti a nevhodne pouzitie slov a slovnych zvratov: slabiny su inde ako rozkrok, preco strielal po otrokoch a nie hned po kuzelnikovi? Noz akokolvek ostry neprenikne rebrami, svalovinou a kozou lahko ako maslo - nie je to lightsaber. Ako sa dostal kamen do princeznej? Sprtat sa v zemi mi pride dost divne spojenie (nie su sprti biflosi?). Na to, ze tych piv vypil celkom dost je zvlastne, ze rano vstal ako rybicka. Na to aby kon pochopil ze nie je Kristus a nevie chodit po vode sa musi namocit, nie? Takze stoji vo vode, ked tu na neho zacne padat most. A dalsie a dalsie a dalsie. Najviac mi ale udrela do oci zatvorka v texte, ktora posobila velmi rusivo. Nabuduce informacia podanu v zatvorke napisat vo forme suvetia alebo novej vety, resp. uplne vypustit.
Celkovo mam pocit, ze kvalitny betareading by vacsinu tychto problemov odstranil. Skoda. Verim vsak tomu, ze po prepracovani a vyhodeni niektorych ocividnych klise moze vzniknut kvalitna sword & bullet fantasy. Navyse ak je to nejaky pribeh z rozpracovaneho sveta, rad by som si precital aj dalsie. Ak budu dobre napisane :) Drzim palce.
05.09.2020
10Geek
Námet sa mi páčil. Mám rad takéto miešanie svetov ako Army of Darkness. Určite by som uvítal víc príbehov z tohoto sveta. Ma to veľký potenciál. Samotná poviedka pre mna mala kolísavú kvalitu. Niečo ma bavilo niečo nie a takto sa to opakovalo. Čo súhlasím s ostatnými komentujucimi, sú nelogickosti ktorých tu je dosť. Mimo to čo spomenuli oni mna napríklad zarazilo, že najprv nášmu hrdinovi chýba rock n roll a potom pri pohľade na hrad povie , že by nestačil v jeho svete ani zemamovi. Tak soľ trochu v pomykove z akého času pochádza hrdina. Teda ak nemal na mysli českého prezidenta :D inak technicky je to napísané podľa mna výborne, tam nemôžem vytknúť nič. A k tomu pivu čo vypil a ráno bol ok, tak asi čapovali Birell ;)
06.09.2020
Námet sa mi páčil. Mám rad takéto miešanie svetov ako Army of Darkness. Určite by som uvítal víc príbehov z tohoto sveta. Ma to veľký potenciál. Samotná poviedka pre mna mala kolísavú kvalitu. Niečo ma bavilo niečo nie a takto sa to opakovalo. Čo súhlasím s ostatnými komentujucimi, sú nelogickosti ktorých tu je dosť. Mimo to čo spomenuli oni mna napríklad zarazilo, že najprv nášmu hrdinovi chýba rock n roll a potom pri pohľade na hrad povie , že by nestačil v jeho svete ani zemamovi. Tak soľ trochu v pomykove z akého času pochádza hrdina. Teda ak nemal na mysli českého prezidenta :D inak technicky je to napísané podľa mna výborne, tam nemôžem vytknúť nič. A k tomu pivu čo vypil a ráno bol ok, tak asi čapovali Birell ;)
06.09.2020
Jan Ťuhýček
Jako celek to není špatně napsané. Logické kiksy jsou skoro v každé povídce, ale čtenář (mého druhu) koneckonců chce zážitek a nějakou tu chybu odpustí. Ani tak nevadí, že příběh je klišé na klišé, do jisté míry to zachraňují moderní aluze ve hláškách hlavního hrdiny, z nichž některé mě opravdu dostaly (zeman-Miloš Zeman, to mě rozesmálo, i když nevím, jestli to bylo záměrné). Spíš mě odradil nesympatický hlavní hrdina. Zabijí mu koně, se kterým už má zjevně nějakou citovou vazbu, a on si povzdechne "Tak sbohem, kamaráde". Ani se nerozčílí, proboha! Uznávám, v ich-formě se těžko popisují emocionální stavy strašně cool hláškujícího hrdiny, co před celým světem předstírá, že žádné emoce nemá - proto je to docela těžké psát, ty emoce totiž musí být patrné někde jinde (třeba se mu třese ruka, začne klít, cokoliv). I hláškující hrdina by měl být něčím sympatický, měl by mít nějakou slabinu, která je v povídce vystavena zkoušce, a neměl by být prvoplánový.
