Berek, Derek, Perek a Herek putovali vesmírom už niekoľko rokov. Štyria sa tískali v malej predsunutej sonde vyslanej z vesmírnej lode Erek 561, poslednej bašty rovnomennej dynastie, ktorá opustila svoju rodnú planétu tak dávno, že si to už nikto ani nepamätal.

Časy, keď Erek 1 vyrážal do hlbín vesmíru, boli optimistické a plné nádejí. Dynastia Erek si sľúbila, že bude navždy držať spolu a nič ich nerozdelí, ich pevne ukotvená hierarchia fungovala z nutnosti prežitia a bratskej lásky už snáď tisíce rokov a nebolo snáď Ereka, čo by za svoju národ nebol obetoval aj vlastný život.

Berek, Derek, Perek ani Herek neboli výnimkou, a tak keď sa hľadali dobrovoľníci, ktorých bolo treba vyslať na prieskum za účelom nájdenia novej lode Erek 562, nakoľko Erek 561 už posledných šesťdesiat rokov dosluhoval, neváhali ani chvíľu! Ich nadšenie nasadnúť do sondážneho modulu bolo popohnané vedomím, že všetko veľa škodí a ostatných osemdesiat rokov bolo tej bratskej lásky akosi priveľa, najmä na Dereka. Berekovi už pomaly, ale isto začínalo liezť na nervy, že ho už stotrinásť rokov nechcel nikto prestriedať pri umývaní riadu a Herek veľmi rád povedal zbohom Merekovi a Jerekovi, svojim spolubývajúcim, ktorí sa z nejakého dôvodu veľmi radostne oddávali pozemskej českej country hudbe. Inu, v krátkosti povedané, všetci sa na výlet do neznáma tešili.

Ako čas utekal, putovanie vesmírom začalo byť akési otupné, lebo do sondy sa im nezmestil stolný futbal ani dostatočné zásoby cestovín, a tak bol ich jedálniček i hobby riadne okresané. Z času stráveného v prázdnote sa ale i tak rozhodli vyťažiť maximum. Berek sa stal neprekonateľný v žmúrení do diaľky, zatiaľ čo Perek dokázal vydržať bez žmurknutie vkuse dvanásť dní! To bol veľmi záslužný pokrok, ak vezmeme do úvahy... že sa strašne nudili.

Každopádne, ich družná partia sa ku koncu osemnásteho roka priblížili k tomu, čo by ľudia za podobných okolností označili za zázrak.

Našli vesmírnu loď. Veľkú, krásnu, nádhernú. Neobývanú.

„Je to zvláštne...“ šepkal Berek.

„Je to úplne zvláštne, je to príliš zvláštne, úplne neobyčajné, podozrivo divné!“ súhlasil Derek slovami, ale nie nadšením, lebo, koniec-koncov, nájsť prázdnu vesmírnu loď bolo všelijaké, len nie normálne.

„Niekoho tam musíme poslať!“ vyhlásil Herek. A ostatní súhlasili.

A tak sa ťahali slamky. Tú najkratšiu si potiahol Herek.

„Ja by som išiel s ním,“ ponúkol sa Berek.

„Ja tiež! Ktovie, čo tam nájdu. Viac hláv, viac rozumu!“ súhlasil Derek.

„Ja tu nechcem ostať sám!“ namietal Derek. „Čo keby sme šli všetci?“

„Tak na čo sme si...? No do riti, ako chcete!“ rezignoval Herek a všetci štyria svorne v slušivých skafandroch vyšli na palubu lode.

Bola krásna! Teda, až na to, že v podstate všetko zariadenie v nej ohlodal zub času a niektoré veci vyzerali, akoby boli zničené násilím (pri pohľade na čo Derekovi prebehol mráz po chrbte a zašepkal: „Podozrivé!“), ale inak tam neboli žiadne známky agresora.

Berekovi sa podarilo dostať do počítača a za malú chvíľu oskenoval okolie. Všetko sa zdalo byť v poriadku.

„Kamoši, niečo som našiel. Nebude sa vám to páčiť!“ varoval ich Perek. „Dve telá v obytnej jednotke.“

V skutočnosti to ale bol dobrý znak. Teraz už vedeli, že posádka nezmizla niekam do neznáma, nič ich nepožralo a na palube sa nešíri žiadna podozrivá choroba. Obe telá mali prerazenú lebku, a hoci neboli z dynastie Erek, dalo sa predpokladať, že lebka bola k ich životu potrebná, a príčinou smrti musel byť úraz na palube.

Ideálne!

„Výborne, takže máme novú loď, môžeme sa vrátiť! Bratia budú takí šťastní“ potešili sa na chvíľu, a potom akosi posmutneli.

„Ale... môžeme tu predsa len chvíľku ostať!“ navrhol Herek a všetci to jednohlasne schválili ešte predtým, než stihol argumentovať: „Aspoň si overíme, či je táto loď naozaj bezpečná a neuvalíme našich bratov do zbytočného nebezpečenstva.“

Derek súhlasil, posadil sa na posteľ v obytnej jednotke, usúdil, že je to ten najmäkší matrac, na aký mal tú česť zložiť svoju riťku, a v okamihu zaspal.

Berek si našiel obytnú jednotku s krytým balkónom, Perekova spálňa bola v ideálnej vzdialenosti od kuchyne, kúpeľne a termostatu a Herek mal v tej svojej závesné lano a hula-hop.

Nasledujúce tri dni patrili k najkrajším v ich živote.

„Počujte, v živote som sa tak dobre nevyspal!“ tešil sa Derek.

Herek na neho zazeral a šúchal si ubolený krk. Závesné lano bola skvelá vec, ale zobúdzal sa na ňom celý ubolený.

A tak sa na jednu noc vymenili. A potom na dve, na tri...

Po týždni sa Derek ozval s tým, že by sa rád vrátil do vlastnej spálne. Nastala hádka, ktorú Perek prečkal v bublinkovom kúpeli a Berek s pohárikom v ruke na krytom balkóne. Niežeby sa chceli konfliktu vyhnúť, jednoducho o ňom nevedeli. Bublinky príjemne šumeli a na balkón neprenikol žiaden zvuk.

Keď Perek po štyroch dňoch vyšiel z kúpeľa, našiel Dereka obeseného na závesnom lane. Traja bratia ho oplakali, Herek s trochu vyľakaným výrazom tváre, a šli si po svojom.

Po nejakom čase sa Berek rozhodol, že aj jemu by sa zišiel kúpeľ. Perek na chvíľu súhlasil, potom sa zabarikádoval na balkóne a zistil, že po celý život si nevšímal skutočné krásy bytia, ako napríklad posedávanie s ginom nad vznikajúcimi galaxiami. A tak mu unikla hádka Hereka a Bereka o poradie v kúpeli, z ktorej vyšiel Herek podstatne zelenší a mrtvejší ako predtým.

Keď sa po nejakom čase na chodbe stretli Berek a Perek, užívajúci si všetky výhody prázdnych izbičiek. Pozreli si okom v oko: „Pozri, obaja vieme, kam ideme. Že tých fliaš ginu v sklade už nie je ktoviekoľko. Aj to, že sme sa sem trepali osemnásť rokov. Urobme to fér a potiahnime si o ten gin slamku.“

Berek si vytiahol dlhšie, Perek kratšiu. Berek bol presvedčený o tom, že víťazná je dlhšia, Perek, že kratšia. Obaja sa zhodli na tom, že ten druhý klame.

Netrvalo dlho a po niekoľkých krátkych výkrikoch sa potenciálne loď Erek 562 plavila vesmírom práve taká prázdna, krásna a neobývaná ako predtým.