Dvere kancelárie sa ticho dovreli, márne sa ich Sander snažil zabuchnúť čo najhlasnejšie. Vrela v ňom veľmi dlho potlačovaná zlosť. Jediné čo dosiahol bolo, že zo zrkadla, ktoré tak starostlivo prekrýval, aby z neho netrčal ani rožtek, skĺzla ozdobná tapeta.

„Som hlupák,“ pošepkal do tmy.

„To, milý Sander, som ti vravel už dávno.“ Ozvalo sa z kresla za pracovným stolom.

Sander sa strhol, no rýchlo sa spamätal.

„Čo tu robíš?“ nevraživo zavrčal na svojho nadriadeného. Sander bol oficiálne jeho zástupcom, pravou rukou a nerozlučným spoločníkom, s rovnakou rozhodovacou právomocou ako má pán riaditeľ. V skutočnosti plnil rolu poskoka, a jediné, čo kedy mohol urobiť, bolo plniť jeho rozkazy. Do bodky. Porady, na ktorých sa malo rozhodovať o budúcnosti neboli poradami. To len dostával inštrukcie, ako mal myslieť. Tak to bolo odjakživa. Vo fabrike teraz, v družstve predtým, aj v kniežatstve, kde kedysi dávno bol Oliver pánom. Samozrejme, volal sa vtedy inak.

„Čo by som. Zdá sa, že zabúdaš, kde je tvoje miesto. Potrebuješ si to ujasniť.“ Významne sa pozrel k zrkadlu.

Sanderov pohľad nechtiac k nemu skĺzol tiež. Namiesto odrazu miestnosti v ňom vírila temnota. Chuchvalce temnoty sa prevaľovali a vytvárali obrazy. Obraz tváre, skrútený v úškrne, potom do v agónie, striedal všetky podoby bolesti. Dobre tú tvár poznal. Sám ju objavil. Živo si pamätal na jej vôňu, úsmev aj hlas. Myslel si, že to dopadne inak, no nakoniec ju priviedol k Oliverovi. Na večeru s nadriadeným z práce, do jeho luxusného sídla. Priviedol ju nedobrovoľne, ale aj tak to spravil. Pre ňu to bola posledná večera. Tak ako pre mnohé iné, či iných – priateľky, kolegov, známych, po dlhé storočia.

„Viem veľmi dobre, kam patrím,“

„A iste vieš aj to, že je čas na ďalšiu.“ Oliver sa na Sandera nepozeral, no aj tak mu videl až do duše.

„Ešte som nikoho neobjavil,“ našiel v sebe kúsok vzdoru.

„Neklam mi!“ Hlas, ostrý ako britva, preťal šum klímy. „Tam!“ ukázal k zrkadlu, kde sa tma rozostúpila odhalila dievčinu ako žiarivú vílu. Sila, ktorú v sebe nosila priťahovala ľudí, ako med včely. Každý v jej spoločnosti sa cítil príjemne. Bola mágom a keby mala správne vedenie, mohla by sa rovnať Oliverovi.

Sander zavrel oči. Kedysi dávno, by sa potešil. Takáto osobnosť by im dodala energiu na ďalších pár rokov, spoločne s Oliverom mohli meniť osudy. Stačilo len vymeniť život za život. Nekonečno je však únavné. A on sa cítil unavený, špinavý. Pozrel sa k zrkadlu. Znova tam vírila jej tvár Nely. Nebola čarodejkou, ani vedmou, mala len malú iskierku talentu. Rozprávala príbehy, ako nikto iný, slepým otvárala oči.

„Máš čas do konca týždňa!“ Oliver vstal a zdanlivo s pochopením jeho slabosti mu potľapkal po pleci. Dotyk pálil, ako žeravý kutáč vypaľoval znamenie.

„Dobre, pane,“ rezignoval Sander.

Dvere sa s rachotom zabuchli.

Sander vzal prikrývku z pohovky, aby prekryl zrkadlo. Temnota zavírila. Nela mala prázdne oči, no na chvíľu sa tá tvár usmiala. kým znova . Sander plný zúfalstva a beznádeje, vrazil päsťou do zrkadla. Obraz sa roztrieštil na mnohé čriepky. A v každom kúsočku sa zjavila tvár. Mladá, stará, mužská, ženská, detská...

Pozrel sa na svoje krvavé ruky. Ak jej ešte trochu pribudne, ani si to nikto nevšimne.

Tentoraz to nebude krv nevinnej obete. Vybral sa za otcom. Teraz, kým je slabý.

Keď sa dvere za ním zavreli, v čriepku kde sa Nela usmievala zažiarilo slnko.