Lietajúci chlapec

Nadránom sa Robinovi opäť prisnil jeho obľúbený sen – lietal v ňom.

Za svoj pomerne krátky život letel hneď niekoľkokrát. A nielen lietadlom. Ale aj balónom či motorovým rogalom. Rodičia sa snažili synovi splniť jeho sny. V tomto prípade doslova. A boli to úžasné zážitky, vynikajúce chvíle. Ale nemali na jeho snové lety. Tie boli lepšie, intenzívnejšie. Predsa len vie byť niekedy sen ohromujúcejší ako skutočnosť! Počas bdenia bol vždy medzi jeho telom a vetrom nejaký prístroj, nejaký prostriedok. Nebola to bezhraničná sloboda voľného letu, ktorú zakúsil, keď sníval. Tak veru, tešil sa na sen väčšmi než na videohry a ten vytúžený sen prichádzal takmer každú noc. Zdalo by sa, že noc je jeho dňom. A noci sa chlapec zakaždým nevedel dočkať viac ako... hoci aj letných prázdnin, ktoré mali čochvíľa nastať. Noci a sny sú napokon aj vernejšie a trvácnejšie ako nejaké pominuteľné dni voľna. Budú prichádzať stále a pravidelne, zas a znova. A to aj počas prázdnin. Zatiaľ čo prázdniny... sú len raz do roka a zakaždým sa skončia akosi predčasne. Čože je to v porovnaní s lietaním?! A tak žil chlapec väčšmi a radšej v sne než v skutočnosti.

A dnes to bol obzvlášť živý sen. Ach, škoda, že ľuďom nenarástli krídla, povzdychol si chlapec, keď si balil školskú tašku. Pozrel sa na hodinky, joj, zase mešká! Hodil batoh na chrbát a už uháňal po schodoch. Aj keď už o chvíľu bude zvoniť, nemôže sa vzdať svojho každodenného ranného rituálu. To je najdôležitejšie, veď čo keby predsa...

Pozorne a sústredene zastal na konci nevysokého schodiska (alebo na jeho začiatku, to záleží na tom, kde je podľa vás začiatok a kde koniec) a skúseným okom si premeral tú známu vzdialenosť. Párkrát sa v miernom predklone pohojdal v kolenách. Ruky akoby držali neviditeľné lyžiarske palice. A skočil.

Bol zvyknutý, že pri dobrom odraze dopadne celkom ďaleko pred prvým (a či posledným) schodom. Ale teraz doskočil oveľa ďalej. A padal oveľa dlhšie. Padal? A nevznášal sa náhodou? Keď bol vo vzduchu, zdalo sa mu, že sa ocitol v spomalenom filme. Čas sa skoro zastavil a on sa kĺzal, surfoval na vlne vzduchu. Prepána! Nespím? Čo ak som sa neprebudil? Ležím ešte v posteli a snívam? Toto všetko a ešte viac prebleslo chlapcovi hlavou. Ale po tom, ako sa uštipol na konček nosa, ba si aj pichol naslinený koniec malíčka rovno do pupku, musel uznať, že toto, práve toto, je skutočné. Srdce mu poskočilo radosťou a spomenul si na okrídlené príslovie o tom, že sny sa plnia (hoci nikto ešte nevysvetlil ten mechanizmus kedy a prečo k tomu niekedy dochádza a inokedy zas nie). Žiadalo sa mu to vyskúšať ešte raz, overiť si či sa mu to len nezdalo, ale na ďalšie experimenty nebol čas a okrem toho, dôstojnejšie bude nový pokus vykonať pod holým nebom, pod otvorenou oblohou. A vzápätí nato, ako vybehol z bytovky, už vedel, aký bude mať jeho pokus charakter. Sotva totiž vrzli vchodové dvere, rozštekal sa všetečný psík pani Poppinsovej. Istoiste sa nudil, ako vyčkával príchod svojej paničky. Pchal hlávku medzi zábradlie na balkóne a štekal na každého bez výnimky, aj na svojho kamaráta Robina. Chlapec vybral šunku zo sendviča, ktorý si poctivo pripravil do školy (čo sa týka domácich úloh, nebol až taký svedomitý), dva trikrát sa zhlboka nadýchol a skočil do výšky. Archie, tak sa volal psík, ktorý hliadkoval na balkóne na druhom poschodí, zmĺkol. Nie od údivu, vznášajúci sa chlapec ho nezbavil jeho čestnej hliadky, ale zapchal mu ústa šťavnatou šunkou.

