Deň prvý:

Zem bola pokojná.

Telefóny fungovali, nikto si nikoho nevšímal a zdalo sa, že všetko je tak, ako má byť. Zdalo sa. Aj mne. Vtedy ma ani nenapadlo, že by deň mohol končiť inak. Ten deň nebol ničím zvláštny. Nikto si to nevšíma, pretože všetky udalosti a činnosti ľudí prebiehajú plynulo ako televízny program Jednoducho si zapnem televízor, krátko sa rozhodujem, na aký program sa budem pozerať a potom už len hodiny bezducho vstrebávam to, čo mi servírujú cez obrazovku. Vždy deď pred polnocou vypínam a odoberám sa k rituálu hygieny a k odpočinku pár krokov v totálnom tichu nočného paneláku, trochu mi hučí a píska v hlave a zdá sa mi, akoby sa zem otáčala pomalšie a čakala na môj spánok, aby sa aj ona na pár hodím úplne zastavila a tiež si oddýchla.

Postavil som sa k zrkadlu a detailne som si poobzeral svoju tvár. Presne ako každý večer.

A vtedy sa niečo stalo. Ako som tak bol zaujatý pórmi na mojom nose mnou čosi hodilo tak intenzívne, až som sa čelom oprel o zrkadlo a lakťami narazil o dvere. V sekunde som mal pocit, akoby sa rohož na dlážke posunula o pár centimetrov dozadu a mňa opačná sila vrhla k dverám so zrkadlom. Za okamih som sa spamätal a civejúc na žlté linoleum pod rohožou som opäť počul len hukot a pískanie v mojej hlave. Túto noc som ešte dlho nemohol zaspať. Až šum ústredného kúrenia a hluchá tma ma pomaly uviedli do milosrdného spánku.

Zem sa pohla.

Deň druhý

Deň druhý: De javu v šálke kávy

Moje rána nebývajú ničím zaujímavé, ale chcem vám rozpovedať o tomto ráne, pretože môj zážitok zo včerajšieho večera je len nádchou proti rakovine, ktorá zasiahla moju myseľ počas celého dňa.

Každé ráno sa ešte chvíľu lenivo a pôžitkársky prevaľujem v teple a šere zaklopených žalúzií, ale dnes som sa prebudil nečakane rýchlo a čerstvo. Cítil som, že mi v žilách koluje infúzia denného svetla a prvé čo som si uvedomil nebola erekcia, ale tá vec zo včerajšieho večera. S doširoka roztvorenými očami som nepokojne oblúkom skontroloval izbu a až po chvíli som pocítil pokoj, na ktorý som zvyknutý. Ranná potreba ma vyhnala na záchod a tak sediac som zakotvil pohľadom na rohoži v kúpeľni. Hneď sa mi vybavil včerajší zážitok, no tie pocity som si už vybaviť nevedel. Akoby sa mi to ani nestal, ledaže by som o tom čítal niekde v časopise. Ráno pri stole v kuchyni nasledovala káva, 2-3 cigaretky a šanón s papiermi, kde som si chystal prípravy do práce. Zapálil som si cigaretu a labužnícky usrkol z výbornej kávy zbiehajúc očami načarbané riady zo včerajšieho popoludnia. Bol som úplne pohrúžený do poznámok, zapaľoval som si druhú cigaretu, pohľadom som zachytil polovicu vlažnej kávy v šálke, otočil som ďalší list a zastavil som sa na riadku, ktorý som už dnes čítal. V tom momente som úplne zamrzol. Totiž v druhej ruke som držal šálku a mieril ňou k ústam, pritom pred chvíľou stála poloprázdna v opačnom rohu stola. Držal som ju pred tvárou a nechápavo zízal do nej, pretože bola plná ešte teplej kávy. V ďalšom okamihu som si uvedomil, že v druhej ruke nedržím papier, ale takmer dohorenú cigaretu. Veď prešlo len pár sekúnd, čo som si zapaľoval novú. Ale popolník bol prázdny. Premkla ma panika a telo i mozog sa mi zachveli ako pri elektrickom výboji. Chvíľku som mátal očami, káva - popolník - cigareta - papiere. Všetko bolo v poriadku, normálne, ibaže.. už to raz bolo. Nechápavo som pozrel von oknom na oblohu a panelák oproti - nič zvláštne. Asi mi šibe. Hodiny idú, asi ukazujú presne. Blúdim pohľadom po kuchyni - normálne. Som v pohode. Akoby sa mi to snívalo a napätie v mojom tele je prirodzeným pozostatkom zlého sna, keď sa prebudím a viem, že už mi nič nehrozí. Spontánne nadobúdam presvedčenie, že už je to preč. Cítim, ako sa mi vyprázdňuje hlava a telo sa uvoľňuje. No nič. Prichádzala jedna myšlienka za druhou a ďalšia a ďalšia, akoby mi nabiehal operačný systém po výpadku elektriny. Zdá sa mi, že je všetko v poriadku. Odpil som si zo studenej kávy a.. chutí mi. Veľmi, aj keď tomu nemôžem uveriť, ma pohltilo presvedčenie, že toto ráno je perfektné, že všetko klape a začína normálny deň. Napriek tomu, že sa môj racionálny intelekt chvel neistotou, cítil som nutkanie správať sa, akoby sa nič nestalo. Uveril som.