07.09.2020
Jako celek to není špatně napsané. Logické kiksy jsou skoro v každé povídce, ale čtenář (mého druhu) koneckonců chce zážitek a nějakou tu chybu odpustí. Ani tak nevadí, že příběh je klišé na klišé, do jisté míry to zachraňují moderní aluze ve hláškách hlavního hrdiny, z nichž některé mě opravdu dostaly (zeman-Miloš Zeman, to mě rozesmálo, i když nevím, jestli to bylo záměrné). Spíš mě odradil nesympatický hlavní hrdina. Zabijí mu koně, se kterým už má zjevně nějakou citovou vazbu, a on si povzdechne "Tak sbohem, kamaráde". Ani se nerozčílí, proboha! Uznávám, v ich-formě se těžko popisují emocionální stavy strašně cool hláškujícího hrdiny, co před celým světem předstírá, že žádné emoce nemá - proto je to docela těžké psát, ty emoce totiž musí být patrné někde jinde (třeba se mu třese ruka, začne klít, cokoliv). I hláškující hrdina by měl být něčím sympatický, měl by mít nějakou slabinu, která je v povídce vystavena zkoušce, a neměl by být prvoplánový.
07.09.2020
KLG
Ako celok sa to čítalo dobre a bavilo ma to. Občas ma niečo vyrušilo. K tým nelogickostiam, ktoré už boli spomenuté - niektoré mi tiež udreli do očí, napríklad to s tým nožom, alebo že vystrieľal všetkých otrokov a až potom čarodeja.
Síce chápem, že krízovej situácii, keď mu motyka skoro rozsekne hlavu, asi moc nerozmýšľal a nefilozofoval, ale bránil sa. Predsa len, oni boli hneď pri ňom, čarodej na moste. Ale potom, keď sa zbavil bezprostredného nebezpečenstva (zabil tých, čo boli blízko) a taktiež videl, kto ich ovláda, prišlo mi veľmi nelogické že ich všetkých vystrieľal. Samozrejme, bol v krízovej situácii, a ľudia robia v strese nelogické veci. Ale vzhľadom k tomu, že hrdina je vykreslený ako skúsený veterán a toto nebol jeho prvý boj...
Avšak podaktoré, ktoré boli spomenuté v komentároch vyššie, mi až tak nelogické neprídu. Napríklad to, že si hrdina dal pár pív a ráno vstal úplne v pohode, mi príde úplne normálne :D Ešte k tomu keď sa popri tom dobre najedol a nemiešal to s borovičkou :D
08.09.2020
Ako celok sa to čítalo dobre a bavilo ma to. Občas ma niečo vyrušilo. K tým nelogickostiam, ktoré už boli spomenuté - niektoré mi tiež udreli do očí, napríklad to s tým nožom, alebo že vystrieľal všetkých otrokov a až potom čarodeja.
Síce chápem, že krízovej situácii, keď mu motyka skoro rozsekne hlavu, asi moc nerozmýšľal a nefilozofoval, ale bránil sa. Predsa len, oni boli hneď pri ňom, čarodej na moste. Ale potom, keď sa zbavil bezprostredného nebezpečenstva (zabil tých, čo boli blízko) a taktiež videl, kto ich ovláda, prišlo mi veľmi nelogické že ich všetkých vystrieľal. Samozrejme, bol v krízovej situácii, a ľudia robia v strese nelogické veci. Ale vzhľadom k tomu, že hrdina je vykreslený ako skúsený veterán a toto nebol jeho prvý boj...
