Nepriechodná izba na prenájom
Kto sa skrýva vo vedľajšej izbe?
„Tak, tu sú kľúče a... pre istotu sa mu zo začiatku vyhnite. Bude si musieť... ehm, zvyknúť.“
„Kto to je?“ opýtal som sa. Nový spolubývajúci je vždy veľkou neznámou.
„Pozrite sa, ja svojich nájomníkov nelustrujem,“ odvetil domáci. „Som rád, že mi v tejto mrchavej dobe každý mesiac cinkne nájomné. Preto nič nezaručujem. Ľudia sú v tejto dobe rôzni.“
Nesťažoval som sa. Izba bola za dobrú cenu a presne taká, akú som potreboval. Nepriechodná a navyše s výhľadom na park. Základný nábytok v cene, spolubývajúci tiež. Plánoval som tam pobudnúť len tak dlho, ako bude nutné.
„Som si istý, že budete spolu dobre vychádzať. Príjemné bývanie prajem,“ uzavrel v rýchlosti domáci, nasadil si masku, zatiahol kapucňu ochranného obleku, trepol dverami a už ho nebolo.
Zahľadel som sa na dvere obsadenej izby. Matné sklo bolo na nich zvnútra zakryté akousi pásikovou látkou, spoza ktorej nejasne presvital svit lampy. Koľko času potrebuje nový spolubývajúci, aby si zvykol?
Ja žiadny.
On, ktovie.
Ale mohol som sa aj mýliť.
Nasledujúce týždne som sa sústredil na svoje veci. Veľa mi toho ležalo v žalúdku ešte z posledného podnájmu. Nebol to pekný zážitok. Dúfal som, že sa niečo také už nezopakuje. Po čase som si všimol, že ani jeden z nás nikam nechodí. Ja som mohol, našťastie patrím medzi tých rezistentných, no nemal som kam. Obaja sme väčšinu dňa strávili zatvorení vo svojich izbách. Kuchyňa bola pre mňa zbytočná, lebo nikdy nevarím. A sedieť samému v obývačke, kde nebola ani telka? To sa mi nechcelo. Čakal som.
Myslel som si, že za mnou zavíta sám, keď ho premôže zvedavosť, no táto chvíľa neprichádzala a čoskoro sa mi zdala vzdialenejšia, než kedykoľvek predtým.
Po mesiaci som začal vysedávať v obývačke.
Musel som ho predsa niekedy zbadať. Nachádzal som špinavé riady v dreze, ktoré o pár dní zmizli, tak isto ako aj jedlo z chladničky. Stopy jeho prítomnosti som okrem nich však mohol zmerať len na dĺžku minutého toaletného papiera.
Občas sa mi zdalo, že som ho kútikom oka zazrel. Nejasný pohyb v hale, smerom k záchodu a naspäť. Nejasné klopnutie papuče o laminátovú podlahu. Chcel som ho počkať, keď sa bude vracať, no vydržal tam celé hodiny, až sa mi zdalo, že odtiaľ odišiel.
Mal som pocit, že žijem s duchom.
Netuším, či sa niekedy sprchoval, z času na čas sa mi však zdalo, že po ňom v kúpeľni zostala omamná zemitá vôňa.
Po dvoch mesiacoch som sa odvážil zaklopať. Nejasné svetlo spoza zdrapu látky v momente zhaslo. Skúsil som to ešte zopárkrát, no s tým istým výsledkom.
Začínal som sa však báť.
Zdalo sa mi, že ma v spánku niekto sleduje. Bol to on? Nevedel som. Vstával som skoro, neskoro chodil spať. Mal som pocit, že som sa zbláznil. Veď toto ľudia nerobia.
Zdalo sa mi to, alebo mi naozaj niekto chodil v noci po izbe? Čo ak to bol domáci?
Nakoniec som vymenil zámok na vchodových dverách. Ak to bol on, už sa dnu nedostane. Nikdy neviete, či náhodu nepatrí medzi odhodlaných. Chcel som dať kľúče spolubývajúcemu, no bezúspešne. Nechcel som ich nechávať pred jeho dverami. Čo ak by prišiel domáci a vzal ich?
