Bola hlboká jesenná noc. Pri zemi sa lenivo povaľovali chuchvalce hmly, sem-tam prerušované mastným svetlom rinúcim sa z okien domov z neďalekej dediny. Starec konečne došiel na rázcestie so starou drevenou modlou s tekvicami a na okamih sa zastavil. Vľavo či vpravo? Po chvíli premýšľania si upravil končistý širák, trocha viac vyhrnul kabátec a ešte raz skontroloval obsah malej brašny, najmä malú vialku jantárovej farby. Nakoniec pevne zovrel bakuľu, o ktorú sa opieral a vyrazil vpravo, smerom do polí. Čochvíľa sa dostal na úpätie kopca a začal po malej poľnej cestičke stúpať.

Spoločnosť mu robili hviezdy a trasu osvetľoval Mesiac, a tak nečudo, že mu čas i vzdialenosť rýchlo ubiehali. Dokonca si sem-tam potichu zahvízdal nejakú pesničku. Za najbližším poľom doľava, okolo starej slivky skratka cez dolinu. Čochvíľa sa blížil k ďalšiemu orientačnému bodu, keď ho v tom upútalo slabé mihotajúce sa svetlo z neďalekého poľa.

Oheň?, pomyslel si. Malo by mu to byť jedno, jeho cieľ leží niekde inde, úplne opačným smerom, ale... Spravil ešte pár krokov, nechávajúc tajomnú žiaru za sebou, keď to napokon nevydržal. Zvedavosť ho donútila zmeniť smer k zdroju toho svetla.

Trvalo asi polhodinku, kým konečne došiel na staré pole. Hmla tu nebola až taká hustá a navyše, všade dookola boli zapálené vatry, ktoré takmer dokonalo osvetľovali dianie. Uprostred poľa pri velikánskej vatre sa týčila obrovská postava, okolo nej tancujúci mladí junáci a devy, všetci pochytaní za ruky. V pozadí znela príjemná, ale trocha divoká melódia.

Dum. Dum. Dum. Ozývalo sa dunenie v spánkoch. Tušil, čo znamená, ale mal ešte čas. Rozhodol sa teda, že sa ešte chvíľku zdrží a obzrie si túto pohanskú oslavu. Opatrne sa priblížil, aby ho nebolo počuť, no nezdalo sa, že by niekto jeho prítomnosť spozoroval. Všetci boli zhypnotizovaní tou tajomnou hudbou, vznášajúcou sa v povetrí, uchvátení rytmom vlastných tiel.

Uprostred veselého tancujúceho kola sa týčila postava, ktorú vzývali. Obrovská hromada tekvíc, zemiakov, všakovakej zeleniny a stohov obilia s poprepletanými šľahúňmi vínnej révy vytvárala siluetu pripomínajúcu človeka. Dokonca aj hlavu mala. Obrovskú hlavu vyrezanú z tej najväčšej tekvice, akú kedy videl.

Chvíľu len tak postával, z tieňa pozoroval tancujúcich ľudí, pripravený o chvíľu ísť ďalej. Zdalo sa, že program je jasný: celú noc tancovať, spievať, piť a možno to zakončiť orgiami. Nič zaujímavé až na ten sex sa diať nebude. Iba ďalšia dedinská zábava spojená so starými pohanskými zvyklosťami. Dnes už zakázané vzývania starých bôžikov prebiehali aj napriek snahe Inkvizície takmer po celej ríši. Žiaden z bohov však už celé veky neukázal. Všetci boli mŕtvi. Tak prečo ten divný pocit?

Napokon sa rozhodol, že sa presunie bližšie, aby lepšie videl. Sadol do tieňa medzi snopy obilia a započúval sa. Nejaký čas tak sedel, oddychoval. Zima mu veľmi nebola, hoci jeseň vládla v plnom prúde. Isto za to môžu tie ohne. Dostal chuť na fajku, no rozmyslel si to. Vidieť ani počuť ho nemohli, ale štipľavý tabakový dym by dav zacítiť predsa len mohol. Minúty ubiehali a starec zadriemal. Melódia, neustále sa vznášajúca v pozadí, ho uspávala. Ani nevedel ako, hlava mu oťažela a čoskoro začal chrápať.

