Tak , ako Tom predpovedal, raz večer v izbe stál Anton. Jozef bol celý nešťastný, lebo sa sám, už dobrý týždeň trápil s bandou mladistvých. Kým žil s Evou, všetko šlo hladko, aspoň si myslel. Eva všetko zvládala, nikdy sa nesťažovala a on jej občas veľkodušne pomohol. Bol spokojný, že je živiteľom. Priniesol peniaze do domácnosti a to bolo podľa neho všetko. Bral ako samozrejmosť, že keď je manželka nezamestnaná, tak sa o všetko postará. Teraz sám zistil čo to bola za drinu, keď sám musel viesť celú domácnosť. Popritom musel dozrieť, aby deti boli pripravené do školy, varil večeru a musel sa naučiť, ako sa spúšťa práčka. Žehlenie prádla odkladal na víkend. S ľútosťou si priznal, že nikdy nemusel prať a ani žehliť. V minulosti si raz týždenne vyzdvihol balík s vypratým prádlom, lenže teraz musel študovať ako funguje práčka. Ešte šťastie, že bola plnoautomatická.

Večer, keď s velikým úsilím zvládol základné úlohy. Zahnal deti do kúpelne a následne do postele. Bolo na nich vidieť, že v domácnosti chýba ženská ruka. Prádlo mali síce čisté, ale nevyžehlené. K desiate, ktorú si priniesli, chýbalo ovocie, stále to isté do kola. Nemal kedy zájsť do obchodu a všetko odkladal na víkend. Každé dieťa malo ráno na stole pripravený balíček, ktorý svojim obsahom pripomínal vojenský prídel. Skrátka - balíček na prežitie.

Najväčšiu starosť mu robila, ako deťom vysvetlí neprítomnosť matky. Nakoniec sa rozhodol, že sa s nimi o matke porozpráva. Vysvetlil im, že Eva bola jeho družka a ich skutočná matka zomrela pri pôrode dvojčiat. Ponamáhala im, ale nateraz musela odcestovať, lebo veľmi ťažko ochorel člen jej rodiny a ona sa ho podujala ošetrovať. Podľa neho jej neprítomnosť je dlhodobá a nedá sa očakávať, že sa skoro vráti. Preto si musia pomôcť sami. Smutne im oznámil, že by ocenil každú radu a pomoc, pretože doteraz sa takto o nikoho nestaral.

Po večeroch, keď ako – tak zvládol základné starosti s behom domácnosti, potom ho čakala ďalšia šichta. Musel sa pripraviť na vyučovanie - učil zemepis a matematiku. Nemohol improvizovať. Ako učiteľ sa musel pridržiavať školských osnov, lenže začalo to byť nad jeho sily. Slobodné kolegyne mu neraz ponúkali svoju pomoc, ale si zapamätal, varovné slová Toma, že nemá pristúpiť na ich ponuku. Sám si priznával, že by to bola pridrahá pomoc, ktorú by musel skôr – či neskôr musel nejako zaplatiť a tá cena bola podľa neho privysoká. Uvedomoval si, že ak sa niečo chytro nezmení – tak bude musieť prehodnotiť svoju situáciu a nájsť iné riešenie. Buď si pohľadať časovo menej náročnú prácu, alebo manželku, ktorá by mu pomohla s deťmi. Lenže vhodná osoba - žena, žiaľ bola v nedohľadne. Neraz sa zastrájal v duchu, keď bol príliš unavený, že použije dynamit a všetko sa tým vyrieši. Samozrejme nemyslel to vážne, bolo to iba táranie unavenej mysle, deti mal rád. Nikdy by im neublížil. Dostal vojenskú výchovu, ale doteraz neriešil takú náročnú úlohu. Všetko v jeho živote bolo buď čierne, alebo biele a nič medzi tým neexistovalo. Mal organizačné schopnosti, dokázal, viesť výpravy, mal analytickú myseľ, ale nedokázal vychovávať mladých. Nerozumel ich potrebám. Hlavne nerozumel dievčatám. Bola to pre neho zvláštna sorta ľudskej bytosti, nevedel ako ich vychovávať, ako sa k nim správať. Na Márii sa už začali prejavovať znaky ženskosti, nevedel či sa k nej má správať, ako ku chlapcom, alebo ku krehkej bytosti.

V celej domácnosti chýbala ženská ruka. Nič nestíhal, všade vládol chaos - neporiadok. Smútil za Evou, bola to schopná a vcelku nekomplikovaná osoba, ktorá navždy odišla z jeho života. Napriek tomu, že časom medzi sebou uzavreli prímerie. Bolo mu nad slnko jasné, že sa už nikdy nevráti. V hĺbke duše cítil, že keby boli zasa spolu, nebolo by to čestné voči nej, ani voči nemu. Ťažko si vzdychol.

Uvedomoval si, že keď to naďalej pôjde týmto smerom môže čoskoro očakávať, povstanie v domácnosti. Starosť o túto mladú dospievajúcu bandu bola pre neho nadľudská úloha.

Keď sa kuchyňa vyprázdnila a deti i keď nedobrovoľne odišli do svojich izieb. Prísne im nakázal, že o deviatej je pre všetkých nočný kľud. Deti po sebe spratali stôl a použitý riad uložili do výlevky. S umývaním sa neobťažovali. Na kuchynský stôl si rozložil učebnice, aby sa pripravil na zajtrajšie vyučovanie. Ešte nikdy nebol tak unavený. Zatvoril oči a boľavú hlavu položil na tvrdú dosku. Túžil iba na malú chvíľu zatvoriť oči. V tom momente ho obostrel spánok. Ten trval, iba niekoľko sekúnd– taký, ktorý môže za jednu sekundu zmeniť celý život.

Odrazu sa mu zazdalo, že v miestnosti nie je sám. Zdvihol hlavu a zaostril zrak na čudnú bytosť čo stála pred ním. Keď si uvedomil, kto to je, iba unavene preriekol. „Anton konečne si tu.“

„Tuším, ako to tu vidím, je už najvyšší čas.“ Tíško sa zasmial.

„Ach vitaj, tvoja pomoc je nanajvýš žiadúca. Zmanipulovali ste ma do niečoho, ale zabudli ste mi pribaliť rodičovský manuál.“ Povedal Jozef nešťastne.

„Ha- ha..." Smial sa Anton. "Uži si otcovstva! Starosť o maloleté deti je v každej dobe ťažká drina. Nik spočiatku nevie, ako vychovávať. Každí sa musí učiť doslova za pochodu. Teraz sme na to dvaja. Naučíš sa to. Nájdeš jemnú hranicu, medzi láskou a povinnosťou. Pomôžem ti.“

„Prišiel si nastálo?“

„Dalo by sa povedať, že mám dovolenku.“

„Ako dlho?“ Zvedavo sa spýtal.

„Tak do Vianoc. Možno ešte pár dní. Po Novom roku sa musím vrátiť. Ozaj musím sa poľudštiť. Ak mi ukážeš tú miestnosť, ktorú vy nazývate kúpeľňou. Uvítal by som ešte, keby si mi požičal zopár vecí na oblečenie, aby som zapadol do tejto doby a mládež nechytila šok, keď ma ráno uvidí. Vyhnem sa zbytočnému vysvetľovaniu. Deti majú bujnú fantáziu.“

„Dobre, tu je kúpeľňa, môžeš použiť vaňu, alebo sprchu. Mám ti ukázať, ako sa všetko používa?“

„Nie. Zvládnem to.“ Povedal Anton.

„Aha. Zabudol som, že patríš k tým, čo všetko vedia. Tak choď, na poličke nájdeš všetko čo chlap potrebuje na svoju očistu. V skrinke pod umývadlom sú čisté uteráky. Zatiaľ ti pripravím vhodné oblečenie, aby si nevyzeral, ako tulák a nezabudni sa oholiť v dnešnej dobe sa taká dlhá, ušpinená brada nenosí. Aspoň si ju pristrihni a ostrihaj si aj vlasy.“

„Synak, na moju okrasu nesiahaj. Pchá:“ Odfrkol si nespokojne. „Deti, len čo sa ocitneme v ich teritóriu, už rozdávajú nevyžiadané rady, akoby sme boli nesvojprávni.“ Frflal si popod nos. Rýchlo zmizol za dverami kúpeľne.

Kým sa ukázal. Jozef umyl riad, nachystal oblečenie pre hosťa a ešte sa stačil pripraviť na zajtrajšie vyučovanie. Odrazu bolo všetko krajšie – akoby ľahšie. Veril, že s jeho pomocou napokon zvládne všetko. Keď Anton vyšiel z kúpelne, zahalený iba v uteráku, zarazila ho skutočnosť jeho telo napodiv množstvu rokov ,ktoré už malo za sebou, nebolo vôbec zvráskavené, či inak staré. Bol oholený, vlasy a bradu mal skrátené, i keď, kde tu ich mal jemne pretkané šedinami, z celého jeho zjavu vyžaroval pokoj a zvláštna krása.

