Nekromancer I - Prorok
.
Nekromancer je bytosť, ktorá zabudla rozdiel medzi životom a smrťou.
Mal ešte len desať rokov. Bál sa. Nehovoril o svojom strachu. O tom strachu, ktorý videl v tvárach celej svojej rodiny. Najmenšie deti nevedeli ani hovoriť a aj tak sa báli. Spoznali strach skôr ako zvuky, ktorými sa dá pomenovať. Ktorými sa dá zahnať.
Mama im spievala modlitby. Vtedy sa hneval. Hovorila mu, že Boh sa o nich postará, že im ostal len on, kto ich môže ochrániť. Modlila sa s otcom, a on zúril. Boh im dal vredy a strach a piesne, ktoré si môžu spievať, kým ich choroba zožerie jedného po druhom.
Popred dom občas prešli vozy naložené mŕtvolami. Sprevádzali ich muži v čiernych plášťoch a bielych maskách. Vtedy sa deti skrývali pod posteľ a deky, ale on nie. Rád sa pozeral na tie vozy a ich sprievodcov. Aspoň vtedy mal pocit, že mu nikto neklame. Že sa nemusí premáhať, aby veril. Na voze je veľa mŕtvol a všade je veľa takých vozov. A na jednom z takých vozov čoskoro odvezú aj jeho, a všetkých z jeho domu.
Vtedy často prešiel k druhému oknu a hľadel na veľké spálenisko. Pred minulým splnom našli maskovaní všetkých vo vedľajšom dome mŕtvych a posiatych čiernymi fľakmi a vredmi. Obhrýzali ich túlavé zvery. Pamätal sa, ako ich s krikom zabíjali ľudia v bielych maskách a ako ich nedokázali chytiť všetky. Vysokou trávou niečo prešlo až celkom blízko k ich domu. Potkan. Veľký, tučný potkan. Pozrel sa chlapcovi do tváre a on cítil, že toto je jeho jediný priateľ. Hosť, ktorý nesie vykúpenie. Kňaz temného Boha, ktorý neklame. Mama vtedy nahlas spievala modlitby, kľačiac pred jednoduchým dreveným krížom. Ostatné deti sa báli a on jediný stál v okne a pozeral sa na ľudí, snažiacich sa vzdorovať jeho novému Bohu. Tešil sa, keď videl, ako zlyhávajú a aspoň na chvíľu, na malú chvíľu, sa nebál.
Sedel pred domom a malou sekerou štiepil triesky z veľkého polena. Sekera bola pre neho ťažká, ale staré suché drevo odlietavalo v tenkých kúskoch už len pod jej váhou. Jedna trieska odletela až k stene domu a keď ju chlapec zdvíhal, uvidel svojho priateľa. Niečo držal v predných labách a pozeral sa priamo na neho. Chlapec sa usmial a škrabol trieskou do zeme. Potkan prišiel bližšie, ale nehľadel na zvírený prach, ani na čiaru na zemi. Hľadel priamo na chlapca. Podišiel k nemu, položil mu dar k nohám a čakal.
Chlapec hľadel na veľkého mŕtveho pavúka. Takého ešte nevidel. Veľké chlpaté biele telo a čierna hlava. Po dlhom čase pocítil pokoj, lebo mu bolo jasné, že jeho Boh si ho vybral za svojho proroka. Vedel to, už keď ho uvidel prvýkrát. Nemá zmysel sa báť, je to cesta, o ktorej už dávno vie. Natiahol ruku k potkanovi, že ho pohladí, ale ten vyskočil a uhryzol ho do prsta. Chlapec vykríkol. Začul rýchle kroky. Uvidel otca, ako k nemu beží, ale namiesto strachu v jeho tvári uvidel hroznú zlosť. Muž ho udrel dlaňou a chlapča odletelo k stene domu.
„S mŕtvym potkanom?!“ kričal a bil ho znovu a znovu.„Teraz?!“
Chlapec ležal schúlený do klbka a nechápavo hľadel na veľké potkanie telo na zemi. Ešte pred chvíľou predsa nebol mŕtvy. Po ruke mu prebehol veľký pavúk s bielym telom a čiernou hlavou.
