Odkedy začali aj u nás vydávať licencie a „malé vodičáky“ na vesmírne plavidlá pre 2-4 ľudí, chcel som si jeden urobiť. Čo ma je po tom, že ten stroj nevyletí ďalej ako prvých pár kilometrov stratosféry. Volá sa to vesmírne plavidlo? Volá! A ja som vždy chcel byť vesmírny plavec. Alebo, lepšie povedané, letec. To len moja mama zo mňa chcela mať doktora a otec farára. Vesmír ma fascinoval, ale s trojkami na strednej si veľké veci dovoliť nemôžete. Teda, od roku 2087 si môžete dovoliť malý vodičák na vesmírne plavidlo, a to je dosť veľká vec! Horšie je, že som si nemohol dovoliť vlastné a tak som si ho v to leto požičal. Firma udávala 85%nú bezpečnosť stroja a 100%nú bezpečnosť katapultu. Alebo naopak, nepamätám si celkom presne.

Zobudil som sa na hučanie v hlave a škrabot ihličia do krížov a krku. Stroj teda nefungoval ako mal, nad neobývanou oblasťou som z neho skúsil vyskočiť, inak by som sa uškvaril ako tie hnusné stejky z fejkového 3D mäsa, ktoré dávali u nás v reštike. V diaľke som počul niečí hlas. Identifikovať som ho nedokázal, zdalo sa, že je ľudský, čo ma trochu upokojilo. Len keby preboha nerobil taký rachot.

„Ahoj, človeče!“ pozdravila ma silueta týčiaca sa medzi mnou a poludňajším Slnkom.

„No nazdar!“ pozdravil som a pretrel som si oči. Zdalo sa mi, že ten pád spôsobil vážnejšie následky, ako len otras. Katapult fungoval, padák tiež, hoci som sa zasekol v korune stromu. Keď som sa odrezal, nemal som pocit, že som letel pridlho. Však to boli dva metre, teda, myslel som si. Metre sa však, napriek zákonom fyziky, zmenili na storočia. Nado mnou stál chlap v rytierskom brnení.

„To som netušil, že nám Rišo pripraví takéto prekvapko!“ povedal a uchechtol sa. Posadil som sa a keďže som si všetky osobné veci nechal v požičovni lietajúcich plavidiel, nemohol som nikomu zavolať, ani si skontrolovať hodinky.

„Nemáš mobil?“ spýtal som sa, rytier však pokrútil plechovou hlavou. Rovnako odpovedal na všetky ďalšie otázky na moderné výdobytky komunikácie so svetom. Jedinú relevantnú odpoveď som dostal, keď som sa spýtal na to, aký je rok. No, relevantnú. Vraj 1190.

Rytier v zbroji ako vystrihnutý zo starých filmov mi pomohol na nohy. Rozprával zvláštnym jazykom, ako zo starých kníh. Hľadel som striedavo na oblohu a na zem a obzeral som sa, či po mňa niekto neposiela pomoc. Nikde nikto. Začínal som mať pocit, že som cestoval v čase. Počul som už o letcoch, ktorí po 2. svetovej vojne leteli cez Bermudský trojuholník a na chvíľu sa im zastavili hodinky či takých, čo videli domorodcov s primitívnym náčiním v čase, keď na tých miestach nemali čo hľadať. Žeby sa konšpiračné teórie a príbehy starých mám zakladali na pravde?

Po ceste som toho radšej veľa nenahovoril. To rytier, ten si to užíval. Rozprával mi príbehy o rytieroch, ktorí tu boli pred ním, spieval mi pesničky od táborákov. V tom zmätku som sa prichytil, že si aj pohmkávam do jeho melódie. Potom mi rozprával čosi o koňoch, ale to mi bolo dosť jedno. Po niekoľkých hodinách (boli to pravdepodobne minúty, ale mne to pripadalo ako večnosť), sme prišli na to najuletenejšie miesto. V strede lesnej čistinky stáli desiatky ľudí v šatách tak zvláštnych, že sa mi nechcelo veriť, že sa mi nesníva. Čistý stredovek.

Keď do davu vbehol rytier, ktorý ma doprevádzal, nadšene mu tlieskali. Na vyvýšenej čistinke sedel chlapík so ženou, ktorí boli zo všetkých načačkaní najviac. Človek by si tipol, že toto je kráľ, keby sa ocitol v tom spomínanom roku 1190. Začínal som tomu veriť. Snaha vypýtať si od niekoho mobil totiž skončila len prekvapeným pohľadom. Zdržiaval som sa obďaleč, chlapík na veľkom stolci mi však pokynul nech prídem bližšie.

„Tak povedz, chrabrý rytier, ako sa ti darilo na tvojej skúške a prezraď nám, koho to sem vedieš?!” spustil načačkaný pánko.

„Kráľ môj, koňa som síce nenašiel, ale našiel som tuto pustovníka v smiešnom oblečení. Zrejme posol z budúcnosti.“ Kráľ zmeravel.

„Počkaj, čo? Kde sa tu ten vzal?“ spýtal sa kráľ začudovane.

„Našiel som ho v lese, ležal pod stromom. Vyzeral, že prišiel z budúcnosti padákom.“

„Ale veď on nie je z budúcnosti. Ach, Ježiši!“ zmeravel kráľ a viditeľne ho striaslo. „Hej, poddaní moji, kto z vás mal na starosti oznámiť úradu pre letectvo, že si prenajímame celý les a uzatvárame aj vzdušný priestor nad ním neviditeľnou kupolou, kvôli dračím projekciám?“

Nikto sa neozval. Kráľ zmeravel. Pozrel na mňa a prehovoril prestrašeným hlasom: „Nehnevajte sa, mladý pán, došlo k nedorozumeniu. Predpokladám, že vy ste sa so svojim vesmírnym plavidlom dostali nad les a narazili do kupoly. Odhadujem to podľa vašej uniformy, videl som takú v správach, kde hovorili o tej novej zábavke. Viete, my máme vlastnú historickú skupinu, dvakrát ročne robíme rytierske hry a zaberáme si na to celý les. Nehnevajte sa, isto sme vám spôsobili nepríjemnosti.“

„Takže toto nie je súčasť hier? Myslel som, že keď si hovoril o prekvapení, že to môže byť aj posol z budúcnosti.“ spýtal sa kráľa rytier.

„Ale houby, myslel som kotlíkový guláš na večer, nie že tu príde nejaký dezorientovaný nešťastník!“ povedal kráľ a zavrtel sa na stoličke.

Cesta v čase sa tak nekonala, kupola bola spustená, poistka zaplatená a ja som sa stal nedobrovoľným účastníkom roleplay podujatia, aké vás síce vedia vziať v čase späť, ale nevedia vám zaručiť úplnú bezpečnosť. Našťastie, ten guláš na večeru bol fajn.