***

Zo spánku ho vytrhla zmena atmosféry. Niečo bolo inak. Noc bola odrazu tmavšia, a stiesnenejšia. Z neba zmizla väčšina hviezd a aj Mesiac sa schoval za mračná. Všade vôkol sa znova začala objavovať prízemná hmla, hustá ako hrachová kaša. Dokonca aj melódia, doteraz trocha divoká, no stále príjemná, sa zmenila na ostrú a silnú, nástojčivú hudbu s temnými podtónmi. A keby len to! Z veselého spoločného tancovania v kruhu okolo tekvicovej modly sa akoby švihnutím čarovného prútika stala iná, omnoho agresívnejšia zábava. Zrazu začali muži i ženy divoko rozhadzovať rukami, vydávať zvieracie zvuky a strhávať zo seba šatstvo. Čochvíľa tam stáli nahí, a vrhali sa jeden na druhého vo víre horúčky, potu a žiadostivosti. Behom okamihu sa v hline a blate váľalo niekoľko klbiek tiel, v ktorom si to rozdával každý s každým. Pritom sa hrýzli a škrtili, bili a škriabali. To neboli slastné orgie, ktoré čakal, ale úplné odovzdanie sa prastarým zvieracím pudom.

Muž sa postavil na nohy. Tak toto je nové, pomyslel si, stále ešte schovaný vo svojej skýši, zvedavo naťahujúc krk. Trocha sa mu začala motať hlava. Cítil, ako aj na neho začína divokosť scény pôsobiť. Musel použiť veľa síl, aby sa k húfu nepridal, hoci napätie v nohaviciach mu vravelo niečo iné. S ľahkým žuchnutím si znova radšej sadol, krk však naťahovať neprestal.

Na zmenu melódie reagovali aj ohne, akoby sa aj tie zmenili z poslušných sluhov na nebezpečných pánov. Všetky vatry zmenili farbu z príjemne žltého svetla na červené a tá najväčšia, pri ktorej sa na zemi zvíjali prepletené a skrvavené klbká tiel, dokonca oblizovala nočnú oblohu modrými jazykmi.

Až teraz si všimol niekoľko obďaleč stojacich vyschnutých jabloní, ktoré boli doteraz schované v tieni. K dvom z nich boli priviazané sporo odené mladé devy. V modrom mihotavom svetle videl, ako sa zmietajú, snažiac sa vyslobodiť z lán. Nespomínal si, že by súčasťou uctievania starých bohov boli takéto praktiky.

Toto nie je tvoja starosť, ozvalo sa mu v hlave. Naozaj? Boli to naozaj jeho slová? Potriasol hlavou. Žeby elixír už prestával účinkovať? Tak rýchlo?, preblesla mu myšlienka. Táto bola jeho, tým si bol istý. Starec sa zamračil a siahol rukou do plátennej tašky. Mal by si dať trocha koncentrátu a ísť preč. Ale... Znova sa žiadostivo zapozeral smerom k hlavnej vatre. Nemohol odolať, bol zvedavý, čo sa bude diať.

Nie, zvedavý, nadržaný a úchylný! Žiadostivo pozrel smerom k spleti tiel. Tak rád by sa k nim pridal a splynul s nimi v jeden vzdychajúci celok. Bolo by to tak úžasné. Počul, že niekedy sa ľudia ušukajú na smrť. Nádherná smrť, konečne by sa zbavil tej kliatby.

Z myšlienok ho vytrhol pohyb. Zbadal ho kútikom oka a jeho zdroj bol úplne iný, ako čakal. Obrovská postava so smiešnou tekvicou namiesto hlavy sa pohla. Zdalo sa mu to? Nie! Naozaj sa pohla. A znova. Najskôr trhane, pripomínajúc skôr lavínové preskupovanie kukurice a zemiakov v hromade plodín. Postupne však čím ďalej tým viac pripomínal ten pohyb chôdzu. Zeleninový obor si to šinul smerom k devám.