Avšak podaktoré, ktoré boli spomenuté v komentároch vyššie, mi až tak nelogické neprídu. Napríklad to, že si hrdina dal pár pív a ráno vstal úplne v pohode, mi príde úplne normálne :D Ešte k tomu keď sa popri tom dobre najedol a nemiešal to s borovičkou :D
08.09.2020
B.T. Niromwell
Vidno, že veľa píšeš a máš super slovnú zásobu ohľadom jazdectva a zbroje, len máš v texte niektoré zvláštne vety, čo na prvý pohľad vyzerajú ok, ale keď sa nad nimi človek zamyslí, nemajú zmysel a tieto zvláštne divnosti dosť podkopávajú zvyšok. Sú to pritom aké detaily, ktorých zbaviť sa pre teba, verím, nebude veľký problém, lebo zo zvyšku vidno, že vieš narábať s textom. „Už na pohľad to bolo podozrivé a inštinkt mi našepkával, že oprávnene.“ Ak mu to na prvý pohľad bolo podozrivé, to znamená, že jeho inštinkt mu našepkal, že je to podozrivé, ale ty to potom pridávaš ako novú informáciu. Keby tam bolo niečo ako „Už na pohľad to bolo podozrivé a neskôr som zistil, že oprávnene.“ To už by bolo niečo iné.
„Bol to hostinec, čo oznamoval aj nápis nad vchodom.“ – čo iné to ešte oznamovalo, vresp ako na to prišiel hlavný hrdina, kým uvidel ten nápis. Ja chápem, že na to prišiel, až keď ten nápis prečítal, ale tá veta hovorí niečo iné.
"Než mohol pokračovať, zastavil som ho zdvihnutím ruky. „Tak mi to rozpovedzte.“ – on ho zastavil v rozprávaní, aby ho vyzval rozprávať?
Alebo „Tvár mi potriesnila teplá krv, no zviera naďalej ležalo bez známky pohybu ako spadnutá jazdecká socha.“ Prečo je tam odporovacie „no“? Čo vari čakal, že sa kôň po údere motykou do krku preberie?
„Rozkopaný rozkrok“ by mal chlapík, ak by na neho zaútočil hlavný hrdina motykou a nie ho raz nakopol.
16.09.2020
Vidno, že veľa píšeš a máš super slovnú zásobu ohľadom jazdectva a zbroje, len máš v texte niektoré zvláštne vety, čo na prvý pohľad vyzerajú ok, ale keď sa nad nimi človek zamyslí, nemajú zmysel a tieto zvláštne divnosti dosť podkopávajú zvyšok. Sú to pritom aké detaily, ktorých zbaviť sa pre teba, verím, nebude veľký problém, lebo zo zvyšku vidno, že vieš narábať s textom. „Už na pohľad to bolo podozrivé a inštinkt mi našepkával, že oprávnene.“ Ak mu to na prvý pohľad bolo podozrivé, to znamená, že jeho inštinkt mu našepkal, že je to podozrivé, ale ty to potom pridávaš ako novú informáciu. Keby tam bolo niečo ako „Už na pohľad to bolo podozrivé a neskôr som zistil, že oprávnene.“ To už by bolo niečo iné.
„Bol to hostinec, čo oznamoval aj nápis nad vchodom.“ – čo iné to ešte oznamovalo, vresp ako na to prišiel hlavný hrdina, kým uvidel ten nápis. Ja chápem, že na to prišiel, až keď ten nápis prečítal, ale tá veta hovorí niečo iné.
"Než mohol pokračovať, zastavil som ho zdvihnutím ruky. „Tak mi to rozpovedzte.“ – on ho zastavil v rozprávaní, aby ho vyzval rozprávať?
Alebo „Tvár mi potriesnila teplá krv, no zviera naďalej ležalo bez známky pohybu ako spadnutá jazdecká socha.“ Prečo je tam odporovacie „no“? Čo vari čakal, že sa kôň po údere motykou do krku preberie?
„Rozkopaný rozkrok“ by mal chlapík, ak by na neho zaútočil hlavný hrdina motykou a nie ho raz nakopol.
16.09.2020
B.T. Niromwell
Cyklíš sa v opise dediny. Najprv povieš, že „Lepšie časy tu snáď ani nepamätali alebo skôr nikdy nezažili.“ Potom po predeli zasa opakuješ „Dedina mala najlepšie roky dávno za sebou.“ Okrem toho, že sa opakuješ, sa zároveň neguješ – najprv vravíš, že lepšie časy ani neboli, potom, že už dávno prešli.
