Nad starym cintorinom sa rozpriestera hustá hmla,ktoru narusaju mihotajuce svetla aut,ktore chodia po mokrej ceste nedaleko cintorina.Cintorin,na prvy pohlad obycajny vsak skriva tajomstvo, o ktorom vie len jedna osoba.Mlada obet svojho myslenia.Kazdu noc sa desive sny vynaraju z temnoty spanku.Tvar neznameho tvora,ani aniel ani diabol, ani dobro ani zlo...chut po krvi ju preberie zo strasneho tranzu.To ju privadza na ten cintorin.Hladajuc odpovede na otazky tikajuce sa jej snov chodi krizom-krazom medzi starimi hrobmy no ani po dlhom case nenachadza ani len indiciu.Nechce sa jej vratit domov,kde sa uz neciti v bezpeci.Za nizkymi horami sa vynaraju luce slnky.Zrazu sa v jej hlave ozval hystericky vykrik.Oslepena a vystrasena sa pomaly zosuchla na zem,s bolestou v hlave sa szazila zistit povod toho zvuku , tňktory jej este stale znel v hlave.Pomaly otvorila oci,snazila sa zaostrit pohlad a vstat z mokrej a studenej zeme.Po par pokusoch sa jej to podarilo a podopierajuc sa pomnikov sa rozhliadla pomedzi stromy na zaciatku lesa,ktory bol okolo severnej casti cintorina.Sem-tam sa niekde mihol tien konarov,ktore sa hybali v prudkom vetre.

Co vlastne hlada?Stale jej znelo v hlave.Omamena a premrznuta stale bludila a citala mena na nahrobnych kamenoch.Uz-uz to chcela vzdat,ked zbadala jeden zvlastny pomnik,ktory tam pred tym nikdy nevidela.Popadol ju strach,srdce jej zacalo byt silnejsie a pomaly kracala k pomniku s kamennou sochou aniela na vrchu.Priblizovala sa zozadu, trocha neisto.Vedela,ze je to co hlada.Ked uz bola velmi blizko ozval sa sum lesa ,vietor zosilnel a zacalo prsat.Obisla hrob a pritom sa dotykala aniela.Zpredu uvidela napis.Klakla si aby lepsie videla a zacala lustit nejasne pismena...bolo to v nejakom cudzom jazyku ,ktory nepoznala.Pomaly vyslovovala nahlas slova a z dialky pocula ozvenu jej hlasu.Ked docitala napis nastalo hrozostrasne ticho.Oslepila ju silna ziara,ktora vychadzala zo sochy aniela.Snazila sa odplazit co najdalej ,ale nieco ju drzalo za ruku.Nevidela kto alebo co to je.Ked ziara zoslabla videla ako socha aniela ozila a stiska jej ruku ...cim viac sa snazila vyprostit zo zovretie chladnej ruky,tym bola bolest zo zovretia silnejsia...Jej boj o slobodu prerusil znova ten hystericky krik no teraz uz videla povodcu.Aniel sa zacal menit...z krasneho a cisteho tvora sa stal odporny upir.Povedal nieco v tom neznamom jazyku ,pritiahol ju blizsie k sebe a pobozkal.Dievca spadlo na tvrdu zem a z ust jej tiekla krv.Upir si k nej klakol a po slovach "konce budeme spolu" obaja zmizli v hustej hmle.