Jozef iba spľasol rukami. „Anton, ty si ale fešák, budeš miláčikom všetkých žien. Chlapi ich pred tebou budú musieť zatvárať, aby nezhrešili.“

„No, až také zlé to nebude, nie som tu preto, aby som ich zvádzal... No, ale krátka známosť je možná. Koniec koncov, som na dovolenke. Prečo, by som si trochu neosladiť život a nezašpásoval so správnou osobou?“ Huncútsky sa usmial.

Obaja sa chlapsky objali. V tom geste bola všetka vzájomná láska i obdiv. Cítil, že v jeho osobe konečne našiel to čo mu v živote chýbalo.

„No synak musíme ísť spať, ráno sa začína kolotoč. Ukáž mi, kde si môžem ľahnúť. Tuším máš jednu miestnosť navyše.“

„No áno, ty vieš všetko. Mám ti ukázať, čo je kde?“

„Neboj sa - ja si poradím a pobral sa do rohovej izby.

V dome okrem Jozefovej spálne boli ešte tri izby a jedna veľká chlapčenská, jedna dievčenská a jedna menšia hosťovská a tak Anton mohol mať vlastnú izbu. Obývacia miestnosť sa využívala ako učebňa, veľký jedálenský stôl bol neustále obsadený.

* * *

Ráno Jozef zaspal vlastný budíček. Zobudil ho až šťastný smiech z kuchyne.

Deti boli už oblečené, sedeli pri stole a konzumovali palacinky s lekvárom. Výdatne ho zapíjali čajom. Na linke boli pripravené balíčky s desiatou. Za tú krátku chvíľu s dedkom naviazali krásne priateľstvo. Všetko hravo zvládol. Zaujímal sa či majú napísané úlohy a či sú dobre pripravení na vyučovanie. Krátkym rozhovorom zistil o čo sa zaujímajú. Skontroloval im oblečenie, rád by im prezrel či majú čisté uši a zuby, ale to si netrúfal, nechcel ich zahanbiť, časom sa to vyrieši. Uspokojil sa iba s dotazom či majú všetko potrebné na vyučovanie a dokedy majú vyučovanie. Sľúbil, že im niečo dobré navarí a okolo druhej príde pre nich do školy. Cestou späť mu ukážu  mestečko. Navrhol im, že keď si spravia školské úlohy, spravia si rodinnú poradu. Účasť všetkých členov je nutná. Tam si každý bude môcť povedať svoj názor a požiadavky.

Jozef iba stál v kuchyni a vyvaľoval oči.

Anton ho musel popohnať, aby už toľko nesníval, lebo zmešká do práce. Podal mu tanier s palacinkou, a do šálky mu nalial kávu, jemne ho posadil na uvolnené miesto pri stole.

Celá situácia sa mu zdala akási neskutočná, neustále blúdil zrakom raz na deti, raz na Antona. Nemohol uveriť, že je to pravda. Myslel si, že je to sen a on sa zobudí do tej hrôzy, ktorú zažíval posledné dni.

Anton sa spýtal. „ Čo sa ti nezdá synak?“

„Čo si superman?“ Zázračný deduško z rozprávky? Spýtal sa Jozef.

„Nežiarli synak, nie som tu preto, aby som prevzal tvoje miesto, ale aby som ťa naučil ako zvládnuť slasti rodičovstva. Malé školenie vám všetkým nezaškodí. Stačí vás správne nasmerovať a potom všetko hravo zvládnete i sami. Ty, sa musíš naučiť deti počúvať a potom zistíš čo si prajú, aké majú túžby a potreby. Musíš ich naučiť, že ty si pre nich autorita, ale nie dozorca. Ak spravia nejakú chybu, musia ju napraviť. Musia si uvedomiť, že za všetko zlé v živote sa skôr či neskôr, dostaví trest. Si za nich zodpovedný a to je povinnosť rodiča. Daj im pocítiť, že ich máš rád. Ber ich, ako osobnosť. Nie ako bremeno. Uvidíš, že za svoju snahu budeš stonásobne odmenený. Láska robí zázraky.“

“No Anton, to je maličkosť. Brnkačka, ako s obľubou hovoria deti.“ Povedal Jozef a odložil do výlevky nedopitú šálku.

„No starký, ty si ako generál.“ Vnuk Viliam ukázal zdvihnutý palec.

„Nič sa neboj Viliam, aj ty raz budeš dospelý a budeš mať deti. Potom si spomenieš na moje slová.“

„To bude neskoro! To má ešte čas!“ Pohrdlivo sa uškrnul chlapec a zatvoril si školskú tašku.

„Ani sa nenazdáš, ako skoro!“

Anton zavelil. „Koniec rečiam! Tu máte desiatu, oblečte si kabáty. Buďte dobrí, nebite sa, poslúchajte učiteľov. O druhej vás budem čakať pred školou. Žiadne túlačky a to platí aj pre otca!“

„No dovoľ?!“ Ohradzoval sa Jozef.

„Každý člen tejto domácnosti dostane malú úlohu. Nie je mysliteľné, aby jeden človek všetko robil sám. To je nepriatelené.“

„No deduško, ty si horší, ako naša mama...“ Frflali deti.

* * *

Poobede sa všetci stretli v obývacej izbe. Vyjadrili si svoje názory a požiadavky. Najviac sa sťažovali, že majú málo miesta na učenie. Všetci sú natlačení, v jednej miestnosti, nemajú žiadne súkromie. Deduško im sľúbil, že pouvažuje čo by sa stým dalo urobiť. O svojich záujmoch nedokázali hovoriť.

(Veď sa to čoskoro naučia..) Povedal si Anton v duchu, len treba ukázať správny smer.

Nekompromisne trval na tom, aby sa všetci zúčastňovali na chode domácnosti. Určili si čas na úlohy, hranie a záujmy. Tiež navrhol, aby ako správna rodina spolu niečo podnikali. Výlety, športy. Upozornil ich, že mladosť majú iba jednu. Ak si ju spolu neužijú, nebudú mať žiadne spomienky, ktoré by mohli neskôr rozprávať svojim potomkom a nebudú im vedieť porozumieť. Preto navrhol, aby niekto viedol kroniku a zapisoval všetko, čo sa v rodine zaujímavé stane. Budúca generácia bude mať čo čítať, budú vedieť o všetkom čo sa v ich rodine zaujímavého odohralo.

Zapisovateľom sa jednohlasne stal Samuel. On mal najkrajšie písmo a rád písal a maľoval. Ochotne súhlasil. Na druhý deň priniesol hrubý linajkový zošit. Tento zošit, bol jedným z množstva denníkov, ktoré napísala Annina generácia. Sami pochopili, že súčasná technika je málo trvácna a ich myšlienky a príbehy by mohli zaniknúť.

Celú jeseň im Anton rozprával zaujímavé príbehy a Viliam ich rád zapisoval.

Prešlo pár dní a Anton sa stal dobrou dušou nielen Jozefovej domácnosti ,ale aj celej okolitej komunity. Všetci sa doňho zamilovali. Mladí, starí, muži, ženy i deti. Nenápadne prevzal dozor nad celou rodinou. Deti postupne sami, dobrovoľne vykonávali domáce práce, len aby boli v blízkosti Antona. On vedel tak zaujímavo rozprávať, že v jeho prítomnosti bola každá činnosť ľahká.

Jozef sa nestačil čudovať, že odrazu má množstvo voľného času. I on sa podieľal na nákupoch, varení, upratovaní.

Počas rozhovorov s deťmi, Anton zistil, aké majú starosti, čo potrebujú. Zistil, že Mária má rada kvety. Túžila mať skleník a v ňom množstvo rastlín. Samuel mal umelecké sklony. Mal rád farby a tiež pekne kreslil - mal bujnú fantáziu. Túžil sa v škole zapísať do umeleckého krúžku. U Viliama sa začala prejavovať silná vodcovská osobnosť, mal rád záhady. Lúštil rôzne hlavolamy. Mal dobrú hlavu na čísla, mal rád počty. Zaujímal sa o históriu. Rád kreslil rôzne plány a mapy. Rád čítal historické romány, rôzne cestopisy, rád pozoroval hviezdnu oblohu.

Dedko sa im venoval. Občas šli na výlet do lesa, ukazoval im jesennú prírodu. Zbierali hríby a často im rozprával, ako v minulosti v ťažkých podmienkach vďaka vedomostiam ľudia vedeli prežiť, stačilo im iba málo. Ukazoval im, ako založiť oheň, ako neumrieť od hladu, ako urobiť jednoduché pasce. Ako upiecť, chlebovú placku, očistiť a upiecť zajaca. Ako si spraviť jednoduchý prístrešok. Ukázal im, ako nájsť vodu. Prízvukoval im, že človek musí mať niekoľko vecí, aby prežil v divokej prírode: Voda, jedlo, teplo.