Tuto si asi nedokončil vetu: „Urazená pýcha máva vo zvyku vyvolať hnev a odvetu, a tak v kráľovstve zapadajúceho slnka už nežiadal.“
Občas nesprávne skloňuješ: nie „v ten moment“, ale v tom momente. Nie „na druhú stranu“, ale na druhej strane.
V druhej polovice je to už lepšie, len tam sa veľa vecí udeje akosi prirýchlo, uvítala by som, keby bola druhá polovica dlhšia a bolo v nej viac „zákulisných“ informácií. Napríklad, hlavná zloduška je zlá, lebo... je zlá. Hlavný hrdina sa síce zamýšľa nad jej psychologickým profilom, ale na nič nepríde, a ako by aj mohol, keď o nej nič nevieme. Zjavne jej bolo ublížené, ale ako či prečo, netušíme. Tiež je nejasné, prečo potrebovala deti, aby zvýšila silu kameňa, keď čarodejník pred ňou nič také nepotreboval a stále zvládal čarovať natoľko, aby udržiaval celú dedinu v blahobyte. Najprv som rozmýšľala, že možno čarodejník obetoval sám seba a preto bol taký starý, lebo dával kameňu svoju životnú silu, ale prečo potom princezná potrebovala životnú silu mrte detí na niečo, na čo vystačila životná sila obstarožného chlapa. Alebo ako to, že mala princezná kameň namiesto srdca? Prečo čarodejník umrel, keď ho strelil do kolena?
Páčia sa mi vtipné hlášky, ktoré sa kde-tu objavia, ako „Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.“ Hoci je tá veta nelogicky napísaná, ale potenciál to má. Alebo „Nikdy nepochopím ľudí, čo si do prestrelky vezmú motyku.“ Good stuff.
Taktiež sa mi páči nápad urobiť z hlavného hrdinu moderného človeka zaseknutého v čase, prezradil si o ňom akurát toľko, čo sme potrebovali, a zvyšok nechal na čitateľovej fantázii, to bolo fajn.
Celkovo sa mi to dosť páčilo a hrdinu som si obľúbila, i keď na začiatku to až príliš hral na siláka. Zapracuj na detailoch a bude to super.
16.09.2020
Cyklíš sa v opise dediny. Najprv povieš, že „Lepšie časy tu snáď ani nepamätali alebo skôr nikdy nezažili.“ Potom po predeli zasa opakuješ „Dedina mala najlepšie roky dávno za sebou.“ Okrem toho, že sa opakuješ, sa zároveň neguješ – najprv vravíš, že lepšie časy ani neboli, potom, že už dávno prešli.
Tuto si asi nedokončil vetu: „Urazená pýcha máva vo zvyku vyvolať hnev a odvetu, a tak v kráľovstve zapadajúceho slnka už nežiadal.“
Občas nesprávne skloňuješ: nie „v ten moment“, ale v tom momente. Nie „na druhú stranu“, ale na druhej strane.
V druhej polovice je to už lepšie, len tam sa veľa vecí udeje akosi prirýchlo, uvítala by som, keby bola druhá polovica dlhšia a bolo v nej viac „zákulisných“ informácií. Napríklad, hlavná zloduška je zlá, lebo... je zlá. Hlavný hrdina sa síce zamýšľa nad jej psychologickým profilom, ale na nič nepríde, a ako by aj mohol, keď o nej nič nevieme. Zjavne jej bolo ublížené, ale ako či prečo, netušíme. Tiež je nejasné, prečo potrebovala deti, aby zvýšila silu kameňa, keď čarodejník pred ňou nič také nepotreboval a stále zvládal čarovať natoľko, aby udržiaval celú dedinu v blahobyte. Najprv som rozmýšľala, že možno čarodejník obetoval sám seba a preto bol taký starý, lebo dával kameňu svoju životnú silu, ale prečo potom princezná potrebovala životnú silu mrte detí na niečo, na čo vystačila životná sila obstarožného chlapa. Alebo ako to, že mala princezná kameň namiesto srdca? Prečo čarodejník umrel, keď ho strelil do kolena?