Súčasne sa s pohybom obrovskej masy tekvíc, zeleniny a obilia ešte viac zintenzívnila melódia. Doteraz ostrá a nástojčivá sa zmenila na intenzívnu disharmóniu s kakofónnymi trúbami a bubnami.

Dum. Dum. Dum. Jej zdroj nevedel muž určiť. Zdalo sa, akoby vychádzala z tých ohňov. Disharmonický chaos tlačil na starcovo vedomie a pomaly ho začínal doháňať k šialenosti. Niet teda divu, že ruku, ktorou doteraz v brašne držal jantárovú vialku s elixírom, napokon vytiahol prázdnu a zo zaprášenej tuniky si utrhol kusy látky, ktoré si napchal do uší.

Bolo fascinujúce, že zo súložiacej masy si zeleninového obra či šialenú melódiu nielen že nikto nevšimol, ale akoby podľa kakofonických tónov ešte pridávali a zrýchľovali vo vrcholiacom grupáči storočia. Naproti tomu obor až neskutočne plynule podišiel k pripútaným a vrieskajúcim ženám. Ladne natiahol ruku, alebo skôr chápadlo z snopov obilia, a pevne objal svoju prvú obeť. Trhnutím ju vyslobodil z povrazov, nechávajúc v nich zapletené odtrhnuté údy. Tekvicové monštrum pomaly zodvihlo krvácajúce torzo nebohého dievčaťa k vyrezávanej hlave. Nebyť vyhasínajúceho mladého života by to bol celkom zábavný pohľad: hromada zeleniny ťahá k obrovskej dyni mladú ženu, zatiaľ čo dole prebiehajú orgie.

Starcovi však do smiechu vôbec nebolo. Bol ako skamenený. Kusy handier v ušiach síce trochu pomohli, ale nedokázali úplne zastaviť príliv chaosu. V lebke mu neustále dunelo. Nemal čas ani silu, aby vnímal okolie. S rukami na ušiach musel vynaložiť všetku svoju vôľu, aby neodpadol, no aj napriek tomu prehrával. Ostávala len jediná šanca. Nechcel ju použiť, ale nemal na výber. Rýchlo siahol pod tuniku a vytiahol malú fľaštičku hojdajúcu sa mu na krku. Odzátkoval ju a zašepkal.

„Ohcit ej žu hcen tárdavruk“.

Disharmónia konečne poľavila. Starec si roztrasene vydýchol. Kúzlo však malo iba čiastočný efekt -priestor vôkol neho bol ešte stále naplnený kakofóniou, no na starca už nemala taký silný efekt. Stále bol ešte bezpečne v úkryte, no bol vyčerpaný, spotený a celý sa triasol. Chcelo sa mu vracať a pôvodná erekcia bola preč. Napokon sa osmelil a znova opatrne vykukol zo svojej skrýše.

Mal si sa na to vysrať, ozval sa mu v hlave slabý piskľavý hlas. Muž ho však ani poriadne nevnímal. S hrôzou sledoval výjav pred ním.

Vyše päťmetrový zeleninový prízrak držal vo vzduchu torzo mladého dievčaťa. To sa ešte stále trocha zmietalo, keď zvnútra tej hromady zeleniny vyrazili šľahúne posiate tŕňmi a doslova odtrhli z bezrukého tela hlavu a odhodili ju bokom. Napokon sa vyrezávaný úsmev obrovskej tekvice zväčšil, až vytvoril obrovskú démonickú škľabiacu papuľu, a to, čo ostalo z nebohej obete, do nej napchal. Príšera s mľasknutím tlamu zavrela, až z nej vyšplechla krv a kruto sa usmiala na ďalšie dievča. Démonický boh všetkých tekvíc ešte chvíľu postál, kým sa tackavo pohol k žene, ktorá sa pomočila od strachu.

Tak to teda nie, pomyslel si starec.