Deti sa ohradzovali, že načo im budú tieto vedomosti, keď majú obchody a môžu kúpiť chlieb, zápalky, konzervy. Všetky vedomosti nájdu v počítači a oni nemusia vytiahnuť ani päty z domu.

Starký ich upozornil, že sa môže stať, že odrazu na celej zemi vypadnú všetky energie a oni sa budú musieť spoľahnúť iba na svoje vedomosti a môže sa stať, že ak nebudú vedieť sa o seba postarať, môžu zomrieť od hladu a chladu.

Mládež to napokon zobrala ako hru, s veľkým záujmom, pozorne počúvala jeho rady. Na týchto výletoch sa zúčastňovali i chlapi z domova dôchodcov so svojimi vnúčatami. Neraz mali krásny i keď uzimený výlet. Starký im rozprával, že v knihách sa píše, že vedomosti mnohým ľudom doslova zachránili život.

„Načo čítať, keď máme televíziu a internet?“ Spýtal sa Samuel.

„Čo vieš, nik ti to nemôže zobrať. Mozog je oveľa lepší ako internet. Informácie sa rýchlo stratia, ak ich nemáš niekde zálohované, tak sú nenávratne stratené. Z vlastných skúseností viem, že neraz mi vedomosti pomohli. Vždy nemáme pri sebe počítač a dobrá, stará hlava má všetko uložené v pamäti. Treba ňou iba zatriasť nájsť správny priečinok a všetko sa vám akoby zázrakom vynorí.“ Odpovedal Anton. Celá spoločnosť sa zasmiala.

Anton si našiel mnoho priateľov. Každú stredu sa stretávali v klube dôchodcov. Tu si vymieňali rôzne skúsenosti. Rád si všetkých vypočul, neraz prispel radou, aj sám sa na všeličo vypytoval. Od babičiek, sa dozvedel mnoho o chode dnešnej domácnosti . Dedkovia mu poradili, že na internete nájde rôzne návody a rady. Anton sa rozpačito zatváril.: „ Viete ja internetu veľmi nedôverujem. Ja mám rád všetko čo je poctivo napísané na papieri.“ Deduškovia mu bodro poradili nech navštívi miestnu knižnicu. Prízvukovali ,že pani knihovníčka je milá osoba, tá mu ukáže vhodné knihy, určite v nich nájde hľadané informácie.

V klube hrali šachy, rôzne kartové hry. Rozoberali rôzne politické situácie, ale jemu záležalo iba na šťastí vnúčat. Rozmýšľal čo by pre nich mohol spraviť.

Chlapi sľúbili, že ak bude niekedy potrebovať ich pomoc, radi pomôžu. Večery zväčša trávil s deťmi. Čítali, rôzne knihy, debatovali na rôzne témy, užil si s nimi každú minútu. Sám bol prekvapený aké vedomosti tieto dnešné deti majú. Poobede, ak bol pekný čas, hrával s nimi na dvore futbal.

Ale ako sa blížil koniec roka, počasie sa viditeľne ochladilo. Preto sa väčšinou všetci zdržiavali doma, iba Anton sa občas večer sa niekam na pár hodín vytratil, vracal sa okolo polnoci. Nik sa ho nespytoval kam chodí, Jozef usúdil, že je to jeho vec. Mal chvíľu pre seba, rád si pozrel televíziu, ale jedáleň bola stále obsadená, deti sa potrebovali učiť a on v kuchyni sa pripravoval na vyučovanie a keď šli spať už bolo mnoho hodín, preto si televízor málokedy púšťal.

Raz si Anton všimol, že vedľa domu sú dve nevyužité miestnosti, sú dosť v zlom stave, ale ak všetci priložia ruku k dielu, môžu z dvoch malých miestností, urobiť jednu veľkú. Tam si deti môžu spraviť učebňu a herňu a ich otec bude môcť mať obývaciu izbu pre seba. Najprv sa poradil s priateľmi a tí prišli s dobrými radami a tie raz na rodinnej porade predostrel. Všetci si na tieto porady zvykli a stávali sa súčasťou rodiny. Zvykli si, že ten kto dostal slovo, nesmel byť prerušený. Všetci si ho museli vypočuť. Jeho nápad sa stretol s nadšením. Viliam s otcom spravili kalkuláciu, keď to prerátali, zistili, že ak sa uskromnia, tak by to mohli zvládnuť. Všetci kamaráti z klubu priložili ruku k dielu. V minulosti boli murári, tesári, maliari, odborníci na kúrenie. Neprešiel ani mesiac a miestnosť bola hotová. Nové okná, podlaha, v kúte postavili elektrický krb. Veľké dvere do dvora, aby nemuseli prechádzať cez celý dom. Samuel vybral farby a všetci  pomohli vymaľovať miestnosť. Každá stena bola iná, ale napodiv upokojujúca miestnosť bola ako farebná lúka. Všetkým sa páčila. Mária spolu s babičkami ušila nové záclony a závesy. Miestnosť bola krásna, veľká, ale bez nábytku, iba v jednom kúte dominoval elektrický krb. Jozef kvôli bezpečnosti zamietol klasický krb. Niekto navrhol, že by mali navštíviť trh s použitým nábytkom, tam sa dá nakúpiť starší, ale lacný nábytok. Keď ho natrú a opravia môže im poslúžiť.

Ten trh sa mal konať najbližšiu sobotu v susednom mestečku, týždeň pred Vianocami. Všetci chlapi sa dohodli, že si urobia výlet. Nemali žiadny určitý plán. Deduškovia mali radosť, že môžu na niekoľko hodín uniknúť spod dohľadu svojich polovičiek. Mala to byť pánska jazda. Hneď po raňajkách sa stretli pred klubom. Zobrali so sebou i väčších chlapcov. Prišiel i Jozef s oboma chlapcami. Skoro všetci mali doma v garáži milované tátoše, ktoré neustále leštili a rozmaznávali. Uvítali, že sa s nimi môžu pochváliť, keď sa napokon pohli, dolinou sa tiahla utešená kolóna, skoro celé mestečko sa prišlo pozrieť na tú, krásu. Videli staršie autá, boli to skoro veteráni, medzi nimi sa našlo zopár malých nákladiakov i novšie autá s korbami, na nábytok. Bolo dosť sychravo, ešteže nesnežilo a nešmýkalo. Keby bol zlý čas, bola by to katastrofa. Celý výlet by sa pokazil. Babičky im nachystali termosky s teplým čajom a piknikové koše s rôznymi dobrotami len aby nehladovali.

Len čo chlapi odišli, pred klubom sa zišli i babičky. Predchádzajúcu nedeľu sa všetky dohodli, že tiež pôjdu na trh. Nechali chlapov si myslieť, že budú mať svoju pánsku jazda. Keďže páni svoje polovičky ani nevolali a najradšej by sa potichu vytratili.

Chyba: ženy sa nedali odstaviť. Nejedna nevesta sa ponúkla, že svoju starkú odvezie. Nachystali im koše s dobrotami s koláčmi i s chlebíčkami. Tešili sa na výlet. Nechceli nechať svojich chlapov bez dozoru. Všetky svorne usúdili, že by sa páni manželia pri nečakanom šťastí zo slobody, mohli raz dva, dostať do problémov. Držali sa hesla: “ Dôveruj, ale preveruj.“ Radšej ich budú nenápadne sledovať.

* * *

Na trhu boli i stánky s domácimi prebytkami. Dúfali, že tam nájdu vhodné darčeky, čo dajú pod stromček svojim blízkym.

Medzi ženami bola i Eva s malou vnučkou. Sprvu nechcela ísť, tvrdila, že dievčatko je ešte malé. Ale keď tá zistila, že ide i jej kamarátka zo škôlky a matka dievčatka sa ponúkla, že na malé slečny dohliadne. Priebežne ich zavedie do auta, aby sa zohriali, alebo do cukrárne na maškrtu. Nakoniec Eva súhlasila. Obe malé slečny nadšene skackali a výskali.

Anton ju neustále presviedčal, že Jozef sa na ňu nehnevá a deti netušia, kto je a podľa neho už nastal čas, aby spolu uzatvorili mier. Mala by prijať Jozefovu pomoc a zaujať v ich rodine miesto tety. Tiež vnučka potrebuje okolo seba detskú spoločnosť. Všetci z toho môžu mať osoh. Keď sa zdráhala, Anton iba poznamenal.“ Eva nikdy som si nemyslel, že si zbabelá, mal som ťa za väčšiu bojovníčku. Využi všetko čo ti život ponúka.“

Tak sa ocitla na farmárskom trhu. Nakúpili rôzne maličkosti, pestré vankúšiky, obrúsky, tiež niekoľko po domácky tkaných kobercov, aby zútulnili miestnosť.

