Vstať. Umyť zuby. Obliecť sa. Vypiť kávu. Prísť do práce a makať. Ísť domov a spať. Teda s trochou šťastia.

V poslednom čase sa mi zdalo, že kolobeh mojich dní je ako zaseknutá platňa. Ale v miestnosti, kde hrá, nikto nie je a tak ten krátky úryvok z nej, neprestáva a neprestáva. Len sa pôvodne sýty zvuk postupne láme a bledne. A nemalo to konca. Firma do nášho projektu naliala strašné prachy. Ak nestihneme dodať, je to náš koniec. Vraj.

Čo sa vlastne stalo? Klasika. Pár veci sa odhadlo zle, pár kľúčových ľudí odišlo a spustil sa vodopád následkov. A vôbec nie prvý krát. Každý rok som si vravel: „Už naposledy, už poznáš príznaky, vieš kedy ujsť!“

A just nie.

Mimo jedla, spánku a nejakej základnej hygieny nebol čas na nič iné. Dokonca mi z hlavy zmizli sny. Asi zbytočný výdaj energie? S kolegami sme sa pri pätnásť minútových obedových pauzách vyčerpane pretekali, kto si vykázal viac hodín za minulý týždeň. Všetko stratilo farbu a chuť, zostal len holý pud nejako prežiť ten ďalší, pravdepodobne úplne zbytočný, deadline.

Ale žiadne sny mi vadili najviac. Vždy som ich mával farebné, často som lietal. Nie ako Superman, len, že som sa mocne nadýchol a vznášal ako balón. Dosť fajn to bolo.

Sny mi dávali chuť prežiť pondelky a nachádzali riešenia pre neriešiteľné problémy. Veď, niekto k fungovaniu potrebuje kávu, a niekto… kávu a sny! A tak som začal študovať ako si ich opäť privolať.

„Zdravá životospráva, vyvážený životný štýl, málo stresu, dostatok pohybu“ ma teda nasralo! Kto tak dnes žije? Deti? Od podráždenia som takmer zaspal v električke. Ale zakopol som o niečo nové – lucidné sny. A znelo to parádne, ovládať vlastné sny! Môžem byť balón, cestovať v čase, zápasiť s drakmi alebo lámať problémy reality hoc s pomocou samotného Sherlocka. Chce to len odhodlanie, trpezlivosť a možno nejakú genetickú deformáciu? Eh, nebolo veľmi, čo stratiť.

Základný trik, vraj, je pýtať sa samého seba, či snívam alebo nie. Taká svojská mantra, ktorú si treba pri bdení opakovať. Najlepšie pri niečom, čo sa má dobrú šancu mi aj prisniť. Otváranie dverí, umývanie zubov, močenie. A keď sa tak stane, mantru si automaticky zopakujem aj v sne. Ibaže ma to zobudí. Lebo odpoveď odrazu bude: „Nie, spíš“.

Pár dní som stratil nedisciplinovaným tréningom. Stále som sa zabúdal tie kúzelne slovíčka pýtať. Až mi napadlo, že budem podvádzať a načmáral som si to na kus papiera a nalepil na zrkadlo do kúpelne. Fungovalo.

„Sníuam hi vdiem?“ pýtal som sa každé ráno, na obed a večer pri umývaní zubov. A vôbec nikam to neviedlo.

Rozlepil som oči, zahundral ako nenávidím svoj život a podráždene vytesnil z hlavy brzdenie električky za oknom. Došuchtal som sa do kúpeľne, vzal si jednu z tisícky zubných kefiek, ktoré sa mi tam ponúkali. Môj ranný rituál hľadania zubnej pasty mohol začať. Tá na úmývadle mala nožičky a ušla mi. V skrinke pasta síce bola, ale s čokoládovou príchuťou a tú ja nerád, lebo zostávali hnedé škvrny. Zopár ich bolo nahádzaných vo vani, ale kto má na ich lovenie z ružovej vody čas?

„Snívam či bdiem?“ zahundral som do zrkadla, ktoré bez mihnutia oka prasklo. Stará mama vždy vravievala, že keď zrkadlo takto praskne, to sa k nám pokúša dostať Satanáš. Iba mu to nevyšlo. Nikdy nám však nepovedala, čo si ten chudák diabol počne potom?