V tú noc prespal vonku, pod veľkým stromom. Otec mu zakázal vrátiť sa do domu. Ráno bolo chladno, ale chlapec bol rád, že nepršalo. Otec mu prikázal, aby sa vyzliekol a dlho si ho prezeral zo všetkých strán. Prikázal mu oholiť si hlavu, aby videl aj pod vlasy. Celý čas stál na tri kroky od syna a až keď nenašiel znaky nákazy nechal mu na zemi kúsok chleba a vodu.
Cez deň chlapec videl, ako otec spálil veľkého potkana ďaleko za domom a ako preniesol popol k spálenisku, čo ostalo od susedov. Pohyboval sa rýchlo a bol z neho cítiť väčší strach ako obyčajne. V ten deň spal vonku aj on. Ráno znovu prezrel syna, ale tentokrát prišla aj mama prezrieť otca. Takto sa to opakovalo päť dní, kým sa syn vrátili spať do domu. Otec sa vrátil o deň neskôr.
Raz ráno videl, ako otec odchádza z domu s veľkou plachtou pod pazuchou. Mama im povedala, že otec bude preč niekoľko dní. Že nemajú takmer žiadne jedlo a že musel ísť nejaké nájsť. Plakal s ostatnými deťmi. Plakal od hladu, plakal od vyčerpania a od bezmocnosti. Plakal aj preto, lebo mama sa začala znovu modliť a ostatné deti s ňou.
„Poď,“ zavolala ho k sebe. Jemne ho pohladila po vlasoch, spojila mu ruky tak, ako ich mávala ona a odriekala modlitbu. So strachom sa pozerala na kríž a on vedel, že ten strach patrí jeho Bohu. Potkaniemu Bohu, ktorý utiekol ohňu a smrti. Usmial sa. Mama sa rozplakala. Myslela, že jej syn verí. A mala pravdu.
V sne ho navštívila postava v maske. Jej oblečenie bolo biele a maska čierna. Kľakla si k vystrašenému chlapcovi a pohladila ho po hlave. Nežne, láskavo. Spoza masky zaznel známy hlas. Sňala si masku a usmiala sa na svojho syna.
„Umriem,“ povedala mäkko, stále s úsmevom.
Rozplakal sa. Ukázala mu vred na vnútornej strane stehna.
„.. pretože si ma nechal umrieť,“ dopovedala. Chlapcove zrenice sa rozšírili, jej tvár sa zvraštila, ako tvár stareny, oči sa premenili na kusy uhlia a silno ho udrela do tváre.
„Tvoj Boh ma zabil!“ vykríkla a udrela znova.
„Tvoj Boh ma zabil! Tvoj Boh ma zabil! Tvoj potkaní Boh ma zabil! Ty si ma..“ Chlapec sa strhol zo sna.
Tvár mal mokrú od sĺz a malé telíčko zaliate studeným potom. Súrodenci okolo neho sa pomrvili a spali ďalej. Mama sedela na posteli s vyhrnutou košeľou a hľadela si na stehno. Chcel k nej prísť, nech ho uteší, ale bál sa, že sa na neho otočí hrozná tvár zo sna. Napravila si košeľu a otočila sa. Už šiel vykríknuť, ale zarazil sa. Láskavá tvár sa na neho unavene usmiala. Pritlačila si k perám prst, aby ostal ticho a ľahla si späť spať. Chvíľu počkal a potom sa potichu vytratil pred dom. Hľadel na škaredý vred na svojej pravej nohe. Cítil sa slabý a vedel, že mama sa cíti tak isto. Rozmýšľal, či ešte niekedy uvidí otca. Niečo sa mu dotklo ruky a chlapec uskočil. Bol to potkan. Veľký.
„Nemôže to byť ten istý. Nemôže. Musí to byť jeho brat,“ klamal si v duchu.