Že nie? Nerob chujoviny! Ledva sedíš! Tak buď taký dobrý a...

Starec nedbal. Za normálnych okolností by si prial, aby extrakt zo vzácnych bylín, čo si dal pred cestou, ešte chvíľu účinkoval. A ak by aj jeho efekt slabol, stačilo by pár kvapiek a hlas by znova utíchol. Tentoraz však dúfal, že elixír prestane čo najskôr pôsobiť a prízrak, ktorý nosí pripútaný k svojej duši, čoskoro nadobudne svoju pôvodnú silu. A pomôže mu v boji s týmto... týmto démonickým kacírstvom.

Nadýchol sa a vystúpil zo svojho úkrytu doprostred poľa, priamo pred obrovskú príšeru.

„To by fakt stačilo!“ zreval tak, aby prekričal zvukový chaos.

„Jedna vec je uctievať starých bohov neškodnými rituálmi a druhá je kŕmiť ich!“

Obrovská tekvica sa uprostred pohybu s prekvapením prudko zastavila, až jej tou nečakanou zmenou stavu zo skrvavenej vyrezávanej papule vypadli semiačka. Kto sa opovažuje vyrušiť jej hodovanie? Dokonca aj melódia, tak otravná, že ju stále bolo počuť aj cez zapchaté uši, akoby trocha zoslabla.

Starý chuj!, ozvalo sa mu v hlave. Čo si tým chceš dokázať!

Vážne, čo si tým chcem dokázať?, napadlo mužovi. Napriek tomu neustúpil.

Bolo to ako pri nejakom mýtickom súboji. Hrdina bez bázne a hany sa postavil monštru, aby ochránil krásnu devu. To že hrdinom bol zošúverený starý mizantrop s drevenou nohou, kúskami handier v ušiach a záľubou v alkohole, bolo vedľajšie. Na druhej strane dyňová príšera, akiste nejaký démon či bôžik úrody a blahobytu, ktorý nejakým spôsobom prežil veľkú čistku, požadujúci krvavé obete. A diváci? Klbko mužov a žien oddávajúcich sa šukaniu, hryzeniu a driapaniu si kože vo svojom vlastnom vlhkom svete, nevnímajúc okolitú realitu.

Monštrum sa otočilo a vykročilo smerom k starcovi. Obeť má čas, najskôr si podá tohto bezočivca, čo ho vyrušil.

Muž sa ledva držal na nohe, sťažka sa opierajúc o veľkú bakuľu. Napriek vyčerpaniu mu z tváre nezmizol posmešný výraz.

„Takže, čo si? Nejaký lokálny boh srandy, ktorý sa celé stovky rokov schovával, kým ostatní bohovia padali pod súkolím Stroja? To sa dalo čakať. Určite si patril k tým menej dôležitým podradným chudáčikom, z ktorých si ostatní robili...“

Srandu už nestihol dopovedať, lebo mu bez varovania ako bič do tváre šľahli výhonky ostružín. Ledva minuli pravé oko, no aj tak zanechali rozdriapanú kožu. Starec sám pri tom už letel vzduchom bokom a len tak-tak sa vyhol ďalšiemu omnoho silnejšiemu šľahúňu, ktorý mu smeroval na brucho.

Pád do hliny bol tvrdý a boľavý, a ako zistil neskôr, stál ho dva zuby v drevenej protéze.

Toto nie je vtipné, Cadus, ozval sa znova hlas. Skoro som ťa nestihol strhnúť bokom. To vážne chceš s ním bojovať?

No a? Veď sme už porazili väčšie príšery.

V skutočnosti sa bál. A vedel, že sa bojí aj jeho Tieň. Teraz však už v tom boli spolu. A hoci bol Tieň jeho vnútorným démonom, pokiaľ išlo o prežitie Cadovho tela, neexistoval na svete lepší spojenec. Lebo ak zomrie on, prestane existovať aj Tieň.

„Posera,“ zafrfľal Cadus pod nosom a znova sa postavil.