Deň tretí

Deň tretí: Dokonalá ilúzia: smrť.

Poznám veľa čudných ľudí. Čudne chodia, majú tiky, sú hĺbavý. Niektorí veľa čítajú, iní premýšľajú, skrátka väčšinu života trávia hltaním vedomostí, aj keď zmysel v tom vidia len oni a zdanlivo majú nadhľad nad nami, obyčajnými ľuďmi. Nikto sa v nich nevyzná. Už oddávna sa považujem za mysliteľa aj ja, i keď som dosť povrchný. Mám však pocit, že jeden druh mojich myšlienok je originálny. Sú to skôr fantázie. Alebo absurdné predstavy. Nikdy som sa ich nebál, vedel som, že sú to len výplody mojej fantázie, ktorej som dal krídla už v detstve a v žiadnom prípade sa nemôžu stať realitou. Viem však naisto, že tieto moje fantázie sa mi opakujú a vizualizujú už dávno a sú to stále len tie isté. Hoci je ich veľa, niektoré sú silnejšie, živé a realistické. Iné sú ako diapozitívy, krátke, statické, hneď sa stratia. Napríklad som si často predstavoval, že jedného dňa sa zastaví čas. Znie to jednoducho a detsky, ale touto ilúziou som sa zaoberal tak detailne, že ak by takýto stav na planéte nastal a ja jediný ne Zemi by som ostal "v pohybe", bola by to absurdná a šialená katastrofa môjho sveta. Zastavení ľudia v pózach, autobusy, všetko bez pohybu, ale živé, teplé, prítomné. dokázal by som sa najesť, precestovať pol sveta, ukradnúť milióny, skúsiť všetko, čo sa len dá. Drogy, sex, uškodiť všetkým, ktorí si to zaslúžia, skrátka skutočne neobmedzené možnosti. A v ďalšej chvíli sa svet pohne ďalej akoby sa nič nestalo. Skúste si to len tak predstaviť a zistíte, že ak sa ocitnete v tomto mŕtvo-živom svete a svojimi možnosťami sa vyrovnáte Bohu na Zemi. Áno, povedal som, že svojej fantázii som dal krídla, pretože lieta v bezpečnej dimenzii a možno to bola chyba. Dnes som pocítil na vlastnej koži, že ilúzia bolesti a smrti je rovnaká ako skutočná bolesť a smrť. Začínam chápať, že tu existuje súčasne niečo iné, možno dimenzia alebo paralelné vnímania a od nášho sveta nás delí krehká hranica, ktorá kmitá na úrovni emócií a duševna.

Vstával som skôr, ako obvykle, donútil som sa. Nemal som čas na pohodičku pri káve a už vôbec premýšľať o včerajšom de javu. Vlastne ma to ani nenapadlo. Mal som plnú hlavu iných, príjemnejších myšlienok. Dopoludnia dám do poriadku byt aj seba, nakúpim potraviny a pripravím všetko tak, aby som sa neskôr už nemusel o nič starať. Dnes doobeda precestuje Elly a to je u mňa udalosť. Ona je moje najdrahšie na svete, za ňu by som i dýchal a hýčkal ju a miloval až do konca sveta.