Deti šli znova hľadať drevo a jedlo do okolitých lesov. Mama s chlapcom ostala doma. Obaja boli slabí a niekto tak či onak musel dávať pozor na dom. V tých časoch sa obávali aj o tých zopár koží, ktoré im ešte ostali. V ohnisku udržiavali malý oheň, aby bolo aspoň trochu teplo. Mama sedela v kresle a držala si syna na rukách. Vnímal jej pomalý dych, jej horúce objatie. Príliš horúce. Tak ako jeho telo, aj mamine spaľovala silná horúčka.
Niečo si mrmlala, možno spievala, ale to chlapec nedokázal vyrozumieť. Jej pery sa pomaly otvárali a zatvárali. Dych bol stále slabší a chlapec vedel, že to prichádza.
Jej hruď sa už nedvíhala. Ruky povolili zovretie. Oči boli stále otvorené, ale prázdne. Celý dom sa zmenil na zmes čiernobielych línií, plôch a tvarov. Teplo sa vytratilo. Bolo mu zle. Spadol z maminých kolien na dlážku a vyvrátil zo seba žlč a trochu zle požutého chleba. Postavil sa. Mal pocit, akoby počul odniekiaľ niekoho kričať. Natiahol k matke trasúce sa ruky. Prehovoril a zo zvuku, ktorý vydal sa mu podlomili kolená. Neľudský, hlboký hlas mu trhal ústa. Cítil v nich železnú chuť krvi a na rukách mu navierali hrubé, tmavé žily.
„Môj Boh ťa ochráni!“ vykríkol pomedzi démonické zvuky.
„Môj Boh ťa ochráni. Nie tvoj falošný Boh piesní. Môj Boh smrti a strachu. Ten, ktorý nás stvoril a ktorý nás nikdy neopustil. Môj Boh je tvojím Bohom. Mama, nenechám ťa odísť. Mama, ostaň so mnou. Mama, nenechávaj ma tu samého s mojím strašným Bohom.“
Posledné slová už hovoril démonický hlas s ním. Plakal. Rukami mu pulzovala hrozná moc a obtáčala sa okolo ženskej postavy. Vystúpila z čiernobielych tieňov, jej podoba dostala farbu. Ruky sa natiahli k synovi a on sa jej s plačom a smiechom hodil do náručia. Prenikla ním hrozná bolesť. Z krku sa mu vyvalil prúd krvi a chlapec spadol na zem. Silný úder ho odhodil a vzápätí sa mu nad tvárou skláňala príšera. S tesákov mu do očí kvapkali husté sliny. Oči boli prázdne a celé čierne a pazúry na rukách sa mu zarezávali do krku.
„Nek-haj ..“ zavrčala žena a stlačila chlapcovi hrdlo ešte silnejšie. Šmýkal sa na krvavom blate pod sebou, ale necítil sa slabý. Chcel omdlieť, ale nič také neprichádzalo.
„.. mha odhísť“ zasyčal démon.
Vykríkol. Konečne niečo dokázal spraviť. Vykríkol a spolu s ním ten hrozný hlas. Hlboký hlas, akoby zložený z tisíca iných hlasov. Nechcel, aby odišla. Bola to jeho mama. Nechcel ju nechať ísť, nechať umrieť. Ale vedel, že tentokrát musí. Niečo nespravil správne. Nedokázal ju ochrániť tak, ako chcel.
„Prepáč, mama,“ povedali oba hlasy naraz.
Príšera vykríkla a zmizla. Chlapec sa chytil za ranu na krku, ale tá bola preč.
„Nabudúce ich zachránim,“ povedal vysoký hlas malého chlapca. „Všetkých ich zachránim.“
nenasytnik
Ak nepíšeš dobre budem tebou pohŕdať, ak píšeš dobre budem ti závidieť.
Diskusia
Goran
Nechcem byť príkry, lebo je to len úvod a môže sa to rozvinúť zaujímavým smerom, voči nápadu, ktorý považujem za zaujímavý a tak trochu i aktuálny ;) nemám nič, práve naopak - zaujal, horšie to je s formou a tá ak sa nezlepší, bude znižovať úroveň aj v ďalších častiach...