Prežili pekný deň. Chlapi objavili, že v jednom stánku rozpredávali nábytok zo starej firmy. Stoly, stoličky, rôzne police. Napodiv všetko bolo v dobrom stave. Anton mal obchodného ducha, nakoniec všetko dostali skoro zadarmo. Majiteľ bol rád, že sa starého nábytku zbavil. Napokon mu ponúkol i dve staré truhly. Žiaľ nemá od nich kľúč, a on by ich musel spáliť, lebo sa trh končí, ďalší bude až na jar a on by už mal odcestovať , doma ho už netrpezlivo čaká tehotná manželka.

Deduškovia usúdili, že truhly sú zo zvláštneho dreva a otvoriť zámok by nemal byť až taký problém. Dumali, aké poklady môžu skrývať. Ak nič, tak môžu poslúžiť ako dekorácia, alebo na skrytie detských pokladov, alebo na skrytie hračiek. Dohodli sa na cene.

Chcel už odísť, ale Antonovi niečo našepkávalo, že sa má ešte zastaviť. Pozrel sa na starú zničenú sedačku, poťah bol vyblednutý, na mnohých miestach roztrhaný a sem tam vytŕčali pružiny. „Pre pána kráľa, tento nábytok, je akoby z jeho starej chalupy.“ Nechápal, čo to má všetko znamenať. Nespomínal si, že by v tejto doline niekedy býval. Žeby mu strážcovia vymazali pamäť? Z toto poznanie mu privodil šok, nedokázal zo seba dostať celú vetu. Jozef zbadal, že Anton je nejaký bledý, nervózny. Ihneď pochopil, že tá sedačka je pre neho z nejakého dôvodu veľmi dôležitá a preto sa ihneď spýtal predávajúceho, čo mieni urobiť s nábytkom.

„Žiaľ nič. To haraburdie je iba na kúrenie, budem ho musieť odviesť na skládku, ak máte oň záujem môžete ho dostať ako bonus, pozornosť predávajúceho.“ Povedal s nádejou v hlase.

Anton iba kývol hlavou, že ho chce. Jozef ho ešte takého vykoľajeného nevidel. Nik sa neodvážil komentovať Antonovo rozhodnutie a bez reptania všetko naložili. Boli presvedčení, že to bude iba na kúrenie. V duchu si povedali, keď to chce tak chce, tak čo už. Nech má kamarát radosť.

Chlapi mykli plecom a začali nakladať na autá nakúpený nábytok.

Zatiaľ Jozef, pozval predávajúceho do bistra na niečo teplé. Keďže už nemal čo predávať, tak sa dal presvedčiť. Obaja si objednali teplý čaj. Za chvíľu sa k nim pripojil i Anton. Nadviazali rozhor počas, ktorého sa dozvedeli, že mladý muž sa volá Martin. Rozpovedal im smutný príbeh.

Jeho rodičia si pred niekoľkými rokmi kúpili na okraji dediny malý dom, blízko lesa. Bol vo veľmi zlom stave, ale obaja sa rozhodli, že ho opravia. Dúfali, že sa na starobu doň presťahujú a prežijú v ňom posledné roky. Bude im lepšie ako vo veľkom meste i s finančného hľadiska to bude jednoduchšie. Tam mali malú účtovnícku firmu s niekoľkými pracovníkmi. Firma sa ťažko pretĺkala, bola iba otázkou času, keď ju budú musieť zatvoriť. Keď vypratávali domček, otec v šope objavil starožitnú sedačku a dve zamknuté truhlice, ku ktorým chýbali kľúče. Sľúbil si, že nájde niekoho, kto ich dokáže otvoriť tak, aby ich nepoškodil, vyčistí a predá ich do starožitníctva. Pravdepodobne na ne zabudol. Sedačka už vtedy bola vo veľmi zlom stave. Navrhol, že šopu vyprázdnia a všetko nepotrebné spália, alebo odvezú na skládku.

Keď sedačku uvidela matka ihneď si ju zamilovala. Túžila ju mať vo svojom dome. Tvrdila, že tam patrí. Podľa nej bola vyrobená, pre milovanú osobu s veľkou láskou. Kým stihli dokončiť opravu domu, obaja ťažko ochoreli. Nakoniec bývali v domove, keďže on pracoval v cudzine. Pôvodne sa tu chcel usadiť a postarať sa o nich. Kým stačil prísť a všetko zariadiť, obaja zomreli. Nedávno ich pochoval. Dom i firmu predal.

Momentálne sa sťahuje do oblasti, kde žije jeho žena so svojou početnou rodinou. Neďaleko si kúpili pekný domček a ich dieťa je už na ceste. Dúfa, že im jej rodina pomôže, lebo obaja majú náročnú prácu. On je lekár a jeho manželka práve nastúpila do právnickej firmy. Ak si chce udržať prácu, nemôže dlho zostať doma a starať sa o dieťa. Sem sa už nechce vrátiť, pretože jeho život je nateraz pri jeho rodine. Preto každý peniaz z predaja im príde vhod, aby si mohli zútulniť nový domov. Síce občas navštívi rodičovský hrob, ale trvale tu bývať nechce. Zmĺkol a začal sa zberať k odchodu.

„Mladý muž môžem ponúknuť niečo silnejšieho?“ Spýtal sa Jozef.

„Nie, ďakujem. Šoférujem. Užite si všetko - čo ste kúpili.“ Obliekol si plášť, podal im ruku a pobral sa k dverám.

Jozef sa spýtavo pozrel na Antona. „Chceš o tom hovoriť?“

„Teraz nie.“ Smutno pokrútil hlavou.

Chlapi onedlho usúdili, že je čas ísť domov. Onedlho bude tma. Ak začne snežiť všetko sa môže skomplikovať.

* * *

Boli radi, že sa v zdraví dostali domov. Nábytok zložili pod prístreškom. Odmietli sa zastaviť v dome, ale dohodli sa, že na druhý deň, poobede sa zastavia a skúsia pomôcť s nábytkom. Prinesú čistidlá a rôzne staré kľúče s ktorými skúsia otvoriť truhlice. Dúfali, že aj ich manželky sa dostavia s rôznymi dobrotami. V ich malej komunite bolo tak málo zábavy. Tešili sa, že bude veselo.

Na ďalší deň všetci prišli. Netrvalo dlho a miestnosť bola upravená pre mladých obyvateľov.

Medzi nábytkom objavili i starožitnú skriňu, so sklennými dverami, keď ju otvorili na spodných priečkach našli všetko na opravu sedačky. Veľký kus poťahovej látky, zvláštne klince, zopár pružín a na spodku bolo vrece s konskými vlasmi. Usúdili. že bývalí majiteľ sa ho chystal opraviť, ale už to nestihol. Rozhodli sa, že ak sa Antonovi sedačka páčila, tak ju opravia a budú mať pre neho pekný vianočný darček, urobia mu radosť. Ako sa rozhodli tak i spravili. Kamarát stolár, prišiel autom na ktorom mohli previesť nábytok a všetko na opravu sedačky. Dúfali, že ak sa všetci zapoja tak to za pár dní stihnú. Prepátrajú aj okolité starožitnosti či k nemu nenájdu vhodný stolík a kreslá.

Medzi brigádnikmi bola i Eva s vnučkou. Každé z detí si obsadilo stolík a príslušnú poličku.

Jeden stolík zostal neobsadený. Keď to videla malá Tinka. Demonštratívne si sadla k stolu a povedala. „Toto miesto bude moje. Na túto poličku si dám knihy a bábiky a keď budem chodiť do školy budem si tu písať úlohy.“

Všetci prítomní sa začali usmievať.

Eva celá červená, zobrala dieťa za ruku a začala ju ťahať k dverám. Šeptom jej začala dohovárať. „Tinka, tak nesmieš hovoriť, tuto sme iba na návšteve a oni sú iba priatelia, nie sú tvoja rodina.“

Malej začali tiecť slzy. Nechápala prečo nie sú jej rodina, keď ona tak veľmi túžila mať sestru a bratov, aj ujo by mohol byť jej ockom.

Keď to videl Anton, sklonil sa k nešťastnej dievčine a zdvihol ju do náručia. Pohladil ju po vláskoch. „Neplač, nič sa neboj dievočka. Všetko sa na dobré obráti. Na štedrý večer tu bude stromček a ty musíš nakresliť obrázok na ktorej bude tvoja nová rodina. Nezabudni na tvoju mamičku a babičku.“

„Ja neviem kresliť a nemám výkresy a dobré farbičky odpovedala s plačom“.