Démonická zelenina sa medzitým priblížila o pár krokov. Rozhodne to nebol najrýchlejší bojovník a isto nie ten najobratnejší.

„To si trúfaš na malé dievčatká priviazané k stromu, čo?“ pokračoval Cadus. „Počuj ty prerastená broskyňa, trúfni si..“

A broskyňa si trúfla. Starca zospodu omotali tri výhonky viniča, ktoré sa pod zemou k nemu nenápadne priplazili. Ešte chvíľu sa snažil udržiavať na zviazaných nohách rovnováhu, keď si to napokon gravitácia rozmyslela a s veľkým žuchnutím sa zvalil do prachu.

Cadus bol vyčerpaný a doráňaný. Zviazaný bez možnosti pohybu ležal tvárou v hline, jednu ruku mal výhonkom bolestivo skrútenú pod hruďou. Druhú mal zviazanú pri boku, od lakťa dolu však relatívne voľnú. Otočil hlavu doľava a zbadal fľaštičku s éterom, ktorú zvykol mať zavesenú na krku, ako leží obďaleč.

Príšera sa medzitým blížila. Pomaly presúvala hromady uhoriek a patizónov, tekvíc a zemiakov a tak sa plazila k svojej spútanej obeti.

Cadus sa skúsil trocha pootočiť a napriahnuť sa po fľaštičke. Vialka nebola od neho ďaleko, v tomto uhle však na ňu nedočiahol. Skúsil znovu. Chýbalo možno päť centimetrov.

Čo to stváraš?, zajačal mu v hlave hysterický hlas.

Snažím sa dočiahnuť na tú fľaštičku s éterom. Na zlomok sekundy sa zarazil. Vieš mi s tým pomôcť?

Skúsim, pritakal Tieň. Ale ešte som stále kvôli tým tvojim posratým bylinám veľmi slabý. Možno to bude trochu bolieť.

Sotva dopovedal, Cadovi sa pred očami od bolesti zatmelo, ako mu Tieň pod nečakaným uhlom vykĺbil rameno. Napriek bolesti schmatol fľaštičku.

Keď ho príšera vyzdvihla k obrej krvavej tekvicovej papuli, držal už Cadus otvorenú vialku na hrudi a čosi šepkal. Snažil sa koncentrovať na formulu, hoci stále ešte vykĺbené rameno malo na to iný, omnoho boľavejší názor.

„Ein etše ,ein etše... tokok ýratsarp yt paks enčenok,“ zašeptal úvodnú časť zaklínadla, keď sa na tekvici objavila papuľa. Tá sa rozďavila do obrovských rozmerov, až v nej Cadus mohol vidieť zvyšky nebohého dievčaťa. Tej zelenine sa už zbiehali slinky na drzého chudáka, čo sa rozhodol vyzvať božstvo na súboj. Už-už sa ho chystal démon vsúkať do papule, keď vtom Cadus zakričal druhú polovicu zaklínadla.

„Zaret! Ykumb!“

Medzi Cadom a obrou tekvicou sa zablysklo a zahrmelo. Hlava príšery explodovala a spolu s ňou aj ostatné časti zeleniny. Zovretie povolilo a Cadus so žuchnutím a popálenou tvárou padol na hromadu repy a zemiakov. Zvyšok humanoidného tela démona pritom popadal na blízku vatru a úplne ju rozhádzal.

Cadus sa horko ťažko postavil a začal sa okolo seba zmätene obzerať.

To je všetko? Stačilo jediné ykumb? ozval sa neveriacky Tieň.

Akoby na dôkaz jeho slov sa začala hromada nesúrodej zeleniny, v ktorú sa démon rozpadol, znova skladať dokopy. Zemiaky ku kukurici, mrkva spolu s hromadou melónov a hrachom. Dokonca aj zničená tekvicová hlava našla svoje využitie. Tentoraz však bôžik zvysoka kašľal na humanoidnú postavu a zvolil si jednoduchšiu formu valiacej sa masy.