Keď bolo všetko hotové a aj ja som bol umytý a voňavý, spokojne som si s cigaretkou pustil hudbu a v pokoji čakal na Elly. Netrvalo to dlho a už sme sa vítali a objímali medzi dverami. Vošla do izby odložiť si veci a ja som už ako vždy v kuchyni pripravoval kávu a čosi malé na chuť k obedu. Od vedľa z izby hovorila o ceste, keď som jej skočil do reči otázkou, na čo má dnes chuť. V byte hrala hudba, Elly mi neodpovedala. Vo chvíli, keď som chcel natrieť cez chodbu do izby, prenikol mnou jej ostrý výkrik, ktorý zanikol v hrmote a otrasoch. V momente som bol medzi dverami a ona na mňa skríkla druhý raz ešte prenikavejšie, ale už cez rachot a škrípanie, ktoré vychádzalo z rýchlo sa rozširujúcej trhliny v stene medzi stropom a rohom. Strhol som Elly k sebe a ona ešte silnejšie zapichla svoje nechty do mojich ramien. Obaja sme nemo stáli medzi dverami a sledovali, ako sa v sekundách rúti celá stena s časťou stropu i podlahy do vonkajšieho priestoru. Rachot ma úplne ochromil, otrasy pokračovali. Kŕčovito som držal Elly v náručí a akoby som jej hovoril, neboj nič sa ti nestane. Spomenul som si na predvčerajšiu noc a už hlasito som vyslovil čosi ako "do prdele, to sa mi nezdalo, zem sa naozaj pohla, Elly, musíme ísť von." Pod nohami cítiť stále silnejšie vibrácie a záchvevy, akoby sa podlaha posúvala sem a tam. Elly mala na sebe len tričko, tak som ju odstrčil do chodby a opatrne som sa natiahol za jej nohavicami a kabelkou s dokladmi. Elly na mňa z chodby kričala, aby som sral na to a vypadol odtiaľ. Videl som však, že padá len bočná stena a stred izby je bezpečný. Odpovedal som jej, že už to mám, hodím jej to, no ako som jej veci pustil z ruky, zaznela silná rana a kraj izby praskajúc prikryla časť stropného panela. Odvšade sa sypala omietka. V ohlušujúcom rachote znova vykríkla, volala ma, ale v hmle zvíreného prachu som ju nevidel. Len počul, ako na mňa volá, že to spadlo. Strhol som sa k nej, chytil ju za ruky. Uvedomil som si pálenie v nohe, ale považoval som to za škrabanec. Celkom ma zamestnali pramienky krvi na jej krku a zápästí. Akosi nešikovne som ju zdrapil za ruku a pás a ťahal k dverám. Na chodbe sa zbiehali susedia, niektorí zranení, avšak nikto nich vážne. Nevenoval som im takmer žiadnu pozornosť, len nás čo najskôr dostať von z domu. Pred vchodom bolo rušno, hluk. Vibrácie ustali, chaos však spôsobovali ostatní ľudia. V kúdoloch prachu som si všimol, že i ostatné paneláky sú poškodené. To už sme s Elly sedeli na asfalte medzi panelákmi a ticho sledovali naživo to, o čom sme si naivne mysleli, že sa dá vidieť len v televízii. Bolo to skutočné. Všade bol hluk, iba v mojej hlave bolo ticho. Pozeral som, ale nevnímal: Len som cítil Elly schúlenú pri mene a ešte, až keď som si to znova uvedomil, to pálenie v nohe sa menilo na ostrú a sýtu bolesť, ktorá sa vo vlnách vlievala do celého môjho tela. Rozprával som sa s Elly. Slabo krvácala, ale vedel som, že je v poriadku. Pravidelné návaly horúčavy silneli. Necítil som seba, len ju, moju Elly, živú, schúlenú v lone. Nevšimol som si ani červenú kľukatú čiaru, ktorá vyvierala podo mnou a strácala sa pod vedľa zaparkovaným autom. Necítil som bolesť, vypadával som z hry a s každou ďalšou vlnou sa mi okolie strácalo v bielej prázdnote, ako deď zaspávam pri televízii a z posledných síl sa snažím dopozerať film. Keď prešla ďalšia vlna horúčavy, objal som Elly najsilnejšie, ako som vládal, až sa mi panelák a stromy stratili z dohľadu. Pred očami som mal len biele nič a tam niekde blízko som cítil Elly. Prišla ďalšia vlna páľavy, už neprišiel hluk, bolesť, biela prázdnota slabli, prestával som ich cítiť, unikali mi z hlavy. Vedel som, že Elly taj je stále, blízko po celý čas a to bolo príjemné. Vlastne to bol jedený pocit, ktorý som vnímal, ktorý mi ostal a k nemu sa zľahka pridávala eufória, nová, neznáma, ale úplne prirodzená eufória. Pojmy ako čas, svetlo mi nič nehovorili. Začínal som chápať, že ja som tá eufória, to je moje nové telo a k nemu uzlík najsilnejších precítených zážitkov s Elly. Celé to začalo splývať do jedného homogénneho útvaru, keď sa mi zrazu zjavil tak dobre známy obraz.

Šálky, kanvica, drevo, dóza s kávou, svetlá, zvuky. Všetko naraz tu bolo z ničoho nič. Ihneď som musel odpovedať na nejakú otázku, ibaže som nevedel na akú, ani ako dlho už rozmýšľam nad odpoveďou. Skúsil som. "Prosím?"

To už Elly stála vysmiata vo dverách do kuchyne. "Nepotrebuješ s niečím pomôcť?" Chvíľu som na ňu civel ako na dúhu a aby som nebol čudne nápadný, vyhrklo zo mňa. "Zamyslel som sa."

"Dobre." Stratila sa v chodbe. Áno. Ja som sa len zamyslel! Veď prešlo sotva pár sekúnd, Nie, nemusím kontrolovať stenu v izbe. Vybral som lyžičku zo šálky, prešiel do izby k Elly a ľahol k nej. Jemne od pleca k plecu som ju objal a pocítil som to, čo vždy. Jej teplo. Žiadna ľútosť. Načo to rozoberať. Na túto chvíľku s ňou v náručí som si vypol mozog a zapol srdce.

Ten deň bol krásny, káva bola skvelá, jedlo výborné. A zem bola pokojná. K tomu trošku eufórie, ktorá mi už ostala. Asi navždy ako spomienka na smrť. Niečo ale predsa len perfektné nie je. Prvý deň večer, druhý deň de javu a dnes...nezbavím sa tušenia, že to nie je len tak, samé od seba. Dobre, poviem to jasnejšie. Kto to riadi? Prečo? A práve ja? Akokoľvek jasné sny sú kmitavé a spí sa pri nich. Predstavy sú chvíľkové. čo bolo toto?!