„Budeš zomrieť?“ opýtala sa tým roztomilým cudzím prízvukom, ktorý ma dostával do kolien aj teraz, keď sa mal z dverí oproti každú chvíľu vyrútiť jej otec a pretrhnúť ma na poli. Po nekonečných rozhovoroch, čo sme spolu viedli posledný rok, jej už gramatika zriedka kedy robila problémy, oba občas, keď bola nervózna. Alebo keď som ju držal v objatí takom pevnom blízkom, že medzi nami nič nebolo, ani šaty.

„Nie, Sita, dnes sa ešte nechystám,“ odvetil som jej z úsmevom, keď sa mi podarilo presunúť pred dvere ťažkú skriňu.

Zamračila sa. Neverila mi ani slovíčko.

Búšenie na dvere a nadávky zvonku na okamih ustali. Usúdil som, že naši prenasledovatelia hľadajú niečo, čo by im poslúžilo ako baranidlo.

Prvým a najdôležitejším pravidlom nájomné vraha je nesnaž sa žiť normálny život. Nesnívaj o ňom. Neľutuj, že ho nemáš. Nechci ženu, nechci deti, netúž po slnkom prehriatej vinici. Uspokoj sa s tým, čo máš, malú nenáročnú izbu a spoločnosť neznámych ľudí akceptuj ako fakt, ako študent prvý týždeň na internáte.

Nezamiluj sa.

S týmto pravidlom som mal problém aj teraz, obzvlášť keď na mňa hľadeli Sitine šikmé oči, plné vzdoru a odhodlania. Poobzerala sa po izbe motela, v ktorom sme sa tento víkend skrývali, a s potuteľným úsmevom zložila zo steny ozdobnú sekeru. Ak sa vám zdá táto výzdoba gýčová, predstavte si, že vedľa sekerky visela hlava jeleňa, bobria kožušina a portrét nahej ženskej. Motel sme si vybrali podľa zlého hodnotenia na internete, naozaj sme netúžili po tom, aby nás tu jej Sitin otec alebo jeho kumpáni našli.

Nevydalo.

„No tak, moja, pusti tú sekeru a ukry sa v kúpeľni!“ prosil som ju s malou nádejou v hlase a hrčou v hrdle. Vôbec som sa nečudoval, že bol jej otec schopný kvôli nej ochotný precestovať celý svet, len aby ju našiel. Malá šikmooká tmavovláska by bola hodná aj oveľa väčšej námahy. Aspoň čo sa mňa týkalo.

Nechcel som ju stratiť.

Druhé, nepísané pravidlo nájomného vraha je, ak ťa chytia a máš šancu sa vykúpiť, využi ju. Za akýchkoľvek podmienok. Všetko je lepšie ako elektrické kreslo.

A môj život sa po tom, čo som prijal ponuku slúžiť ako bodyguard pre jednu z najbohatších čínskych rodín, výrazne zlepšil. V Číne si takých ako ja veľmi vážili – diskrétnych, tichých, spoľahlivých. Chladnokrvných. Oni sa s tým nebabrali.

Chladnokrvných. Ale oni boli ešte viac.

Až keď som priletel do Pekingu, dozvedel som sa, že mojou úlohou bude nespúšťať oči z dvadsaťdvaročnej členky Mensy, premiantky troch univerzít a v poradí tretej nasledovníčky na čínsky trón z osemsto rokov starej dynastie. Za predpokladu, že by Čína niečo také ešte uznávala.

Ale to sa malo zmeniť.

Trvalo mi rok a pol, kým mi rodina začala dôverovať natoľko, že ma zasvätili do svojho plánu. Zaviazal som sa mlčanlivosťou pod hrozbou smrti. Nemal som na výber.

V tom čase som však už ani nechcel mať na výber. Začala mi na mojej chránenkyni príliš záležať. I keď ona o tom ešte vtedy ani len netušila.

Každé ráno som rázne zaklopal na jej dvere, ona ma úsporným slovom pozvala dnu. Sotva ma vzala na vedomie, postávala pri okne a v žiare skorých slnečných lúčov sa sústredene hrala s jojom. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa jej prvýkrát prihovoril kvôli niečomu inému ako svojej práci.

„Naozaj ti to s ním ide. Tiež som sa rád hrával...“

„To nie je hra!“ odvrklo to malé žieňa a ja som bol presvedčený, že ma bude nadosmrti nenávidieť. „Meditácia!“

Jej otec bol nadšený, že ma Sita neznáša. Ľudia bez citu sa v Číne pokladali za rozumných. Dokonca do takej miery, že bola prvou krajinou na svete, ktorá zlegalizovala Hanu-6.