Z kopy vyletela salva orechov a zasiahla Cada do hlavy. Bol to však len zastierací manéver pre niekoľko viničových výhonkov, ktoré by ho isto dostali nebyť Tieňovej rýchlej reakcie.

Boh žil a bol neskutočne nasraný.

Cadus si zdravou rukou uvoľnil zvyšky rastlín, ktorými bol spútaný. Rameno ho stále bolelo ako ďas, ale to musí počkať.

Bôžik sa možno pohyboval pomaly, no rozhodne nehral fér. Po jeho páde ostalo po celom poli množstvo kusov a hromád zeleniny. Tie, ako Cadus bolestivo zistil, dokázali fungovať nezávisle od hlavnej masy. A tak sa stalo, že krívajúcemu a dozadu sa obzerajúcemu Cadovi podtrhla nohy skupina jabĺk.

Znova sa ocitol na zemi. Vyčerpaný, unavený, boľavý. Za sebou počul valiacu sa zeleninu. Obzrel sa a rýchlo sa začal plaziť preč od démonickej masy.

Cadus, niečo je inak, ozval sa Tieň.

„Jasné, vidím. Už nás nechce zožrať, ale zavaliť!“

Tieň mal pravdu. Doteraz si to nevšimol, ale tá chaotická melódia bola ozaj tichšia. Skôr než sa však stihol nad tým zamyslieť, skoro ho privalila časť masy, ktorá nečakane vyletela z tela démona.

„Ykumb!“ stihol Cadus ledva zareagovať.

Letiaca zelenina sa rozprskla na kašu.

To by mohlo fungovať, pomyslel si starec. Veď aj teraz sme ho tak zostrelili, nie?

Tieň len prikývol a ďalej premýšľal. Na to, aby sa priamo do boja zapojil, bol ešte stále kvôli elixíru dosť slabý.

„Ykumb!“ začal Cadus do hromady valiacej sa posadnutej zeleniny strieľať mágiou. Éteru na rozhadzovanie veľmi nemal, no obsah fľaštičky mu pár ykumbov poskytne!

„Znova Ykumb!“ zreval z plných síl, neustále ustupujúc pred masou. Kúzlo však len menilo jednotlivé kusy zeleniny na brečku, samotnú valiacu sa zmes nezastavilo.

„Ykumb! Ykumb!“ znelo staccato útočnej mágie. Bezvýsledne.

Muž bol na pokraji zúfalstva. Doteraz vystrieľal na démona už asi dvanásť rán a jeho to ani len nespomalilo. Tak v čom je rozdiel. Ako to, že predtým bol ykumb tak účinný?, pýtal sa sám seba.

Začínalo to znova vyzerať zle. Navyše, vo vialke mu ostáva možno tak na tri ykumby, viac nie.

„Yku...“

Zadrž, zreval zrazu Tieň. Vatry!

Čože? Cadus sa snažil sústrediť na posledné zvyšky éteru vo vialke.

Tie ohne! To sú zdroje jeho sily. Alebo možno brány, ktorými vstupuje do tohto sveta. Proste niečo! Keď sme prvý raz použili ykumb, časť jeho tela sa zvalila do jednej vatry a zahasila ju a časť udusila aj ďalší oheň.

Starec sa pozrel na oba ohne, na ktoré padlo telo posadnutej zeleniny. Prvá vatra bola úplne rozhodená, oheň v druhej ledva plápolal.

Cadus prikývol a dal sa na útek k najbližšiemu ohňu, čo mu sily stačili.

„Aberten žu im aňho abet an mákic mákic,“ zarecitoval prastaré zhášacie zaklínadlo, ktoré kedysi používali proti požiarom.

Vatra, ktorá doteraz žiarila do temnej noci krvavo červeným jasom, začala postupne blednúť a slabnúť, až z nej časom ostal len malý plamienok. Zadupal ho do zeme a hneď krivkal k ďalšiemu ohňu.