Je to príliš kusé, roztrieštené, dojem z čítania mám akýsi "ulomkovitý", mierne zmätočný a tak zvláštne vyskladaný. Dieliky puzzle, akoby do seba nie celkom zapadali, ale boli vedľa seba voľne zoradené. Skoro to vyzerá, akoby to boli zápisky k poviedke, než už hotová poviedka (próza) s rozpracovaným dejom. Azda by to mohol byť zaujímavý štýl vyrozprávania príbehu, ale úsečné vety a skratkovitosť tomu nenapomohli. Nemám nič proti používaniu úderných krátkych viet, ale tu bolo toho na mňa príliš. Viem, prečo používaš vety takéhoto typu: "Bol to potkan. Veľký." Môže to byť pôsobivé. Žiaľ, mne to tak neprišlo, len ma to v tomto prípade rušilo. Oveľa lepšie by vyznelo obyčajné: Bol to veľký potkan. Prípadne: Bol to potkan. Veľmi veľký potkan.
Ďalší príklad: "Popred dom občas prešli vozy naložené mŕtvolami. Sprevádzali ich muži v čiernych plášťoch a bielych maskách. Vtedy sa deti skrývali pod posteľ a deky, ale on nie. Rád sa pozeral na tie vozy a ich sprievodcov. Aspoň vtedy mal pocit, že mu nikto neklame. Že sa nemusí premáhať, aby veril. Na voze je veľa mŕtvol a všade je veľa takých vozov. A na jednom z takých vozov čoskoro odvezú aj jeho, a všetkých z jeho domu." Je to kostrbaté, nehovoriac o tom, že sa tam, a nielen tam, často opakujú slová, prepána, už prosím, žiadne ďalšie vozyyy!!! :)
Nevyužitý potenciál s potkanom - vzťah jeho a chlapca by sa vyložene dal rozprísať, to sa žiada. A zrazu tak naraz umrel. Čitateľ sa cíti podvedený. Čo to je s tým pavúkom?! Chlapec iba tak vie, že je vyvolený akéhosi Boha (tam by malo byť skôr malé b) a zistí to tiež iba tak, náhodou, ako slepé kura, keď príde k zrnu...
Tá choroba zabíja akosi prirýchlo... ale budiž, avšak iná nelogickosť - túlavé zvery sa len tak nahrnú priamo do domu hodovať na ľuďoch práve zahubených chorobou?
Chlapec sa najprv utieka k svojmu bohu, ale potom prosí mamu, aby ho s ním nenechávala samého... viem, že to myslíš tak, že nechce ostať bez mamy, ale skôr to evokuje akoby skutočnosť, že sa bojí svojho boha a vyzerá, že raz chce to, inokedy zas ono. Pritom by stačilo pár čiarok alebo inak štylizovať pár viet.
Koniec je mimoriadne popletený, musel som si to čítať viackrát, aby som vedel, čo sa stalo. Netvrdím, že som najbystrejší čitateľ, no nebolo to preto, že by som bol nepozorný, ale preto, lebo to bolo podané obzvlášť znejasňujúco a zmäteno.
Vnímam to ako zaujímavú synopsu, z ktorej by mohol byť skvelý príbeh. Horšie je, ak má byť toto dokončený, dohotovený text.
17.02.2021
Nechcem byť príkry, lebo je to len úvod a môže sa to rozvinúť zaujímavým smerom, voči nápadu, ktorý považujem za zaujímavý a tak trochu i aktuálny ;) nemám nič, práve naopak - zaujal, horšie to je s formou a tá ak sa nezlepší, bude znižovať úroveň aj v ďalších častiach...