„Nič sa neboj, ja vás zajtra večer navštívim a prinesiem všetko na kreslenie. Uvidíš všetko sa na dobré obráti. Vianoce sú časom zázrakov. Len treba veriť. Stačí dať obrázok pod stromček. Dobrý anjel ti splní tvoj sen. Nezabudni sa každý večer k nemu pomodliť.“

Neveriaco sa naňho pozrela. „ Sľubuješ?“ Spýtala sa dychtivo.

„Áno, keď všetko spravíš tak ako som povedal.“

„Tak dobre, ale potom aj ty budeš môj deduško.“ Sladko sa usmiala a na tvár mu uštedrila mokrú pusu.

„Nikomu nič nevrav. Zatiaľ to bude naše tajomstvo.“ Neochotne ju zložil na zem. Spomenul si na iné malé dievčatko, ktoré mu často sedávalo na kolenách a dychtivo počúvala jeho pútavé príbehy. Tak v minulosti vypĺňali čas, kým jeho milovaná žena pripravovala večeru. Smutno zatriasol hlavou. V duchu si povedal. („Je to preč. Bolo to v inom živote.“)

Večer sa vybral na návštevu, malej slečne priniesol farbičky a zošit plný výkresov. Celá šťastná prijala darček a už sa chcela rozbehnúť do svojej izbičky a začať kresliť. „Počkaj moja drahá. Dobre si rozmysli čo chceš nakresliť. Sú to zázračné farbičky a anjel musí jasne vidieť čo si praješ. Radšej si skicár a farbičky schovaj pod vankúš. Uvidíš čo sa ti bude snívať a zajtra to nakresli. Nikomu nesmieš o svojom sne povedať. Obrázok daj do obálky a ten dáš pod stromček.“

„Dobre, tak ja idem spať, aby už bolo ráno. Dobrú noc deduško. Dobrú noc babička.“ Oboch objala a dala im pusu. Zamávala a už jej nebolo.

„Čo si s ňou urobil? Ešte nikdy nešla tak rýchlo a bez odvrávania do postele.“ Divila sa Eva.

„To je naše tajomstvo.“ Žmurkol a prefíkane sa usmial.

Prežili spolu pekný večer. Eva pripravila Annin slávny jablčný koláč so škoricou. Nechýbal ani šípkový čaj. Anton nepohrdol pohárom bieleho vína. Pospomínali na spoločné putovanie v minulosti. Anton sa spýtal, na jej chorú dcéru. Vedel, že lekári ju ubezpečili, že choroba je na ústupe, ale predsa na nej bolo vidno, že má o ňu strach. Ubezpečil ju , že všetko dobre dopadne a choroba sa už nevráti.

„Neboj sa o ňu. Aj ty budeš ešte šťastná, stretneš niekoho, kto ti presvieti dni.“ Upokojoval ju Anton.

„Nemohol by si to byť ty?“ Preblesklo jej hlavou.

„Žiaľ nie. Ja sa musím vrátiť.“ Odpovedal jej s úsmevom.

„Ach ,ty zlomyseľník, zase čítaš myšlienky!“ Urazene sa ohradila.

„No vidíš, nefungovalo by to. Kto by zniesol, aby ten druhý vedel všetko čo si myslíš?“ Zvedavo sa na ňu pozrel. „Aj keby to šlo. Napriek všetkým pravidlám a nie je ich málo. Moje srdce je navždy zadané. Nedá sa s tým nič robiť.“ Vševediaco sa na ňu zahľadel. „Už musím ísť. Sľúbil som deťom, že im lesa prinesiem stromček, aby sme ho mohli zajtra ozdobiť. Jozef priniesol kopu moderných ozdôb a plné krabice sladkostí. Chcel ma odbremeniť, ale ja som sa aj tak dal na pečenie. Predstav si, že sa mi to celkom páčilo. Táto moderná technika je na nezaplatenie, ale koláče nevoňajú, ako od mojej ženy.“

„Chýba ti?“ -spýtala sa Eva.

„Áno. Vždy mi bude chýbať. Dokiaľ mi pamäť bude slúžiť, nikdy na ňu nezabudnem.“ Smutno odpovedal. „Ozaj, zastavte sa podvečer, bude u nás večierok a tiež sa musíme poradiť, ako to bude so slávnostnou večerou, kto čo pripraví, čo sa navarí . Zajtra prídu aj kamaráti dôchodcovia. Bude veselo. Bude to rozlúčkový večierok ja už onedlho budem musieť odísť. Moja dovolenka končí, ale zatiaľ im to nehovor. Nechcem ich zbytočne znervózňovať.“

„My by sme nemali prísť. My nie sme rodina.“ Nesmelo namietala Eva.

„To nemyslíš vážne!“ Urazene sa ohradil Anton. „Na večierok ste obe pozvané. Hotovo - bez odvrávania, sľúbil som to malej. Nemôžem ju sklamať.“ Nervózne stískal zimnú čiapku.

„Tuším si túto situáciu užívaš. Vždy chceš, aby bolo iba po tvojom.“

„No tak. Neurážaj sa Evka, vieš, že mám pravdu a táto chvíľa sa už nikdy nevráti. Spomeň si na jedno heslo: (Ži a nechaj žiť. Užívaj si prítomnosť. Stratený čas sa už nikdy nevráti.) Vieš, kto som, teraz som na dovolenke. Mám obmedzený čas. Teraz už musím ísť. Dobrú noc.“ V tom momente ho už nebolo.

„Ach jaj. Cestovatelia. Sú takí nevyspytateľní. Nech mi oni vravia o stratenom čase.“

Na druhý deň, len čo sa rozvidnelo sa Anton vytratil z domu. Uvedomoval si, že sľúbil deťom, že pôjdu do lesa po stromček, ale túto púť musí podniknúť sám. Príliš dlho túto návštevu odkladal, ale už mu dochádza čas. Ak sa nepozrie, kde prežil svoj život, kde pocítil najväčšiu bolesť smrteľníka, nikdy nebude môcť pokračovať vo svojom poslaní. Musí nájsť vo svojom vnútri mier. Príliš mnoho ľudí je odkázaných na jeho vedení. Bol rád, že mu Viliam ukázal ako má šoférovať auto. Snáď ho nik nezastaví. Ak áno, vie ako si má poradiť, aby to bolo bez následkov.

Za pár minút sa zastavil na miernom kopci. Vystúpil z auta a zahľadel sa do doliny. Všetko sa zmenilo. Skoro žiadne domy. Iba jeden stál osamotene blízko lesa. Bol celý zmenený, prerobený. Nič mu nepripomínalo jeho útulnú chalúpku, kde prežil, toľko šťastných chvíľ so svojou rodinou. Uvedomoval si, že je to už preč, všetci sú mŕtvy. Keby požiadal strážcov, vrátili by čas, /ale nemalo by to zmysel/ horko si vzdychol, všetko by sa začalo od znova a všetky obete by boli zbytočné. Na jednu sekundu zatúžil vrátiť čas, ale v hĺbke duše cítil, že by to nebolo správne. Nebola by žiadna budúcnosť, žiadny potomkovia. Nebol by nik, kto by bojoval so zlom a to by bolo príliš silné a nik by ho už nepremohol. Sám dobre vedel, že sa nesmie narušiť rovnováha medzi dobrom a zlom. Teraz v tomto čase žijú jeho vnúčatá. Je tu veľká nádej, že pomocou nich strážcovia udržia mier, postarajú sa, aby ľudia dôstojne prežili, aby život na tejto planéte pokračoval o to sa každí musí pričiniť. Je to ťažké. Je to večný boj, ale cestu strážcu si vybral sám. S ťažkým srdcom sa otočil a pobral sa k autu.

Odrazu kútikom oka zbadal pod stromom zelenú trávu a v nej niečo modré. Pozorne sa na tú škvrnu zahľadel. Po chvíli mu došlo, že to v skutočnosti bol modrý kvietok, ktorý mu silne pripomínal manželkine nezábudky. Spomenul si ako ich s láskou pestovala v črepníkoch ,okne ich malej chalúpky. Po líci sa mu skotúľala osamelá slza. „Ach moja drahá, viem, že si pri mne, nikdy na teba nezabudnem. Vždy budeš mať miesto v mojom srdci.“ V tom momente pocítil slabí vánok, ktorý mu privial slová, ktoré tak túžil počuť.

(„Aj ty drahý... navždy budeš v mojom srdci. Bol si mojou veľkou láskou... Stráž naše vnúčatá. Ak nám je súdené, určite sa spolu ešte stretneme. Počkám na teba, ak nie teraz tak určite v inom živote.“) Začul tichý šepot.

Pohladil osamelý kvet. „Zbohom moja drahá.“

Anton sa po niekoľkých hodinách vrátil z lesa. Bola sobota. Deti ešte spali a Jozef si v kuchyni slastne vychutnával svoju prvú kávu. „ Dáš si? V kanvici je čerstvá. Nalejem ti?“ Ponúkol sa ochotne.

