Gigatony vodíkových bômb dorážali na mohutný sarkofág, no ten sa po každom usadení prachu naďalej snilil na ožiarenom priestranstve. Stokilometrový diameter pustiny bol presýtený rádioaktivitou a nedával životu šancu v beztak nehostinnej krajine.

„Ian!“ Vykríkol hlas v kdesi v hlave. Chcel sa postaviť, no chladná ruka ho usadila ešte hlbšie do pohodlného kresla.

Sledoval ako sa mu chrómované prsty zabárajú hlbšie do ramien, no krotil svoje emócie.

„Opäť si to bola ty? Špina osratá,“ zašepkal pre seba a sledoval odraz svojej manželky v presklenej vitríne.

Odpľul si a hnedé zahlienené sliny skrášlili šedú betónovú podlahu. Mŕtvo izby oživil chriacheľ.

Schytil jej ruku a stlačil v nekonečnej nenávisti. Jeho krv sa mu na nahej hrudi miešala s manželkinou, stekala pomalým prúdom až kým sa nerozptýlila na polyesterových nohaviciach.

Jej tvár sa vo vitríne nepohla ani keď počul lámanie kostí.

„Špina,“ zašeptal a vytrhol sa spod ohromného zovretia.

So zavretými očami a dierou nad kľúčnou kosťou smeroval na toaletu. Cítil jej neznesiteľný a bodajúci pohľad v každom jednom nerve. Kladivom udierala do jeho uzamknutého podvedomia, no na prienik bol potrebný buldozér.

Vedela to. Nemo stála už niekoľko rokov a neúspešne sa snažila dostať do hlavy svojho manžela. No kľúče mal niekto iný.

„Ian!“ Sila hlasu v jeho hlave sa stupňovala. Zatiahol zámok na toalete a zrušil všetky ovládacie príkazy pre riadené uzamykanie. Vymazal ich nadobro.

Sadol si na záchodovú misu a zapol vyhrievanie.

„Čo zasa spravila tá ku..“ posielal prvé hlasové povely cez rozhranie, pár nanosekúnd po pripojení sa na svoju linku, no v momente sa ozval hlas ešte napínavejšie.

„Sarkofág čelí útoku. Tento krát zo všetkých strán. Terranské taktické bomby, asteroidy z Kuiperovho pásu. Niekto si dáva záležať aby sa omnicloud prepadol do smetiska dejín,“ hlas v jeho hlave znel pokojne, no obsah informácie pokoj nevyvolával.

„Kým sarkofág stojí, nič sa ti nemôže stať. Tá špina sa určite spojila s nejakými odpadlíkmi z mesačných kolónií. Kto by sa už snažil zlikvidovať reliktné informačné banky na Zemi?“ Ian sa pýtal sám seba, no vedel, že hlas v jeho hlave nepozná rozdiel medzi rečníckou otázkou a zvedavosťou.

„Každý, kto neprofituje z existencie omnicloudu. Sme síce archeologickou vykopávkou, no zároveň entitou, ktorá predbehla nielen svoju ale aj dnešnú dobu. Sme vírusom pre každý národ či kolóniu v sústave.“

Ian zmeravel a nechal sa ukájať hlasom, ktorý mu dodával to po čom túžil. Pocit dôležitosti a empatie, ktoré prirodzene už dlhé desaťročia chýbali jeho endokrinologickému systému. Zažíval uspokojenia každého druhu a jeho telesné tekutiny sa mu v nohaviciach miešali s krvou. Odrezaný od zvyšku civilizácie na milióny kilometrov, zavretý s človekom, ktorého najviac nenávidí. No teraz si užíval chvíľky slobody.

Cestoval vesmírom a komunikoval s hlasom v jeho hlave. Dnes s ním hral zaujímavú hru. Snažili sa dostať cez firewallové zabezpečenie malej kolónie na Arese. Koncepcia siete mu pripomínala tú jeho a snažil sa využiť všetky skúsenosti a triky, ktoré sám aplikoval.

Hlasu imponoval a ten sa odvďačoval blaženými pocitmi. Usmieval sa a z úst mu tiekli dlhé cencúle slín.

Dostal sa cez front-firewall a hlas ho aj naďalej povzbudzoval, keď zrazu vlastnými ušami začul neskutočný hrmot. Na dverách sa začali objavovať iskry.

„Určite sa snaží dostať k tebe,“ ozval sa hlas a Ian sa naďalej snažil prelúskať kódom. Táto hra bola o dosť zábavnejšia ako tie predošlé. Mal pocit, že teraz ide o veľa.

Hluk neustával. Hlas sa preto rozhodol, že Ianovi stíši hlasitosť aby sa mohol naplno oddávať fyzickej rozkoši a psychickej práci na sieti.

Hluk aj iskry odrazu ustali. Ian sa zadíval lepšie na toaletné dvere a nachvíľku sa odpojil z omnicloudu.

Uterákom si prešiel po zakrvavenej hrudi a snažil sa vysušiť aj vlhký rozkrok, ktorý už neprinášal toľko blaha.