„Aberten žu im aňho abet an má...“

Doľava!, zreval Tieň. Cadus ho okamžite poslúchol, no aj tak ucítil bolesť v pravom boku. Nahmatal si krv. Čo to sakra mohlo byť? Extrémne rýchlo vystrelená mrkva? Guľky z hrachu? Bolo mu to jedno, aj tak tu asi vypustí dušu. Tomu skurvydémonovi to však nedaruje!

„... kic mákic,“ dokončil zaklínadlo a so zaťatými zubami pokračoval ďalej.

Spolu s ohňami mizla aj chaotická disharmónia, ktorá Cadovi trhala celú noc uši. Čím viac ohňov zahasil, tým slabšie melódia znela. A tým pomalší, menej usporiadaný a menší boh ich prenasledoval.

Po chvíli sa celý vyčerpaný doterigal k hlavnej vatre, pri ktorej sa ešte stále mladí oddávali orgiám. Vôbec si nevšimli prebiehajúci zápas, pre nich existoval len vesmír absolútneho mnohonásobného orgazmu spojeného s krvou dohryzených a doškriabaných častí ich tiel.

To je posledná, ozval sa Tieň slabým hlasom.

Zatiaľ čo recitoval zaklínadlo mákic, bôžik úrody ich dostihol. Už to dávno nebolo obrovské päťmetrové démonické monštrum. Zmenil sa na sotva dvojmetrovú nechutnú zmes rozpučenej a hnilej zeleniny zmiešanú s hlinou, slamou a blatom. Stále však mal dosť sily na to, aby ich oboch zahlušil.

„...bet an mákic mákic,“ dorecitoval Cadus. Nič. Oheň plápolal rovnakou silou a modrým jasom ako predtým.

„Aberten žu im aňho abet an mákic mákic,“ skúsil znova. Stále nič.

„Nefunguje to!“ Zreval na plné ústa zúfalo. Vatra napriek všetkej snahe nie a nie zhasnúť. Navyše aj zásoba éteru sa takmer minula.

Z kôpky zhnitej zeleniny vyletelo niekoľko šľahúňov a omotali sa Cadovi okolo zápästia.

Starec si ich rýchlo začal strhávať, no o chvíľu sa musel starať o svoj krk, okolo ktorého sa omotal náhrdelník z malinčia.

„Aberten žu im aňho abet an mákic mákic,“ skúsil Tieň zaklínadlo sám, ale nemal dosť síl na to, aby ho vyvolal. Musí tu byť niečo iné. To nie je obyčajný oheň. Musí byť niečím vyživovaný! Ale čím?

Starec sa začal obzerať. Čo má dostatok energie, aby dokázalo pôsobiť proti takému mocnému zaklínadlu, ako je mákic? Medzitým sa mu okolo krku omotali ďalšie liany viniča a začali ho škrtiť.

Tieň začal panikáriť. Horúčkovito premýšľal. Veď tu nie je nič iné! Iba my dvaja, boh, ktorý sa ledva drží pri živote a...

Starec z posledných zvyškov vzduchu zašepkal kúzlo a v hromade šukajúcich tiel sa zablysklo. Ozvalo sa čvachtavé BUM! a na strany začali lietať skrvavené telá.

Nebolo to silné kúzlo. Bol rád, že sa mu vzhľadom na to množstvo éteru vo vialke vôbec nejaké podarilo. Rozhodne však stačilo na to, aby ukončilo šukací maratón. Rovnako stačilo na to, aby zovretie okolo Cadovho hrdla povolilo a ten sa po nekonečnej dlhej minúte bez vzduchu mohol nadýchnuť.

Keď sa konečne zvalil do prachu, takmer plakal.

Vyhrali sme, Cadus!, ozvalo sa mu v hlave jasot!

Starec, ešte stále v prachu, si užíval vzduch. Až teraz si uvedomil, aká vzácnosť to je! Pomaly otočil hlavou a pozrel sa smerom, kde stál bôžik úrody. Z toho ostala už len trasúca sa amorfná brečka, nie vyššia než pol metra, neschopná akéhokoľvek pohybu.