„Nie. Ďakujem. Mám ešte pochôdzky. Stromček je pod strieškou, ak sa deti zobudia, môžu začať zdobiť. Myslím, že som na povale videl stojan. Skúste ho doň vsadiť. Ozaj, budeme mať večierok. Musím sa priateľom poďakovať za pomoc.“

„Čo sa ti stalo? Si nejaký divný. Kedy si mi o ňom chcel povedať?“

„No teraz ti to hovorím a o ostatnom sa porozprávame neskôr. Teraz sa mi o tom nechce hovoriť. Urob pre všetkých niečo k obedu. Stačí polievka. Komore je tvarohový koláč. Ak Máte chuť na mäso v chladničke je mleté mäso. Vymysli niečo. Ja musím odísť. Mám nejaké pochôdzky. Prídem pravdepodobne až okolo šiestej. Z lahôdok k nám prinesú chlebíčky a občerstvenie, aj kamaráti niečo prinesú. Bol by som rád, keby ste všetko nachystali. Prihoď aj nejaké sladkosti. Nechám to na teba.“

„No, áno mama.“ Ironicky povedal Jozef. „Ten má, ale zlú náladu. Takého rozhodeného so ho ešte nevidel.“ Krútil neveriaco hlavou.

„Synak, nemusíš byť taký ironický. („Ani tebe by nebolo do smiechu, keby si bol na mojom mieste.“)

Mlčky sa zvrtol a pobral sa do vedľajšej miestnosti, ktorú mládež pomenovala študovňou, herňou. Miesto ktoré bude odteraz iba ich. Pri stene uvidel dve starožitné truhlice. Už v noci si na všetko spomenul. Do truhlíc si už pred rokmi ukryl menší majetok a denníky s informáciami, ktoré by mu mohli byť neskôr užitočné. Ale keby sa dostali do nesprávnych rúk, mohli by spôsobiť katastrofu. Celé hodiny si kládol otázku. Prečo mu to strážcovia urobili? Vari sa báli, že ich prezradí, ak si spomenie, kým bol, čo sa odohralo? Vari majú medzi sebou zradcu, ktorý čaká, že sa sám odhalí? Má tieto denníky niekomu ukázať, alebo zničiť? Čo ak sa zdôverí nesprávnej osobe a ohrozí životy nevinných? Celé jeho telo obostrela hrôza. (Bol by to koniec všetkého a všetkých...)

Každá bunka v tele mu radila, aby tieto informácie zničil, nesmie zostať po nich ani stopa.

Stále mu vírila v hlave táto otázka, čo ak v budúcnosti nastane situácia, že Jozef, alebo chlapci, budú potrebovať určité vedomosti na záchranu seba, alebo svojich potomkov? Kto im odpovie? Iba on jediný im môže odpovedať. Kým sa sami dopracujú k odpovediam, môže byť neskoro. Na tomto svete je toľko klamstva a lží. Sú takí, ktorí dokážu manipulovať s ľudskou bolesťou a na základe toho ľudia môžu nevedomky učiniť nenapraviteľné chyby. Musí niečo spraviť, aby zabránil katastrofe. Uvedomoval si, že má málo času. Iba pár dní, skôr hodín. Po štedrom dni, musí odísť, pred časom ho prijali medzi strážcov. Potom už nebude môcť do ničoho zasiahnuť. Všetko čo vie, bude musieť byť navždy uzamknuté v jeho mysli. Nebude sa smieť do ničoho starať. Bude môcť iba mlčky pozorovať, lebo každá sólo akcia sa prísne trestá. Všetko musí odsúhlasiť rada. Ich krédo je, ak je človek tak hlúpy a neváži si život, tak si nezaslúži žiť. Dostal čas iba do polnoci budúceho dňa.

Potom bude musieť mlčať, ale teraz čas ešte má pár hodín. Musí niečo urobiť. Jeho bývalá ľudskosť , by zahynula, ak niečo nepodnikol. Má to prezradiť Jozefovi? Toho čaká teraz iný život. Takáto informácia, by mu otrávila každý vzťah.

Musí ich skryť. Nemôže ich zničiť, ale môže ich uschovať. Rozmýšľal kde je na tejto zemi bezpečné miesto, kde by to bolo skryté a v správny čas sa dostali k tomu tí, ktorí by ich mohli použiť na svoju záchranu. Nakoniec si spomenul. V horách, kde býval je malá jaskyňa, ale za ňou je laboratórium, kamenná stena je zabezpečená zložitým kódom. Tieto veci by mohol ukryť tam, ale ako sa Jozef dozvie o tom kóde? Musí mu zanechať odkaz, ale ako? Napadla ho spásonosná myšlienka. Daruje deťom mapy, ale nesmú to byť originály, ale iba kópie, keby ich niekto prezeral nebudú podozriví. Vedel, že Jozef je dosť bystrý, keď bude musieť rozlúšti hádanku, ktorú im zanechá a informáciu použije na ich záchranu. (Ani vo sne mu nenapadlo, že to nemusí byť Jozef, alebo chlapci, ale celkom iný člen rodiny.)

Anton nahmatal malý kľúčik, ktorý mu už od nepamäti visel na krku. Sním otvoril obe truhlice. V prvej boli mapy, knihy denníky a v druhej vrecká plné zlata, drahokamov, máp s náleziskami. Žiaľ nič z toho v tejto dobe nemôže použiť pre svojich blízkych. Všetkého čoho by sa dotkli, by ich mohlo ohroziť. Mohli by sa prezradiť a to by ich skôr či neskôr stálo život.

V istej dobe vynašli vrecká cez ktoré neprenikli žiadne pátracie lúče, ktoré by mohli určiť ich polohu. Trvalo mu iba pár minút a všetky poklady ukryl do vreciek. Všetko postupne poukladal do jedného veľkého vreca - tak, aby mapy a dokumenty boli na samom vrchu. Obliekol si zimné veci. Vrece vhodil na korbu auta a odišiel.

Jozef už bol hore a neveriaco pozeral za ním. Tušil, že sa niečo deje, ale musí počkať kým mu o tom Anton sám nepovie.

Prvá zastávka bola knižnica. Náhodou mala službu Eva. Pracovala na skrátený úväzok. Vedľa stola mali stroj na kópie dokladov.“ Počuj drahá Eva. Mám tu zopár máp a potrebujem si spraviť kópie, ale nik sa o tom nesmie dozvedieť. Je to otázka života a smrti. Nesmie po tom zostať stopa. Mohla by si mať z toho problémy.“

„Milý Anton poznám ťa už nejaký čas a keď to takto hovoríš, tak to musí byť veľmi vážne. Bude lepšie keď ti ukážem ako sa stroj obsluhuje a ja sa na pár minút zastavím na kávu. Kým sa vrátim ty už budeš hotový a ja o ničom nemusím vedieť.“

„Mám lepší nápad. Zastav sa v cukrárni a objednaj občerstvenie, chlebíčky, nejaké zemiačky, tak pre dvadsať ľudí. Večer bude menšia oslava. Tu máš na preddavok. Podal jej bankovku. To je preddavok. Nech obchodník vystaví faktúru na Jozefovo meno a všetko pošle dnes do šiestej na jeho adresu. Vybavíš to?“

„Jozef o tom vie? Aha,... samozrejme.“ Odpovedala si.

„Ako dlho budeš preč?“ Spýtal sa jej Anton.

„No... rozmýšľala, celá pochôdzka mi bude trvať... tak pol hodiny. Bude ti to stačiť?“ Pobrala sa k vešiaku pre kabát.

„Určite áno.“

„Máš nejakú konkrétnu predstavu čo mám kúpiť?“

„Iba to čo som povedal, ale môžeš pridať niekoľko fliaš ľahkého bieleho vína a zo dve fľaše červeného. Nemusíš sa ponáhľať.“ Povedal Anton.

„Počuj, keby som sa zdržala a ty tu už nebudeš zamkni a kľúče vhoď do schránky na dverách. Stretneme sa večer.“

Len čo sa za Evou zavreli dvere. Jozef vybral malý notes, nalistoval v ňom stránku s číslicami. Už sa chystal ich napísať na okraj pôvodných máp, potom si pomyslel, že bude bezpečnejšie ak použije repliky a odkaz zanechá na niečom inom a nie na mapách. Určite bude niekto pozorne študovať každú vec, čo sa nachádzala v dome, všetko čo môže i keď vzdialene pripomínať, súvislosť sním. Bude usilovne hľadať indície. Na polici našiel zopár lacných replík z dôb prvých cestovateľov. Dal ich na jednu kôpku. Deťom to žiaľ musí stačiť. Eve napísal lístok, nech to všetko vezme na večierok a pre Máriu vyhľadá niečo o pestovaní byliniek, (najlepšie bude niečo z histórie vegetácie, kde čo v minulosti rástlo, čo prežilo dodnes.) Účet za tovar má predložiť Jozefovi a tiež ju poprosil, aby preňho vybrala nejakú knihu, cestopis, ako vianočný darček. Ak nájde v obchode niečo na balenie, bude jej veľmi vďačný. Večer sa o všetkom porozprávajú. Bolo mu ľúto, že im nemôže zanechať vzácne poklady, ale jeho snaha by ich mohla ohroziť. Možno je to iba jeho paranoja, ale istota je istota. Radšej prehnane opatrní, ako hlúpy, každý nesprávny krok, by ich mohla stáť život.