– Aspoň budeš chvíľu ticho, nemusí tá stará čarodejnica, slečna Peggy z prízemia, vedieť, že zas meškám do školy. Určite by inak žalovala rodičom, – tak k nemu prehovoril chlapec, prestrčil ruku cez medzery zábradlia a pohladkal srdnatého, no aj kamarátskeho psíka po hlave. Opatrne zostúpil na kvetinový záhon pred bytovkou. Tak ležérne a nenútene, ako keby to robil bežne. Jeho pristávací manéver sledovala oknom slečna Peggy, prezývaná aj Bosorka. Obstarožná dáma sa prežehnala a Robin ju pozdravil ľahkým úklonom hlavy. Samozrejme, chlapcovým rodičom nič nepovedala, povyhadzovala lieky, ktorých na staré kolená brala nadmerné množstvo, hoci ich vôbec nepotrebovala a vrátila sa naspäť ku pečeniu. Slečna Peggy bola totižto kedysi cukrárkou. Na dôvažok ešte spomeniem, že po svojom prerode zásobovala vynikajúcimi koláčmi a cukrovinkami najskôr celý vchod, neskôr i celú bytovku, zanechala úplne svoje sliedičské móresy a stala sa mimoriadne obľúbenou. Presne tak, ako bola zamladi. To je však celkom iný príbeh a teraz na neho nemáme čas. Veď o chvíľu zvoní! Stihneme len s úsmevom sledovať chlapca, ktorý od radosti metá kotrmelce a je mu jedno či na tráve, či na chodníku. Potom si ešte trochu povyskočí a skoro vrazí hlavou do krytu svietidla pouličnej lampy. A to bol pritom celkom malý, krotký výskok! Ale presuňme sa už do budovy školy.

Môžete si byť istý, že zmeškal začiatok prvej hodiny a tak si vyslúžil poznámku, ale to ho príliš (vôbec), netrápilo. Usmieval sa popod fúzy (ktoré mu ešte nerástli, ale jedného dňa si ich bude pestovať podľa starej uhorskej módy) a smial sa. Smial sa len očami. Nemohol prepuknúť v triumfálny hurónsky rehot, preto sa premáhal, lebo viete, kto sa smeje bez príčiny... Áno, pubertiaci, správna poznámka, ale nie tých máme na mysli. Nechcel to skrátka všetkým hneď vytárať, hoci mu bolo jasné, že takéto tajomstvo dlho neudrží, a vlastne ani nebude chcieť udržať v tajnosti, ale musí prísť nejaká vhodná príležitosť, aby sa prejavil. Nemôže predsa len tak pribehnúť a povedať – chalani, chalani, aha, čo dokážem! To by bolo chvastúnstvo a to nikdy rád nemal. Ani u seba, ani u druhých. Preto čakal, trpezlivosť však nebola nikdy jeho silnou stránkou. Vykúpenie prišlo s poslednou vyučovacou hodinou. To bola telesná. Tú neznášal, pretože bol tak trochu „drevo“. Teda totálne, nie trochu. Hral sa práve futbal a on si bolestne uvedomoval, že pri tomto športe mu jeho zázračná schopnosť bude nanič, pokiaľ neovláda aspoň základy hry. Šanca sa však vyskytla! I keď trochu iná, než akú očakával. Ktosi vykopol loptu tak nešikovne, že pristála na streche blízkeho domu. A tak si tam hovela a akosi sa nemala k tomu, aby sa skotúľala naspäť. So slovami – Ja pre ňu vyletím – sa náš chlapec ladne vzniesol, vzal ju pod pazuchu a akoby nič, nonšalantne a s gráciou, pristál pred ohromenými spolužiakmi. Zniesol sa na zem ľahko a pomaličky ako padajúce pierko. Všetci mali otvorené ústa. Úplne dokorán. Až tak, že učiteľovi vypadla píšťalka a do rozďavených úst mu vletela tučná mucha. Potom všetci naprázdno prehltli. Okrem úbohého pedagóga, ktorý miloval mäso a neznášal múčne jedlá a tak si trochu spestril školskú stravu. Ešte potom naraz všetci vydýchli a pretreli si oči. Ako sa najlepšie vyrovnať s niečím nepredstaviteľným? No predsa tak, že existenciu čohosi nepatričného budete jednoducho ignorovať. To, že však vzápätí Robin strelil gól do nechránenej brány, im predsa len ukázalo, že nič nie je nemožné a prinútilo ich vziať na vedomie dve neuveriteľné skutočnosti. A síce: chlapcov prvý gól v živote a áno... napokon aj jeho schopnosť lietať.

Robin bol hrdinom. Hrdinom dňa, hrdinom týždňa, hrdinom mesiaca... skrátka a dobre, bol hrdinom!