Je to príliš kusé, roztrieštené, dojem z čítania mám akýsi "ulomkovitý", mierne zmätočný a tak zvláštne vyskladaný. Dieliky puzzle, akoby do seba nie celkom zapadali, ale boli vedľa seba voľne zoradené. Skoro to vyzerá, akoby to boli zápisky k poviedke, než už hotová poviedka (próza) s rozpracovaným dejom. Azda by to mohol byť zaujímavý štýl vyrozprávania príbehu, ale úsečné vety a skratkovitosť tomu nenapomohli. Nemám nič proti používaniu úderných krátkych viet, ale tu bolo toho na mňa príliš. Viem, prečo používaš vety takéhoto typu: "Bol to potkan. Veľký." Môže to byť pôsobivé. Žiaľ, mne to tak neprišlo, len ma to v tomto prípade rušilo. Oveľa lepšie by vyznelo obyčajné: Bol to veľký potkan. Prípadne: Bol to potkan. Veľmi veľký potkan.
Ďalší príklad: "Popred dom občas prešli vozy naložené mŕtvolami. Sprevádzali ich muži v čiernych plášťoch a bielych maskách. Vtedy sa deti skrývali pod posteľ a deky, ale on nie. Rád sa pozeral na tie vozy a ich sprievodcov. Aspoň vtedy mal pocit, že mu nikto neklame. Že sa nemusí premáhať, aby veril. Na voze je veľa mŕtvol a všade je veľa takých vozov. A na jednom z takých vozov čoskoro odvezú aj jeho, a všetkých z jeho domu." Je to kostrbaté, nehovoriac o tom, že sa tam, a nielen tam, často opakujú slová, prepána, už prosím, žiadne ďalšie vozyyy!!! :)
Nevyužitý potenciál s potkanom - vzťah jeho a chlapca by sa vyložene dal rozprísať, to sa žiada. A zrazu tak naraz umrel. Čitateľ sa cíti podvedený. Čo to je s tým pavúkom?! Chlapec iba tak vie, že je vyvolený akéhosi Boha (tam by malo byť skôr malé b) a zistí to tiež iba tak, náhodou, ako slepé kura, keď príde k zrnu...
Tá choroba zabíja akosi prirýchlo... ale budiž, avšak iná nelogickosť - túlavé zvery sa len tak nahrnú priamo do domu hodovať na ľuďoch práve zahubených chorobou?
Chlapec sa najprv utieka k svojmu bohu, ale potom prosí mamu, aby ho s ním nenechávala samého... viem, že to myslíš tak, že nechce ostať bez mamy, ale skôr to evokuje akoby skutočnosť, že sa bojí svojho boha a vyzerá, že raz chce to, inokedy zas ono. Pritom by stačilo pár čiarok alebo inak štylizovať pár viet.
Koniec je mimoriadne popletený, musel som si to čítať viackrát, aby som vedel, čo sa stalo. Netvrdím, že som najbystrejší čitateľ, no nebolo to preto, že by som bol nepozorný, ale preto, lebo to bolo podané obzvlášť znejasňujúco a zmäteno.
Vnímam to ako zaujímavú synopsu, z ktorej by mohol byť skvelý príbeh. Horšie je, ak má byť toto dokončený, dohotovený text.
17.02.2021
Goran
a ešte jedna poznámka: nekromancer je len poslovenčená verzia anglického "necromancer", lenže my už na to výraz máme a je ním nekromant. Je to mág, ktorý vie vyvolať duchov mŕtvych a využíva zomrelých pre svoje účely, nie je to ten, kto zabudol na rozdiel medzi životom a smrťou. Ak chceš vytvoriť vlastnú kategóriu, musíš vytvoriť i vlastný termín, niečo ako keď Lumley prišiel so svojím nekroskopom.
18.02.2021
a ešte jedna poznámka: nekromancer je len poslovenčená verzia anglického "necromancer", lenže my už na to výraz máme a je ním nekromant. Je to mág, ktorý vie vyvolať duchov mŕtvych a využíva zomrelých pre svoje účely, nie je to ten, kto zabudol na rozdiel medzi životom a smrťou. Ak chceš vytvoriť vlastnú kategóriu, musíš vytvoriť i vlastný termín, niečo ako keď Lumley prišiel so svojím nekroskopom.
18.02.2021