Anton bol celý deň preč. Za tých pár hodín stačil podniknúť kroky na záchranu budúcnosti. Viac už nemohol spraviť. Prišiel tesne po šiestej. Ešte cestou späť sa zastavil u priateľa sklára. Spýtal sa či môže oželieť zopár starších rámikov, nič honosné. Niečo jednoduché. Chce chlapcom pod stromček darovať obrázky, mapy a na zarámovanie už nie je čas. Večer to spraví sám, aby ráno boli darčeky pripravené a zabalené pod stromčekom. Dohodli sa na množstve a veľkosti. Keď prišiel, unavený a uzimený zistil, že na večierok je všetko pripravené. Jedlo, pitie hudba. Chlapi priniesli zopár stoličiek z klubu, čakali iba na hostiteľa. Skoro už všetci prišli. Anton sa ospravedlnil za meškanie a poprosil o chvíľku strpenia, musí sa trocha upraviť, aby zapadol do vzácnej spoločnosti. Netrvalo dlho a on sa objavil medzi priateľmi. (Čistý, oholený. Od Jozefa si požičal jeden z tmavších oblekov.)

Deti si z neho uťahovali. „Deduško si fešák. Vzdialene nám pripomínaš rančera. Ešte ti chýba hrubá viržinka, budeš ako dobytkár z minulého storočia.“ Všetci sa veselo rozosmiali.

(„Keby len vedeli, ako boli blízko pravdy. V minulosti mal ženu, krásnu dcérku a malý ranč, ale to sa pokazilo. Nebolo mu to súdené“)

Znela tichá hudba. Niekto mu podal pohár vína. Ochutnal ho. Nebolo zlé. Pil aj lepšie. (Nuž čo.) Povedal si v duchu, aj tak to bude pravdepodobne posledný alkohol, ktorý pije. Tam kam ide, sú prísne pravidlá.

Počas večere pospomínali rôzne príhody, ktoré počas krátkej doby spolu prežili.

Popíjali. Tancovali. Bolo veselo. Po desiatej sa všetci zhodli, že je čas aby sa pobrali domov. Postupne sa všetci rozišli. Eva nemohla šoférovať. Anton sa ponúkol, že pomôže s malou a cestou prehodia pár slov. Dieťa zababušil do teplej prikrývky. Kráčali vedľa seba. Chvíľu bol ticho, ale podľa jeho názoru usúdil, že je čas, aby niečo prehovoril.

„Počuj Eva, si pravdepodobne jediná osoba na tejto zemi, na ktorú sa môžem obrátiť. Vieš, kto som, akú mám úlohu. Chápeš, že musím odísť a zaujať miesto, ktoré mi je osudom určené... Vybral som si. Mohol som odmietnuť... No nesťažujem sa. Rád sa ujmem svojej úlohy, ale je tu niečo, čo ti musím povedať. Týka sa to budúcnosti. Bojím sa, že naše deti čaká niečo zlé. Nemôžem ti o tom povedať a ani zanechať písomní odkaz, alebo im povedať čo ich čaká. Strážcovia sa postarajú, aby na všetko zabudli. Moja snaha bude márna, ale niečo malé môžem urobiť. V pravom vrecku kabáta nájdeš malý kľúčik na ktorom sú vyrazené číslice. Tento kľúčik je veľmi dôležitý. Nos ho stále na krku, na retiazke. Nedávaj ho dolu ani pri kúpaní. Nenechaj ho bez dozoru. Žiaľ, keď nastane tvoj čas musíš nájsť niekoho, kto tento hlúčik bezpečne odovzdá Jozefovi, alebo chlapcom, a keď nebudeš môcť nikoho zohnať, tak ho odovzdaj svojej vnučke Tinke. To bude pre ňu signál, že sa s rodinou deje niečo zlé. Zanechaj jej krátku správu, že sa má zastaviť v Jozefovom dome a hľadať indície. Má ich hľadať na všetkom, čo zostalo po mne. Musí hľadať všade, nesmie sa vzdať! Snáď rozlúšti hádanku. Potom bude vedieť čo má spraviť. Ver mi, je to dôležité. Nesmieš nechať odkaz v testamente. Nie je to bezpečné. Musíš nájsť dôveryhodnú osobu, ktorá im odovzdá odkaz, ale musíš ho inštruovať, že má byť veľmi opatrný. Tá osoba nesmie nikomu veriť. Tento kľúčik má dať iba niekomu, z rodiny, ak nik už nebude, tak daj inštrukcie, aby ho zničila. Potom už nič nebude dôležité. Buď opatrná. Spomeň si na tetu Annu /babu/, ktorú tiež prezývali Ramboška. Eva sa automaticky chcela presvedčiť či má kľúčik vo vrecku. „Nie, nerob to. To je pre tvoju vnučku. Nos ho na krku a neskôr odovzdaj jej, alebo nájdi niekoho, kto jej ho bezpečne odovzdá. Všade sú oči a všetky slová sa zaznamenajú. Buď opatrná.“

„Och Anton, do čoho si ma zase dostal?“ Vzdychla si nešťastne.

„Nič sa neboj.“ Pritočil si ju k sebe. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa medzi nimi odohráva milenecká scéna. Spiacu malú prehodil na pravú ruku a druhou ju pritiahol na srdce.

Eva bola dezorientovaná. Už sa chcela spýtať čo to má znamenať.

„Pst... je nad nami satelit, aj v budúcnosti si musíš dávať veľký pozor!“

„To myslíš smrteľne vážne?“

„Žiaľ áno!“

„Och... Situácia sa opakuje. Nechcem to!“ S plačom odpovedala.

„Daj si pozor. Možno to nebudeš musieť spraviť, ale, keď dlho nebudeš môcť nikoho skontaktovať, tak zlo začalo preberať vládu nad svetom a tiež ti doporučujem, aby si vnučke jemne o určitých veciach povedala. Daj jej čítať Annine príbehy. Trochu to zbagatelizuj. Keď nastane čas, sama si to dá všetko do súvislosti.“

„Och Anton. Ešte sa to neskončilo?“ S plačom sa spýtala.

„Bojím sa, že sa boj nikdy neskončí. Neplač moja drahá. Nemusí to byť také hrozné, ale bolo by to z mojej strany vrcholne nezodpovedné, keby som vás ani nepokúsil varovať. Neplač. Možno to bude všetko iné.“

Bozkával ju na spánky. “Dávaj si pozor. Od tejto chvíle môže prejsť mnoho rokov.“

Ani nevedeli, ako prišli k jej malému bytu. Už sa musíme rozlúčiť. Obe ste zajtra pozvané na sviatočnú večeru a to čo som ti teraz povedal, uchovaj pred všetkými v tajnosti, aj pred Jozefom. Možno, že to bude všetko inak. Netreba ich zbytočne nervovať. Ak nie, sama zistíš. Prosím ťa, buď opatrná, never nikomu. Viac ti nemôžem povedať. Zbohom.“ Otočil sa . Podal jej dieťa a pobral sa na spiatočnú cestu.

„Och, táto bytosť, musí viesť príšerne osamelý život. Budem sa zaňho modliť. Čo keď je iný? Ja som ho poznala z tej ľudskej stránky a to mi nik nemôže zazlievať. Môžem mu iba veriť, že hovorí pravdu.“

Štedrý deň bol volmi hektický, musel s deťmi pripraviť tisíc maličkostí a ani sa nenazdali prišiel čas večere.

Večera prebehla v slávnostnej pohode. / Na toto by som si vedel zvyknúť, pomyslel si Anton/. Pod stromčekom si všetci našli skromné darčeky.

Tinkým obrázok vyčaril na tvárach všetkých úsmev chválili jej šikovnosť, chlapci sa vyjadrili, že je nadčasová. Malá zmätene na nich pozrela, lebo im nerozumela „ Neboj sa, všetko je v poriadku. Pošepol jej Anton. Na obrázku bola jej mama, Jozef a deti. Všetci boli slávnostne oblečení. Bolo začiatkom leta. Slniečko svietilo. Všetci sa usmievali. Celá skupinka sa nachádzala v záhrade, práve vtedy kvitli jablone. Na obrázku nechýbal, ani on a Eva i keď stáli trochu bokom. Už na pohľad bolo vidieť, že je to rodina. Martinka sa hrdo držala tehotnej mamy. Šťastne sa usmievala. Konečne sa jej splnil sa veľký sen. Má veľkú rodinu. Mamu, ocka, sestru a maličkého súrodenca, ktorý je už na ceste.