A správny hrdina musí zabiť draka! Ja viem, to platilo kedysi, v našej dobe sa počíta aj s niečím... no, povedzme menej výstredným. A bohato stačí dačo oveľa menšie. Ach, dnes je ľahšie byť hrdinom, najmä ak viete lietať!

Cestou domov stretol chlapec tmavookú Sáru. Bol do nej tajne zaľúbený, ale povedal si, že dnes všetky svoje tajomstvá vyloží na stôl. Už-už sa hotoval k svojmu vyznaniu (prvé vyznanie lásky predsa nemôže byť ťažšie ako streliť prvý gól), keď tu si všimol, že jeho vyvolená plače. A hneď sa aj dozvedel príčinu nešťastia. Jej obľúbená mačička, ktorú práve venčila (odkedy sa venčia mačky? krútil v duchu hlavou chlapec) sa vytrhla aj s vôdzkou a ako strela vyletela na strom. A ako už horolezci a mačky, ba aj horolezci s mačkami, vedia, že výstup, nech je akokoľvek náročný, je vždy ľahší než zostup. Lenže táto mačka bola ešte neskúsená lezkyňa a tak doplatila na svoje chúťky na nepečené holuby.

A čo teraz? Požiarnici? Policajti? Armáda? Špeciálne jednotky a tajní agenti?

Nie, ľahká pomoc, stačí chlapec, ktorý vie lietať.

Za odmenu dostal pusu na líčko. Vlhkú a mastnú. Veď na obed boli donutky. Ale taký bozk je najlepší, kto by už len chcel nejaký nemastný-neslaný? A k tomu ešte povýšil do rytierskeho stavu, mľaskavý zvuk bol totiž sprevádzaný slovami: och, ty môj gavalier!

Chlapec sa stal cez noc, správne by malo byť ale cez deň, senzáciou. Fenoménom. A aj atrakciou. To mu nebolo príliš po chuti. Poskytol jedno-dve interview a už sa tým nechcel ďalej zaoberať. Svetská tráva márna sláva, či ako znie to príslovie? Každopádne, svoj čas venoval radšej pomáhaniu a zachraňovaniu než rečneniu či pózovaniu pred fotoaparátom. Činky robia muža! Teda činy a nie činky, pardon, veď práve v tom je tá pointa. Niekto z Hollywoodu dokonca prišiel s námetom nakrútiť spektakulárny snímok Superboy. To akože o Supermanovom detstve. Ale Robin bird mal iné plány. Och, na to by som zabudol, tak znela jeho prezývka, pod ktorou ho poznal celý svet. Robin bird. Tak už nielen Robin. Aby som priblížil túto slovnú hračku aj tým, ktorí nie sú fanatici do ornitológie, tak v angličtine sa pod označením robin bird skrýva červienka. Teda malý šikovný vtáčik.

Podávať nezbedné lopty a znášať ešte nezbednejšie mačky je jedna vec, ale zachrániť niekomu život, to je už niečo celkom iné. Netrvalo dlho a Robin birdovi vďačil za život jeden neopatrný horolezec. A potom ešte ďalší. A ďalší. Až bol z počiatočného jedného horolezca nejeden horolezec. Ešte neskôr dokonca evakuoval niekoľko celých poschodí mrakodrapu. Nielenže neboráci zamestnanci pracovali v sobotu, ešte ich ohrozoval požiar! Tak takto vyzerá peklo...

Oheň, čo vypukol na sedemnástom poschodí sa rýchlo rozširoval a znemožnil použiť nešťastníkom výťahy. A schody boli v plameňoch... Nebolo inej cesty než tej vzdušnej. Použiť vrtuľníky? Nie, použiť Robina! Nariadil starosta a hneď aj volal na priamu horúcu linku, na ktorej bol dvadsaťštyri hodín (okrem doby, keď bol v škole, veď školská dochádza je prvoradá, zhodli sa minister školstva, starosta a najmä Robinovi rodičia, ktorí mali hlavné slovo v tomto zhromaždení) dostupný mladý superhrdina.

Patrilo k výnimočnosti jeho výnimočnej schopnosti, a záhade, nad ktorou si lámali hlavu najlepšie mozgy fyziky, teoretickej a boli by i aplikovanej, keby sa Robin nechal zmerať, zvážiť a podrobiť všemožným testom, no on to priam nenávidel a odletel vždy, len čo zbadal podozrivého postaršieho pána v bielom plášti (raz takto s hrôzou pelášil od pekára), že vo vzduchu chlapec nevážil nič. A jeho hmotnosť sa nezvyšovala s nákladom. Predsa však mal isté limity. Keď z výšky dvadsiateho druhého poschodia znášal v náručí hysterickú ženu, ktorá sa hniezdila, miesila a vrtela, nebolo mu všetko jedno. Ani obézny pán, ktorý mal kanceláriu dokonca o jedno poschodie vyššie, sedel mu na chrbte a nohami aj rukami ho oblapil ako chobotnica a pučil ho ako vo zveráku, mu na nálade nepridal. Keď na druhý deň Robina bolelo celé telo, povedal si, že asi len predsa začne chodiť do posilňovne.