Hana-6 bola droga, ktorá likvidovala emócie.

Všetky.

Ako atómový výbuch nahrádzajúci lásku a nenávisť prázdnotou. Alebo nekonečným pokojom. Podľa toho či ste boli jej zástancom alebo odporcom.

Lenže drogy väčšinou účinkujú dočasne. Účinok Hany-6 bol trvalý.

Sita bola dokonalá. Dokonale rozumná, dokonale múdra, inteligentná, šarmantná, spoločenská. Už len jediná dávka ju delila od toho, aby bola dokonalou aj v očiach svojho otca.

„Rodina Miao je ochotná zabiť Utláčateľa, ich prvorodený sa ožení so Sitou a ona si uplatní svoje právo na trón!“ spieval jej otec, keď mi šepkal to strašné tajomstvo. Bol tam on, ja a Sita, jej pohľad nečitateľný ako vždy. „Jedinou podmienkou je, aby užila Hanu. Sľúbil som jej, že počkám, kým dovŕši dvadsiaty piaty rok,“ zdvihol času s ružovým vínom smerom k svojej dcére. „Bude dokonalá.“

On sám užil Hanu pri prvej príležitosti, ešte ani nebola legálna. Pred dvadsiatimi rokmi. Ťažko povedať, či si pamätal, aké to bolo, keď mal svoju dcéru ešte naozaj rád.

Teraz už v jeho očiach nebola jeho dcérou. Bola... dokonalou.

Keď som ju v ten večer odprevádzal do jej izby, hoci si strážila reč tela, už som ju poznal dosť na to, aby som vedel, že sa trápi. A aj to prečo.

„Som vaším ochrancom,“ začal som akoby bez kontextu. „Povedzte slovo a čokoľvek si neprajete, sa vám nikdy nestane.“

Ani som na ňu pri tom nepozrel. Šepkal som to len akoby do vetra. Šepkal som to nikomu. Stenám, kobercu, možno. No ona na okamih zastala, jej čierne oči si ma premerali a prvýkrát videli toho, kým som naozaj bol. Vtedy si asi prvý raz uvedomila, že medzi stenami ich rodinného sídla je niekto, komu na nej naozaj záleží.

A pomaly, pomaličky jej na mne začalo záležať tiež.

Až tak, že jedného dňa zvesila zo steny gýčovitého motela atrapu sekery a postavila sa po mojom boku, aby sa bila s gorilami svojho otca.

Nechcela sa skryť v kúpeľni, tak sme sa obaja učupili k stene na opačnú stranu spálne a čakali, čo bude.

„Ujdeme oknom,“ povedal som a ona prikývla. Pustil som sa zväzovať plachty na posteli a po malej chvíli som už aj otvoril okno a dúfal, že to tkanina vydrží. Len čo som sa nahol von, čosi okolo mňa presvišťalo a ja som zamrel. Snajper? Nie, to nemôže byť pravda, nie, takto hlúpo ju teraz predsa nemôžem stratiť!

Lenže Sita stále žila, bledá, s tvárou skrivenou od šoku hľadela na malú šípku zabodnutú do chrbta svojej dlane.

„Hana,“ hlesla to odporné slovo, čo znamenalo koniec všetkému.

Lenže Sita nikdy zbytočne nerozprávala. Sita konala.

„Sisi, nie!“ zakričal som na ňu prineskoro, keď sekera preťala vzduch.

***

„Neúspešný pokus o atentát vládcu v Číne,“ čítala Juni pri raňajkách noviny.

„Myslíš, že keby tam s nimi bola Sati, vyšlo by to,“ opýtal som sa hravo, dúfajúc, že táto téma zmizne zo stola tak rýchlo, ako v Juni mizol chlieb s džemom.

„Ak by Sati pred mesiacom nevykrvácala, možno by to bolo celé inak,“ prikývla, nervózne zdvihla ruku s čiernou rukavičkou a znovu si ju zložila do lona, akoby zabudla, že má len protézu. Ešte stále si nevedela zvyknúť. „Lenže Sati tu už nie je.“

Veru, Sati bola preč. Teraz tu bola Juni, malá, ukričaná žienka, čo to s jojom vedela ako nikto. Trochu prchká. Trochu tvrdohlavá. Háklivá na to, keď sa jej ľudia pýtali na chýbajúcu ruku.

Moja dokonalá.