Neskôr ho Tinka pomykala za rukáv. Starký sa k nej zohol a vzal ju na ruky. Deduško ja som ti nakreslila obrázok, ako darček. Podávala mu obálku.

Malá sa k nemu naklonila. Pošepla mu do ucha. „Vieš deduško sníval sa mi ešte jeden sen. Nakreslila som ho. Bojím sa, že sa ti nebude páčiť, ale babička ma ubezpečila, že sa ti bude určite páčiť a ty budeš vedieť čo to má znamenať. Babička Eva mi povedala, že ho mám dať do obálky, aby ho nik nevidel, lebo by to už nebol darček, tiež ma naučila, ako mám napísať „DED“, aby každý vedel, že obrázok patrí iba tebe.

S úsmevov poďakoval a tváril sa, že je nadmieru polichotený. Malá slečna netrpezlivo čakala čo povie na jej výtvor. Preto odstúpil od veselej spoločnosti a v kúte miestnosti otvoril obálku. Očakával, že to bude detská kresba, ale to čo uvidel, mu skoro privodil srdcový kolaps. (Ja sa snažím nenápadne zanechať odkaz a toto dieťa celému svetu ukáže celý môj problém... Čo teraz?... Musím tento obrázok skryť, teraz a tu, ale kde? Nemôžem si ho vziať so sebou.)

Malá ho pomykala za sako. „Deduško tebe sa obrázok neľúby? Spýtala sa s plačom. Vieš ja peniaze nemám a babička mi povedala, že nech ti niečo nakreslím. Tento obrázok sa mi neľúby ale babička trvala na tom, aby som ti ho dala. Ja by som ti nakreslila kvety.“

„Netráp sa srdiečko. Ďakujem ti. Je to pekný darček a je iba môj. Keď odcestujem, vezmem si ho so sebou, dám si ho na písací stôl. Vždy keď sa naň pozriem mi ťa pripomenie. Môžem ti dať takú dedkovskú pusu?“

Malá nelenila. Ovinula rúčkami deduška okolo krku a na líčko prijala bozk.

Celá šťastná sa vrátila k starkej. Ukazovala jej darčeky čo dostala. Aj od mamy je prišiel balíček. Našla veľkú bábiku s hnedými vlasmi a s modrými očami, ktoré, keď ju sklonila, tak ich zatvorila.

(Ešte, že jej neposlala svetlovlasú bárbinu.) Pomyslela si Eva.

K darčeku bol priložený list, ktorý jej babička prečítala. Matka jej napísala, že je už skoro zdravá a ak to dobre pôjde, tak ju v januári prepustia do domácej liečby. Všetkých srdečne bozkáva a pozdravuje. Veľmi sa teší na ich stretnutie.

Onedlho sa rozlúčili. Eva pred odchodom uprela oči na Antona s nemou otázkou (Je to ono čo si myslím?) A on jej jemne kývol, na znak toho, že pochopil zmysel kresby. Možno jediná zaznamenala ako zbledol. V tom momente pochopila, že jeho varovanie sa zakladá na pravde. Ticho sa rozlúčili. Sľúbila vnučke, že si ešte pôjdu do kostola pozrieť jasličky a potom pôjdu domov. Predtým ešte deti pozbierali riad a odniesli do kuchyne. Naložili umývačku a už ich nebolo. Tešili sa, že sa vonku stretnú s kamarátmi. Otec iba stačil zavolať, nech sa teplo oblečú a do polnoci nech sú doma.

Jozef sa motal v kuchyni, schovával do krabíc nezjedené jedlo, výhoda sviatkov, že keď majú toľko jedla, nemusí variť, môžu si spraviť voľný deň. Anton sa pobral do ich novej herne – študovne, mali veľkú radosť. Ukázalo sa, že sa miestnosť dá využiť na rôzne účely. Kamaráti dôchodcovia stihli opraviť sedačku, a v bazári k nemu dokúpili dve kreslá a stolík. Povedali, že je to darček od všetkých z klubu. Veľmi ho potešila ich snaha. Smiali sa, že ak príde tak si tam spravia pánsku jazdu a zahrajú si karty. /Kiež by, ale to iba zbožné želanie. Nikdy sa to nesplní./

Anton, keď sa uistil, kde sa Jozef zdržiava. Zobral do ruky Tinkin obrázok a šikovne ho začal rámovať. Na vnútornú stranu lepiacou páskou prilepil ďalší“ obrázok a predtým doň nakreslil rôzne geometrické tvary, aby to vyzeralo, že to nakreslilo dieťa. Oba obrázky prikryl tvrdým papierom. Začal zatĺkať malé klince, aby sklo nevypadlo.

Bol už skoro hotový, keď prišiel za ním Jozef. „Čo to robíš?“

„Rámujem obrázky.“ Odpovedal Anton.

„Prečo dnes? Aj zajtra je deň. Nechaj to tak. Poď si sadnúť. Ja to zajtra spravím“. Povedal Jozef.

„Ja by som rád, ale zajtra tu už nebudem.“ Odpovedal Anton. „Rád by som spravil tento obrázok. Ostatné môžeš spraviť ty.“

„Čože? Prečo o tom nič neviem? Kedy si mi o tom chcel povedať?“ Neveriaco sa spýtal.

„Vieš čo. Pomôž mi dokončiť tento obrázok, aby Tinka vedela, že som na ňu myslel a zavesím ho na čestné miesto nad stolík. Bude vedieť, že sem patrí, že je súčasťou rodiny. Mám ešte chvíľu času, môžeme sa o všeličom porozprávať.

„Vieš ty niečo čo ja nie?“

„Samozrejme, len sa lepšie pozri na tú kresbu a hneď ti to bude jasné.“

Jozef sa pozorne zahľadel na kresbu.“ Ježkove oči. Čo to dieťa je nejakí vizionár? , alebo túži, aby sa splnilo jej skryté želanie?“

„No synak, sú Vianoc a to je čas zázrakov, všeličo sa môže stať. Tak, ma nezdržuj. Pred odchodom si dáme za pohárik na rozlúčku. Vieš, že tam máme prísnu abstinenciu. Viac nepiť, to bude pre mňa silná káva.“ V hlase mu zaznel smútok. Zavesil obraz nad stolík. „Aspoň toto pre to malé dieťa spravím.“

Pobrali sa do kuchyne.

Jozef z chladničky vybral načatú fľašu vína a nalial do dvoch pohárov. „Tak kedy Odchádzaš?“

„No tak, asi za desať minút.“

„Čože? Kam ideš? Čo poviem deťom? Čo budem sám s nimi robiť?“ Nešťastne sa spýtal Jozef.

„Nuž čo, povieš im, že pracujem pre vládu a znenazdajky ma odvolali.“

„Prídeš ešte?“

„Sotva, ale budem vždy niekde nablízku, budem na vás... dávať pozor.“ Zlomil sa mu hlas. „Poď na moju hruď. Nech ťa vystískam.“

Jozef zúfalo urobil krok k nemu. Keby sa nehanbil, hneď sa rozplače, ako malé dieťa. Pomyslel si. Nikdy nemal rád lúčenia. Nikdy nepoznal rodičov a za tých pár mesiacov dostal také množstvo lásky, nehy , ľudského tepla, ako mnohí nezažili za celý život. Tieto mesiace mu nahradili roky samoty, bolesti. Nik by nemal žiť bez koreňov, bez rodičov / dozvie sa niekedy, kto boli?/ prítomnosť rodiča je v živote každého dieťaťa je nesmierne dôležitá. Anton mu jemne ukázal, ako byť rodičom. „Vieš Anton, keby som mal možnosť, poslal by som každého kto chce mať deti na rýchlo kurz rodičovstva. Mne to veľmi pomohlo. Žiadna teória nie je tak dôležitá, ako názorná ukážka.

„Nič sa neboj. V živote je to tak, jedny dvere sa zatvoria a druhé sa otvoria. Nebudeš dlho sám. Čas, ktorý som s vami strávil bol môj po dlhej dobe najkrajší. Užíval som si každú minútu. Navždy budete mať miesto v mojom srdci. Už musím ísť. Zbohom! Pozdrav za mňa deti.“

„Počkaj! Kam ideš? Kto príde? Kedy?“ Odrazu si uvedomil, že je v miestnosti sám a nik mu už neodpovie. Ešte šťastie, že má pár dní voľno, snáď všetci spolu nájdu nový rytmus. Och, to budú smutné sviatky. Nalial si pohár vína.“ Zbohom Anton.... Maj sa dobre... tam kam ideš. Dobre nás stráž.“ Po líci mu stiekla osamelá slza. Odišiel ďalší priateľ.