To všetko však bol len úvod pred dosiaľ najväčšou a najúžasnejšou záchrannou akciou, ktorú náš okrídlený chlapec bez krídel vykonal. Ak sledujete správy, alebo skôr by som mal povedať, ak nežijete na inej planéte, viete o čom hovorím. A isto si spomeniete že Medzinárodná výskumná stanica, ktorá krúžila na obežnej dráhe Zeme, mala problém. Ak trochu zalovíte v pamäti, určite sa vám vyjasní aj to, o aký problém išlo. Delikátny problém to bol. A smrtiaci k tomu! Kozmonauti zistili, že zásoby potravín sú po záruke. A to nemohli riskovať. Viete si predstaviť hnačku na palube kozmickej stanice? Katastrofa. Všetky výpočty, všetky pozorovania, skrátka celý ušľachtilý vedecký výskum by stál, prepáčte mi výraz, za hovno! Doslova. Americký raketoplán nebol pripravený, ruská raketa mala nehodu a tak ostalo všetko na...

Otec sa synovi hrdo zadíval do očí a položil mu ruku na plece. Mama statočne skrývala slzy a syna objala. Do batôžku mu nabalila niekoľko kilogramov donutiek.

Tie napokon strádajúcu posádku zachránili od najhoršieho a vystačili dovtedy, kým nedorazili zásoby. Nad chuťou vesmírnych jedál však už odvtedy astronauti ohŕňajú nos a minule aj usporiadali štrajk v skafandroch. Zúčastnilo sa ho síce odhadom len asi dvadsať ľudí vrátane ich rodinných príslušníkov, ale kauza bola značne medializovaná a tak momentálne tím vedcov z USA, Nemecka, Ruska, Japonska a Číny pracuje na tom, ako rozmixovať a dostať do tuby s dlhým dátumom spotreby donutky, no pritom zabezpečiť ich chrumkavosť.

Od tohto výletu na orbitu je však Robin akýsi mĺkvejší, zadumanejší. Oveľa viac premýšľa. Alebo len skĺzol k svojim starým zvykom a opäť sníva? Ibaže teraz už aj s otvorenými očami?

Takú má kozmos moc. Čierny oceán hviezd nás môže prinútiť rozmýšľať o sebe samých.

Sedel som s Robinom na lavičke a jedli sme chrumkavé vyprážané mini donutky.

– Vesmír je taký krásny – hovorí mi pomedzi jednotlivé sústa. A pokračuje – Učiteľ hovorí, že sa rozširuje, ja som však v jednom dokumente videl chlapíka, ktorý tvrdil, že sa zmršťuje. V jednom časopise som zas čítal, že sa zakrivuje. Podľa niektorých je ohraničený, podľa iných zas nekonečný... Asi to poletím zistiť.

– Joj, to nerob – hovorím mu pomedzi jednotlivé sústa. A pokračujem – Tvojim rodičom by puklo srdce. A aj Sáre (tu sa chlapec začervená). Máš ale v prvom rade povinnosť voči ostatným! Kto bude dávať dole zo stromov mačky?

Pousmeje sa a hovorí:

– Som jednoducho príšerne zvedavý, ale máš pravdu a ja zvedavosť prekonám. Ale rád by som sa stretol s Bohom a poďakoval mu. Za to, že existujú donutky a aj za to, že môžem lietať. Možno tam niekde ďaleko vo vesmíre sa tiež pohupuje a poletuje si. Podobne ako ja, keď som šťastný. A rozmýšľa, čo vytvorí nabudúce a koho obdaruje. Ak teda existuje...

Pousmejem sa a hovorím:

– Nemusíš ísť tak ďaleko. Ak teda existuje, myslím, že bude prebývať skôr tu, a to je jeho hlavné sídlo, – poklepem mu ukazovákom na srdce.

Obaja sa pousmejeme.

– Robin, Robin! Odvialo mi plavky a zachytili sa na telegrafnom stĺpe, prosííím! – volá z okna pani, ktorá je celá bezradná a pokúša sa o ňu panika.

Znovu sa obaja pousmejeme.

Hrdinské činy, to sú niekedy (a často) len celkom malé dobré skutky. Celkom malé a dobré skutky sú vždy veľkými hrdinskými činmi.