O pár sekúnd sa dotkol holými rukami dverí, v ktorých cez pozdĺžny prierez presvitalo svetlo interiéru. Dotyk dlane vzbudil v miestnosti obláčik pary a Ian vykríkol od bolesti.

Bolesť a zdesenie sa predbiehali, kým sa snažil utíšiť ohnivé pľuzgiere pod tečúcou ľadovou vodou. Tá sa strácala v odtoku nenávratne s nitkami krvi

Myšlienky predbiehali činy a niekoľko minút sa nevedel zorientovať v malom priestore miestnosti. Zrazu začal výrazne cítiť aj ranu na šiji. Spomínal si na nepríjemné pocity budovania vlastnej paranoje.

V plnom zmätku sa pokúšal otvoriť zamknuté dvere, no nedokázal s nimi pohnúť. Elektronický mechanizmus bol odseknutý od centrálnej jednotky. Díval sa na zámok, no do očí sa mu hrnuli slzy.

Posielal podvedomé príkazy na pripojenie sa do omnicloudu, no nedostával žiadnu spätnú väzbu.

Po niekoľkých minútach sa mu hormonálne žľazy spustili naplno.

Dostával sa do stavu panickej úzkosti a stratil vedomie.

Potom bola tma. A ticho. Upokojujúce ticho.

Až kým..

„Ian,“ ozval sa známy hlas v jeho hlave.

„Ian,“ ozval sa znova a cítil dotyk teplých rúk na svojej tvári. Otvoril oči a zbadal svoju manželku ako sa mu láskou zabára do srdca.

„Ja,..“ snažil sa vysloviť pár slov, no mal neskutočne sucho v hrdle.

Láskavá ruka ho pohladila po čele a obraz manželkinej tváre sa mu vytratil zo zorného poľa. Zmätok sa mu naháňal po tele a jemné zimomriavky mu pripomenuli končatiny.

Chcel si rukou poškriabať šiju zabalenú v obväzoch, no ruka ho neposlúchala. Ostala nehybne ležať nevedno kde. Vyskúšal to s druhou, no ani na tú nemal dosah. Ležal omráčený v izbe, bez možnosti úniku.

Chvíľkovú eufóriou vystriedalo kruté vytriezvenie. Stav úzkosti začal hraničiť so samovražednými myšlienkami a slzy striedal hysterický plač a dýchavičnosť.

Po pár hodinách zbadal v zornom poli opäť svoju manželku.

Zhlboka sa nadýchol.

Usmiala sa na neho a prstom mu jemne zavrela viečka. Pohladilo ho po spánku a zrazu cítil ako sa pripája na omnicloud.

„Konečne!“ vykríkol kdesi do priestoru medzi realitou a virtuálnym svetom.

Čakal nával plnosti, no od prvému momentu videl surový kód v jeho plnej nahosti. Díval sa na neho s údivom a uznaním.

Komplexita prekoná storočia kým dosiahne túto úroveň. Videl každý riadok a nad architektúrou žasol ako človek antropocénny nad dielami renesančných majstrov.

V momente, keď sa vnútorne usmial a uznal genialitu autora tohto sofistikovaného monolitu, začali sa jednotlivé komponenty strácať. Kontajnery, ktoré vytvárali jeho milovaný “hlas“, zmizli.

Pár sekúnd za nimi začala miznúť centrálna jednotka a kým si stihol uvedomiť čo sa deje, zmizol celý omnicloud.

V temne nekonečna sa zrazu zjavil obrovský kráter vnútri ktorého boli roztrúsené pozostatky majestátneho sarkofágu.

Zatvoril oči, no obraz nezmizol. Bol mu distribuovaný cez privátne pripojenie neprestajne, priamo do zrakového centra.

Chvíľu sa zamýšľal ako sa asi cítili zajatci nacistických koncentračných táborov, alebo obyvatelia Soulu pri veľkej čínskej invázii.

Beznádej. Strach. Ale čo je najhoršie - vedomie, že jeho osud je v rukách niekoho iného.

Poddal sa a ucítil prienik. Začal vnímať napĺňanie svojho mozgu euforickými hormónmi a do vedomia sa mu vrátila sila.

„Ja,...“ začal hovoriť do prázdna, ktoré videl a cítil. „Prepáč mi.“

Otvoril oči a nad tvárou sa mu vznášali pery jeho manželky. Ešte stále ním lomcovala neistota, pokúsil sa usmiať.

„Nemáš sa začo ospravedlňovať,“ odpovedali pery, no Ian ostal zaskočený. Nebol to hlas jeho manželky.

„Práve naopak. Spravil si všetko ako si mal. Teraz dokončíme čo sme začali.“

Hlas omnicloudu znel ozvenou v jeho ušiach i hlave a niekde v pozadí znel nevinný detský smiech. Nevinný, no zároveň huncútsky. Snažil sa ho nájsť, no vedel, že nemá šancu.

Pripojil sa na konzolu a pomaly začal ničiť svoj front-firewall. Zažíval orgazmus a hlas omnicloudu sa aj naďalej šibalsky smial. Až do konca.