Snažil som sa, naozaj. Hodiny a hodiny som sedel pred jeho izbou a pozoroval svetlo, ktoré sa zapínalo a vypínalo.
Zapnúť – vypnúť.
Zapnúť – vypnúť.
Zapnúť...
Dvere zostávali zamknuté a na moje klopanie nikdy neodpovedal. Premýšľal som, že sa odsťahujem. Chcel som z toho čudného bytu čo najskôr vypadnúť. Bál som sa, že jednej noci... Strácal som trpezlivosť a takmer každé ráno ma čakali drobné dôkazy prítomnosti niekoho cudzieho. Bol to on. Predsa len nebol iba výplodom mojej fantázie. V noci som chcel zostať hore, tváriť sa, že spím, aby som ho odhalil, no zakaždým som zaspal. Hlúpy melatonín.
Za celé tri mesiace sa mi spolubývajúceho nepodarilo zahliadnuť. Stále som si však hovoril, že raz sa predsa len stretneme...
***
Denník, 85. deň
Ten vyjebanec na mňa stále čaká. Pred mojou izbou je schopný presedieť celé hodiny a ja už neviem, či sa odtiaľto vôbec niekedy dostanem. Večne sedí v obývačke, už nemôžem ani na záchod. Bežím, len keď sa vlak rúti do posledného tunela. Vždy je to len tak tak. Potom tam zase musím zostať skoro pol dňa, je skutočne vytrvalý.
Denník, 97. deň
Mal som odísť, kým sa dalo, ale vymenil zámky. Musel to urobiť, kým som cez deň spal. Celé noci som hore, chcel som ho zabiť, ale pri týchto zmrdoch to nie je také jednoduché. Chodil som okolo neho, premýšľal. Nemáte si to už ani ako vygoogliť. Pravidelne mu v noci prehľadávam izbu, keď zaspí. Našťastie potrebuje denné svetlo, pri umelom osvetlení nevydrží tak dlho bdieť.
Denník, 110. deň
Tie skurvené kľúče neviem nikde nájsť, asi si ich na noc strká do riti. Ak toto nájdete, asi už budem po smrti. Dochádza mi jedlo, siete už pol roka nefungujú a ja nemôžem ani kričať z okna, lebo by ma prvý nádych zabil. Ja idiot som mal oblek zavesený v chodbe v šatníku. Zmizol už prvý deň. Ale kto by bol povedal, že to práchnivé hovno mi sem nasťahuje jedného z nich? Vypustili do ovzdušia to svinstvo, aby tu mohli žiť s nami, vraj v mieri. Ale skôr či neskôr všetci pokapeme. Kde sú odhodlaní, keď ich človek potrebuje? Vyvesil som do okna žiadosť o pomoc a zatiaľ mi bola akurát tak nahovno.
Denník, 135. deň
Posledný vstup. Dnes mu otvorím dvere, nezostalo mi už žiadne jedlo a ja tu týždeň sedím s prázdnym žalúdkom. Odmietam skočiť z okna alebo si poriadne vyvetrať a otráviť sa. Dám mu, čo chce, veď trpezlivosť ruže prináša. Nech ma zhltne a jeho žalúdočné šťavy si na mne poriadne pochutia. Ale najskôr zožeriem tri kilá papiera, nech ho tá celulóza o týždeň zabije.
Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?
Diskusia
B.T. Niromwell
Tak toto bolo riadne intenzívne! Páčil sa mi jasný predel medzi rozprávačmi, skvelý spôsob ako čitateľovi priblížiť obe strany. Až na to, že by sa zišlo trochu viac informácii. Na konci som bola chvíľu dosť zmätená, ale potom to posledný zápis napravil.
24.10.2020
Tak toto bolo riadne intenzívne! Páčil sa mi jasný predel medzi rozprávačmi, skvelý spôsob ako čitateľovi priblížiť obe strany. Až na to, že by sa zišlo trochu viac informácii. Na konci som bola chvíľu dosť zmätená, ale potom to posledný zápis napravil.