Páčia sa mi vtipné hlášky, ktoré sa kde-tu objavia, ako „Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.“ Hoci je tá veta nelogicky napísaná, ale potenciál to má. Alebo „Nikdy nepochopím ľudí, čo si do prestrelky vezmú motyku.“ Good stuff.
Taktiež sa mi páči nápad urobiť z hlavného hrdinu moderného človeka zaseknutého v čase, prezradil si o ňom akurát toľko, čo sme potrebovali, a zvyšok nechal na čitateľovej fantázii, to bolo fajn.
Celkovo sa mi to dosť páčilo a hrdinu som si obľúbila, i keď na začiatku to až príliš hral na siláka. Zapracuj na detailoch a bude to super.
16.09.2020
Ďalšie články / poviedky v téme
Posledným víťazom minulého roka sa stáva...
Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť a mimochodom, názov nie sú náhodné písmenká ;)
Veríte na gravitáciu? Nemyslím tým interakciu medzi dvomi telesami, skôr takú metaforickú, medziľudskú. Niektorí ľudia majú skrátka napísané v hviezdach, že sa majú stretnúť a ovplyvniť navždy svoje životy. Presne tak ako náš hrdina a tajomná stopárka, ktorú stretol v lese počas upršanej noci.
Školská trieda, zložená z tých najpodivnejších príšeriek z celého vesmíru, je spolu so svojou učiteľkou na exkurzii v ZOO. Pani učiteľka dá deťom pred rozchodom za úlohu vybrať si jeden druh, ktorý ich zaujme, a napísať o ňom referát. Snaživá Nelis chce túto úlohu splniť čo najlepšie. Tvor, ktorého si vybrala, je však veľmi zvláštny...
Lesy ukrývajú množstvo temných tajomstiev. Ľudia v ich blízkosti sídlili od pradávna, od pradávna uctievali rôznych bohov, klaňali sa im a prinášali obetiny. Mali svoje zaužívané tradície a rituály, ktoré dodržiavali až si malicherných bohov nepohnevajú a ich nepostihnú tresty pri ktorých môže byť smrť skôr vykúpenie, predávali si ich z generácie na generáciu s úmyslom sa vyhnúť zlému osudu ktorí mohol postihnúť jednotlivca tak ako celú osadu či kmeň. S nástupom kresťanstva boli postupne všetky pohanské kulty vymetené, modly rozbité a spálené, ani na konci neskorého stredoveku však všemohúca železná ruka inkvizície stále nemá dosah všade, tobôž nie na skryté miesta uprostred hustých a tajomných lesov, ktoré tu rástli ešte pred tým ako ľudia začali uctievať slnko a prírodné úkazy. Stredovek je plný povier a jednoduchí ľudia veria hoc akej rozprávke, možno aj vďaka tomu sa oblasti severozápadu Horného Uhorska vyhlo masívne odlesňovanie a rozširovanie osídlenia, ale kov a drevo sú komodity, ktoré ženú pokrok dopredu. Ľudia stále veria rozprávaniu starých materí ale neúprosná potreba materiálu a pokroku zaháňa povery a rozprávky do úzadia. Ale na každej rozprávke je zrnko pravdy.
Predstavujeme vám súťažné príspevky v novom kole výzvy Fantastická poviedka.
Deadline na zasielanie poviedok do prvého kola našej výzvy sa včera naplnil. Na čo sa môžete tešiť?
Fantastická poviedka je znova tu s o čosi zaujímavejšími pravidlami a cenami. Tak čo, trúfate si?
V rámci podpory nových (ale aj ostrieľaných) autorov fantastiky sme na scifi.sk spustili možnosť zapojiť sa do výzvy Fantastická poviedka. Túto výzvu budeme organizovať mesačne a v septembri sa o ňu uchádza trojica poviedok. Ktorá z nich je podľa vás tá fantastická?
Pre poviedkových autorov a autorky tu máme jednu novú výzvu, ktorú spúšťame tento rok: môžu získať hviezdnu odmenu 50 eur, ak ich poviedka presvedčí o svojej kvalite najviac čitateľov v ľudovom hlasovaní. Samozrejme, výzvy má niekoľko formálnych podmienok, ale nie je to nič, čo by ste nezvládli. Takže – hor sa do písania!