Obrovská vatra, ktorá doteraz svietila do noci temným modrým plameňom, stratila po násilnom ukončení orgií silu a zmenila sa v obyčajný ohník. Kým horí, krvavý boh úrody sa bude môcť vrátiť. Z posledných síl sa teda k nemu doplazil a začal nohou rozkopávať pahrebu.

„Čo to robíš?“ zaznel mu za uchom zúrivý krik. „Nechaj to tak!“

Otočil hlavu a zbadal ako k nemu kráča skupina mladých nahých ľudí vedených nejakou hnedovlasou devou. Akiste tí, ktorí prežili jeho ykumb.

Zahasiť! Bola to jediná myšlienka, na ktorú sa upol.

Boli pri ňom rýchlo, no skôr než mohli čokoľvek spraviť, zasypal posledný plamienok hlinou. Oheň navždy vyhasol. V tom momente sa démonický boh blahobytu rozsypal a prestal existovať.

Do zástupu akoby udrel blesk. Mnohí začali plakať, iní schytili najbližšie konáre či kamene a blížili sa ku Cadovi. Hnedovláska, ktorá ešte pred chvíľkou viedla celú skupinu, sa rozvlykala.

„Čo si to urobil?“ ozvala sa. „On bol jedinečný.“

„Jedinečný?“ Zasmial sa unavene. Sedel na zemi v blate a hline a prerývane dýchal. Ledva sa držal pri vedomí.

„Bol posledný svojho druhu,“ pridala sa neďaleko ležiaca doráňaná žena.

Cadus mlel z posledného. Bezvedomie klopalo na dvere. Dúfal len, že Tieň bude mať toľko síl, aby ho pred mladými ľuďmi ochránil. Zahľadel sa na neďaleko stojacu devu.

Stavil by sa, že pred chvíľou vyzerala inak. Ešte pred minútou vyzerala na sedemnásť, teraz však už bolo badať vrásky. Doteraz nádherné ryšavé vlasy začali šednúť. Nebola však sama. Mladík, sotva osemnásťročný, ktorý sa ku Cadovi s kusom dreva blížil zľava, zrazu spadol. Keď sa pozviechal, mal minimálne o dvadsať rokov viac. Všade sa pred jeho očami menili mladí, sotva dvadsať roční ľudia, na vetchých starcov, ako bol on sám.

„Schovávali sme ho pred svetom. Po celé stáročia sme ho chránili a on chránil nás,“ pokračovala žena.

Cadovi trvalo, kým mu to doplo.

„Vy ste s ním uzavreli pakt!“ zašeptal. „Za každoročné obete vám prisľúbil večnú mladosť!“

„A aj to dodržal!“ skríkla teraz asi už šesťdesiatročná starena. Cadus nemohol uveriť, že pred sotva štyrmi minútami to bola nádherná hnedovláska s bujným poprsím.

„Nebyť teba, tak...“ uprostred slov sa starene zlomil hlas.

Bolo to zároveň posledné, čo Cadus predtým, ako ho napokon premohli mrákoty, počul.

***

Keď sa o niekoľko hodín prebral, bolo už ráno.

Už si hore, Cadusko?, ozval sa známy hlas.

Starec sa snažil postaviť.

Čo myslíš? pomyslel si otrávene Cadus.

„Ja?“

Starec si siahol na pery so stopami zaschnutej krvi a naplo ho na zvracanie.

„A to dievča?“

Tieň sa na okamih odmlčal. Tú som pustil. Čisto z lásky k tebe. Viem že by si mi to neodpustil.

Cadus mlčal. Vedel čo musí urobiť. Siahol rukou do brašny a...nič!

Ak hľadáš tú fľaštičku s elixírom. Tak na to zabudni. Zahodil som ju. Tieň sa zazubil. Takže, kam teraz?

Muž sklonil hlavu. Výroba nového elixíru mu nejaký čas potrvá. Dovtedy bude musieť Tieň ešte chvíľu strpieť. Len kde by zohnal potrebné byliny? Najlepšie nejaké mesto. Možno prístav. Už vie!

„Do Udgaru,“ zašepkal a nasadil si klobúk.