24.10.2020
10Geek
Napísané je to naozaj remeselne dobre, ale pointa mi úplne ušla. Nepochopil som to. Moja škoda
24.10.2020
Napísané je to naozaj remeselne dobre, ale pointa mi úplne ušla. Nepochopil som to. Moja škoda
24.10.2020
8HitBoy
Dobre zachytený postupný prepad hlavného hrdinu do šialenstva, to naozaj kvitujem!
24.10.2020
Dobre zachytený postupný prepad hlavného hrdinu do šialenstva, to naozaj kvitujem!
24.10.2020
Monika Kandriková
Nenávisť je najväčší zloduch, lebo nikdy nebudeme všetci rovnakí, všakže :D :D
25.10.2020
Nenávisť je najväčší zloduch, lebo nikdy nebudeme všetci rovnakí, všakže :D :D
25.10.2020
Magda Medvecká
Čitateľne napísané a dosť veľký rozsah, za hodinu veľmi dobré. Vydaril sa aj ten rozdiel medzi rozprávačmi. Aké hrozné môže byť nepochopenie! :D Ale fakt som nepochopila, čo boli zač. Obaja mi prišli ako ľudia, môj prvý nesmelý typ bol upír (keďže tu boli už zo dve také), ale na toho tie náznaky nesedeli! Čo boli zač? Prezradíš nám to? :D
04.11.2020
Čitateľne napísané a dosť veľký rozsah, za hodinu veľmi dobré. Vydaril sa aj ten rozdiel medzi rozprávačmi. Aké hrozné môže byť nepochopenie! :D Ale fakt som nepochopila, čo boli zač. Obaja mi prišli ako ľudia, môj prvý nesmelý typ bol upír (keďže tu boli už zo dve také), ale na toho tie náznaky nesedeli! Čo boli zač? Prezradíš nám to? :D
04.11.2020
Dzany
Jaj, ja som si vôbec nevšimla, že sa tu niekto niečo pýtal. :) V podstate bol môj zámer taký (ako som ho za hodinu stihla domyslieť), že ten pôvodný obyvateľ - písač denníku bol obyčajný človek, samozrejme tiež trochu čudák a samotár. To, kto je nový spolubývajúci, som nechala trochu na fantáziu čitateľa, ale myslám, že upír to nebol, to by až tak nesedelo. V texte mierne naznačujem, že tam šlo o trochu postapo svet po invázii istého druhu mimozemšťanov (ktorí vedia prežiť vo veľmi nehostinnej atmosfére a sem-tam si pochutia aj na ľuďoch, ale nikoho samozrejme netreba hádzať do rovnakého vreca :) - konkrétne za mňa to boli také tie jašterodiné typy, niečo ako Sorlag v Quake champions, ak to poznáte, len možno trošku v humanoidnejšej podobe. :D :D Ale to je v tomto momente len na báze osobného vkusu a fantázie, keďže do textu sa nič také nestihlo dostať. :)
22.11.2020
Jaj, ja som si vôbec nevšimla, že sa tu niekto niečo pýtal. :) V podstate bol môj zámer taký (ako som ho za hodinu stihla domyslieť), že ten pôvodný obyvateľ - písač denníku bol obyčajný človek, samozrejme tiež trochu čudák a samotár. To, kto je nový spolubývajúci, som nechala trochu na fantáziu čitateľa, ale myslám, že upír to nebol, to by až tak nesedelo. V texte mierne naznačujem, že tam šlo o trochu postapo svet po invázii istého druhu mimozemšťanov (ktorí vedia prežiť vo veľmi nehostinnej atmosfére a sem-tam si pochutia aj na ľuďoch, ale nikoho samozrejme netreba hádzať do rovnakého vreca :) - konkrétne za mňa to boli také tie jašterodiné typy, niečo ako Sorlag v Quake champions, ak to poznáte, len možno trošku v humanoidnejšej podobe. :D :D Ale to je v tomto momente len na báze osobného vkusu a fantázie, keďže do textu sa nič také nestihlo dostať. :)
22.11.2020