Práve sa ponáhľal ponurým nočným parkom na stretnutie s priateľmi keď zakopol o zvláštny predmet ukrývajúci sa v tráve, ponorenej do lenivo sa plaziacej hmly. Naštvane zaklial a s prehnanou zvedavosťou teenegera sa rozhodol zistiť pôvod jeho ľúbezných nadávok. Prstami šmátral vo vlhkej tráve. Na končeky prstov sa mu obaľovala vlhká hlina akoby sa mu schválne snažila zabrániť v tom čo práve robil. Keby tušil čo bude nasledovať považoval by to za prejav dobrej vôle ak by hlina nejakú mala.

Ucítil zvláštny asymetrický predmet studený ako ľad s ťažko definovateľným povrchom. Zdvihol ho a priblížil k zvedavému pohľadu. Akoby si to presne načasoval oblohu rozjasnil bledý mesiac aby mu doprial ten zvláštny desivý pohľad.

Zistil, že pevne obopína ľudskú ruku zovretú v päsť oddelenú tesne nad zápästím. Pár sekúnd iba nemo hľadel s vytreštenými očami pričom zabudol aj dýchať. Keď sa jeho myseľ trochu spamätala z prvotného šoku automaticky ruku pustil na zem. Začal si dlaň hystericky otierať o rifle so znechuteným výrazom. Chcel odísť ale zároveň chcel zistiť či sa skutočne jedná o to čo si myslel. Odhrnul si tmavé vlasy z tváre, pomaly si čupol a tentokrát už pripravený na špeciálny typ objektu jeho záujmu sa opatrne pustil do opätovného hľadania. Stačila iba chvíľka a pocítil známu štruktúru. Zodvihol ju a nervózne poobzeral okolo seba. Park sa zdal prázdny a tichý. Oči mu padli na starú lavičku, ktorá stála pod pouličnou lampou. Vybral sa priamo k nej. Sadol si na mokré rozpadajúce sa drevo. Nevšímal si nepríjemný vlhký pocit na zadku a fascinovane si prezeral ruku, ktorá musela pred nejakým časom ešte slúžiť svojmu majiteľovi. Držať príbor, cigaretu, ceruzku, toaletný papier. Teraz sa z nej stal iba nepotrebný rozkladajúci sa kus dobrý maximálne ako ťažítko pre vyšinutého vraha. Asi by mal dostať strach a utiecť čo najrýchlejšie z toho prekliateho parku. Možno sa zvyšok ruky nachádza niekde nablízku a j s tým čo toto všetko spáchal. Ale z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa nedokázal zdvihnúť a iba si fascinovane prezeral svoj príšerný úlovok. Zistil, že ruka s najväčšou pravdepodobnosťou patrila žene. Na palci, ktorý bol jediný dobre viditeľný bol nalakovaný necht jasne červenou farbou. Ostávajúce štyri prsty boli pevne zaťaté do mäsa dlane akoby niečo schovávali. Zahrýzal sa do neho veľká zvedavosť. Musel to zistiť. Musel vedieť ak tak čo sa skrývalo v dlani ženy, ktorá najskôr bola ochotná pre to všetko zomrieť. Pokožka bola už sinavá a na dotyk tvrdá. Vôbec nepripomínala niečo v čom kedysi prúdila krv. Rez bol dokonale rovný. Mohol vidieť všetky štruktúry od kože až po kosť ako pri nejakej učebnej pomôcke. Začal najprv veľmi nežne, čo sa minulo účinku. Postupne pridával na intenzite a zúrivosti, ktorá sa v ňom začala hromadiť z neúspechu. Pot sa mu rinul po čele. Jeho zvedavosť a túžba po poznaní narástla do obrovských rozmerov. Hodil ruku na zem a začal po nej skákať. Snažil sa rozlámať tie neústupné stuhnuté prsty. Červený necht odletel do tmy. Zúfalo zavrčal. Vtedy na zemi uvidel starý dámsky pilník. Rýchlo ho schmatol a pustil sa do ďalšieho mučenia už tak mŕtvej končatiny. Použil ho ako páčidlo. Očividne sa mu skákaním predsa len podarilo poškodiť pár kĺbov, ktoré teraz zvedavo vykukovali z poškodenej kože. Za nejaký čas ani nevedel aký, pretože ten prestal vnímať sa mu to konečne podarilo. Pocítil silné uspokojenie a nadšenie, ktoré sa rozlialo po celom jeho tele ako teplá čokoláda. Pozoroval ho starý pokrčený zdrap papiera. Opatrne ho odlepil od tvrdej zmrznutej pokožky. Kus sa pretrhol a ostal naďalej zakrývať časť čiary života na mŕtvolnej dlani. Aj napriek tomu to stačilo k tomu aby zvládol prečítať tie tri slová, ktoré sa zlovestne usmievali a priam si vychutnávali jeho postupne sa meniacu náladu z nadšenej na vydesenú.

„Si na rade.“

Zaškrípal mu chrapľavý hlas v ušiach tesne za ním, ktorý mu predčítal nápis na papieriku.

Parkom sa ozval výkrik, ktorý narušil večerné ticho začínajúcej noci.